Obdobie karanténnych opatrení kvôli Covid-u 19 spôsobilo v mojom harmonograme rôznych kontrol zdravotného stavu viacero restov, ktoré však už pomaly doháňam. Tento týždeň sa mi „pozrel na zúbok“ internista, s odborným záverom, že mám značnú šancu poberať dôchodok ešte hodnú kôpku rokov.
Potešený týmto rezultátom, pobral som sa na železničnú stanicu. A cestou, pri najbližšej voľnej lavičke, som vytiahol z igelitky propagačný plagát, aby som ho ako latinskoamerické poncho „bez bázne a hany“ prehodil cez seba.
Železničná stanica - strategické miesto
Zachádzka na železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši mala logický dôvod.
Železničná stanica je - z propagačného hľadiska - jedným z dôležitých miest každého mesta; podstatne dôležitejším ako napríklad autobusová stanica, ktorá sa obyčajne nachádza poblíž nej. Denne sa cez železničnú stanicu „premelie“ množstvo ľudí. Jednak tých čakajúcich na svoj spoj, a tiež ľudí vystupujúcich z vlakov alebo ľudí (často) znudene vyzerajúcich z rýchlikov na miestne staničné dianie. Ak zazrú niečo mimoriadne, vymykajúce sa z bežného priebehu ich cestovania, stáva sa to pre viacerých zaujímavé, preto tomu venujú svoju pozornosť. Zvyčajne na pozornejšie obzretie „udalosti“ nie je dosť času. Ale – pre zvedavých – sa jedná o isté rozptýlenie cestovnej rutiny, majú možnosť o tom popremýšľať ešte vo vlaku, a tiež sa o tom zmieniť doma. Aj takto sa môžu účinne šíriť správy o rôznych udalostiach, tak prečo by nie aj o propagačných akciách na „môj spôsob“.
Keby som sa zameriaval iba na pôsobenie na verejných priestoroch železničnej stanice, musel by som svoj časový harmonogram prispôsobiť časom príchodu a odchodu jednotlivých spojov, ktorý by konkrétne v Liptovskom Mikuláši vyzeral takto:
Skôr ráno a neskôr večer už nie sú vyhovujúce svetelné podmienky na plagátovo-manifestačnú propagáciu.
Aj zapamätať si tento dopravný grafikon je dosť jednoduché. Rýchliky do Bratislavy odchádzajú z Liptovského Mikuláša v párnych hodinách plus 13 minút, a rýchliky do Košíc zas majú odchod v nepárnych hodinách plus 49 minút.
Na stanicu som došiel asi o pol dvanástej a pohyboval som sa, s plagátom na sebe, po staničnom peróne asi do pol druhej. Potom som sa musel prispôsobiť naliehavejšiemu programu a pobral som sa do mesta. Medzitým som nadobudol prvé dojmy zo svojej akcie.
OHLASY NÁHODNÝCH OKOLOIDÚCICH
Jeden chlapík sa ma snažil evidentne nasr...diť, ale ja som doň videl ako do prázdneho suda a nedal som sa vyprovokovať. Taký typ ľudí poznám už dávno, a hoci neviem pochopiť dôvody podobného konania, na túto eventualitu som psychicky pripravený. Zlomyseľnosť a hlúposť podaktorých mnou neotrasie.
To iná pani, pofajčievajúca pred stanicou, na otázku či ju to zaujíma (zaregistroval som jej snahu prečítať text na plagáte z diaľky) odpovedala:
„Nnno... ani nie."
„Dobrá odpoveď," kontroval som. „Úprimná odpoveď je vždy lepšia ako neúprimná".
A je len prirodzené, že nie každého musí zaujímať to, čo zaujíma mňa. Ľudia majú rôzne osobné rebríčky hodnôt a preto by bolo nerozumné nasilu im niečo vnucovať do pozornosti.
Hneď prvá pani, ktorá spontánne prejavila záujem o obsah môjho plagáta, sa bez okolkov vyjadrila:
„Bola som (dlhšie) v Amerike, a tam sú podobné veci bežné. Ale u nás je to akosi inak.“
Hodili sme reč, o čom pacyklový stroj je. Pre podobné prípady som mal pri sebe hŕbku malých letáčikov, ktoré som si dopredu vytlačil v knižnici. Na jeden list kancelárskeho papiera formátu A4 (pri nastavení okrajov 0,5 cm) ich vydalo presne deväť. Tlač jedného hárku stála 15 centov, t.j. jeden letáčik vyšiel na necelé dva centy. Predbežne som volil jednostrannú tlač. Zadnú stranu som nechal voľnú – na prípadné osobné poznámky záujemcu, a tiež z obavy, aby som („nič netušiacich“) ľudí „nezavalil“ nadmerným množstvom – de facto – prekvapujúcich, nečakaných a nevyžiadaných informácií.
Na letáčiku stojí:
Moja cesta ďalej viedla popri Gymnáziu M. M. Hodžu a okresnom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny naproti. A tu ma napadlo, že by bolo dobré mať záber plagátovo-manifestačnej akcie z tohto miesta - priam symbolického, vzhľadom na predmet propagácie. Veď sa snažím upriamiť pozornosť verejnosti na jednej z možných spôsobov zníženia nezamestnanosti, ktorá na Slovensku v blízkej budúcnosti celkom určite stúpne.
Čakal som teda na chodníku na človeka, ochotného venovať tomuto záberu kúsok zo svojho drahocenného času.
Prešlo okolo dosť veľa študentov, ale tí sa vraj ponáhľali na vlak. (Práve som prišiel zo železničnej stanice, nuž som vedel, že žiaden vlak ešte dobrých pár minút nepôjde.)
Jeden chlapík tvrdil, že nevie fotografovať mobilovým fotoaparátom. Môže byť.
Zazrel som iného, ako stojí na druhej strane cesty a zdalo sa mi, že prejavuje o mňa záujem. Naznačil som mu rukou, aby prešiel na moju stranu. Ale neprešiel. Šiel som teda k nemu ja a poprosil som ho o láskavosť – odfotiť ma.
Že vraj nemôže. Na otázku prečo odvetil, že on je informátor (akýsi vrátnik, na úrade práce), je v službe a preto – nemôže!
Akosi som nepochopil logiku jeho argumentácie, ale dobre, nech je tak.
Na parkovisku pri úrade práce sedel v aute jeden pán, ktorý sa neokolkoval ani chvíľu.
Na Námestí osloboditeľov iný ochotný človek urobil vlastnými prostriedkami zábery, keď som sa pred tamojšou kníhkupeckou predajňou zaujímal aj o ich najnovší sortiment suvenírov, vyložený na priečelí. Jeho ochotu, pomôcť pri dobrom úmysle, možno prirovnať ku kvalite záberov, ktoré mi poslal meilom. Srdečne mu za to ďakujem. Pretože tie zábery potvrdzujú pravdivosť mojich slov, aj keď je moje rozprávanie - pochopiteľne - subjektívne.
Záujemcov o informácie o pacyklovom stroji sa našlo ešte viacero. Až som sa obával, či mi vystačia letáčiky, ktoré som mal so sebou. A to sa rozumie, že som im venoval náležitú pozornosť. Čas pri rozhovoroch plynul ako voda. Zhodli sme sa na tom, že takýmto spôsobom nestačí poprechádzať sa raz-dvakrát mestom. Výsledkom by bolo len to, že podaktorí by si zapamätali ale že táto plagátovo-manifestačná akcia by mala trvať prinajmenšom aspoň dva mesiace.
Tak sa stalo, že o 15. hod. som bol ešte len v polovici pešej cesty domov, keď som natrafil na onú (podľa mňa) mimoriadne veľkú vážku. O tej príhode som napísal osobitný článok „Vážka“.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
