Činím tak pri príležitosti napísania svojho tristého článku. Pred napísaním každého z nich som sa dosť dlho zamýšľal, ako ich napísať čo najlepšie - odtiaľ titulok najnovšieho. Myslím si, že aj tak sa mi niektoré nevydarili celkom podľa pôvodnej predstavy, ale čo už...
V skutočnosti ich už mohlo byť o dosť veľa viac, keby som bol podaktoré z nich rozčlenil na kratšie časti. Veď mi aj niektorí diskutéri vytýkali, že moje texty sú často „pridlhé“. Ale ja túto činnosť nevnímam ako súťaž medzi blogermi, kto koľko článkov už napísal. Na Blogu SME sú viacerí blogerskí harcovníci, ktorí majú na konte o pár stoviek článkov viac, ba majú ich aj cez tisíc.
Nezakladám si ani na karme ani na čítanosti, pretože si myslím, že SME v tomto ohľade dosť „mixľuje“, dalo by sa povedať – bež škrupúl a bez jasných pravidiel, pretože tie pôvodné sú už dávno spotvorené na nepoznanie. Síce to je len môj subjektívny názor, ale umocnený poznámkami iných blogerov, ktoré vyznievajú v podobnom zmysle.
Ale, ako sa hovorí, „darovanému koňovi na zuby nehľaď!“, je to Blog SME, nuž nech si SME robia to, „čo je dovolené bohovi“.
Pri písaní článkov na blogu som sa čo-to poučil, v niektorých činnostiach aj zdokonalil. Tiež som si prakticky odskúšal niektoré predpoklady. Napríklad, všetky články zakončujem dovetkom „Do pozornosti čitateľov mojich článkov“, ktorý obsahuje jednu z mojich e-mailových adries. Bol som zvedavý, či to môže mať praktický zmysel, keďže – v rámci diskusie k článku – existuje aj iný nástroj, ktorým mi môžu diskutéri adresovať svoj názor mimo verejne prístupného priestoru.
Výsledok je taký, že sa to síce nestáva často, ale predsa sa mi z času na čas nejakí čitatelia ozvú aj cez tento kontakt. A to človeka tiež poteší. Ako príklad uvádzam dve reakcie tohto druhu: Na článok z novembra 2017 „K 100. výročiu VOSR: Buďme objektívni.“ [1] a na články o novodubnických podvodníkoch - zhodou okolností tiež z roku 2017, napr. [2], [3] - ale s odstupom dvoch rokov.
Prvý príklad bol, pre mňa osobne, vyslovene potešujúci. -
Druhý príklad už taký potešujúci nebol. Obsah e-mailu len ilustruje to, čo som predpokladal (a to už dávno pred napísaním oných článkov) a čo neviem dodnes pochopiť: Ako je možné, že štát dovolí podnikať ľuďom s pochybným podnikateľským zámerom, ktorý neveští nič dobrého, ale v podstate – dlhodobo! – len samé problémy. Tie problémy sa často viditeľne prejavia až s odstupom času, ľudia, ktorí takýmto „podnikaním“ utrpia škodu, sa snažia domôcť náhrady prostredníctvom polície a súdov. Zbytočnej práci, ktorou sa tieto inštitúcie musia takto zaoberať, by sa dalo ľahko predísť nepovolením podobnej podvodnej činnosti. Ja som sa snažil svojimi apelmi dobrej veci napomôcť, ale jednotlivec tu veľa nezmôže.
Dosť často počúvam učené reči o predchádzaní predvídateľným problémom, ale prax býva poväčšine celkom iná. Vyzerá to tak, ako keby si súdy a advokátske kancelárie - akceptovaním uvedeného stavu - úmyselne zabezpečovali trvalý dostatok práce.
Spočiatku blogovania ma prekvapovali aj menej podstatné momenty. Napríklad, keď som v článku vyjadril nejakú (podľa mňa) všeobecne známu myšlienku, a ak som ju nepodložil adresnou odvolávkou trebárs na internet, v diskusii sa k nej niektorí stavali len ako k môjmu subjektívnemu názoru.
Preto som si zvykol, v závere článkov, uvádzať „pramene“ – odkiaľ som čerpal, alebo kde sa možno uistiť o podloženosti mojich tvrdení.
A, keď som už pri problematike (vlastných) tvrdení, v živote ma nenapadlo, aby som sa pokúšal klamať alebo iným spôsobom zavádzať čitateľov Blogu SME. Bol som preto nemilo prekvapený nevyberanými diskusnými atakmi, dokonca aj z cudziny. S niektorými domácimi diskutérmi, poväčšine na odborné témy – najmä, ak som vybadal, že sa snažia hovoriť do vecí, ktorým len veľmi málo rozumejú – som sa vysporiadal tak, že som ich nazval „havkáčmi“ . Nie s úmyslom urážať ich, ale na základe jedného arabského príslovia: „Psi brechajú, a karavána ide ďalej.“. A ako pribúdali ďalšie moje články, obsah niektorých dodatočne potvrdzoval pravdivosť mojich skôr napísaných tvrdení.
Dnes už „havkáči“ „nehavkajú“. Možno len preto, že nemajú zaplatené predplatné SME a preto nemôžu diskutovať k článkom na blogu. Ale viacerí možno aj preto, že prehodnotili svoj názor na mňa, resp. (aspoň sčasti) „zanechali snobské spôsoby tam, kde sa nenosia“.
Nuž, hor sa - v duchu prísľubu „svetlejších (pokoronavírusových) zajtrajškov“ - k ďalšej blogerskej méte. Chcem dúfať, že čitateľa mojich článkov ani v budúcnosti na mňa nezanevrú.
Pramene:
[1] https://cudzis.blog.sme.sk/c/468460/k-100-vyrociu-vosr-budme-objektivni.html
[2] https://cudzis.blog.sme.sk/c/459491/novodubnicki-podvodnici-si-nedaju-pokoj-co-nato-prokurator.html
[3] https://cudzis.blog.sme.sk/c/458894/novodubnicki-podvodnici-opat-v-akcii.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
