Inžinierov projekt konštrukčného vývoja funkčného modelu zariadenia využívajúceho magnetokalorický jav, ktoré malo v konečnom dôsledku fungovať ako alternatívny zdroj energie, skončil neúspechom. Nie len preto, že som sa ku koncu s Inžinierom nepohodol a prácu pre neho som skončil veď každý je nahraditeľný), ale najmä preto, že to bol nereálny projekt.
Hlavné pozitívum spomenutého „príbehu“ pre mňa bolo, že som sa vďaka tomu ocitol v prostredí firmy, ktorá disponovala základnými druhmi kovoobrábacích strojov a mala aj rozsiahly materiálový sklad. Okrem toho, viaceré miesta firemného dvora boli založené rôznym železným šrotom. Ten nebol určený na okamžitý odvoz do zberu, skôr predstavoval záložný materiál pre výrobu náhradných dielov na nové použitie. Keď som k práci potreboval niečo, čo nebolo naporúdzi, vyššiel som si na ten dvor a vyhľadal som si vhodný kus materiálu. Ak som ho nemohol opracovať sám, s ohľadom na na povahu „úlovku“, som potom aj volil konkrétne rozmery; okótoval som technický náčrt a odniesol som ho do dielne, aby podľa neho vyrobili požadovanú súčiastku. Ak išlo o niečo zložitejšie, obrátil som sa na majstra, vedúceho strojárskej dielne, ktorý predstavoval akéhosi „styčného dôstojníka“ medzi firmou a Inžinierovým projektom.
Bohatstvo firiem - zamestnanci
Dopredu bolo dohodnuté, že firemné potreby majú pred našimi prednosť. Preto sme niekedy museli na splnenie svojej požiadavky počkať niekoľko hodín, inokedy až niekoľko dní. V záujme veci, snažil som sa využiť čas týchto „prestojov“ ako sa najlepšie dalo, ale chvíľami sa nedalo robiť takmer nič. A z času na čas mi dobre padla aj prestávka v práci. Vyšiel som si vtedy na chodbu, a ako som sa prechádzal, zaujala ma aj nástenka s prehľadmi ekonomických výsledkov jednotlivých aktivít hosťujúcej nás firmy. Z nich som videl, že firma sa ekonomicky len tak-tak drží nad vodou. Rozumel som tomu.
Celé deväťdesiate roky minulého storočia boli pre mnohé podobné firmy - pohrobkoch po väčších bývalých štátnych podnikoch - rokmi živorenia, nenaskytala sa im solídna príležitosť pozviechať sa. Dlhé roky som mal „na krku“ hmotnú zodpovednosť za bezchybnosť (veľko)obchodných operácií s ročným obratom rádove v miliardách korún. (Nie, nepomýlil som sa, o to tu však nejde.) Aj preto som mal o podobných veciach predstavu.
Pre prácu na Inžinierovom projekte sme mali vyčlenený kút v šatni údržbárov a elektrikárov, ktorí podliehali pod majstra Braňa. Pomerne často sme sa vídali a aj sme podebatovali o kadečom. Raz som sa mu zmienil, že už dlhšie uvažujem nad vlastným projektom, ktorý – keby sa vydaril – by mohol predstavovať (aj pre túto firmu) veľmi perspektívny výrobný program. Už aj preto, že by sa v takom prípade jednalo o výrobu prevažne tak jednoduchých súčiastok, na akú – ako vidím – majú potrebné strojové vybavenie, kvalifikovaných ľudí, aj solídnu zásobu potrebných kovových polotovarom. Zmienil som sa o svojich úvahách len tak, mimochodom, a prešli sme v rozhovore na inú tému.
O nejakú polhodinu-hodinu neskôr prišiel Braňo za mnou s tým, že „šéf, keď bude mať chvíľu voľna, ma pozýva na kávu“!
O Braňovi som predtým letmo počul, že má blízko k alkoholu.
No, v tej chvíli, ako prišiel s tým odkazom od šéfa, som pochopil, že vonkoncom nemá „prepitý rozum“, ale že mám do činenia s veľmi inteligentným človekom. On proste nešpekuloval nad tým, čo som mu to medzi štyrmi očami mimochodom povedal, ani sa nebál osobnej blamáže, keby sa neskôr ukázalo, že som vlastne obyčajný tlčhuba. Jeho prvou myšlienkou bolo posunúť túto informáciu ďalej, smerom k vedeniu firmy, pretože sa snažil uvažovať so zreteľom na záujmy firmy – a tým aj na záujmy a budúcnosť všetkých jej zamestnancov (pochopiteľne, vrátane seba). Každá firma, ktorá má takých majstrov, resp. vedúcich jednotlivých oddelení, disponuje hodnotami, ktoré jej môžu v iných firmách len závidieť. Žiaľ, Braňo umrel už dávnejšie (rovnako tak pomocník Ivan).
Dohoda o spolupráci na modeli pacyklového stroja
Jeho šéf, spolumajiteľ firmy, ktorý ma naozaj zanedlho pozval na kávu, bol asi z podobného cesta. Trpezlivo si vypočul moje zámery a rozhodol sa, že skúsime môj projekt overiť. V prípade úspechu by bola mala oná firma prednostné právo na výrobu pacyklového stroja, lebo o ten sa jednalo. Spoluprácu sme dohodli predbežne na tri mesiace. Bolo mi zrejmé, že to je príliš krátka doba nato, aby sa dali vyriešiť všetky problémy s mojím projektom spojené. Ale nepochyboval som o tom, že doba spolupráce bude pokračovať až do zdarného konca projektu, a to vďaka postupnému preukazovaniu sľubných „medzivýsledkov“ dosiahnutých pri konštrukčnom vývoji funkčného modelu pacyklového stroja.
Prečo hovorím rovno o konštrukčnom vývoji modelu...?
Pretože funkčný princíp pacyklového stroja sa nezakladá na niečom novom, doteraz (v oblasti prírodných a technických vied) niečom neznámom, rýdzo teoretickom a v podstate len „vybájenom“, čo treba najprv vedecky overiť, prebádať jeho dôsledky a analyzovať prípadné možnosti využitia.
Nie, funkčný princíp pacyklového stroja spočíva len v umnom zreťazení a využití dávno dobre známych teoretických (i prakticky overených) poznatkov. Fáza základného teoretického i technického výskumu už nie je potrebná. O to kratšia môže byť doba konštrukčného vývoja jednotlivých modifikácií pacyklového stroja (pre rôzne použitie, pri rôznych výkonoch), s vynaložením menších finančných nákladov.
Keď som už spomenul ekonomiku, pri dohodovaní spolupráce padla aj otázka o mojich finančných nárokoch za prácu, osobne vykonanú na konštrukčnom vývoji modelu. Žiadal som 10 000,- Sk mesačne. Šéf zaváhal, to som videl hneď.
„Nuž dobre,“ povedal som, „aby ste videli, že si – na jednej strane – uvedomujem, že je to pre vašu firmu risk, pretože sa jedná o ešte neoverenú vec, a že musíte (vo svojej ekonomickej situácii) každú korunu vynakladať veľmi opatrne, potom – na druhej strane – aj ja som ochotný znášať určité riziko. Dohodnime sa teda takto: výšku môjho mesačného platu ponecháme na 10 000,- Sk, ale s tým, že reálne mi mesačne budete vyplácať len 6 000,- Sk, aby som mal z čoho žiť, a zvyšných 4 000,- Sk mi doplatíte za všetky mesiace spätne až vtedy, keď bude model stroja kompletne skonštruovaný a funkčný, čím sa preukáže ako reálny základ perspektívneho podnikania.“
Predbežne sme dohodli spoluprácu na tri mesiace a ja dopredu - v písomnej forme – predložím plán, na čo všetko chcem ten dohodnutý čas využiť.
Tak to aj zostalo.
Keďže som už nejaké prípravné práce na zhotovenie modelu mal za sebou, overujúc doma rôzne možnosti jeho konštrukcie (lebo som ešte len hľadal optimálne riešenie), uviedol som do plánu práce, že počas prvého mesiaca – v záujme veci – niektoré momenty problematiky preverím ešte raz, pri technicky dokonalejšom prevedení. Pýtali sa ma teda, čo si majú pod tým predstavovať, že čo chcem ešte raz skúšať... Vedel som, že im nemôžem dať odpoveď – uspokojivú podľa ich predstáv – keď oni žiadne konkrétne predstavy nemali, ani nemali odkiaľ mať. Potrebnú predstavu mohli nadobudnúť najskôr až z prehliadky modelu, v jednotlivých etapách jeho konštrukcie.
Mňa zas teda zaujímalo, akým spôsobom chcú sledovať jeho konštrukčný vývoj. Lebo, aby som nemárnil čas (tiež som bol ekonomicky v situácii, že každý nevyužitý deň bol pre mňa drahý), som sa rozhodol na modeli pracovať doma, čím som si ušetril cestovanie do firmy a mohol som prácu kedykoľvek prerušiť i obnoviť. (Dnes sa tomu honosne hovorí, tuším „home office“.) Doma som, doslova „na kolene“ – a zo zbytkov rôznych materiálov, čo som mal poruke - zhotovoval najmä tie časti modelu, kde nebola potrebná presnosť strojovej výroby. Niektoré súčiastky však museli byť vyrobené tvarovo presne, tie mi zhotovovali vo firme a chodil som si po ne do mesta. Pritom som nezriedka musel na ne čakať neprimerane dlho. Tiež mi ponúkli možnosť čerpať vhodné súčiastky z ich skladu náhradných dielov, ak by sa také vyskytli, ale prakticky sa mohlo jednať len o ložiská. Tie som však mal zaobstarané už dopredu.
Dodatočne sa ukázalo, že nikto nemal záujem navštíviť ma pri domácej práci aspoň raz mesačne. Posielal som im teda aspoň písomné správy o postupe prác.
Na jednej strane, bol som vlastne rád, že nikto vo firme nemá reálnu predstavu o mojej práci, majúc na zreteli možnosť úniku informácií smerom k neželaným osobám. Tie informácie mali povahu duševného vlastníctva, a to veľmi hodnotného, čo mohlo niekoho zlákať k nekalému konaniu. O to skôr, že veľmi skoro vysvitlo, že mám vo firme aj neprajníkov, v ktorých pozadí (možno) stál Inžinier.
Na druhej strane, uvedomoval som si, že o to ťažšie môže byť (po uplynutí tých troch mesiacov) dohodnúť predĺženie spolupráce. Ale, nemal som veľmi na výber, musel som akceptovať situáciu a zohľadňovať pritom nie len vlastné záujmy, ale aj problémy firmy.
Kým sa však ukázalo, že moja intuícia ohľadom predĺženia doby spolupráce bola viac-menej správna, prejavili sa najprv iné problémy. Dnes by som mohol povedať, že niektorí ľudia vo firme moju snahu skonštruovať model stroja doslova sabotovali. Pretože som naučený pozorovať (a analyzovať príčiny) reakcie ľudí, videl som, že príčiny pre takéto konanie mali rôzne osoby rôzne. Niektorí sa mi snažili škodiť skryte a motivovala ich škodoradosť. Napríklad, (pôvodný) majster - „styčný dôstojník“ sa neraz tváril, že zabudol odovzdať do výroby moju požiadavku na súčiastky. Inokedy požiadavku len zdržiaval, aby sa výroba súčiastky oddialila. Ale mal som do činenia aj s chlapíkom – sústružníkom – ktorý škodil mojim zámerom predovšetkým z lenivosti. Ešte keď som pracoval na Inžinierovom projekte a zašiel som za ním, prechádzal sa po dielni, „nemal do čoho pichnúť“, ale napriek tomu mi tak dlho vysvetľoval dôvody, prečo mi nemôže na počkanie vyhovieť, že za ten čas by bol mnou žiadanú súčiastku už dávno urobil (aj ja sám by som to dokázal).
Dokonca, keď som už pracoval na dohodu na vlastnom projekte, poskytol mi potrebné nástroje a nechal ma na osobitnom sústruhu vysústružiť potrebné drevené kužele, a to najskôr zo zvedavosti, ako si budem pri práci počínať alebo či si budem vedieť poradiť s každou operáciou až do konca. On ale nevedel, že ja som nabral prax v práci na sústruhu (SU 32) už roky rokúce predtým v jednej autodielni. Tam som sa naučil aj zvárať elektrickým oblúkom (bez ochrannej atmosféry), aj s autogenom, pracovať na základných druhoch stolárskych strojov atď. Síce som nebol v ničom oficiálne vyučený (a na nič som nemal potrebné „papiere“) mal som však možnosť priučiť sa zručnosti vo viacerých remeslách. To mi bolo na úžitok aj neskôr.
Nechcel som sa na tieto a podobné spôsoby sťažovať šéfovi firmy, predpokladajúc kontraproduktívnu odozvu zo strany postihnutých.
Väčšie uznanie (čo aj dodatočne) si zaslúžila suseda bývajúca v panelákovom byte o poschodie nižšie podo mnou, ktorá mi ani raz čo len slovkom nevyčítala všetok ten hluk, ktorý som nevyhnutne spôsobil pri ručnom rezaní rôznych materiálov alebo pri vŕtaní kvôli tomu modelu. V 48-bytovom vežovom paneláku museli ten hluk vnímať viacerí, ale byt podo mnou bol takto „postihnutý“ určite najviac.
Sľubné výsledky – koniec spolupráce
Videl som, že vývoj situácie speje k tomu, aby som sa snažil spoliehať sám na seba – na svoje vlastné (amatérske) možnosti – aj tam, kde mi, za iných okolností, mohla (na profesionálnej úrovni) vypomôcť firma. Tak sa stalo, že som sa rozhodol aj najdôležitejšiu a tvarovo najzložitejšiu súčiastku modelu zhotoviť sám „na kolene“. Jednalo sa o špeciálny rotor s priemerom 300 mm. Na niektoré úkony pri jeho výrobe som nemal ani vhodné náradie. Rozhodol som sa pre najjednoduchšie konštrukčné tvary jednotlivých častí. Ani som ho nevyvážil, pretože som nepredpokladal, že dosiahne vysoké otáčky. Okrem toho som počítal s tým, že sa neskôr vyrobí jeho dokonalejšia verzia. Dokonalejšia, čo sa týka tvarového prevedenia i presnosti výroby. Prosto, potreboval som sa aj ja sám uistiť, že som vsadil na správnu konštrukčnú stratégiu modelu.
To, že som dbal na to, aby sa hotová časť modelu dala jednoducho i opakovane skladať a rozkladať, aj škoda spomínať. Ale táto vlastnosť modelu, pri jeho konštrukčnom vývoji, sa ukazuje ako veľmi výhodná a praktická, pretože často sa volí postup vývoja systémom pokus-omyl, resp. postupným „primeriavaním“.
Môžem povedať, že výsledkom skúšky som bol prekvapený i potešený. Ale, čo bolo podstatnejšie, videl som, že sa preukazuje správnosť mojich predpokladov ohľadom funkčného princípu pacyklového stroja.
Preto som na konci dohodnutého kvartálu išiel žiadať šéfa firmy, o predĺženie spolupráce na mojom projekte, s pocitom dobre vykonanej práce. Lebo – ako som predoslal - som dosiahol tak sľubné výsledky, pri čiastkových skúškach funkčnosti modelu, ktoré som ani sám neočakával.
Ekonomická situácia firmy však vtedy musela byť naozaj veľmi neistá, lebo šéf už nehodlal pokračovať v ďalšej spolupráci. Možno dlhšie váhal, ale napokon sa rozhodol práve tak. Zodpovednosť za svoje rozhodnutia nezávidím žiadnemu manažérovi alebo inému vedúcemu pracovníkovi, ktorým som koniec-koncov dlhé roky bol aj ja sám, takže to poznám.
„Uvedomujete si, že tým pádom, tých 18 000 korún, ktorými ste na projekt prispeli, vyšlo pre vás nazmar – akoby ste ich hodili do vody?“, spýtal som sa ho. Len neurčito pokýval hlavou. Chápal som ho, dodnes mu za to patrí moje uznanie.
Pre tento môj projekt to znamenalo predbežne koniec. Vedel som, že logika veci si žiada model s ešte väčším rotorom – napr. o priemere 400 – 500 mm (alebo ešte s väčším) – ktorý zákonite dosiahne ešte vyššie otáčky ako 1100 ot./min., a tam už je naozaj potrebná výroba na profesionálnej úrovni.
Časom som model, pretože bol pomerne veľký a v byte mi zavadzal, postupne rozobral. Časť materiálu z neho som využil iným spôsobom, časti súčiastok som sa zbavil a tie, ktoré som si nechal na pamiatku, sa tak roztratili, že už ani neviem kde vlastne sú. Vcelku vyzeral onen model pacyklového stroja takto. -
Rotorová skriňa na pravej strane má rozmer cca 45x45x20 cm. V strednej časti obrázka vidno uchytenie otočne uloženého rúrového hriadeľa (v ňom sa nachádza tenší hriadeľ), ktorý je prevodom spojený s alternátorom 12V/500W (vľavo vzadu). Jednosmerný prúd z alternátora nenabíjal 12V akumulátor, ale priamo „žeravil“ odporový drôt , nachádzajúci sa celkom vpredu, v strede dole, navinutý na keramickom valčeku, zavesenom na mosadznom zváracom drôte. Elektrická schéma modelu v podstate kopíruje schému zapojenia jednotlivých 12V prvkov v osobnom automobile, vrátane regulátora napätia a kontrolky „dobíjania“.
Môj pôvodný zámer pri písaní tohto článku bol, že bude mať dve časti, dostatočný priestor na patričnú reakciu na (veľmi) rozumné myšlienky pána Naniasa. Teraz však vidím, že nebude od veci napísať aspoň aj tretiu časť, lebo vidím, že k podstate Naniasovych podnetov som sa ešte stále prakticky nedostal. Všetko, čo som napísal na danú tému doteraz, je len akási predpríprava k tomu najdôležitejšiemu, čo viem povedať k myšlienkam pána Naniasa, totiž, ako (veľmi) sa zmení dnešný svet „po koronavíruse“.
Túto druhú časť teda skončím náčrtom potenciálnych možností využitia pacyklového stroja, ktoré môžu veľmi blahodárne zapôsobiť nie len na slovenskú ale aj na celosvetovú ekonomiku, pri jej úsilí zahladiť povážlivé rany po koronavírusovej pandémii, ktoré – pochopiteľne – prinesú so sebou aj značné sociálne napätie a vážne spoločenské otrasy.
Možnosti využitia pacyklového stroja v energetike a v doprave
1. Pacyklový stroj – vysoko výkonný alternatívny zdroj energie. Funkčný princíp pacyklového stroja dokáže meniť akékoľvek teplo – aj tzv. nízkopotenciálové (do 100°C) – na mechanickú energiu. Mechanický výkon stroja je však limitovaný výkonom tepelného toku, ktorý doň vstupuje zvonka. Principiálne dokáže zhodnotiť aj (prakticky všetko) odpadové teplo, produkované atómovými i klasickými elektrárňami. Preto, že sa tam jedná o masívne zdroje odpadového tepla, budú ich môcť využívať pacyklové stroje projektované na vysoký výkon. Z dnešného spôsobu nazerania ich teda možno považovať za alternatívne (a, z ekologického hľadiska, bezchybné) zdroje energie. Je ešte otázne, či by bolo optimálne (vzhľadom na iné hľadiská, predovšetkým technické) upínať sa pritom na cieľ 100 %-tného zúžitkovania tepla, ktoré je k dispozícii. Pretože je možné, že sa ukáže ako výhodnejšie (kaskádnym spôsobom) zúžitkovávať tepelné zbytky z elektrárenských zdrojov pacyklovými strojmi, projektovanými na menšie výkony. Rysuje sa tu možnosť nahrádzať elektrický výkon (postupne) odstavovaných elektrárenských blokov výkonom, produkovaným pacyklovými strojmi na báze odpadového tepla zo zostávajúcich blokov. Alebo, rovnakú produkciu elektrickej energie bude možné získavať, napríklad, z kombinovanej prevádzky menej výkonných jadrových reaktorov a výkonovo patrične dimenzovaných pacyklových strojov.
Odborník si okamžite uvedomí viacero zrejmých výhod tej-ktorej alternatívy.
Stavbou menších reaktorov by sa znížilo riziko z dôsledkov mimoriadnej udalosti s nimi spojenej, stavba elektrární by bola ekonomicky menej nákladná, ich technická prevádzka jednoduchšia. Ušetrili by sa zásoby jadrového paliva do budúcna, teda aj produkovaná elektrická energia by mohla byť lacnejšia (so všetkými z toho vyplývajúcimi dopadmi).
V prípade klasických tepelných elektrární by tieto mohli – pri nezmenenej výrobe elektrickej energie - produkovať trikrát menej oxidu uhličitého. To by zas ocenili ekológovia.
2. Modifikácie pacyklového stroja s nízkym výkonom (napr. do 10 kW). Tieto by zrejme mali najvšestrannejšie použitie, pretože ich zdroj energie by predstavovalo okolité teplo, t.j. v krajine – obsiahnuté vo vzduchu ale vo vode. Takéto teplo, pochopiteľne, má podstatne menšiu „hustotu“ energie ako má, napríklad, vriaca voda, ale to nie je až tak na závadu, ak zohľadníme tzv. „faktor času“. Nízko výkonový pacyklový stroj by totiž mohol pracovať nepretržite - teda 24 hodín denne, sedem dní v týždni – a takto postupne by akumuloval potrebné množstvo energie. Už, pri výkone napr. 3 kW, by denne mohol vyprodukovať 72 kWh elektrickej energie.
V budovách by – v lete – mohli takéto stroje využívať teplo z klimatizácie. Aj pri nízkych vonkajších teplotách v zime, im ich funkčný princíp umožňuje ochladiť sa pod úroveň teploty v okolí. V ich vnútri sa vytvorí oblasť, tzv. „tepelná jama“, do ktorej bude okolité teplo - aj za takýchto podmienok - spontánne „natekať“, takže prísun energie bude zabezpečený. To iba výkon stroja tým bude limitovaný. Aj preto ma tak zaujalo pozorovanie vyparovania kvapalného dusíka z vodnej hladiny, pri izbovej teplote, o čom písal v závere predošlého článku.
Prvou námietkou odborníka na tieto slová bude, že to nie je – z hľadiska termodynamiky - možné. Prečo by nebolo? Len preto, že dnes „učení nevedomci“ nepoznajú spôsob, ako zmeniť tepelnú energiu na mechanickú (či elektrickú) prakticky bezo zbytku? Dnes všetci teoretici (ale aj technici) donekonečna omieľajú „mantru“ o maximálnej účinnosti premeny tepla na mechanickú energiu. Nech sa však dôsledne zamyslia, čo z toho vyplýva! – Ja sa pýtam: je (termodynamický) poznatok o maximálnej účinnosti tepelného stroja tej istej povahy, ako Carnotov (blahej pamäti) záver, totiž, že účinnosť Carnotovho cyklu nezávisí od druhu pracovného média použitého v (klasickom, resp. bežnom) tepelnom stroji?
Nedávno mi diskutér k niektorému predošlému článku, kde som tvrdil, že pacyklový stroj pracuje bez chladiča, vo svojom príspevku napísal: aj vy, tam niekde, ten chladič máte, len o ňom neviete(!). Nuž, veru nie, milý môj. Pacyklový stroj som preto nazval pacyklovým, že nepracuje na základe nejakého cyklu (ani Carnotovho nie), ale na základe princípu tzv. pacyklu.
Prečo potrebuje (klasický) tepelný motor chladič?
Úlohou chladiča je rozptyľovať odpadové teplo s vyššou teplotou, vznikajúce počas prevádzky motora, do okolia s nižšou teplotou. Keby sme teplo prirovnali k vode, tepelný motor k studni a teplotu okolia k úrovni okolitého terénu, na odvod odapového tepla z motora nestačí – obrazne povedané – „preliať to teplo-vodu (len) cez okraj studne“. Aby sme dosiahli, že teplo-voda sa naozaj rozleje do okolia studne, t.j. unikne z motora do okolitého vzduchu, musíme ju vyčerpať vyššie, a to dostatočne vysoko nad onen okraj pomyselnej studne, lebo ináč neodtečie (i keď, v prípade vody, je samozrejmé, že by odtiekla). – Taký je jeden z fyzikálnych rozdielov medzi teplom a vodou! To je aj pravá príčina, prečo nás (v "klasických" prípadoch) zaujíma účinnosť a jej obmedzená hodnota (s výnimkou tepelných čerpadiel).
Ale pacyklový stroj nevyčerpáva teplo zo svojho vnútra (zas len!) v tej istej forme energie, totiž tepelnej, ale ho transformuje na iný druh energie, konkrétne na kinetickú energiu. Ak sa vrátime k alegórii teplo-voda, možno teraz povedať, že teplo-voda sa (pomocou princípu pacyklového stroja) z motora-studne nevyčerpáva, ale že to teplo-voda sa zo studne-motora vyparuje v podobe vodnej pary.
Čo o tom, „učení nevedomci a nevedomí učenci“, viete?
No „odborné závery“, vedúce k obyčajným predsudkom – to máte, a tak sa aj správate!
Vrátim sa však k prehľadu výhod pacyklového stroja. Jeho nízko výkonové modifikácie by mohli pracovať aj bez pripojenia na elektrickú rozvodnú sieť, teda kdekoľvek, podľa potreby. Nahradili by tak nespoľahlivé veterné turbín(k)y i slnečné kolektory a fotovoltické panely.
3. Pacyklový stroj ako pohonný agregát v doprave
Unikátnou vlastnosťou pacyklového stroja je, že neprodukuje žiadne emisie. Ak čitateľa nevdojak napadne, či neblúznim o nejakom druhu perpetua mobile, nech sa hneď spýta sám seba: Odkiaľ by sa nabrali emisie – z čoho by tak asi vznikli – keď „palivom“ je „chemicky inertné“ teplo, resp. tepelná energia?
Pretože výkon pacyklového stroja súvisí s jeho rozmermi, osobne predpokladám, že by nevyhovoval pre bežné osobné automobily. Možno by našli uplatnenie v nejakom hybridnom druhu pohonu, kde by v ich prospech hovoril už spomenutý „faktor času“. (Mohli by akumulovať energiu aj počas jazdy, aj počas parkovania a najmä počas garážovania. Ale veľké nákladné autá, kamióny alebo ťahače sa už viac hodia na zabudovanie rozmerných, a teda výkonnejších, pacyklových strojov do svojho vnútra. Bude treba len odskúšať, nakoľko by vyhovovali ako pohonné agregáty týchto cestných dopravných prostriedkov. Pre ekonomiku prevádzky by bolo obzvlášť výhodné, že „pohonná látka“ by bola fakticky zadarmo a že samotná prevádzka by bola bezemisná, teda výsostne ekologická.
Ešte perspektívnejšie sa mi javí uplatnenie pacyklových strojov pri pohone námorných lodí, kde je miesta nadostač – a tepla v morskej vode tiež. O ekonomike a ekológii námornej dopravy by platilo to isté.
Pacyklové stroje by sa asi neuplatnili jedine v leteckej doprave. Ale preto ich azda nezavrhneme.
Pokračovanie.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
