Išiel som takto po meste a blízko kníhkupectva Tranoscius som sa pristavil pri vývesnej skrinke, kde sa zverejňujú smútočné oznámenia o úmrtí rôznych ľudí.
Na parte sú zvyčajne, okrem iných informácií, uvedení aj pozostalí po nebožtíkovi.
Hneď som si všimol jedno parte, ktoré bolo odlišné a - pravdu povediac - podobné som ešte v živote nevidel.
Vytiahol som teda mobilný telefón a odfotografoval som si ho, aj cez (v tom mieste) znečistené sklo, a šiel som ďalej.
Trvalo mi zo dva dni, kým som dospel k názoru, že kvôli Ivanovi Pivkovi - a tiež jeho priateľom, o ktorých mi nie je nič bližšie známe - mi asi treba napísať tento článoček.
Pochodil som po meste, či to smútočné oznámenie nenájdem ešte niekde inde v prijateľnejšom vzhľade na zverejnenie, ale už sa mi to nepodarilo. Preto jeho obsah uverejňujem mierne upravený.
Nebolo to ani inak "klasické" parte, na ktorom by vynikal nejaký smútočný ozdobný rám. Jednalo sa obyčajný biely list papiera zvyčajného formátu, na ktorom stálo toto:
Pozdravujem Vás, lesy, hory, pri odobierke na stokrát!
P.O.Hviezdoslav
V hlbokom zármutku oznamujeme všetkým príbuzným, priateľom a známym, že nás dňa 28. júna 2017 v nedožitom 75. roku života opustil náš kamarát
IVAN PIVKO
S naším Ivanom sa rozlúčime v úzkom kruhu priateľov a známych.
Priatelia a známi
A to bolo všetko.
Uvažoval som nad tým, kto to mohol byť - ten Ivan Pivko. Na hornom Liptove je to pomerne bežné meno. Hľadať informácie o ňom cez internet zrejme nemá zmysel. Aj keď som nejaké našiel (týkajúce sa Ing. I.P. v Liptovskom Hrádku), môže sa jednať o menovca
Jedno je však zrejmé. - Ivan Pivko bol zaiste človek, ktorý sa možno ocitol na staré kolená v nezávideniahodnej situácii. Ale mal priateľov, čo naňho pamätali aj v jeho posledných chvíľach, i po nich.
Možno bol v starobe (trochu) osamotený, možno dokonca bezdomovec. Ale určite nežil nadarmo. Ku koncu života bol asi členom komunity, ktorá si ho vážila viac ako vlastní príbuzní, a tá tak skoro naňho nezabudne.
Tí ľudia sa prejavili ako bytosti, o akých písal napríklad Ján Kostra v básni "Každý deň".
Ony básnikove slová slová chcem teraz pripomenúť nám všetkým.
Mohlo by to byť symbolické poďakovanie pozostalým priateľom Ivana Pivka, ktorí sa s ním rozlúčili nevedno presne kedy a kde, za to, že jeho skon takto vecne a skromne oznámili svojmu večne uponáhľanému "okoliu".
A zároveň by to mohol byť apel na nás ostatných, aby sme sa pri tej príležitosti zamysleli - nad svojou vlastnou budúcnosťou. Aby sme snažili žiť podľa slov básnika.
Ján Kostra napísal:
» Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary –
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči,
dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece –
svoj ošúchaný päták starý,
ale
každý deň stretnúť človeka.
No nie v plači.
Nie strachopuda, ktorý narieka.
Každý deň stretnúť človeka,
obráteného tvárou do diaľky
vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.
Každý deň stretnúť človeka
na palube,
ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý
obzorov nových za obzorom,
kým raci
spätkujú sami ku záhube.
Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá,
a z prachu vzletí.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
stratený je.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
prepadáš sa
o stupeň nižšie medzi smeti,
medzi relikvie.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.
Jedno, či náhliš sa,
jedno, či ležíš chorý,
jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,
jedno, či neprijímaš návštevy,
jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,
jedno, či sedíš na lavičke v parku
alebo trpíš obrátený k stene.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.
Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ
jak echo krokov v pustom nádvorí,
deň stratený je.
Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne. «
Česť Vašej pamiatke, pán Ivan Pivko.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
