V priaznivom prípade, keď sa takýto poradovník vytvára s určitou odbornosťou (ktorú Michaelovi H. Hartovi ako univerzitnému profesorovi iste nemožno uprieť), možno s vysokou pravdepodobnosťou predpokladať, že dejinný význam osobností na porovnateľných miestach obidvoch poradovníkov bude približne podobný. Z toho vyplýva, že Hartova práca obsahuje - napriek subjektívnej povahe knihy ako celku - aj objektívne prvky v podobe určitých v nej vyslovených myšlienok. Ako takú možno Hartovu prácu považovať za dostatočne prijateľný základ pre vlastnú myšlienkovú nadstavbu, ktorou chcem prispieť k danej problematike. Je nesporné, že podobným mechanizmom – v podstate nadviazaním a rozširovaním diskusie – sa výsledky práce k problematike do značnej miery objektivizujú. Preto má význam vychádzať z Harta.
Cieľom článku je podrobiť prvý Hartov rebríček historických osobností určitej štatistickej analýze, z hľadiska významu niektorých odborov ľudskej činnosti. Ďalej má za cieľ určiť najvýznamnejšie odbory ľudskej činnosti z hľadiska ich vplyvu na prítomnosť, a to na základe Hartom pripisovaného významu jednotlivým osobnostiam, o ktorom vypovedá ich poradové číslo v rebríčku. A napokon, opäť v subjektívnej polohe, („perom autora-jednotlivca“) pojednať o vzťahu najpoprednejších takto určených odborov ľudskej činnosti.
Základné myšlienky štatistickej analýzy Hartovho rebríčka
Sú dve:
Po prvé, osobnosti v Hartovom rebríčku boli (s určitým zjednodušením, ktorému sa nemožno pri podobných snahách vyhnúť) zatriedené do týchto skupín odborov ľudskej činnosti: 1. politika, ekonómia, zemepisné objavy, 2. fyzika, astronómia, matematika, 3. filozofia, 4. náboženstvo, 5. medicína, 6. technika, 7. umenie, 8. ostatné prírodné vedy.
Po druhé, veľkosť významu jednotlivých osobností formálne vyjadruje hodnota h = (101 – p), kde „p“ predstavuje poradie osobnosti v Hartovom rebríčku. Ak teda poradie vytvára vzostupný rad prirodzených čísel v intervale (1,100), formálne hodnoty historického vplyvu jednotlivých osobností predstavuje zostupný rad prirodzených čísel v intervale (100,1).
Môže viesť táto metóda k prijateľným výsledkom?
Súčet formálnych hodnôt historického vplyvu jednotlivých osobností za danú skupinu odborov ľudskej činnosti vyjadruje formálnu dôležitosť tejto skupiny činností vzhľadom na všetky základné odbory ľudskej činnosti ako celku. Pochopiteľne, do jednotlivých skupín odborov ako predstaviteľov danej činnosti je zaradený rôzny počet osobností z Hartovho rebríčka. Preto mnohopočetnejšie zastúpenie osobností - predstaviteľov skupiny – teoreticky môže neúmerne nadhodnotiť jej skutočný význam. Toľko na jednej strane.
Na druhej strane si však možno osvojiť predpoklad, že významnejším odborom ľudskej činnosti sa v priebehu dejín venovalo viac historicky významných osobností ako „menej významným“ (zasahujúcim do života spoločnosti v menšej miere), hoci potrebným odborom. V skutočnosti každý odbor ľudskej činnosti je pre ľudstvo ako celok približne rovnako dôležitý a objektívny význam zvolených skupín odborov v priebehu celej histórie civilizácie sa menil len mierne, v závislosti od okamžitej situácie vo vzťahu potrieb ľudstva a reálnych možností ich uspokojovania. Túto približnú rovnocennosť zvolených skupín odborov by mal dokazovať podiel súčtu formálnych hodnôt historického vplyvu jednotlivých osobností za danú skupinu a počtu osobností zaradených do danej skupiny, t.j. akýsi formálny priemer významnosti vplyvu skupiny odborov, ktorý umožňuje zvolené skupiny odborov porovnávať práve z tohto hľadiska. Tento formálny priemer významnosti sa takto javí ako viac-menej spoľahlivý indikátor oprávnenosti, resp. reálnosti zvoleného spôsobu uvažovania.
Výsledok štatistickej analýzy Hartovho rebríčka
Výsledky vyššie prezentovaných úvah vyjadruje tabuľka č.1.
Vidíme, že skupina odborov „politika-ekonómia-zemepisné objavy“ má najpočetnejšie zastúpenie predstaviteľov–historických osobností (36), ale „rating“ (formálny priemer vplyvu skupiny) je najmenší, porovnateľný s umením (5), filozofiou (9) alebo medicínou (8). Naproti tomu fyzikálne a matematické vedy (počet predstaviteľov 15), ostatné prírodné vedy (5), náboženstvo (12) a technika (10) majú „rating“ napospol na úrovni 60 bodov, vyšší približne o 50 % ako skupiny spoločenských vied. Zvolená metóda sa teda ukazuje dostatočne uspokojivá, lebo výsledky viac-menej zodpovedajú skutočnosti. Z tretieho stĺpca možno vyčítať, ako som zaradil jednotlivé historické osobnosti Hartovho rebríčka do skupín odborov ľudskej činnosti. Jediným zdôvodnením práve takéhoto zaradenia je poznámka, že v prípade výhrad k niektorým prípadom zaradenia treba toto považovať za vec môjho subjektívneho názoru a snahy čo najviac minimalizovať počet skupín odborov, aby porovnávanie ich významu bolo čo najjednoduchšie.
Náboženstvo a prírodné vedy
V uvedených súvislostiach, nejde o to bližšie rozoberať problematiku náboženstva.
Je všeobecne známe, že veda (predovšetkým prírodné vedy) sa vydelila, a to nie tak dávno, z náboženstva v historickom procese pokroku poznania. Do toho času bola veda v područí náboženstva. V počiatkoch ľudskej civilizácie tento vzťah náboženstva a vedy zrejme ani nemohol byť iný. Vzdelanosť pestoval, uchovávajúc a ďalej rozvíjajúc empirické i teoretické poznatky, predovšetkým kňazský stav, a to vo vlastnom záujme, aby sa bez problémov udržiavalo uctievanie božstiev, ktorých bol v danej oblasti predstaviteľom. Najneskôr od čias renesancie sa veda začala nekompromisne vymaňovať z tútorstva cirkví; nastavila im zrkadlo, zobrazujúce ich nelichotivú vizitku ohľadom bránenia pokroku na všeobecný prospech a udržiavaniu rôznych tmárstiev. To sa týka predovšetkým monoteistických náboženstiev s charakteristickými črtami dogmatizmom a náboženskou neznášanlivosťou. Tieto výrazné nedostatky, vo svetle reflektora vedy, sa preto napr. celosvetovo dobre organizovaný kňazský stav kresťanov pokúša kompenzovať dôrazom na etické momenty v praktickom živote človeka. Reformované kresťanské cirkvi sú prístupnejšie názorovej pluralite a menej zaťažené dogmami. Polyteistické náboženstvá sú principiálne tolerantnejšie k iným náboženským predstavám. Existencia tejto „teistickej“ zmesi dokazuje, z hľadiska objektívneho poznania, nerovnomerný vývoj ľudskej civilizácie nie len v minulosti ale aj v súčasnosti.
Kresťanská cirkev si je neustále dobre vedomá významu poznania a praktizuje (naprieč storočiami) metódu „poznania pod kontrolou“. Fakty, ktoré sa nehodia do náboženského obrazu sveta, sa v prvej fáze snaží pred širokou obcou veriacich jednoducho zatajovať, neskôr pseudo-filozoficky vykladať v prospech väčšej slávy božej a, keď to už nejde inak, napokon veriacemu zašermuje pred nosom svojimi dogmami. To pochybovača často umlčí, ale z iných príčin než z nedostatku poznania.
Metóda poznania pod kontrolou je zrejme vyvolaná dialektickými pôsobeniami v procese všeobecného pokroku a ako taká predpokladá systematicky sledovať pokrok prírodných vied (pretože v oblasti spoločenských vied možno zlátať potrebný ekvilibristický výklad podstatne jednoduchšie). V kresťanstve sa tejto problematike venovali jezuiti.
Vráťme sa však naspäť do obdobia počiatkov ľudskej civilizácie.
Vznikali prvé štátne útvary, postupne sa rozmáhala materiálna kultúra a postavenie kňazského stavu v štáte bolo bezpečné. Vysoko postavení kňazi zasahovali do štátnych záležitostí, alebo len prosto ohlupovali ľud, pomocou technicky dômyselne realizovaných trikov, založených na vhodných fyzikálnych, chemických alebo iných prírodovedných poznatkoch.
Je všeobecne známe, že tepelná rozpínavosť plynov, teda aj vzduchu, sa využívala na efektné pneumatické otváranie alebo zatváranie masívnych chrámových dverí, považované nevzdelanými veriacimi za počin bohov.
Podobne sa táto vlastnosť využívala aj pri „automatickom“ uhasínaní, resp. neuhasínaní oltárnych ohňov (podľa toho, či sa do ohňom ohrievanej nádrže pred obradom naliala alebo nenaliala voda).
Výsledok tohto triku sa veriacim prezentoval v zmysle aktuálnych potrieb. Kňazi si to smelo mohli dovoliť, lebo duchovná úroveň veriacich v tomto smere bola praúbohá. Je zrejmé, že napr. technická realizácia potrebných prác za účelom pneumatického ovládania chrámových dverí sa nemusela pred veriacimi nijako utajovať. Nepoznajúc fenomén tepelného rozpínania plynov ani zámeru na jeho zmienené využitie, jednoducho si nemohli dať do súvisu význam prác, ktoré videli v dobe mimo náboženského obradu, s efektom, „vyprovokovaným“ chrámovým obradom.
Astronomické poznatky, ktoré umožňovali predpovedať s dostatočnou presnosťou úplné zatmenie slnka, boli tiež osvedčeným prostriedkom na upevňovanie a udržiavanie moci kňazstva, ako je to známe napr. z Egypta.
Rovnako dobre sa osvedčovali aj chemické poznatky.
Vo vojenstve, pri námorných bitkách, sa stal pojmom „grécky oheň“ – horľavá zmes schopná šíriť sa po hladine vody; pre náboženský účel sa viac hodila „horiaca voda“.
Možný Eliášov podvod
Prorok Eliáš sa preslávil zázrakom, ktorý zaznamenáva biblia. Jeho spor s kňazmi pohanských bohov, koho boh je naozaj pravý, mal rozhodnúť experiment (!): oltárne obety jednotlivým božstvám nebudú zapaľovať ich kňazi, ale nech si ich zapália pred očami veriacich sami bohovia a takto prejavia svoju existenciu.
Biblia zaznamenáva, že jedine Eliášovu obetu zapálil bleskom z neba židovský boh Jahve napriek tomu, že Eliáš ju nechal poliať vodou.
Ešte som bol len dospievajúci mládenec, keď som začal tušiť možný podvod.
Nedôveru vo mne vzbudzoval moment, že Eliáš nechal poliať svoju obetu vodou.
Vo veriacom sa má týmto azda posilniť presvedčenie, že jediný Boh je naozaj všemocný. Ajhľa, obeta bola premočená skrz-naskrz, a predsa ju boh zapálil!
V zmysle príslovia, že menej je niekdy viac, bolo by v tomto prípade rovnako dobre splnilo účel smerom k veriacemu skromné konštatovanie, že Jahve si jediný zapálil svoju oltárnu obetu, aby tak usvedčil modloslužobníckych kňazov, proti ktorým brojil Eliáš, že ich bohovia sú falošní a neskutoční, kým on jediný je ozajstný pravý boh.
To, že Eliáš nechal poliať obetu vodou, môže celkom dobre znamenať aj to, že bez poliatia by sa obeta vôbec nebola zapálila.
Ak je táto historka založená na skutočnom prípade (Eliáš a Baalovi proroci, 1. Kráľovská 16, 17, 18), nejednalo sa zrejme o vodu, ale o vode podobnú horľavú kvapalinu, napr. etylalkohol, alebo – to najskôr – o nejaké prudké okysličovadlo, ktoré spôsobilo samovznietenie obety. Aj v prípade, že sa jednalo o skutočnú vodu, nie je podvod vylúčený. Je známych viacero jednoduchých, silno exotermických reakcií niektorých chemických látok s vodou (napr. oxid vápenatý; izolované prvky ako sodík zrejme nemožno v danej dobe predpokladať ). Ak teda bola obeta dopredu vhodne „preparovaná“, jej poliatie spôsobilo vznik dostatočného množstva tepla, aby obeta vzbĺkla plameňom.
Pretože prítomní svedkovia takéhoto „zázraku“ nepostrehli samovznietenie, dodatočne usúdili, že „príčina musela byť – zrejme blesk boží“ a takto sa to dostalo aj do biblie.
Dnes tento starozákonný príbeh už nemožno nijakým spôsobom preveriť, preto – s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote – hovorím o možnom podvode.
Voda je nehorľavá
Laici v tých časoch poznali len málo horľavých kvapalín – v podstate len prírodné oleje a tuky v tekutej konzistencii – ktoré sa zreteľne odlišovali od vzhľadu vody. A preto zrejme každú kvapalinu podobnú vode považovali za nehorľavú a jej vznietenie im pripadalo ako zázrak.
Z modernej histórie objavovania Zeme je napr. známe, že ruský cestovateľ Miklucho Maklaj (1846 -1888) si, ešte v 19. storočí, účinne vydobýjal potrebnú úctu a vážnosť medzi domorodcami v oblasti Indonézie a západného Pacifiku (ktorá mu možno neraz chránila život) trikom so zámenou vody za etylakohol (etanol).
Pohľad na horiaci etanol je nesporne pôsobivý a efektu napomáha aj skutočnosť, že od koncentrácie 60 % vyššie je horľavý aj vodný roztok etylalkoholu. Etanol sa dokonale mieša s vodou v každom pomere, a to so zachovaním optických vlastností vody. Ak sa teda v príhodnej chvíli ukáže laikovi obyčajná čistá voda, v nestráženom okamihu sa zmieša s etanolom a potom sa pred svedkami zapáli, charakteristický zápach etanolu, ktorý by mohol vzbudiť neželanú zvedavosť a podozrenie, sa neprejaví.
Jednoducho povedané, mnoho objektívnych poznatkov možno zneužiť aj na neslýchané balamutenie naivných laikov.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
