Ad.: Horúčka, s ktorou nič nerobíme, povedie ku kolapsu.

Písmo: A- | A+

28. januára zverejnil pán Filo na svojej autorskej strane komentár s uvedeným titulkom, ku ktorému sa rozvinula bohatá diskusia na facebooku i na SME.sk. Keďže nemám možnosť diskutovať, reagujem na danú tému takto na svojom blogu.

 Jakub Filo je vzdelaný človek a téma klimatických zmien mu zrejme dosť leží na srdci. Tomu zodpovedá aj úroveň spracovania problematiky z jeho pera (napriek k tomu sa, podľa môjho názoru, nevyvaroval zopár podstatným chybám, ktoré označujem pri citácii jeho textu tučno písanými výkričníkmi). Celý spomenutý článok nájde čitateľ v [1]. A hneď treba aj povedať, že je to úroveň „klasická“. – Pomocou rôznych klimatických modelov budúcej zemskej klímy, čiastočne podložených (doslova) stovkami odborných štúdií, predvída dopady jednak na globálnu atmosféru, a tiež aj na globálnu spoločnosť. Ale prakticky sa nezmieňuje o žiadnych účinných opatreniach proti negatívnemu vývoju situácie v tomto smere, ktoré by bolo reálne realizovať čo najskôr, napríklad v horizonte najbližších zopár rokov.

 Pán Filo píše:

 „Hodnotiace správy totiž ponúkajú predpovede, ako bude choroba planéty vyzerať, ak začneme niečo robiť, ale rovnako aj keď zostane všetko po starom. Napriek Kjótskemu protokolu aj Parížskej klimatickej dohode a napriek 25 medzinárodným výročným klimatickým konferenciám za posledné štvrťstoročie koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére neustále rastie.

 Každým ďalším rokom sa vzďaľujeme od toho, aby sme aj prijatím najrazantnejších krokov dokázali naplniť náš dlhodobý cieľ - udržať oteplenie pod 1,5 °C do konca storočia.

 Medzivládny panel pre klimatickú zmenu pracuje so stovkami modelov, na základe rôznych premenných, ale vytvára štyri základné scenáre budúceho vývoja koncentrácií oxidu uhličitého a skleníkových plynov v atmosfére, od ktorých sa odvíjajú predpoklady rastu globálnej teploty, ale tiež rýchlosti rastu morských hladín, zmeny zrážok alebo rozpadu ľadovcov. Nazývajú sa Reprezentatívne smery vývoja koncentrácií - a poznáme ich ako modely RCP2,6, RCP4,5, RCP6 a RCP8,5.

 Pri najoptimistickejšom scenári RCP2,6 začnú celosvetové emisie oxidu uhličitého klesať už v tomto roku (!), v druhej polovici storočia dosiahnu nulu (!) a dokonca vypustíme menej emisií, ako ich príroda alebo naše budúce technológie zachytia. Oteplenie dosiahne na konci storočia 1,5 až 2 °C.

 Minulý rok globálne emisie síce klesli o viac ako 7 %, ale očakáva sa, že po prekonaní pandémie bude pokračovať ich rast. Na to, aby sme dosiahli scenár RCP2,6 by museli každý rok klesnúť emisie v rovnakom objeme ako vlani až na nulu (!).“ Koniec citátu.

 Hodnota článku [1] spočíva ponajviac v tom, že podáva určité klimatologické predstavy o budúcnosti ľudstva „v kocke“. Radový čitateľ to však sotva ocení bez poznania najpodstatnejších faktov, ktoré majú pre súčasnú klimatickú zmenu principiálny význam.

 Oxid uhličitý v živej prírode

 Ktoré fakty mám na mysli? –

 Niektoré z nich sú uvedené, napríklad, aj v mojom článku [2].

 Po prvé. Pôda, lesy a oceány spolu ročne pohltia medzi 9,5 až 11 gigaton oxidu uhličitého (gigatona, 1 Gt = 1 000 000 000 t, pozn. autora). Na pohltenie všetkých emisií, ktoré ľudstvo ročne vypúšťa, však nestačia. Napríklad, v roku 2017 sme do atmosféry vypustili až 37,1 Gt oxidu uhličitého.

 Po druhé. Predpokladám, že v dôsledku trvalého poškodzovania životného prostredia, poklesla schopnosť biosféry od počiatku priemyselnej revolúcie (1750) viazať oxid uhličitý do biomasy o celé 4 Gt (z cca 15 Gt na dnešných 11 Gt) a že v súčasnosti je teda schopná absorbovať len asi jednu tretinu vyprodukovaných emisií oxidu uhličitého. Pritom celková hmotnosť oxidu uhličitého v zemskej atmosfére k datu predstavuje cca 1500 Gt.

 Po tretie. Keby sme hneď, už v tomto roku, dokázali zredukovať emisie oxidu uhličitého o 20 Gt (z úrovne cca 35 Gt na 15 Gt), dosiahli by sme stav „uhlíkovovej neutrality“ (na úrovni produkcie 15 Gt emisií ročne). Ešte stále by však zostávala pred ľudstvom aj úloha (postupne) odstrániť z pozemskej atmosféry cca 1000 Gt oxidu uhličitého, ktoré sa tam naakumulovali – v dôsledku porušenia rovnováhy v kolobehu uhlíka v prírode – za posledných (najmenej) 200 rokov! 

 Po štvrté. Predstava, že emisie oxidu uhličitého možno zredukovať až na nulu, je chybná a, ako taká, úplne scestná. Nech súdny čitateľ uváži, že aj každý z nás pri dýchaní nevyhnutne produkuje oxid uhličitý. Pri nádychu vdychujeme (aj) kyslík, ktorý sa naviaže na hemoglobín v krvi, a vydychujeme oxid uhličitý, ktorý vzniká v procese vnútrotelovej látkovej premeny oxidáciou uhlíka (prijímaného v potrave v nadmernom množstve). Keby každý človek vydýchol len 1 kg oxidu uhličitého denne, od 8 miliárd ľudí ho takto ročne vzniknú cca 3 Gt.

 Po piate. Uvážme. – Keby naozaj bolo možné zredukovať emisie oxidu uhličitého až na nulu, spočiatku by sa (akože) nič vážneho nedialo. Fotosyntéza, pre ktorú je prítomnosť oxidu uhličitého vo vzduchu nevyhnutnou podmienkou, by spočiatku čerpala z naakumulovaného množstva oxidu uhličitého v zemskej atmosfére. Po jeho spotrebovaní by fotosyntéza nevyhnutne ustala – a to by bol koniec života na Zemi v tej forme, ako ho poznáme. Tak už, prosím všetkých laikov, neznalých veci, prestaňte už fantazírovať. Ak naozaj máte úprimný záujem o problematiku klimatických zmien, snažte sa pochopiť aspoň tieto najzákladnejšie fakty.

 Oxid uhličitý v neživej prírode

 Okrem týchto základných faktov, v tej časti kolobehu uhlíka v prírode, ktoré sa týkajú života ako takého, existujú rovnako závažné elementárne fakty v kolobehu uhlíka v prírode – v jeho „priemyselnej odnoži“, týkajúcej sa takých významných komodít ako napríklad hliník, oceľ, plasty, cement a papier. Tieto materiály sa totiž nedajú vyrobiť bez toho, aby pritom nevznikal oxid uhličitý.

 Základnou potrebou pre rôzne priemyselné odvetvia je energia, v ktorej dôležitý podiel predstavuje energia elektrická. V doprave sa energia najčastejšie získava z pohonných hmôt na báze fosílnych palív, za (nevyhnutného) vzniku oxidu uhličitého. V energetike rovnako tak, ak máme na mysli klasické uhoľné elektrárne.

 Špecifickým prípadom v energetike sú atómové elektrárne, ktoré (akože) produkujú „čistú“ elektrickú energiu, t.j. bez emisií oxidu uhličitého. Ale odborníci, ktorí sú schopní nazerať na problematiku výroby energie aj z iného uhla pohľadu, tvrdia, že v konečnom dôsledku to nie je pravda. Elektrická energia z atómových elektrární sa javí „čistou“ len preto, že nie sú zohľadnené externality – tie (nevyhnutné) fázy v príprave podmienok pre produkciu energie, kde sa emisie oxidu uhličitého (z rôznych dôvodov) ignorujú. Mnohí tvrdia, že ak sa započítajú do „itinerára“ výroby elektrickej energie „z jadra“ všetky (cenové i energetické) položky, nevyhnutné na získanie „jadra“, na jeho úpravu na palivo, na likvidáciu elektrárne po uplynutí doby jej životnosti a na vybudovanie (veľmi) dlhodobo bezpečného úložiska rádioaktívnych odpadov, spotrebuje sa na to (možno toľko isto – ale až v budúcnosti) energie, koľko sa jej vyrobí dnes, a čo sa týka ceny – je vysoko pravdepodobné, že aj tá sa predraží.

 Ak sa vrátime od energetiky naspäť k doprave, a podobne zohľadníme externality aj v prípade aktuálne sa rozmáhajúceho trendu vyrábať elektromobily, ľahko zistíme, že elektromobilita = elektrodebilita!

 Hovorí sa, že čertovo kopýtko sa zvykne skrývať v detailoch. Nuž – pri elektromobiloch je „externalitných“ problémov viac než dosť. Za všetky otázniky, vzťahujúce sa na elektromobily, stačí spomenúť len jeden: Odkiaľ vziať (v prípade masívneho rozvoja elektromobility) pre všetky tie „samohyby“ potrebné množstvá elektrickej energie? Pretože malé vodné, veterné a fotovoltaické elektrárne to (samy osebe – bez potreby „záložnej“ existencie stabilných vysoko výkonových zdrojov a prenosových sústav) „to nedajú“.

 Samozrejme, aj myšlienka elektromobility – bez ohľadu na objektívne fakty – priťahuje laických ekologických nadšencov ako nočné mory svetlo.

 Hala-bala v nazeraní na problematiku externalít

 Nedávno sa ocitol na Blogu SME článok pána Šumšalu [3], tiež venovaný problematike klimatických zmien, na príklade ktorého sa pokúsim ukázať aj iné, drobnejšie nedôslednosti v osobnom názore, ktoré si – ako laik – iste môže dovoliť, ale praktický význam to nemá.

 Odcitujem z neho (s určitými úpravami) túto časť:

 „Skleník (globálna pozemská ekosféra – pozn. autora), ktorý sme už vytvorili bude dvíhať teplotu atmosféry ďalšie stovky a tisícky rokov.

 Nejde len o ľudí. Ide o prežitie druhov a života vôbec. Je možné, že osud koralových útesov je navždy spečatený. Nestratia sa úplne, je možné, že na vhodných miestach vo väčšej hĺbke nejaké koraly aj s torzom pôvodného krásneho a bohatého života zostanú. Napriek tomu, pri pohľade na rozsah ničenia koralových útesov, sa tlačia slzy do očí vedcom, ktorí sa koralovými útesmi zaoberajú.

 Podobne ako koralové útesy sú ohrozené všetky prírodné spoločenstvá – od ľadových medveďov po amazónsky prales.

 Toto všetko však môžeme zachrániť.

 Ešte je to možné.

 Ešte máme trochu času – pár mesiacov, roky už veľmi nie. Čas je v tomto prípade naším úhlavným nepriateľom – už sa nám vysmieva, v akom sme prúseri. Ale ešte sa môžeme zasmiať naposledy. Možno len usmiať, pretože veľa vecí sa už zmenilo a zmení.

 Môžeme sa so smútkom pýtať – ale čo môžem ja sám urobiť s týmto problémom?

 Môžem.

 V prvom rade si myslím, že musíme o zmene podnebia vedieť a aspoň trochu jej rozumieť. Už samotné naše vedomosti budú mať vplyv na politikov, ktorí nebudú môcť tvrdiť bludy. Náš jasný postoj zmení politické zloženie parlamentu, prinesie zmenu politiky vlády. Pomätenci, ktorí hlásia, že opatrenia na zastavenie oteplovania prinesú neprijateľné zníženie HDP (SaS), sa presunú do oblasti hoaxov, ktoré sociálne siete blokujú.

 Už toto podľa mňa stačí.

 Ďalej záleží na tom, k čomu sa osobne prikláňame. Pre tých, ktorí majú srdečný vzťah k prírode a životnému prostrediu, môže byť dôležité, aby aj niečo urobili pre túto výzvu. Malé činy aj malého množstva ľudí môžu spôsobiť obrat.

 Pretože viem, že najväčším problémom Slovenska ale aj súčasného sveta je, že drvivá väčšina ľudí (99%) nepohne prstom. Preto aj malý čin jedného človeka môže veľa znamenať.“ Koniec citátu.

 Na začiatku autor tvrdí, že dnes existujúci stav („skleník“) bude pretrvávať dlhé storočia a že hrozí záhuba mnohých foriem života. Vzápätí prechádza k nelogickému tvrdeniu, že mnohé z hrozieb možno odvrátiť, avšak najskôr už len v časovom horizonte - zopár mesiacov!

 Ďalej tvrdí, že i „malé činy aj malého množstva ľudí môžu spôsobiť obrat“, aby zanedlho konštatoval, že „najväčším problémom Slovenska ale aj súčasného sveta je, že drvivá väčšina ľudí (99%) nepohne prstom“. 

 Hneď nato nasleduje opäť salto mortale v podobe výroku: „Preto aj malý čin jedného človeka môže veľa znamenať.“

 Aby nedošlo k omylu, nie je mojím úmyslom pána Šumšalu kritizovať, i keď to tak možno vyznieva. Naozaj nie. Lebo chcem poukázať, že na jeho slovách – napriek logickým nezrovnalostiam – čosi je.

 Ale najprv ešte jeden príklad jeho (typickej?) nedôslednosti. –

 V článku [4– v súvislosti s elektrobilmi - napríklad, tvrdí:

 „Nie je podľa mňa v poriadku, ak sa do bilancie emisií zarátavajú aj emisie vypustené pri výrobe elektriny. Majitelia elektromobilov nenesú zodpovednosť za to, akým spôsobom sa vyrába elektrina. Je úlohou štátnej politiky postarať sa o taký energetický mix, aby bol priaznivý z pohľadu globálneho oteplovania.“

 Z výroku vyplýva, že jeho autor si veľmi dobre uvedomuje, že elektrická energia je bežne vyrábaná aj „nečistým“ spôsobom. Ale túto (objektívne existujúcu) externalitu odmieta zohľadniť, zdôvodňujúc to kurióznym (pseudo)argumentom: Majitelia elektromobilov nenesú zodpovednosť za to, akým spôsobom sa vyrába elektrina!

 Ak by to malo byť naozaj tak, potom ani všetci používatelia elektrickej energie (a je jedno, v akom rozsahu – či v priemyselnom alebo v malospotrebe) vlastne nenesú žiadnu zodpovednosť za alarmujúco narušený stav pozemskej klímy. Na vine je akási abstraktná štátna politika, ktorá sa nevie zhostiť úlohy „postarať sa o taký energetický mix, aby bol priaznivý z pohľadu globálneho oteplovania“. A my nič – my všetci sme „muzikanti“.

 Akoby som odkiaľsi zďaleka počul krik onej preslávenej Grety: ... Ukradli ste mi moje sny a detstvo! ... Ako sa opovažujete?! [5]

 Z diskusie k článku o horúčke, s ktorou nič nerobíme

 K prečítaniu tohto celostránkového komentára Jakuba Fila – čítanosťou niekoľko desať tisíc - ma primäla predovšetkým rozsiahla sprievodná diskusia. (K datu: SME 107, f 167.)

 Stretol som sa tam so všelijakými názormi. Za všetky som sa rozhodol citovať z názorov diskutéra s nickom „Timmy Anderson 12/2020“. -

 Prvý citát. „Nejako ma tieto alarmistické články už nechávajú chladným. Pred 20 rokmi to bolo interesantné, aj miestami depresívne, no keď to počujem 250 krát, nejako k tomu začínam byť imúnny. Aj tak na tom nič nezmením. Tak načo si ničím život zbytočným stresom nad niečím, čo nemám šancu zmeniť ? Čo sa má stať, to sa aj stane. Ak stúpne teplota, tak sa ľudstvo bude 50, 100, či 150 rokov variť, no a potom teploty znova klesnú, až technológie umožnia bezemisnú ekonomiku. V tejto chvíli to za rozumnú cenu neumožňujú ani náhodou.“

 Druhý citát. „Ale však ja nespochybňujem globálne oteplovanie. Ja len hovorím, že ľudia sa nezmenia a naďalej budú vypúšťať skleníkové plyny, takže to čo nás čaká je nevyhnutné a nemienim si kvôli tomu robiť ďalšie depresie. Aj tak na správaní ľudstva nič nezmením.“

 Tretí citát. „Ak je to možné ? Vždy je to možné. Ale vo väčšine prípadov to bude znamenať zníženie životných štandardov a osobne dosť pochybujem, že dnešná konzumná spoločnosť toho bude schopná.

 Som presvedčený, že len malá časť ľudí je ochotná žiť ekologickejšie. Väčšina o tom bude rada rozprávať, no keď príde na reálne skutky, skončí to fraškou ako je politika EU, ktorá sa síce zaväzuje čo máme spraviť o 20-30, keď súčasní politici už budú dávno na pravde božej, no bez mihnutia oka akceptujú, že čoraz viac výroby sa presúva do Číny, kde majú minimálne ekologické štandardy, a navyše, tovar treba doviezť sem - EU dotovanou lodnou dopravou, ktorej emisie sa nezarátavajú do bilancie EU, lebo vznikli !!! v medzinárodných vodách - fakt úžasná logika.

 Buďme realisti, celé je to fraška. Nikto, ani tá slávna EU, nemá chuť sa obmedzovať a tieto táraniny ako zákazky 2050 sú len na zalepenie úst ľuďom ako tá švédska hysterka.
Ak by EU mala reálny záujem na zlepšení ekológie, zajtra by zaviedla clá na špinavú výrobu z Číny a presunula ju do Únie, kde by mohla nasadiť tvrdé kritéria. No to nespravia, lebo potom by drahý export z EU nikto nekupoval.

 Skrátka, EU sa tvári, že je ekologická a my, jej občania sa tvárime, že tomu veríme. No a mimo EU je to ešte o dosť horšie.“

 Diskutér s nickom „1831133“ tieto názory komentoval slovami:

 „Čo sa to deje?? Z Timmyho sa stal fatalista.“

 Čo je, v súvislosti s klimatickou zmenou opäť podstatné a čo nepodstatné?

 V diskusii k [1] sa nachádza aj príspevok od diskutéra s nickom „1819094“. Citujem z jeho úvodnej časti:

 „Zaujalo ma v týždni zasadnutie NR SR, na ktorej minister Budaj burcoval až plačlivým hlasom, ako to je s klímou, podporil klimatických aktivistov a (že) „budúcej generácii hrozí až katastrofálny zánik“. Priznám sa, že mi p. Budaj jeho plamennou rečou znechutil deň. Vážil som si ho najmä „za budajovku z r. 1989“, teraz vidím, že je taký istý poskok ako jeho ministerský predchodca. Tieto sľúbené miliardy na boj proti klimatickej zmene sú pre „nenažraté a nič neprodukujúce“ tretie sektory! ...“ Koniec citátu.

 Ja som sa nedávno obrátil na ministra životného prostredia SR e-mailom, v ktorom som ho informoval o možnostiach využitia elektrotermického rozkladu vody na plynný vodík a kyslík pomocou tepelnej energie nízkopotenciálového odpadového tepla. A tiež s prosbou, či by sa nemohol angažovať ohľadom rozprúdenia širokej verejnej diskusie na túto tému, keďže využitie onoho javu bude mať (okrem ekonomického) aj nesporný pozitívny ekologický efekt, čo by ho, najvyššieho šéfa v oblasti slovenského životného prostredia, mohlo – a malo! – zaujímať.

 Jeho osobný asistent mi odpovedal (už to je úspech, viem čo hovorím): Napriek vysokej pracovnej zaneprázdnenosti pána ministra v týchto hektických mesiacoch sa mu vynasnažím Váš e-mail predostrieť. Poprosím vás však o trpezlivosť.

 S prihliadnutím na výsledok svojej propagačno-letákovej akcie ohľadom pacyklového stroja z druhého polroka 2020, s veľmi vysokou pravdepodobnosťou môžem súhlasiť s názorom pána Šumšalu, totiž, že drvivá väčšina ľudí – pri otázke podpory snáh o zamedzenie klimatickej zmeny – nepohne ani prstom. Zbytočné sú aj rôzne ankety, do akej miery by boli občania ochotní finančne prispieť na tento „boj“. Je zrejmé, že by sa jednalo len o („krajne“) minimálnu ochotu.

 V onej diskusii k článku [1] sa vyskytli aj príspevky, zamerané na rôzne iné momenty problematiky. Napríklad, že súčasná produkcia oxidu uhličitého v jednotlivých oblastiach sveta je rôzna.

 Nemá však význam porovnávať, ktorý štát akým dielom prispieva k zvyšovaniu koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére, lebo tvárou v tvár výzve, akú predstavuje klimatická zmena, patrí tento faktor tiež medzi tie podružnejšie.

 Práve dnes doobeda som bol v meste a vo výklade istého kníhkupectva som videl vystavenú knihu Nathaniela Richa „Strácame Zem“ s týmto konštatovaním: Už v roku 1979 sme o klimatickej zmene vedeli všetko, čo vieme dnes – vrátane toho, ako ju zastaviť.

Obrázok blogu
(zdroj: REPRODUKCIA: F. Cudziš)

 No; tvrdeniu, že o klimatickej zmene sa uvažovalo podobne ako dnes už pred 40 rokmi, by som aj veril. Ale, že sa vedelo aj to, ako ju zastaviť, tomu neuverím ani náhodou.

 Prečo?

 Pretože ani dnes nie je k dispozícii reálne východisko z tohto ošemetného problému.

 Všetko, čo nám odborníci môžu ponúknuť, predstavuje len stovky vedeckých štúdií, ktoré len mapujú aktuálny stav v danej dobe. Okrem toho len plano špekulujú „čo by bolo, keby to bolo...“. A možno ešte, koľko by to stálo – plus-mínus. A to je všetko.

 Mne sa zdá, že súčasní vedátori sa systematicky snažia vzbudzovať dojem, akoby sme už všetko poznali a všetko mohli, a pritom nie sme vstave dôsledne vyriešiť ani len likvidáciu odpadu. Kam sa človek dodnes dostal, všade zanechal po svojej činnosti nejaký ten „šrot“. – Vyliezli trebárs na Mount Everest, ale naspäť sa vracali vždy o niečo ľahší. Ba niektorí (dokonca) na spiatočnej ceste zložili aj vlastné kosti. Dostal sa človek na Mesiac; ale vrátiť sa z neho bez toho, aby po sebe nezanechal „kozmický neporiadok“, to už nebol schopný. Na Marse ešte nikto živý nebol, množstvo „šrotu“ pozemskej proveniencie však na jeho povrchu už pomaly ale isto narastá!

 Mohli by sme sa nádejať, že likvidácia odpadu na Zemi je o niečom úplne inom. Že neuspokojivý aktuálny stav, ohľadom recyklácie a energetického zhodnocovania (=spaľovania!) odpadu, predstavuje len prechodné nedopatrenie. Skutočnosť je však iná.

 Rozhodujúcim kritériom pre reálne riešenie akéhokoľvek súčasného problému je ekonomické kritérium. A, popritom, hľadané riešenie musí mať takrečeno „vizionársku povahu“.

 Problémy súčasnosti sa hromadia čoraz viac a začínajú už pôsobiť synergicky. Dnes už nestačí spisovať – ako doteraz, po celé desaťročia – len teoretické štúdie. Treba konať. Čím ráznejšie, tým lepšie – tým väčšia šanca na úspech.

 Voľakedy zamladi som predpokladal, že ono rázne konanie zrejme bude musieť byť podložené znalosťou nových prírodovedných princípov. Ale, našťastie, nie je to pravda. – Úplne postačí, ak dokážeme - za účelom hľadaného riešenia - umne pospájať už dávno známe a dobre overené poznatky.

 Summa-summárum: Riešenie problému klimatickej zmeny musí byť tzv. „samofinancovateľné“. Namiesto toho, aby sme boj proti klimatickej zmene dlhodobo masívne dotovali – na úkor iných (tiež) potrebných projektov, mal by byť (prakticky) od prvopočiatku financovaný z ekonomických výnosov procesov, ktoré sme doteraz nevedeli realizovať. Napríklad z výnosov, dosiahnutých racionálnym zúžitkovaním doteraz nevyužívaného odpadového tepla predovšetkým z oblasti energetiky. 

 Na zavedenie tejto novej, vizionárskej technológie do praxe stačí nasledovať historický príklad (povedzme) Johanna Gutenberga – kníhtlače – alebo novší príklad Nicolu Teslu, s jeho vizionárskym projektom elektrickej siete striedavého prúdu (so všetkými jej principiálnymi prvkami).

 Gutenberg budoval na (stáročnej) existencii papiera, technických možnostiach lisu (aj keď sa vtedy využíval na celkom iný účel) a na vedomostiach o ľahko taviteľných kovových zliatinách. K realizácii kníhtlače stačilo len domyslieť princíp sádzania tipov zo zvonoviny potrebného zloženia.

 Podobne Tesla. Vychádzajúc z poznatkov o elektromagnetickej indukcii, uprednostnil výhody striedavého elektrického prúdu oproti prúdu jednosmernému. Elektromagnetická indukcia umožnila zrealizovať generátor (na výrobu) elektrického prúdu, transformátor (modifikujúci napätie a intenzitu prúdu podľa potreby) a trojfázový elektromotor s rotujúcim elektromagnetickým poľom vo vnútri statora, ktorý energiu elektrického prúdu premieňa naspäť na mechanickú prácu. Jedno bez druhého by nebolo k ničomu, ale pospolu - pospájané elektrickou sieťou – predstavujú jedinečnú technickú vymoženosť. 

 A nakoniec ja. V prípade pacyklového stroja alebo elektrotermického javu som nevymyslel – naviac – nič, čo by už nebolo vo vede a technike známe. Iba som sa snažil vhodne zreťaziť pôsobenie viacerých javov, aby bolo možné zúžitkovať doteraz nevyužiteľnú energiu (odpadového) tepla. Možno povedať, že ma viedla vízia. Pritom som sa prioritne zameral na hľadanie alternatívnych zdrojov energie, lebo už v 70-tych rokoch minulého storočia som tušil, že v budúcnosti sa bez nich nezaobídeme. Že tieto alternatívne zdroje energie - z podstaty veci - zároveň riešia aj problematiku klimatickej zmeny, ma vtedy až tak nezaujímalo. Dnes sa však tento fakt začína čoraz viac javiť ako „eso v rukáve“.

 Ale len toto nestačí. Konečný cieľ samotný nedokážem zrealizovať. Potrebujem podporu. Pomôcť by mohla kopa ľudí. Medzi nimi, napríklad, aj pán Jakub Filo, o ktorom som sa dočítal, že sa mu dostalo rozsiahleho vzdelania a toho času je zástupcom šéfredaktorky SME. Ako taký – mohol by som povedať – „má motív aj príležitosť“ – nevypisovať na vlastnej autorskej strane v SME len informačné články „o stave veci“ (v tomto prípade o scenároch vývoja klimatickej zmeny), ale podporiť aj podobné snahy (s nepomerne vyšším „potenciálom“) iných.

 Pramene:

[1] https://komentare.sme.sk/c/22583992/horucka-s-ktorou-nic-nerobime-povedie-ku-kolapsu.html

[2] https://cudzis.blog.sme.sk/c/537063/boj-proti-klimatickym-zmenam-je-globalny-podvod-a-ine-suvislosti.html

[3] https://sumsala.blog.sme.sk/c/553946/zmena-podnebia-je-najvacsia-vyzva.html

[4] https://sumsala.blog.sme.sk/c/518551/elektricke-auta-vytvoria-viac-co2-ako-dizlove.html

[5] https://cudzis.blog.sme.sk/c/517729/nie-len-greta-je-chora.html

 Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Skryť Zatvoriť reklamu