Túto úlohu musí plniť aj dnes, ale dokonalejšie. Pýtam sa teda, ako?
V historickom vývoji vyučovacieho procesu možno rozoznať niekoľko charakteristických etáp.
V prvej etape, školy (mám na mysli dlhé obdobie od raných civilizácií až po koniec európskej scholastiky), ktorých bolo relatívne málo, pripravovali predovšetkým budúcich úradníkov, a to pre všetky stupne štátnej správy, a adeptov pre cirkevné funkcie. Memorovaním sa tam, z generácie na generáciu, odovzdávali osvedčené praktické poznatky z hospodárskeho a dogmatické idey z oblasti duchovného života. Systém fungoval na nekompromisnom princípe uznávania autority a podriaďovania sa jej. Samostatnosť myslenia žiakov nebola želaná.
Druhú etapu školy historicky odštartoval "učiteľ národov" Jan Amos Komenský. Presadzoval povinnú a všeobecnú školskú dochádzku a požiadavku, aby žiaci skutočne rozumeli výučbe. Preberané učivo sa snažil ilustrovať (orbis pictus) reálnymi obrazmi a proces výučby - ak sa to tak dá povedať - liberalizoval: zaviedol princíp "školy hrou" (schola ludus).
Táto druhá etapa školy, myslím si, trvá podnes, aj keď na oveľa vyššej kvalitatívnej úrovni, v porovnaní s časmi Jana Amosa. Paradoxne, však akoby končila.
Na jednej strane naša doba priniesla človeku nepredstaviteľný technický pokrok a rozvoj spoločnosti, na báze tzv. "informačnej explózie". Človek ako taký sa čoraz viac vyčleňuje z prírody a vytvára si, technickými prostriedkami, svoj vlastný "umelý svet". Na druhej strane sa čoraz markantnejšie ukazuje, že technické možnosti bežného človeka akosi "predbiehajú" jeho mentálne schopnosti. Tieto dve ramená - možnosti verzus schopnosti - akýchsi pomyselných nožníc vo vnímaní človeka sa roztvárajú čoraz viac.
Ako vznikol tento, pre človeka potencionálne nebezpečný konflikt a ako ho možno riešiť?
Uvedený problém pravdepodobne vznikol (a stupňuje sa!) tým, že principiálny pokrok vedy a techniky spôsobilo fakticky len niekoľko málo "prelomových" objavov, o ktoré sa zaslúžilo rovnako neveľa špičkových odborníkov. O realizáciu zmysluplných aplikácií na báze týchto objavov, sa pričinil počet ľudí o rád (maximálne azda o dva rády) vyšší. Ostatných, ktorí majú o podstate fungovania vyvinutých aplikácií čoraz neurčitejšiu predstavu, teda manžérov výroby, obchodníkov a konečných užívateľov nových produktov, sú nepredstaviteľné masy. Títo všetci vedia výrobky osobnej spotreby používať, ale - z hľadiska ich funkčnosti - ich považujú za akési potterovské "kúzelnícke paličky", ktoré im plnia ich želania podľa okamžitej potreby.
Keď sa kanáriky vyliahnu z vajíčok v klietke, považujú ju za niečo normálne. Nepotrebujú k životu nič iné, len prísun potravy a pravidelnú údržbu klietky zo strany človeka.
Podobne naše deti, vyrastajúce od útlej mladosti v prostredí najmodernejších technických výdobytkov, považujú predmety osobnej spotreby - chladničku, televízor, počítač, auto a pod. - za samozrejmosť. My, rodičia, im umožňujeme prístup k tomuto všetkému bez akejkoľvek ich vlastnej zásluhy (nejakej vynaloženej námahy). Potom sa nemožno čudovať, že deti chcú mať pri hre všetko a hneď. Zaujíma ich len to, ako jednotlivé predmety pri hre ovládať, a nie aj to, ako fungujú.
Časom sa deti konzumu nabažia.
Nastúpia problémy s využitím voľného času: nuda, absencia racionálneho životného cieľa, riskantné experimentovanie s vlastným životom (drogy, gamblerstvo a iné závislosti, neschopnosť rozlíšiť realitu od "pokémonovskej" virtuálnej reality, drobná kriminalita a pod.), niekedy predčasná strata sociálnych istôt. A v pozadí trpezlivo vyčkávajú ďalšie pohromy pre takto "nahlodaného" jednotlivca - pesimizmus a nihilizmus.
Je na zodpovednosti rodičov a ich prvoradou úlohou vo vzťahu k vlastným deťom, aby podobnému vývoju predišli. Škola by im v tom mala pomáhať výdatným dielom.
Škola by mala byť organizovaná tak, aby ju deti navštevovali radi a aby sa v nej sformovali na skutočné osobnosti. To sa dá dosiahnuť len tak, že ich učenie zaujme. Vieme, že dnes ich už škola sotva zaujme len hrou a pestrými obrazmi - tých majú všade okolo seba, v televízii i na internete dosť a dosť.
Dôsledkom liberalizácie a informatizácie našej doby je aj neuveriteľne veľké množstvo nekvalitných a zavádzajúcich informácií, v konečnom dôsledku, pre mladého nevyzretého človeka bez dostatku životných skúseností, vyslovene nebezpečných. Aj to je úlohou školy, naučiť žiaka rozlišovať medzi realitou a hoaxom.
Hoci nie som pedagóg ani psychológ, na základe vlastných životných skúseností si myslím, že doteraz osvedčené školské postupy, ktoré sa postupne začíňajú mínať optimálnym účinkom, treba reformovať - aspoň tam, kde je šanca, že by to mohlo fungovať.
Navrhujem zaviesť do vyučovacieho procesu - príbeh.
Príbeh predstavuje vo svojej komplexnosti viac ako obraz alebo hra, hoci sofistikovane pretkaná vhodnou dávkou cielených informácií. Príbeh je ako film, porovnávaný s inými formami umenia. Hovorí sa o "syntetickom umení", ale najdôležitejšie je, že film má dej. Dobrý film nás nie len zabaví, ale nás prinúti aj zamyslieť sa. Až to nás v konečnom dôsledku poučí.
Neraz som čítal správy o "zázračných" počtároch. Existujú ľudia, ktorí dokážu bez akýchkoľvek pomôcok - len v hlave - správne vypočítať napríklad druhú odmocninu zo stociferného čísla alebo vypočítať súčin dvoch stociferných čísel. Trvá im to približne osem hodín (toľko by počítal aj bežný človek ručne na papieri).
Zdá sa to neuveriteľné, kontrolné komisie žasnú.
Nejedná sa len o jednoducho fenomenálnu pamäť počtárov.
Keď sa ich pýtajú na spôsob, ako si dokážu čo len zapamätať správne poradie číslic v zadaní úlohy, k tomu ešte "medzivýsledky"... počtári vysvetľujú, že oni napríklad priradia jednotlivým číslam obrazy nejakých konkrétnych osôb, ktoré pri počítaní "rozpohybujú" do určitého deja. Vytvoria si v hlave príbeh, ktorého sú zadané "čísla-osoby" účastníkmi. Dej má svoj logický priebeh, ktorý jednotlivé "čísla-osoby" prevedie z počiatočného zoskupenia do správnych polôh koncového zoskupenia.
Toto vysvetlenie znie dôveryhodne, hoci nič sa nemení na tom, že ja osobne si to prakticky neviem predstaviť. A už vôbec nie použiť v podobnom prípade. Zmienil som sa o tomto zriedkavom fenoméne len preto, aby som ilustroval myšlienku "školy príbehom".
Predstavme si sumu poznatkov, ktoré sa doteraz vede podarilo zhromaždiť, ako mesto s námestiami a ulicami, ktoré ich spájajú, i s jednotlivými charakteristickými domami lemujúcimi tieto ulice. Každý fakt (konkrétny poznatok) predstavuje nejaký dom alebo niečo špecifické (strom, lavička v parku, autobusová zastávka, pamätník na námestí). Mesto je vybudované podľa logického architektonického plánu. Nech sme v meste kdekoľvek, a chceme sa dostať na iné konkrétne miesto, stačí sa nám rozhodnúť pre určitú (reálnu) cestu. Pre jeden cielený presun v meste, napríklad z jedného námestia na nejaké iné, môže existovať viacero možností. je jedno, ktorou ulicou odídeme z prvého námestia a ktorými ďaľšími budeme v ceste pokračovať. Môžeme si dovoliť aj zachádzku; dôležité je, aby zvolené ulice na seba nadväzovali a spolu tvoreli celistvú líniu. Ak by však napríklad mestom pretekala rieka, a chceli by sme ju prekročiť suchou nohou na miestach, kde neexistuje most, asi by sa nám to nepodarilo.
A teraz si predstavme, že sme v škole a škola nás má postupne naučiť o ňom čo najviac. Jedná sa o veľké množstvo poznatkov rôznej hodnoty, ktoré si všetky sotva zapamätáme. Ak by sa to aj podarilo, časom dobrú polovicu z nich určite zabudneme. Ako postupovať?
Na začiatku nemáme žiadnu komplexnú predstavu o danom meste. Existujú však popisy jednotlivých ulíc aj všetkého, čo s tým súvisí. Môžeme ich nahradiť príbehmi, v ktorých sa vyskytujú informácie o všetkom podstatnom.
Vypočutím jedného príbehu sa o meste dozvieme vcelku málo - nanajvýš si urobíme predstavu o jednotlivej ulici. Ale príbeh je zaujímavý, takže si ho ľahko zapamätáme.
Po vypočutí mnohých príbehov zistíme, že niektoré spolu nejakým spôsobom súvisia. Povedzme, že na seba nadväzujú alebo zmieňujú jeden a ten istý prvok (v tomto sa "križujú"). Takýmto spôsobom sa postupne v našej mysli vytvorí (názorný) komplexný obraz mesta, až ho napokon poznáme celkom dôverne.Všetko so všetkým súvisí. Samozrejme, môžu tu existovať aj miesta, o ktorých nič nevieme. Berme to tak, že tie štvrte sme jednoducho ešte nikdy nenavštívili. A môžu to byť aj miesta mimo tohto "uceleného" mesta. - Ktovie, čo sa nachádza za horizontom najbližších vŕškov? Podstatné však je, že všetko to čo vidíme, so všetkým logicky súvisí. Ak by malo byť niečo nelogické, nuž najskôr preto, že to jednoducho nie je možné, že to neexistuje.
Môže sa stať, že "mesto" na dlhý čas opustíme a na niektoré veci zabudneme. Ale nikdy nezabudneme celý príbeh. Ak je logický, dokážeme ho spätne rekonštruovať a tak si v mysli obnoviť zabudnuté fakty.
Analogicky možno postupovať aj pri osvojovaní si faktografického učiva. Podstatná je pritom názornosť a snaha systematizovať jednotlivé fakty (najprv) do logických "podskupín", a neskôr do logicky previazaného (svetonázorového) celku.
Toto je mnou navrhovaný princíp "školy príbehom", ktorý by bol azda vhodný pre základné a stredné školy.
Ďalšie momenty problematiky priblížim v pokračovaní článku II. časťou.
