Pán Nanias vychádza, v prvej časti svojho článku, z premisy, že „svet už nikdy nebude taký, ako bol predtým“ (pred koronavírusovou pandémiou). Mottom druhej časti článku je jeho názor, že (do budúcnosti) „potrebujeme lídrov so zdravým rozumom a so schopnosťou konštruovania a presadenia nových pozitívnych vízií pre ľudstvo; takých vízií a riešení, ktoré tu ešte neboli.“
K tomu poznamenávam len toľko, že už starí Gréci sa dopracovali k ešte všeobecnejšiemu poznaniu, sformulovanému do výroku „nevkročíš dvakrát do tej istej rieky“. Ako čas plynie, prináša do diania neustále nové a nové momenty, a tým pretvára prítomnosť – pokračovanie to minulosti – na prichádzajúcu budúcnosť. Cesta späť v čase neexistuje.
A hoci pán Nanias ilustruje svoje očakávania sveta, po prekonaní aktuálnej koronavírusovej pandémie, na príklade jadrovej energetiky, ktorý ohlasoval už v titulke [1], fakticky mu venoval málo priestoru. V podstate len konštatoval, že príslušní odborníci sa poučili z každej závažnej nehody v prevádzke niektorej jadrovej elektrárne (napr. Three Mile Island, Černobyľ, Fukušima Dai-iči, ale aj z iných). Ďalej sa venoval iným aspektom, ktoré pandémia koronavírusu nastoľuje nie len pred dnešné ľudstvo ale aj do budúcnosti.
Položil otázky, či sa táto pandémia (alebo nejaká jej podobná) dala predvídať, kto je zodpovedný za - de facto - absolútnu („globálnu“) nepripravenosť na jej „profesionálne“ zvládnutie s minimálnymi škodami a aké si treba zobrať z tohto „incidentu“ ponaučenie.
Pán Nanias napísal:
„A hoci je to predovšetkým útok na ľudské zdravie, ktorý bude (ako všetci dúfame) iba dočasný, už teraz vidíme, že prináša aj politické a ekonomické komplikácie, ktoré ak nebudú včas a správne riešené, môžu potrvať aj celé budúce generácie. A aj preto riešenie už terajších urgentných opatrení musí byť nevyhnutne spojené aj s víziou a programom globálnej spolupráce!“
V druhej časti článku ([2]), aj keď opäť spomína jadrovú energetiku, sa venuje všeobecným úvahám – bez náznaku konkrétnych návodov, ako sa dopracovať k uskutočneniu z nich vyvodených záverov. Aj tak, myslím si, odviedol dobrú prácu a s jeho závermi možno len súhlasiť.
Cieľom môjho článku však nie je recenzia jeho práce.
Články pána Naniasa sa mi páčia. Venujem im pozornosť od počiatku jeho blogovania, pretože často prináša pre laických čitateľov mnoho faktografických údajov, ktoré by si mnohí sami nevedeli dohľadať (resp. by sa im to proste ťažilo). Za to mu patrí, podľa mňa, vďaka.
Skôr než prejdem k uvedeniu vlastných myšlienok, dovolím si (z prvej časti jeho článku) pripomenúť aspoň krátky, no veľmi výstižný postreh ázijského blogera – istého Ankura Aggarwala – ktorý sformuloval „prínosy“ koronavírusovej pandémie pre naše poznanie do týchto výstižných sloganov:
1. USA už nie sú vedúcou krajinou na svete.
2. Čína vyhrala tretiu svetovú vojnu bez streľby, a nikto ju nedokázal zastaviť.
3. Európania nie sú až tak vzdelaní, ako sa zdá.
4. Dovolenky môžeme prežiť bez výletov do Európy a USA.
5. Bohatí ľudia sú v skutočnosti menej imúnni ako chudobní.
6. Žiadny kňaz, mnísi, muzikanti, či astrológovia nezachránili pacientov.
7. Zdravotnícki odborníci majú väčšiu cenu ako futbalisti.
8. Nafta je úplne bezcenná, v spoločnosti bez jej spotreby.
9. Už vieme, ako sa cítia zvieratá v ZOO.
10. Planéta sa rýchlo regeneruje aj bez toho, aby sa do toho zapojili ľudia.
11. Väčšina ľudí môže pracovať z domu.
12. My a aj naše deti môžeme prežiť aj bez nezdravého jedla.
13. Zabezpečovanie hygienických zásad v živote nie je až také zložité a ťažké.
14. Ukazuje sa, že nie iba ženy vedia variť.
15. Médiá sú v podstate nezmysly.
16. Herci sú iba zabávači, a nie žiadni hrdinovia.
Ale sú tu aj ďalšie závery, s ktorými je zahodno súhlasiť. Nie preto, že to sú už myšlienky z mojej vlastnej hlavy, ale preto, že existuje dôvodná obava, že v dostatočnej miere korešpondujú s objektívnou pravdou. Kým pán Nanias bazíruje na (terajšej) racionalite a zodpovednosti ľudstva na poli medicínskych vied a zdravotníctva, mňa už dávnejšie znepokojuje bezpečnosť ľudstva v technicko-ekonomickej oblasti a, z pohľadu nie tak vzdialenej budúcnosti, najmä z hľadiska reálneho zabezpečenia dostatku energetických a surovinových zdrojov.
Dnes vidíme, že obyčajná koronavírusová pandémia, je schopná takmer rozvrátiť aktuálny systém ekonomických vzťahov a že odvrátenie tohto ataku nás vyjde prekvapujúco draho.
Rozvrat ekonomických vzťahov vo všeobecnosti môže mať v dnešnej dobe nepochybne veľmi závažné dôsledky na ľudstvo ako celok. Len hypoteticky si predstavme, že by tie dôsledky prerástli až do existenčnej krízy pre veľmi mnohých ľudí, povedzme niekoľko sto miliónov alebo až miliárd osôb. Z minulosti sú známe „morové“ epidémie, ktoré zmarili životy rádovo niekoľko sto miliónov ľudí (spomedzi podstatne menšej globálnej populácie). Počet obetí prvej i druhej svetovej vojny bol, v porovnaní s týmito stratami, podstatne menší.
Napríklad, aj keby – v dôsledku ešte závažnejšej pandémie – postupne umreli dve miliardy ľudí naviac (nad bežnú úmrtnosť), ľudstvo ako také by aj tak nezaniklo, pretože by bolo vystavené („len“), síce zhubnému ale časovo ohraničenému, pôsobeniu prirodzeného „biologického faktora“. Perspektívne však ľudstvu hrozia „faktory nebiologickej povahy“, ktorých účinky môžu byť až tak fatálne, že nemusí prežiť. A teraz nemám na mysli, napríklad, teoretickú možnosť zásahu Zeme dostatočne veľkým kozmickým telesom. Teda katastrofu či kataklizmu, na ktorej odvrátenie nemáme (ani dlho nebudeme mať) reálne prostriedky a ktorá je teraz dobrá akurát ako zámienka na masívne investovanie prostriedkov (akože) na projekty kolonizácie Marsu, „záložného“ to životného prostredia pre preživších pozemšťanov.
Mám na mysli situácie, ktoré skôr či neskôr nastanú v dôsledku vyčerpania surovinových a energetických zdrojov. Pod pojem energetických zdrojov sú zahrnuté aj zdroje potravín a pitnej vody (= „energia“ pre ľudí).
Je všeobecne známe, že vývoj globálnej ľudskej populácie naberá v posledných desaťročiach výraznejší exponenciálny charakter. Surovinové a energetické zdroje, potrebné na uspokojovanie potrieb všetkých týchto ľudí sa však nezadržateľne zmenšujú. Ilustrujme si to na príklade ôsmeho sloganu z vyššie uvedeného rebríčka sloganov blogera Ankura Aggarwala. –
Pre jednoduchosť predpokladajme, že o tri roky bude na svete osem miliárd ľudí a známe zásoby ropy budú predstavovať 1500 miliárd barelov (tieto čísla korešpondujú s údajmi [3]). Na jednotlivca bude teda pripadať 187,5 barela surovej ropy. O ďalších tridsať rokov – ak sa medzičasom nič „veľmi závažné“ nestane – možno očakávať globálnu populáciu cca 10 miliárd ľudí. Za ten čas sa spotrebuje (povedzme, len) 900 miliárd barelov ropy, takže ich zostane ešte 600 miliárd barelov. Na jednotlivca bude potom pripadať už len 60 (!) barelov ropy.
Týmto spôsobom možno ilustrovať význam zdrojov životne dôležitých surovín akéhokoľvek druhu.
Už dnes je zrejmé, že ekonomické mechanizmy súčasného kapitalizme (v zmysle súhrnu všetkých jeho modifikácií, v závislosti od zemepisnej oblasti) nemajú šancu tento kardinálny problém účinne riešiť. Súčasná forma kapitalizmu jednoducho nemá potrebné predpoklady na úspešné vyriešenie tejto zapeklitej úlohy, a to z viacerých objektívnych dôvodov, ktorými sa teraz nechcem zaoberať. (Ale tu, napríklad, istá Gréta nebedáka nad svojím strateným detstvom, o ktoré mohla prísť aj pre toto objektívne nebezpečenstvo, ak by sa už bolo stihlo prejaviť dostatočne závažným spôsobom.) No je pravda, že sa neustále vyskytujú pokusy o dosiahnutie tohto ambiciózneho cieľa, a to aj zo strany jednotlivcov – nadšencov na poli technicko-technologického výskumu a vývoja, lebo je naozaj len otázkou času, kedy akútny „nedostatok všetkého“ rozhodne o (ne)existencii ľudstva alebo „kvalite“ životných podmienok.
Jednou z možností (aspoň čiastočného) riešenia onoho problému je vytváranie nových zdrojov energie, a to na báze použiteľných technológií rôzneho druhu. Jedná sa predovšetkým o tzv. alternatívne (ekologicky nezávadné) zdroje energie – solárnej, veternej a pod. Síce nepredstavujú optimálne riešenie, ale znamenajú nástup na cestu hľadania definitívneho riešenia. Nové zdroje, primerane bezpečnej, „čistej“ a lacnej energie, môžu totiž sprístupniť aj dodatočné zdroje surovín, ktorých ťažba a využitie by boli za iných podmienok ekonomicky nerentabilné a, ako také, prakticky nereálne.
Všetko doteraz napísané, sú viac-menej teoretické úvahy, akýsi predhovor k podstate tohto článku, ktorú vlastne (v prvej časti) predstavujú spomienky na jedno konkrétne obdobie môjho života, keď som sa – z núdze – zúčastnil práce na istom projekte spomenutého charakteru. Bolo to v „zlom čase“, aký určite budú prežívať mnohí Slováci po odznení koronavírusovej pandémie. A zmieňujem sa o ňom s cieľom, zasiať vo vedomí rozumných ľudí myšlienku, že problémy mimoriadnej doby najúčinnejšie pomáhajú zdolávať (na všeobecný prospech) tiež mimoriadne spôsoby ich riešenia. Aby mal čitateľ vôbec šancu pochopiť, ako to konkrétne myslím, uchýlim sa k určitej obšírnosti popisu. Možno nebude odveci, ak za tým účelom využijem najprv tie spomienky.
Projekt, motivovaný snahou využiť magnetokalorický jav
Na základe „revolučných“ spoločenských zmien r. 1989 sa stalo, že som sa dvakrát stal nezamestnaným. Prvé obdobie nezamestnanosti trvalo osem mesiacov a skončilo tým, že som (v inej firme) nastúpil na staronovú pozíciu vedúceho oddelenia. Druhá strata zamestnania ma zastihla v komplikovanom období, zakončenom prechodom do invalidného dôchodku, „okoreneného“ (okrem iného, aj) existenčnými problémami. Nikto mi teda nemusí približovať situáciu, v akej sa zanedlho ocitnú tisíce (až desaťtisíce) Slovákov postihnutých dôsledkami terajšej koronavírusovej pandémie.
Šťastnou zhodou okolností som vtedy dostal príležitosť pracovať na konštrukčnom vývoji technického zariadenia, ktorého funkčný princíp mal využívať magnetokalorický jav.[4] Autorom projektu bol človek, ktorý dokázal zabezpečiť okrem samotnej idey aj potrebné finančné prostriedky a materiálno-technické zázemie pre konštrukčný vývoj onoho technického zariadenia. V tomto mojom rozprávaní bude vystupovať ako Inžinier.
Na zmienenom projekte som pracoval, s prideleným pomocníkom Ivanom, niekoľko mesiacov. Mojou veľkou výhodou bola značná manuálna zručnosť a vynachádzavosť pri riešení problémov, ktoré sa nám neustále stavali do cesty. Projekt pána Inžiniera totiž neobsahoval konkrétne riešenia čiastkových problémov. Bolo práve našou úlohou prakticky doriešiť všetky technické resty projektu. Pomocník Ivan nemal dostatočné skúsenosti s podobnou prácou a väčšinu času predstavoval pre mňa len tretiu, resp. aj štvrtú „pomocnú ruku“ v situáciách, keď nestačili moje dve.
Niekedy som sa ho pri práci spýtal:
„Ivan, vieš, čo teraz robíme?“
„Neviem.“
„Ako to, že nevieš?“
„Keď mi nič nepovieš...“
„A mne kto povedal, ako to máme robiť?“
Ale, aby som bol objektívny, musím uznať, že niekedy ma aj prekvapil, a to jednoduchým praktickým nápadom, na ktorý by som sám pravdepodobne neprišiel, lebo som bol „nastavený na komplikovanejšie veci“ (a tým aj „zodpovedajúco komplikované“ spôsoby riešenia).
Bola to práca, pri ktorej som sa tiež čo-to prakticky poučil. Týmto rozprávaním chcem ilustrovať, že nikdy som nebol len nejakým "pseudoteoretikom", ale že mám aj zaujímavé a vcelku bohaté skúsenosti s experimentovaním, aj keď len v amatérskych podmienkach. Tento moment, dovolím si tvrdiť, ma však donútil stať sa nadpriemerne vynachádzavým a osvojiť si viacero zručností, ktoré by ste u mňa zrejme nepredpokladali.
Neodýmové magnety
Prvým vážnym problémom našej práce v rámci projektu bolo vyriešiť praktický spôsob (bezpečnej) manipulácie s neodýmovými magnetmi [5], ktoré Inžinier zaobstaral nákupom. S tak silnými magnetmi sa sa dovtedy v živote nestretol. Jednalo sa o magnety s rozmermi 8x8x2,5 cm, s indukciou – ak sa dobre pamätám – 0,3 T. Desať kusov magnetov prišlo vo vystuženej drevenej debničke, vnútri obalené železným plechom. Ešte boli navzájom oddelené 3-4 mm hrubou preglejkou. Pracovať s nimi „holými rukami“ jednoducho neprichádzalo do úvahy, takú silu v prstoch nikto nemá.
Manipulovali sme s nimi tak, že sme ich skladovali i prenášali na dvoch platniach z 3 mm hrubého železného plechu, s tiež železnými rukoväťami z 8 mm hrubej guľatiny. Bežne sa stávalo, keď sme ich vyberali z plechovej úschovnej skrine, že sme spolu s nimi vytiahli aj plechové police, a to so všetkým, čo bolo na nich uložené. Ak sme sa neopatrne priblížili k dverám plechovej skrine, ba dokonca aj k väčším železným vrátam, jednotlivé krídla sa samovoľne hýbali a snažili sa „prilepiť“ k magnetom.
Magnety mali za úlohu pôsobiť svojím magnetickým poľom na vnútro pracovnej komory, ktorá predstavovala srdce technického zariadenia. Bola situovaná medzi dvomi železnými nástavcami tvaru zrezaných štvorbokých ihlanov. Na širšie podstavy nástavcov sa prikladali (po tri na seba) magnety, v priestore medzi užšími podstavami nástavcov bola upnutá mosadzná pracovná komora, v ktorej sa takýmto spôsobom intenzita magnatického poľa ešte viac zosilňovala. V komore sa nachádzali špeciálny feromagnetické pásky (v rozostupe 0,2 mm od seba), zaplavené kvapalným oxidom uhličitým.
Keď sme magnety postupne nasadzovali na korpus zariadenia, najprv sme vložili na vonkajšie (širšie) podstavy železných nástavcov teflónovú [6] fóliu kvôli (zníženiu trenia a) ľahšiemu odnímaniu magnetov od nástavcov. Pri obidvoch úkonoch sme museli byť obzvlášť opatrní. Pri nasadzovaní magnetov sme sa k zariadeniu, umiestnenému na drevenom stole, priblížili odspodu nad okraj stolovej dosky. Magnetické pole medzi magnetom a nástavcom bolo slabé. Prvý magnet sa čiastočne prichytil (cez fóliu) na nástavec a bolo možné ho opatrným šmykom posunúť zo železného prenášača na nástavec (hrany magnetu a nástavca lícovali). Na trení medzi samotnými magnetmi až tak veľmi nezáležalo. Keď sme ich zo zariadenia po nejakej skúške odnímali, už to bola iná situácia. Dali sa navzájom posunúť takmer až k jednej hrane. Potom sme, prostredníctvom dreveného hranola, magnetickú väzbu medzi nimi prerušili a nechali ich po jednom padať na bal zvinutého koberca na podlahe. Tam sme ich nechali prichytiť sa na železný prenášač, aby ich bolo možné odložiť do skrine.
Vysoký tlak nasýtených pár CO2 pri izbovej teplote
Zmienil som sa už o náplni pracovnej komory, totiž o feromagnetických páskach, údajne zhotovených technológiou výroby kovových skiel na ktoromsi pracovisku SAV. Bolo mi povedané, že Curieho teplotu [7] mali „nastavenú“ na 9°C (= 282° Kelvina). Stručne povedané, feromagnetický materiál nad Curieho teplotou svoje magnetické vlastnosti skokovo stráca a pod ňou ich skokovo nadobúda naspäť.
Teplota feromagnetického materiálu, uloženého v pracovnej komore zariadenia, mala „kmitať“ okolo Curieho teploty v dôsledku zmien magnetického toku. Tie sa mali vyvolať striedavým presmerovávaním toku medzi dvomi rôznymi magnetickými obvodmi, z ktorých mal jeden pracovnú komoru obchádzať.
Vedci v USA údajne objavili tzv. „veľký“ magnetokalorický jav, pri ktorom zmena teploty dosahovala hodnotu až 4°C. Teplotnej zmene zodpovedá príslušná energia, ktorá sa mala v danom projekte - prostredníctvom tlakovej zmeny pracovného média – vyvádzať von zo zariadenia vo forme kinetickej energie. Pracovné médium predstavoval kvapalný oxid uhličitý.
O oxide uhličitom je známe, že sa dá pomerne ľahko skvapalniť, pretože jeho kritická teplota je len 31°C. Tlak jeho nasýtených pár, už pri izbovej teplote, je však značný – cca 5,2 Mpa (= 52 atm). Kto by sa o túto problematiku zaujímal bližšie, nech pozrie napr. [8].
Spočiatku som pochyboval o tom, či dokážeme tlakový obvod pod tak vysokým tlakom spoľahlivo utesniť. Ale aj tu sa preukázala výhodná vlastnosť teflónu – jeho značná plasticita. Vysoký tlak oxidu uhličitého natlačil, aj tvarovo nedokonalé, teflónové tesnenia do zákutí rôznych spojov tak dokonale, že straty tlaku v systéme neprekračovali za dva dni hodnotu 0,1 Mpa. Potrebný oxid uhličitý v kvapalnom stave sme odoberali zo snehového hasiaceho prístroja S6.
Problematická prevodovka
Autor projektu Inžinier navrhol konštrukčné riešenia niektorých čiastkových problémov spôsobmi, ktoré – síce, na prvý pohľad, rozumne myslené – sa napokon ukázali ako nerealizovateľné. Z nich spomeniem akurát len problémy s prevodovkou, ktorá sa mi už na prvý pohľad javila ako rozmerovo poddimenzovaná (vzhľadom na veľkosť sily, majúcej vychádzať z pracovnej komory). Jej úlohou bolo klasickým spôsobom prevádzať posuvný pohyb na rotačný. Samotný hriadeľ kľukového mechanizmu prevodovky sa – podľa pôvodného návrhu – skladal z piatich segmentov, navzájom pospájaných nevhodným spôsobom. Na môj popud sme ho zamenili za (bezproblémovo spojený) dvojdielny hriadeľ.
Moja prvá osobná skúsenosť s kvapalným dusíkom
Jednou z vedľajších úloh bolo aj preveriť, či údaj o (SAV) deklarovanej Curieho teplote feromagnetického materiálu v pracovnej komore zodpovedá skutočnosti. Zodpovedne splniť takúto úlohu v našich (amatérskych, provizórnych) podmienkach, bez potrebnej meracej techniky a iného potrebného vybavenia, bolo dosť iluzórne. Sám som však bol zvedavý, čo sa dá takým činom „rozumné“ namerať.
Feromagnetický materiál, ktorý sme mali k dispozícii, sme ochladili kvapalným dusíkom a sledovali sme, kedy sa preruší magnetická väzba medzi vzorkou a pomocným magnetom. Silu magnetickej väzby v okamihu jej prerušenia, sme určovali podľa princípu rovnováhy síl pôsobiacich na (nerovnoramennej) páke.
Meranie som založil na predpoklade, že rýchlosť vyparovania kvapalného dusíka a tým aj zvyšovanie teploty ochladenej vzorky feromagnetického materiálu až na Curieho teplotu, je lineárnou funkciou času. V okamihu dosiahnutia Curieho teploty prestane byť vzorka magnetická, takže pôsobenie závažia na druhom konci páky ju (už krátky čas predtým) ľahko odtrhne od pomocného magnetu. Naše meranie sa tak obmedzilo na meranie času medzi použitím kvapalného dusíka a momentom prerušenia magnetickej väzby (pri danom momente sily). Moment sily závažia sme menili postupnou zmenou dĺžky jeho ramena na páke.
Na prekvapenie, takto nameraná (a vypočítaná) závislosť medzi teplotou testovanej vzorky a silou, potrebnou na prerušenie magnetickej väzby v relatívne úzkom intervale deklarovanej Curieho teploty, sa javila ako skoro lineárna. Významnejšia odchýlka sa prejavila v rozmedzí teplôt cca 7,5 - 10°C, a deklarovaných 9°C do tohto intervalu zapadá veľmi dobre. Už z princípu, na výsledkoch získaných tak problematicky zjednodušujúcim postupom by som si nikdy veľmi nezakladal. Možno to bola len náhoda.
Prečo o tom vôbec píšem?
Pri uvedených prácach som mal možnosť získať praktické skúsenosti s použitím oxidu uhličitého i dusíka, obidvoch v kvapalnom stave. A tie sa mi hodili z titulu mojich vlastných zámerov, ktoré s predmetným projektom nemajú nič spoločného. Budem o nich písať v pokračovaní článku.
Zdroj oxidu uhličitého sme si museli šetriť, ale situácia s prístupom ku kvapalnému dusíku bola trochu iná. Inžinier vraj mal nejakú dohodu s okresnou poľnohospodárskou správou, ktorá disponovala trvalou zásobou kvapalného dusíka a mohli sme z neho čerpať podľa potreby. Obávajúc sa nejakej nepredvídanej nehody pri prenose kvapalného dusíka ulicami mesta na miesto nášho experimentovania, chránili sme každú dávku dusíka tak, že termoska s dusíkovou náplňou bola uložená v kartónovom obale a niesli sme ju v päťlitrovom vedierku z PVC.
Bál som sa vlastného obliatia kvapalným dusíkom, prípadne nejakej inej náhodnej osoby. Ale následky obliatia malým množstvom tejto zaujímavej kvapaliny nie sú nijako fatálne. Z dôvodov, o ktorých budem pojednávať v druhej časti tohto článku, ma zaujímalo, ako veľmi búrlivá bude reakcia medzi vodou (s izbovou teplotou) a dusíkom, keď ho trošku do nej kvapnem.
Mal som predstavu, že voda bude pre kvapalný dusík, ktorý vrie pri teplote cca mínus 196°C, tak trochu „prihorúca“ a že reakcia medzi nimi bude dosť búrlivá. Ale priebeh tohto experimentu bol iný. – Kvapka dusíka zostala „plávať“ na vodnej hladine a – celkom pokojne sa odparujúc – pomaly sa zmenšovala. Na konci deja zabublali dve-tri bublinky vodnej pary a na inkriminovanom mieste vodnej hladiny vznikli z ničoho nič dva ľadové kryštáliky. Tie bublinky, to bol prejav tepla, ktoré sa uvoľnilo pri fázovom prechode zodpovedajúco malého množstva okolitej vody z kvapalného stavu do stavu tuhého (skupenské teplo tuhnutia vody, resp. topenia ľadu je cca 80 kcal/kg, a to je naozaj dosť). Pokojné odparovanie kvapalného dusíka na hladine (rádovo) o 200°C teplejšej vody je zrejme spôsobené vznikom tenkej „izolačnej“ vrstvy dusíkových pár, ktorá zamedzuje bezprostredný masívnejší kontakt kvapky dusíka od okolitej vody. Táto izolačná vrstva dusíkových pár dokáže ochrániť aj pokožku človeka, keď by si nedal pozor a prípadne si dokonca oblial tekutým dusíkom pracovný odev. (Ale, prakticky to skúšať – pre istotu – nikomu neodporúčam.)
Ak by mal niekto dojem, že si v tomto svojom rozprávaní vymýšľam (možno, aby som sa stal zaujímavým alebo preto, že „mi šibe z karantény“?), nižšie uvedené zábery vo fotogalérii, ho vyvedú z omylu.
Zábery som fotografoval na farebný negatív, prevažne v nevyhovujúcich svetelných podmienkach. Z negatívu zhotovené fotografie som teraz zosnímal digitálnym fotoaparátom a dodatočne upravil bežným grafickým programom. Napriek vylepšeniu, ich kvalita nezodpovedá moderným nárokom na fotografické zobrazenie, za čo sa ospravedlňujem. Použil som tie zábery len pre ich dokumentárnu hodnotu.
F O T O G A L É R I A
Pokračovanie.
Pramene:
[1] https://nanias.blog.sme.sk/c/532901/svet-po-coronaviruse-priklad-z-jadrovej-energetiky.html
[2] https://nanias.blog.sme.sk/c/533306/svet-po-coronaviruse-2-priklad-z-jadrovej-energetiky.html
[3] worldometers.info
[4] https://cs.wikipedia.org/wiki/Magnetokalorický_jev
[5] https://sk.wikipedia.org/wiki/Neodýmový_magnet
[6] https://sk.wikipedia.org/wiki/Polytetrafluóretylén
[7] https://sk.wikipedia.org/wiki/Curieho_teplota
[8] http://www.posterus.sk/?p=4792
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
