V prvej časti článku som navrhol vyučovať, na základných a stredných školách, metódou "školy príbehom", ktorá by mohla zaručovať jednak dobrú zapamätateľnosť prebratého učiva a tiež uspokojivé chápanie súvislostí medzi jednotlivými poznatkami. Žiakovi by sa vytvárala komplexná predstava o všetkom, čo sa v škole naučil, znenáhla a postupne. To by mohlo podnecovať jeho zvedavosť a ďalší záujem o učenie.
Že to naozaj môže dobre fungovať, dokazuje napríklad spôsob vyučovania náboženstva.
Pri sledovaní programov TV Lux som sa dozvedel, že súčasný katolícky katechizmus má vyše 1600(!) bodov, a ku ktorémukoľvek z nich dokážu pozvaní odborníci viesť učenú dišputu.
Nikdy som taký katechizmus nemal v ruke, takže sa len domýšľam - asi má axiomatickú štruktúru, podobne ako Euklidove "Základy". No, nech by bol upravený akýmkoľvek spôsobom, ťažko možno žiadať od žiačika prvého stupňa základnej školy, aby sa predpísané body len "bifloval".
Z vlastnej mladosti si však pamätám (niečo až prekvapivo dobre) biblické príbehy-rozprávočky rôznej kvality, všetky vo farbistom podaní pána farára.
Podobne si, my všetci, pamätáme mnoho zaujímavých slovenských rozprávok v podaní Dobšinského, starých gréckych bájí a rôznych iných mýtov. Určite vďaka tomu, že sú to príbehy.
Rovnako si pamätám, že na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia existovali publikácie z oblasti zemepisu a dejepisu, ktoré fakticky predstavovali školské čítanky porovnateľné s čítankami zo slovenskej literatúry.
Tam som napríklad prvý raz, ešte v predškolskom veku, uvidel v "zemepisnej" čítanke, ako vyzerá himalájsky ľadovec. Bol zobrazený na nekvalitnej, rastrovanej čiernobielej fotografii a pripadal mi zvláštny, lebo som ešte nepoznal zákonitosti, ktoré podmieňujú jeho tvar. Alebo si pamätám farbistý opis, ako trpasličí Pygmeyovia lovili v africkom pralese slony.
Z "dejepisnej" čítanky si dodnes pamätám fiktívnu scénu z kázania Majstra Jana Husa v Betlehemskej kaplnke v Prahe alebo popis príchodu jednoduchého človeka do husitského mesta Tábor, ako si pri odovzdávaní svojej finančnej hotovosti do spoločnej pokladnice (bola to drevená kaďa pri mestskej bráne) ponechal dve mince, za ktoré si chcel kúpiť obuv. Keď mu však obuvník vysvetlil, že v Tábore je všetko "zadarmo", vrátil sa k pokladnici a vhodil do nej aj ostatný peniaz.
Z oblasti prírodných vied by mohli byť pre študentov pútavé príbehy, zachytávajúce život najvýznamnejších objaviteľov principiálnych poznatkov, ich popudy objavovať a zložitosť cesty, ktorou k svojim objavom došli. Mnohí pritom museli prekonávať nepriazeň osudu a len vlastnou usilovnosťou sa vypracovali. To isté platí aj v oblasti techniky - treba nám zhromaždiť pútavé príbehy o vynálezcoch a ich najužitočnejších vynálezoch.
Osobitnú kapitolu predstavuje čítankový zámer študentom, na konkrétnych prípadoch omylov vedy ukázať a zdôrazniť, ako ťažko sa v historickom procese vývoja poznania dospievalo k niektorým poznatkom, ktoré sa dnes učia. Pritom ich intuitívne považujú - logicky - za samozrejmé. Niektoré poznatky však boli "veľmi ťažko vybojované", aj za cenu pohnutých životov svojich objaviteľov. Nebola to teda žiadna samozrejmosť. Preto netreba zatajovať omyly na ceste k poznaniu, ba naopak, treba tieto nelákavé momenty zdôrazňovať, že naozaj existovali. V dôsledku toho študenti možno viac ocenia význam objavov, aj ich objaviteľov, a lepšie pochopia logiku vývoja jednotlivých vied.
Občas by mohli byť zaradené do každého prírodovedného predmetu (aj matematiky) tzv. "diskusné hodiny", kde by o preberanom učive diskutovali žiaci sami medzi sebou, ale neoficiálne by mohol vyjadriť svoje názory aj učiteľ, predovšetkým k perspektívam diskutovaného vedného odboru.
V súčasnosti by všetky podobné publikácie mohli byť voľne prístupné, uložené na nejakom serweri v elektronickej forme.
(Podobne ako projekt SME - pozri http://zlatyfond.sme.sk/.)
Ba, dokonca by takto mohla byť zriadená aj ústredná elektronická knižnica všetkých slovenských (aj inomutačných) učebníc a pomocných učebných textov pre všetky stupne a druhy slovenských škôl, napr. v pôsobnosti ministerstva školstva, Slovenskej akadémie vied alebo Štátneho pedagogického ústavu, ktoré by schvaľovali novovytvárané texty.
Jednalo by sa teda o budovanie databáz na spôsob rôznych elektronických encyklopédií, so zaručenou didaktickou a odbornou hodnotou obsahu. (A - keď už som takto "zlepšovateľsky" naladený - mohli by sa tam archivovať aj všetky druhy prác, povinných k získaniu konkrétneho titulu.) Možno už nejaký zárodok podobného projektu aj kdesi existuje, ale mi nie je o tom nič známe. Akési špecializované dvojča Centra vedeckotechnických informácií v Bratislave.
Nazdávam sa, že by to bolo veľmi praktické a aj ekonomické. Rozširovanie a udržiavanie databázy v elektronickej forme je zrejme relatívne lacné. Prístup k rôznym druhom informácií by mohol byť regulovaný na spôsob prístupových práv, ako je to bežné aj vo veľkých klasických odborných knižniciach.
Menej používané texty by si mohli školy vytlačiť sami, v rozsahu podľa potreby.
Ak sa dnes hovorí o potrebe reformy slovenského školstva a vedy, projekt zmienenej elektronickej databázy učebných textov (a všetkého spomenutého) by mohol byť jej súčasťou.
Ale vrátim sa naspäť k myšlienke princípu postupného vyjasňovania celkového obrazu poznania.
Aby škola napomohla študentovi nechať sa zaujať, ba až nadchnúť učením, nemal by učiteľ čakať, či a vôbec si jeho žiak niektoré súvislosti medzi poznatkami uvedomí.
Ak by som mal hovoriť za seba, ani ja sám - "cepovaný" socialistickou školou, ktorá mi síce dala všetko čo som potreboval, od učebníc a kdejakých zošitov, aj rôzne ceruzky, gumu a kružidlo(!) - som si dlho neuvedomoval rôzne línie súvislostí medzi poznatkami, ktoré mi táto škola sprostredkovala. Prišiel som na tú logiku vecí až sám. Síce oneskorene, ale zato som mal z toho veľmi dobrý pocit.
Uvediem príklad z matematiky a geometrie. -
Pri študovaní kružnice nás zoznámili s Talesovou vetou.
Pri preberaní vlastností trojuholníka sme sa dozvedeli, že ľubovolnému trojuholníku možno opísať aj vpísať kružnicu.
Špeciálnym prípadom je pravoúhly trojuholník, pre ktorý platí Pytagorova veta a Euklidove vety.
O vzťahu medzi stranami a uhlopriečkami štvoruholníka, ktorému možno opísať kružnicu, som sa dozvedel niekedy neskôr, možno až z prehľadu základných vzorcov v úvode matematicko-fyzikálno-chemických tabuliek, a síce, že má tvar
a.c + b.d = e.f ,
kde a, b, c, d sú strany predmetného štvoruholníka, s uhlopriečkami e a f.
Neviem ako iní, ale ja som mal veľmi dobrý pocit z toho, ako to všetko logicky súvisí.
Pokus o výučbu matematiky pomocou množín, ako si to pamätáme, podľa môjho názoru, nebol šťastný počin a preto sa od podobného spôsobu vyučovania matematiky upustilo. Bola to prehnaná ambícia učiť žiakov súvislosti medzi abstraktnými pojmami od prvej triedy základnej školy.
Pre túto myšlienku sa pokúsim osobne angažovať aj ja - budem umiestňovať na svojom blogu vlastné názory, aj objektívne fakty - z rôzneho "súdka". Takto si časom, na reakciách čitateľov (čítanosť, karma, diskusné príspevky) overím, či mám pravdu alebo sa mýlim vo svojich predpokladoch. Objektívnym kritériom mojej práce a očakávaní môže byť obľúbenosť môjho blogu.
Už som aj začal s realizáciou tohto cieľa, a to pomerne intenzívne.
A, stalo sa, urobil som medzičasom jedno "fó-pa" v podobe článku "Svetelné zdroje = pohlcovače tmy" s recesistickým textom. Ospravedlňujem sa za to redakcii SME a všetkým ľuďom, ktorým sa to zdalo nemiestne a podozrievajú ma z plagiátorstva. Chcem zároveň vysvetliť, ako k tomu došlo.
Predmetný text v češtine som si všimol, nepamätám už kde, niekedy v roku 2010 a uložil som si ho bez zaznamenania zdroja. Prekladal som ho do slovenčiny pred polnocou, a už som bol dosť unavený. Vôbec ma nenapadlo, že by som sa mohol pokúsiť zdroj toho textu "vygúgliť", alebo že bude na blogu pod mojím menom. (Keďže meno je na blogu "prednastavené", ja som ho k textu nepripísal. Ale uznávam, že som si mal uvedomiť, že sa tak stane a čo sa môže predpokladať.)
Pretože mám zámer zverejniť prostredníctvom článkov na svojom blogu významné a cenné informácie, logicky som nemal, nemám - ani nikdy nebudem mať - záujem pošramotiť si svoje meno neserióznym konaním.
Ďakujem čitateľom môjho blogu za pochopenie.
Tomuto článku predchádzal článok "Škola príbehom, alebo príbeh školy. I."
http://cudzis.blog.sme.sk/c/433328/skola-pribehom-alebo-pribeh-skoly-i.html?ref=tit
