Týždenník MY-Liptovské noviny v č.7/2016 zverejnil o tom kratučký článoček „V meste upozorňuje na zastrašovanie voličov“ môj zámer protestovať proti nelogickosti, ba až hlúposti niektorých počinov, o ktorých som sa náhodou dozvedel, a nenechali ma ľahostajným.
Rozhodol som sa verejne prejaviť svoj postoj k týmto počinom, aby som sa tak – na spôsob reálneho testu – utvrdil vo svojom presvedčení. Možno budú čitateľa, takto spätne, zaujímať informácie o nadobudnutých skúsenostiach a dojmoch zo stretnutí s konkrétnymi ľuďmi, ktorých som počas osemnásť dňového chodenia ulicami mesta Liptovský Mikuláš stretol.
Vybrané momenty môjho protestu
Boli dva a o obidvoch som sa dozvedel skoro úplnou náhodou.
Prvý moment sa týkal faktu, že parlamentné voľby 2016 boli na Slovensku prvými voľbami, v ktorých hrozilo občanovi-voličovi, že sa môže dopustiť v priebehu volebného aktu priestupku, za ktorý mu hrozila pokuta vo výške 33 eur. Údajným dôvodom bola snaha našich zákonodarcov bojovať proti tzv. volebnej korupcii, hoci iné druhy korupcie ich dodnes – zdá sa – nechávajú naskrze chladnými.
Vtip je v tom, že predmetné nariadenie bolo a stále je prakticky nekontrolovateľné – tak o čom to je?!
Za veľmi slušné platy naši zákonodarcovia dokážu „vypotiť“ aj takýto právny paškvil, a to je zlé. Ale ak sa nejedná o ich neschopnosť, ale v hre je iný úmysel, je to ešte horšie.
Druhý moment, ktorý mi vyrazil dych, som zaznamenal úplnou náhodou v nedeľu 7. februára 2016 pri sledovaní relácie "V politike" na TA3.
Moderátorka relácie položila prítomnému poslancovi NR SR za KDH doc. RNDr. DrSc. Jozefovi Mikloškovi otázku, čo mal znamenať pokus o kriminalizáciu umelého oplodnenia žien, s navrhovaným trestom 5 – 12 rokov odňatia slobody.
Pán (vtedajší) poslanec nepovažoval za potrebné ospravedlniť sa za túto nehoráznosť, ktorú iní poslanci na poslednom zasadnutí NR SR razom zamietli. Namiesto toho sa pokúsil celú vec zľahčovať detinskými výhovorkami a nakoniec vyhlásil, že existuje pripravený ucelený návrh zákona, ktorý obsahuje viac takýchto „špecialít“. Niektoré spomenul, ibaže som ich zabudol, taký som bol ohromený.
Rozhodol som sa teda urobiť súkromný prieskum verejnej mienky, a to tak, že som poukázal na tieto dva momenty prostredníctvom papierového „dvojplagátu“ úplne jednoduchej konštrukcie. S ním som sa potom – ako „živý billboard“ - pohyboval po verejných priestranstvách v Liptovskom Mikuláši a sledoval som i zaznamenával reakcie spoluobčanov. Okrem toho som na polícii podal v daných veciach trestné oznámenia na neznámeho páchateľa.
Reakcie spoluobčanov na môj protestný test
Prvé dni, možno povedať, som svojím konaním šokoval mnoho spoluobčanov.
Hneď v prvý deň zrána, keď som prvý raz odchádzal od železničnej stanice, ma kontrolovala štátna polícia. Pýtali sa síce len na moje meno, ale ja som bol ochotný preukázať sa im aj občianskym preukazom.
Na jednej strane som si bol vedomý toho, že konám v medziach platných zákonov, na druhej strane som kvitoval „promptnú“ pozornosť polície ohľadom mojej osoby.
Keby som bol ja zodpovedný za bezpečnosť spoluobčanov, a vyskytlo by sa v mojom okrsku (na dnešnú dobu a krajinu – ešte, žiaľ) nezvyčajné konanie, tiež by som sa snažil urýchlene zistiť, o čo sa presne jedná. Pretože by to ľahko mohla byť prvá fáza nejakého nebezpečného konania. Môžeme byť teda spokojní, polícia si v tomto smere spoľahlivo plní úlohy.
Na druhej strane som si aj ja dával pozor na striktné dodržiavanie platných predpisov a nedovolil som si ani prejsť cez ulicu mimo prechodu pre chodcov. Ani som nevstupoval do priestorov, kde by ich majiteľ mohol z dôvodu môjho súkromného protestu utrpieť nejakú škodu. Mám na mysli predovšetkým obchodné reťazce, kde sa pohybuje veľa ľudí, ktorým by som mohol takto účinnejšie sprostredkovať svoje názory. No kupujúci by to mohli považovať za neprípustné rozptyľovanie pozornosti a ako také za obťažovanie.
Rovnako som nevstupoval ani do vestibulu železničnej stanice, ale protestoval som iba v priestore nástupišťa, ktoré je ideálnym priestorom z hľadiska výskytu väčšieho množstva ľudí i preto, že je nástupište kryté. Chránilo môj papierový dvojplagát pred neželanými vplyvmi počasia, ktoré by ho úplne zničili. Okrem toho je protestovanie v priestore nástupišťa ideálne aj preto, že ho môžu sledovať aj náhodní cestujúci z vlakov a informovať o ňom v mieste svojho bydliska.
Liptovský Mikuláš sa nachádza na hlavnom slovenskom železničnom ťahu Bratislava – Košice, preto predpokladám, že sa zvesti o mojom proteste rozniesli skoro po celom Slovensku. Mnoho cestujúcich z vlakov mi svoje sympatie vyjadrovali palcom ruky vztýčeným smerom hore a taktiež veľa ľudí ma žiadalo o súhlas odfotografovať si môj protest s tým, že svoje zábery umiestnia na sociálnych sieťach.
Počas celých osemnásť dní protestu sa ku mne nikto nepridal, takže som sa mohol cítiť ako „sám vojak v poli“. Ale to mi nijako nevadilo.
Úplne vo vytržení z môjho konania boli škôlkári, ktorých som viackrát stretol v uliciach mesta na organizovanej prechádzke. Niektorým som aj povedal: „Poproste otecka, aby vám tiež urobil podobný papierový kabátik. Na predok nech vám nakreslí veveričku, dozadu napr. zajačika, a môžete si nacvičovať kultivované verejné prejavovanie svojich názorov na časy, keď budete dospelejší.“
Dospelí občania sa predovšetkým zaujímali, či vstupujem do politiky, kto ma zato platí a koľko mi platí, či sa nebojím takto protestovať, že ma snáď zavrú, koho budem voliť a pod.
Ktosi mi doporučoval, aby som išiel protestovať pred parlament do Bratislavy.
Na to som odpovedal: „A Bratislavčania nemajú vlastný rozum? - Nech v Bratislave prostestujú Bratislavčania, ak sa im niečo nepáči, v Košiciach nech protestujú Košičania, a ja protestujem tu, kde som doma.“
Jeden pán v stredných rokoch mi celkom vážne doporučoval, aby som si išiel – pre istotu – pýtať pre svoje konanie povolenie na mestský úrad. Nechápal som ho a bolo mi aj do smiechu, keď som si predstavil, aký by som mohol spôsobiť na mestskom úrade poplach medzi tými úradníkmi, ktorí by sa nevedeli vo veci orientovať a riešili by otázku kompetencie, kto je oprávnený také povolenie mi vydať. Osobne však predpokladám, že naši mestskí úradníci sú dosť vyspelí na to, aby vedeli – podobne ako polícia – že som nekonal nič protizákonné.
Raz vystúpil z vlaku jeden starší pán s barlou a, keď prechádzal okolo mňa, ponúkol mi jednoduchý plagátik formátu A5. Pravdepodobne mal pre niečo ťažké srdce na našu justíciu.
Stálo na ňom:
Ako sa od januára 2016 zvýšia príjmy sudcom a prokurátorom
• platy sa im zdvihnú priemerne o 280 eur, už dnes pritom poberajú okolo 3400 eur mesačne
• okolo 195 sudcov v penzijnom veku dostáva v súčasnosti popri plate aj starobný dôchodok
• stúpnu im aj príplatky za riadenie, o 8% až 10% za každú vykonávanú funkciu
• navyše budú mať o týždeň dlhšie zaplatenú rehabilitáciu, takže budú mať 7 týždňov dovolenky, z toho dva týždne na rehabilitáciu
• dostávajú aj 13. a 14. plat
• po štyroch rokoch dostanú každý rok odmeny vo výške platu
Zdroj: sp, vv, novela zákona o prokuratúre, novela zákona o sociálnom poistení
priemerný dôchodok bežný občan sudca či prokurátor
(v eurách) v roku 2015 409 1736
Bol som z toho dosť prekvapený, lebo - ak je to pravda - je najvyšší čas, pri súčasnom stave vymožiteľnosti práva, pýtať sa: "vážení... kde je hodnota za peniaze?"
Je zaujímavé, že niekoho platové a ostatné náležitosti sú riešené zákonom tak, že sú podmienené stavom ekonomiky a upravujú sa automaticky, kým ostatní ľudia - napríklad zdravotné sestry alebo učitelia - musia, kvôli relatívne drobnému zvýšeniu svojich platov, dobre že nie robiť revolúciu. Podobné informácie v masmédiách som však nikdy nezaznamenal (aspoň sa nepamätám).
Našlo sa aj zopár ľudí, ktorí si ma obzerali s úškrnom, nabádali ma sňať zo seba protestný dvojplagát alebo mi prosto povedali: „Ste smiešny...“ Ale to bolo všetko, neprejavili žiadnu agresivitu a to je dobré vysvedčenie pre dnešných ľudí.
Stalo sa iba raz, že z okna vagóna stojaceho rýchlika sa hlboko vyklonil postarší pán a kričal na mňa: „Ty hovädo! Ty hovädo!“ (Zrejme kvôli Jožovi Mikloškovi.) Videl som, že už voľačo pamätá, tak som mu odpovedal: „Určite máte cestovný lístok zadarmo. Tak cestujte v mene božom pokojne ďalej, a nerozčuľujte sa, aby sa vám niečo vážne nestalo. To by som si nechcel vziať na svedomie.“
Dosť veľa však bolo ľudí, ktorí zďaleka síce prejavovali záujem o moje „posolstvo“, keď som sa však priblížil, obracali sa ku mne bokom a klopili oči. Jednoducho sa ma stránili – alebo sa hanbili či dokonca báli prejaviť suverénny záujem. To je vcelku prirodzené.
Čo však nebolo celkom v poriadku, bol fakt, že od počiatku môjho „testovacieho“ protestu sa vyskytovali ľudia, ktorí mi bez problémov vyjadrovali sympatie s tým, že idú na mňa upozorniť televízie či tlač cez kontakt „som reportér“, ale žiadne masmédium neprejavilo záujem.
Keď som doma sledoval jednotlivé „masmediálne kanály“, až bilo do očí, ako sa úzkostlivo vyhýbali informácii, že existujú proti úradnému nariadeniu (nezmyselná pokuta 33 eur v súvislosti s parlamentnými voľbami) aj nejaké výhrady, nejaký protest. Zdôvodnenia boli ladené výlučne len pozitívne a lá „je to v záujme voliča, na jeho ochranu pred akýmsi nátlakom“.
Komerčné televízie, ktorých prvoradým záujmom je celoročne zarábať na dobre platených reklamách, si predsa nebudú komplikovať život zverejňovaním nežiaducich informácií, keď si to zadávatelia reklamy neželajú. Radšej budú variť a farmárčiť až do omrzenia.
To nie sú nezávislé masmédia, ale keďže sa netaja svojím komerčným zameraním, nemožno im tento postoj až tak veľmi zazlievať. No TV Liptov asi nie je komerčná televízia – mali ma 18 dní pod nosom, a neprišli urobiť so mnou rozhovor, že čo to robím a prečo. Aj ich postoj bol jasný; niekoľko dní viackrát denne opakovane vysielali rozhovor s premiérom Ficom, nuž im už zrejme neostával žiaden priestor pre kuriozitu v podobe mojej maličkosti.
Ak by som sa bol nasilu chcel dostať so svojim protestom pred televízne kamery, mohol som na to využiť jedinečnú príležitosť – športový sviatok, podujatie Svetového pohára v Jasnej, a to v deň konania parlamentných volieb. Tam by záujem prejavili minimálne zahraniční dokumentaristi a zvesť o prvých slovenských voľbách s hrozbou pokuty by sa aj takto rozniesla do celého sveta.
Aby bolo jednoznačne zrejmé, môj protest nemal vedľajšie úmysly.
Nesnažil som sa propagovať v čase predvolebnej kampane žiaden politický subjekt, ba ani niekomu robiť antireklamu. Keď sa kvôli mne pred vchodom do Prioru zastavilo zopár ľudí a začali diskutovať svoje politické názory, šiel som radšej preč, aby som nechtiac nevyvolal mimoriadnu udalosť, ktorú by bolo možné považovať za výtržnosť, o čo už by sa mohla profesionálne zaujímať polícia.
To, že som poukazoval na osobu Jozefa Mikloška, si zapríčinil on sám.
Nepoznal som mená ostatných 18-tich signatárov predmetného návrhu s pokusom kriminalizovať vecný skutok, právne nezávadný, pre širokú verejnosť neškodný, ba naopak, pre určitú skupinu špecificky postihnutých žien prospešný – umelé oplodnenie žien, s navrhovanou trestnou sadzbou 5 – 12 rokov. Poznal som iba jeho meno, pretože sa pretŕčal v televízii a zaujímal ku kauze - podľa mňa - nepatričný postoj.
Mená všetkých výtečníkov, ktorí sa podpísali pod tento nešťastný a nedomyslený návrh, a to ešte k tomu v Roku milosrdenstva, za ktorý rok 2016 vyhlásil súčasný pápež František, zverejnila strana SKOK. Stalo sa tak v Novinách Slovenskej občianskej koalície počas predvolebnej kampane, kde v predmetnom čísle na str.7, s nadpisom „Odluku cirkví od štátu presadzuje SKOK" je uvedený ich zoznam.
Jednalo sa o týchto dovtedajších poslancov NR SR:
Marián Kéry, Ján Podmanický – obaja Smer-SD,
Richard Vašečka, Štefan Kuffa, Helena Mezenská(!), Martin Fecko, Erika Jurinová (!) – všetci OĽaNO-NOVA, resp. ex-OĽaNO,
ďalej Ivan Pentliarik, Marián Kvasnička, Monika Gibalová (!), Pavol Abrhan, Pavol Zajac, Pavol Hrušovský, Alojz Přidal, Július Brocka, spomínaný Jozef Mikloško, Jozef Bobík, Jozef Mikuš a Martin Fronc – všetci KDH.
Výkričníkmi v zátvorkách som chcel zdôrazniť, že k takému voľačomu sa prepožičali aj ženy. Ženy proti ženám!
A SKOK v tomto svojom materiáli prorocky komentoval:
Ano! Máte, čo si zaslúžite! Posielať ženy do basy za to, že túžia po dieťati, nepatrí do tohto storočia, a už vôbec nie do parlamentu!
Ak sa pozrieme na znenie poslaneckého sľubu poslancov NR SR, kauza vyzerá ešte smutnejšie. Predmetný sľub totiž znie takto:
„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“
Pokus kriminalizovať počínanie nešťastných žien, ktorým príroda z nejakého dôvodu upiera mať dieťa, a lekárska veda im v tomto vie účinne pomôcť, podľa môjho názoru nie je v záujme týchto žien – občianok Slovenskej republiky.
Z toho vyplýva, že všetci signatári návrhu sa asi spreneverili svojmu poslaneckému sľubu.
Využili svoje postavenie, svoje možnosti a príležitosť a pokúsili sa drasticky obmedziť osobnú slobodu danej skupiny žien. Iba zdravý rozum ostatných poslancov zamedzil najhoršiemu.
A prečo sa to stalo? –
Najskôr z ideologických dôvodov; motív bol zrejme náboženský. A to už nie je žiaden žart. Bolo by potrebné voči všetkým menovaným vyvodiť osobnú zodpovednosť, aby sa predišlo ďalším podobným neuváženým pokusom deformovať slovenské právo spôsobom a lá taliban.
Ako vidím našu budúcnosť po parlamentných voľbách
(Napísal som bezprostredne potom, ale - myslím si - mnoho z toho je aktuálne aj dnes.)
Hoci nie som žiaden politológ alebo sociológ, dovolím si pri tejto príležitosti (keď je už po parlamentných voľbách a už si na to aj zvykáme) vysloviť osobné zhodnotenie tejto akcie, a to s ohľadom na vzniknutú situáciu.
Do slovenského parlamentu sa podľa výsledku volieb dostalo nečakane až osem politických subjektov. Medzi nimi aj Kotleb(ov)a Ľudová strana Naše Slovensko.
V priebehu môjho protestu sa na mňa obrátilo viacero občanov, ktorí sa zaujímali o môj názor na túto stranu. Z toho som usudzoval, že inklinujú ku Kotlebovi, a bol som tým dosť prekvapený, pretože ja som sa touto problematikou nikdy nezaoberal. Áno, boli to mladí ľudia, niektorí však vzhľadom na vek už nie prvovoliči.
A stalo sa. Kotleba je v parlamente. Prijal som to vcelku bez emócií.
Čo ma však šokovalo, boli okamžité radikálne vyhlásenia zo všetkých možných strán proti Kotlebovi. Dokonca aj pán prezident, ktorý si v podstate užíva radosti života a väčšinou sa zaoberá agendou, ktorá by skôr pristala pani Kiskovej ako jemu, zaujal nekompromisný postoj: S Kotlebom nič - Kotleba nie!
Nepamätám sa, kedy som si musel pred voľbami vypočuť toľko rečí o nezmernej pokore politikov pred svojimi voličmi. „Päť minút po dvanástej“ však už hovoria celkom ináč, a vlastne ma to ani neprekvapuje.
V masmédiach užasnuto sledujem zábery z okamžite zorganizovaných a fádne pôsobiacich protestných zhromaždení v Bratislave či Banskej Bystrici. Veľa ľudí na ne určite prišlo skôr zo zvedavosti ako z dôvodu skutočného rozhorčenia.
Počúvam názory politických analytikov:
Kotlebu volili väčšinou pomýlení ľudia, buď neskúsení prvovoliči alebo trucvoliči, ktorí tak prejavili svoj vzdor proti aktuálnej situácii na Slovensku.
Na mňa to pôsobí dojmom, že sa jedná viac-menej o rituálne tančeky, určené Bruselu, akoby sme sa chceli pred Západom vyviniť z toho, čo na Slovensku máme a čo sa zrazu ukázalo.
Pán Mesežnikov, ktorý roky jedáva slovenský chlieb, a po slovensky sa stále poriadne nenaučil, hromží, že fašistu Kotlebu volilo 210 000 slovenských fašistov.
Mnohí by chceli, predovšetkým z tohto dôvodu (ale určite aj z iných), parlamentné voľby čo najskôr opakovať. V snahe dopracovať sa výsledku podľa vlastných predstáv. Osobne si myslím, že by to bolo k ničomu. Z hľadiska Kotlebových sympatizantov sú slovenskí voliči skryto polarizovaní. Reálne hrozí, že nabudúce by dosiahli kotlebovci ešte lepší volebný výsledok.
Totálne sa dištancovať od Kotlebu a kotlebovcov v parlamente – čo to bude v praxi znamenať?
Máme tu superdlhodobý rómsky problém, ktorý predstavuje tvrdý oriešok pre Slovensko ešte od čias socializmu a žiadna politická garnitúra, ani po r. 1989, sa do jeho riešenia nijako nadšene nehrnula. Aj keď sa nedá povedať, že by ostal celkom bez povšimnutia. Dosiahnuté výsledky sú však neadekvátne malé, vzhľadom na vynaložené prostriedky i ľudské úsilie pri pokusoch o jeho dokonalejšie riešenie.
A teraz k nemu pribudne druhý problém – Kotleba – ktorého, s jeho družinou, budeme v parlamente dôsledne izolovať a štedro preplácať ich ničnerobenie z peňazí daňových poplatníkov. Namiesto toho, aby dostal príležitosť napríklad popasovať sa s rómskym problémom! Samozrejme, v rámci zákonných možností.
Keby kotlebovci pri riešení tzv. rómskeho problému uspeli, mali by sme na Slovensku o jednu veľkú starosť menej. Ak by neuspeli, preukázala by sa ich neschopnosť a voliči by im prestali drukovať. Naozaj inteligentní politici by sa k veci postavili takto. Ale na Slovensku zrejme štátnicky múdrych politikov nieto. Všetci sa rozhodli kotlebovcom ich činnosť čo najviac obmedzovať. To je pre nich akurát vynikajúca výhovorka, prečo nemôžu naplniť svoje sľuby, teda aspoň ich určitú časť. A preferencie im utešene rastú.
Toto neveští nič dobrého.
A okrem toho tu máme ďalší problém – vypadnutie KDH z parlamentu.
Keď som sa snažil poukázať na hlúposť a nebezpečnosť podobných návrhov, ako bol ten ohľadom umelého oplodňovania žien, nerobil som to preto, že by som chcel škodiť KDH.
Osobne si myslím, že náboženské presvedčenie je kultúrny fenomén, ktorý má svoje miesto v kostoloch a „v srdci“ veriacich občanov. V podstate nepatrí do politiky, resp. nemusí do nej nutne patriť. – V duchu Kristových slov: „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je božie!“
Nech by sme polemizovali s týmto názorom akýmkoľvek spôsobom, v princípe platí, že (aj) nábožensky motivované nároky na nejaké konkrétne práva veriaceho človeka končia tam, kde začínajú základné ľudské práva ostatných ľudí.
Nikdy sa mi napr. nepozdávalo ani blokovanie snahy uzákonniť u nás registrované partnerstvá.
Je zaujímavé, že nestačí, že títo ľudia sú špecificky postihnutí, ešte im komplikujeme spoločenské postavenie a základné práva – a to z iracionálnych dôvodov – napriek tomu, že sú pre štát dobrí z hľadiska pracovnej sily i z hľadiska bezproblémového platenia daní. A tiež napriek neustálym rečiam o milosrdenstve, ktoré tak často počúvame z úst rôznych dušpastierov. Dokonca už aj v Taliansku, teda za humnami Vatikánu, sa o registrovanom partnerstve celkom vážne uvažuje. U nás ešte stále nie.
Keď teda momentálne KDH v parlamente nemáme, možno nadchádza tá správna chvíľa na podobný zákon. A okrem toho aj možno, v duchu programových cieľov SKOK-u, na odluku cirkví od štátu.
Pamätám sa, keď sa v Bratislave 1989 štrngalo kľúčikmi na Námestí SNP a na rečnícku tribúnu vystúpil pán Čarnogurský, ktorého len tesne predtým prepustili z väzby. Medzi prvými požiadavkami spomenul aj odluku cirkví od štátu. Potom však, paradoxne, prišli snahy podriadiť slovenskú legislatívu vatikánskym zákonom, Vatikánska zmluva, pokusy presadiť výhradu vo svedomí v zdravotníctve (a možno aj na školách). A aktuálne pokus kriminalizovať umelé oplodnenie žien, čo bol – pre mňa osobne nepochopiteľný – „výstrel do tmy“.
Môže sa KDH vôbec čudovať dosiahnutému volebnému výsledku v parlamentných voľbách 2016?
Z prehľadu volebných výsledkov KDH v Liptove vyplýva, že KDH dosiahlo trikrát lepší výsledok (9,7 %) v Ružomberku ako v Liptovskom Mikuláši (3,1 %). Obidve mestá sú približne rovnako veľké a volebná účasť bola tiež približne rovnako nadpriemerná oproti ostatnému Slovensku. Ten rozdiel však zrejme vyplýva z toho, že Ružomberok bol svojho času dejiskom Andreja Hlinku, a môj predvolebný protest mohol výsledok v Liptovskom Mikuláši ovplyvniť len minimálne. Veľa ľudí mi síce hovorilo, že KDH nemusia, a tí zrejme už dávno predtým boli rozhodnutí dať svoj hlas celkom inému politickému subjektu.
Upozorňujem, že tu uvedené názory prezentujem výlučne ako svoje osobné názory, ktoré nikomu nevnucujem, iba ich ponúkam čitateľovi na porovnanie s jeho vlastným náhľadom.
