Pokračujúc v stručnom historickom exkurze o úlohe a (pravom) význame predpokladov, ktoré najpodstatnejšie ovplyvnili/-ia historický vývoj poznania, vedeckých paradigiem a (vedeckého) svetonázoru vôbec, všimneme si teraz tie predpoklady, na ktorých predovšetkým sú vybudované základy tzv. teórie kozmodriftu a aj tzv. koncepčnej fyziky.
Ako autor teórie kozmodriftu predosielam, že sa mi teraz nejedná o propagovanie jej vlastného obsahu alebo jej významu pre všeobecný pokrok v poznaní.
Cieľom tejto časti je predovšetkým zdôrazniť naozaj len najvýznamnejšie predpoklady, na ktorých je založená.
Chcel by som pritom dosiahnuť podobnú stručnosť, s akou som sa venoval predpokladom teórie relativity v predošlej časti článku. [1] No nie je to dosť dobre možné.
Základný obsah teórie relativity (aspoň v populárnom podaní), vzhľadom na to, že obidve jej časti – špeciálna i všeobecná – existujú už prinajmenšom sto rokov, pozná relatívne veľa ľudí. Ale s teóriou kozmodriftu (alebo s poňatím tzv. koncepčnej fyziky) sa začínajú oboznamovať až teraz. Preto je pochopiteľné, že je vhodné rozpísať sa o nej trochu obšírnejšie.
Základná pojmová architektúra teórie kozmodriftu
Obrazne povedané, budova teórie kozmodriftu je založená na nosných pilieroch, ktoré predstavuje niekoľko málo predpokladov. Ostatné jej výraznejšie architektonické prvky reprezentuje zopár novozavedených pojmov, ktoré som musel definovať za účelom dedukcie nadväzujúcich, novo objavených súvislostí medzi nimi.
Ak už existujú v odbornej literatúre niektoré pojmy s porovnateľným významom, nemal by byť pre profesionálnych fyzikov problém vypracovať zjednocujúce varianty interpretácie týchto čiastkových problematík. Tak vznikne zmysluplné a fyziku obohacujúce spojenie jej osvedčeného („klasického“) obsahu s novými poznatkami, a to vo forme novej, pokrokovejšej paradigmy.
Teóriu kozmodriftu som začal rozpracovávať už v druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Od samého začiatku tohto fyzikálno-svetonázorového snaženia som vychádzal z predpokladu o objektívnej povahe energie. Viedla ma k tomu filozofická téza, že povahu každého celku určuje povaha jeho jednotlivých častí.
Rozhodol som sa tak s ohľadom na existenciu zákona zachovania energie, ktorý zachováva jej kvantitatívne množstvo, a to aj pri jej premenách z jednej kvalitatívnej formy na inú.
Pritom som kalkuloval (minimálne) s týmito argumentami:
s filozofickými dôvodmi,
so schopnosťou energie transformovať svoju formu,
s tzv. „zotrvačnostným“ argumentom,
s tzv. „hladinovým“ argumentom,
s tzv. „časovým“ argumentom,
s tzv. „štrukturálnym“ argumentom,
s tzv. „nominálnym“ argumentom. [2]
(Azda bude najlepšie, keď túto problematiku rozvediem v ďalšom pokračovaní článku.)
Od toho bol len krôčik k predpokladu, že aj energia (relatívneho) mechanickú pohybu má objektívnu povahu a, že postupné ščítavanie kinetickej energie všetkých známych RELATÍVNYCH pohybov, viazaných na vybraný materiálny objekt, by malo mať konečný súčet – predstavujúci kinetickú energiu jeho (už) OBJEKTÍVNEHO pohybu.
Aj pre fyzikálneho laika je evidentná skutočnosť, že čím v širších priestorových súvislostiach sledujeme pohyb ľubovoľného hmotného telesa, tým väčšiu má rýchlosť a jeho kinetická energia rastie.
Preto som predstavu hypotetického spočítavania energie relatívnych pohybov jedného telesa do výslednice (objektívnej povahy) nazval „princípom energoakumulácie“.
Na základe tohto princípu (hypoteticky) možno stanoviť veľkosť i smer objektívneho pohybu daného telesa. Jeho pohyb som označil pojmom „(vlastný) kozmodrift“ telesa a energiu tohto pohybu pojmom „transvektorová kinetická energia“.
A rovnako, aj fyzikálnemu laikovi musí byť tiež zrejmé, že ak sa dané teleso pohybuje svojím (vlastným) kozmodriftom - súčasne pomedzi iné pozorované telesá - aj ony sa musia pohybovať nejako podobne.
To znamená, podobným smerom a podobne rýchlo, s podobnou hodnotou (vlastnej, transvektorovej) kinetickej energie.
Túto (objektívnu) skutočnosť som nazval pojmom „princíp polohovej (resp. priestorovej) korešpondencie“.
(Nemá nič spoločného s Bohrovým princípom korešpondencie. Pozri, napr. [3].)
Klasická fyzika, v priebehu svojho historického vývoja, nepredpokladala existenciu nejakých relatívnych pohybov s vyššími rýchlosťami. Dokonca ani v nebeskej mechanike nie; tobôž nie v mechanike pozemských dejov.
Použitie „princípu energoakumulácie“ vo všeobecnosti pripúšťa existenciu podstatne rýchlejších objektívnych pohybov, ako sú pohyby, ktoré pozorujeme v praxi.
Zdalo sa mi teda účelné (hypoteticky) nazerať na objektívne pohyby telies (resp. všetkých hmotných objektov, bez ohľadu na ich veľkosť a hmotnosť, teda na ich „vlastné kozmodrifty“) ako na zložené pohyby, ktorých jedna zložka je rovnako veľká – (len) tzv. „kozmodrift“.
Potom druhú zložku – pre pozorovateľa, ktorý sa považuje za nehybného – predstavujú pozorované (t.j. relatívne) pohyby týchto objektov.
Tento prístup k problematike (mechanického) pohybu viedol k názvu teórie – teória kozmodriftu.
Prirodzenými úlohami teórie kozmodriftu sa stalo kvantitatívne stanovenie (objektívnej) rýchlosti kozmodriftu „w“ a určenie jeho smeru, t.j. určenie jeho apexu na hviezdnej oblohe.
Prvú úlohu sa podarilo vyriešiť vhodným predpokladom (w = c), ako zdôvodňujem v ďalšom.
Pri druhej úlohe som v situácii, keď musím opäť len tipovať, pretože nemám dostatočne rozsiahle astronomické poznatky, aby som pomocou nich rozoznal ten správny moment problematiky, z ktorého by sa dala vydedukovať hľadaná odpoveď.
Porovnanie predstáv rozdielnych teórií
Ak dôsledky týchto predstáv porovnáme s dôsledkami relativistických koncepcií vo fyzike, ktoré de facto „absolutizujú relatívny pokoj“, musíme konštatovať ich DIAMETRÁLNU ODLIŠNOSŤ.
Relativistické koncepcie „systematicky“ predpokladajú v pozorovanom vesmíre len výskyt (relatívne) pomalých pohybov, s rýchlosťami rádove stoviek až tisícok km/s.
Z tohto obrazu sa zásadným spôsobom vymyká len rýchlosť šírenia svetla a iných druhov žiarenia elektromagnetickej povahy (vo vákuu) „c“, ktorá sa považuje –
a) za maximálnu možnú rýchlosť v prírode, ktorá (ako taká) –
b) má objektívnu povahu.
Jeden a ten istý hmotný objekt, nachádzajúci sa v relatívnom pokoji vzhľadom na ľubovoľnú inerciálnu súradnicovú sústavu, má vždy rovnakú „pokojovú“ hmotnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, že uvažované súradnicové sústavy sa - prípadne – voči sebe tiež nejakým spôsobom pohybujú.
No prechod telesa, zo stavu relatívneho pokoja do stavu relatívneho pohybu, má za následok relativistickú zmenu jeho hmotnosti!
Elektrický náboj, viazaný na hmotné teleso v stave („absolutizovaného“) relatívneho pokoja, generuje (len) elektrostatické pole. Relatívny pohyb tohto elektrického náboja je však dostatočným dôvodom na generovanie (už) elektromagnetického poľa!
Podľa teórie kozmodriftu pohyb telesa nemá na jeho (tzv. univerzálnu) hmotnosť žiaden vplyv. Relativistické správanie hmoty má rovnaký priebeh, ale zdôvodňuje to energetickými potrebami deja - v súčinnosti s princípom polohovej korešpondencie.
Čo sa týka elektrodynamiky, elektrický náboj nachádzajúci sa v relatívnom pokoji sa v skutočnosti (objektívne) pohybuje kozmodriftom. A to bez toho, aby generoval nejaké elektromagnetické pole.
Nie je na to dôvod, lebo – z energetického hľadiska – sa nachádza v stave (statickej) rovnováhy (vzhľadom na prostredie tzv. dynamického éteru).
Elektrostatické pole elektrického náboja možno pripodobniť ku gravitačnému poľu hmotného telesa. S veľmi vysokou pravdepodobnosťou sú obe výsledkom interakcie s tzv. dynamickým éterom.
Elektrostatické pole je vlastne „všesmerový eterónový tieň“ elektrického náboja.
Analogicky, gravitačné pole je „všesmerový eterónový tieň“ hmotného telesa.
Keď sa zmení (inerciálny, de facto zotrvačný) kozmodriftový pohyb elektrického (vlastne „elektrostatického“) náboja na nejaký iný pohyb (takže mu pribudne nejaká relatívna zložka), zanikne pôvodný energetický stav (statickej) rovnováhy náboja s prostredím dynamického éteru.
Nahradí ho energetický stav dynamickej rovnováhy medzi nábojom a dynamickým éterom, čo sa prejaví vznikom elektromagnetického poľa.
Čo sa týka mechanického pohybu hmotných telies, v teórii kozmodriftu sa - na rozdiel od špeciálnej teórie relativity - od počiatku predpokladá výrazný nepomer medzi (objektívnou) rýchlosťou kozmodriftu a rýchlosťami ich pozorovaných (relatívnych) pohybov.
Kým v „pozemskej“ praxi (napr. v kozmonautike) vieme dosiahnuť rýchlosti rádove 10 km/s, rýchlosť kozmodriftu „w“ je objektívne o štyri rády vyššia (w = c).
Predpoklad „w = c“ vychádza z interpretácie relativistického správania hmoty podľa teórie kozmodriftu.
Toto správanie je experimentálne dobre overené, aj teoreticky (kvantitatívne) správne stanovené, ale jeho zdôvodnenie – špeciálnou teóriou relativity – je (kvalitatívne) chybné.
Rovnaký predpoklad (w = c) vychádza aj z optických predstáv teórie kozmodriftu.
Veď, z predpokladu objektívnej povahy energie, nutne dospievame k záveru o správnosti Ritzovej hypotézy. Svetelné lúče sa pohybujú v objektívnom priestore (objektívnymi) rýchlosťami z intervalu hodnôt (0, 2c).
Teória kozmodriftu predpokladá, že PREKROČIŤ RÝCHLOSŤ „c“ pri žiadnom relatívnom pohybe NIE JE MOŽNÉ práve PRETO, že je (svojou povahou) tiež len relatívna a ŽE JE TO zároveň OBJEKTÍVNA RÝCHLOSŤ „w“ KOZMODRIFTU.
(Pre tento predpoklad som dosiaľ nenavrhol žiadne výstižný názov. Hodil by sa pojem „predpoklad relatívnej povahy limitnej rýchlosti svetla“?)
Už som sa skôr zmienil o tom, ako som v počiatkoch formulovania teórie kozmodriftu len tipoval, že rýchlosť kozmodriftu – spočítaná na základe princípu energoakumulácie – by mohla dosiahnuť hodnotu 40 000 km/s – 60 000 km/s.
Bol som teda „psychicky pripravený“ vyvodiť z „predpokladu relatívnej povahy limitnej rýchlosti svetla“, a tiež s ohľadom na „princíp polohovej korešpondencie“ záver – v podobe zmieneného predpokladu „w = c“.
To totiž predstavuje objektívnu rýchlosť kozmodriftu len päťkrát väčšiu, ako bol pôvodne môj vyšší odhad.
Argumenty proti správnosti postulátov špeciálnej teórie relativity
Prvý jej postulát nemá všeobecnú platnosť, pretože Einstein chybne predpokladal, že (principiálne) neexistuje žiaden fyzikálny jav ani experiment, ktorý by umožnil určiť objektívny pohyb Zeme. Pritom nepomyslel na to, že takým javom je práve relativistické správanie hmoty.
Druhý jej postulát je tiež chybný, pretože Einstein neprišiel na to, že rýchlosť šírenia svetla (vo vákuu) "c" je povahou relatívna. Iba vďaka tejto okolnosti sa javí vždy (pri každom exaktnom meraní) rovnaká. Okrem toho, tiež vôbec nie je pravda, že je to maximálna možná rýchlosť hmotného objektu v prírode.
Rýchlosť kozmodriftu a naivné námietky
V tejto súvislosti, nedá sa mi nepousmiať nad naivným „rozumovaním“ diskutérov v diskusiách k predošlým článkom na spôsob „ako by prebehol zraz gúľ, z ktorých by sa jedna pohybovala v smere kozmodriftu a druhá v protismere?“ alebo o „pohybe cestujúcich v autobuse či v železničnom vagóne – raz v smere a inokedy proti smeru kozmodriftu.
Na toto „rozumovanie“ má teória kozmodriftu len jednu pádnu odpoveď. –
V pozemských podmienkach (ale tiež v celej našej kozmoole, ak taký „nadvesmírny“ útvar existuje) JE NEMOŽNÝ POHYB PROTI SMERU KOZMODRIFTU.
Uvažované pohyby gúľ či cestujúcich pasažierov sú totiž svojou povahou len relatívne a ich rýchlosť – ako takých – je najmenej o štyri rády menšia ako rýchlosť kozmodriftu.
Z tohto dôvodu, kým sa uvedené „objekty“ nachádzajú v relatívnom pokoji, pohybujú sa prakticky kozmodriftom. Aj keď veľmi-veľmi nepatrný rozdiel, sposobený ich prípadne rozdielnymi súradnicovými sústavami, tu existuje. No možno ho zanedbať v zmysle mechanického princípu relativity.
Ak dôjde k pohybu „objektov“ - relatívne pohyby v smere kozmodriftu, vlastný kozmodrift pohybujúcich sa gúľ či cestujúcich len nepatrne zväčšujú a, relatívne pohyby proti smeru kozmodriftu, ich vlastný kozmodrift len nepatrne zmenšujú.
Z energetického hľadiska, všetky fyzikálne deje prebiehajú v zmysle všeobecnej kozmodriftovej rovnice, ktorá má tvar:
0.w.w + A.w + B.w/w = 0 . (1)
Potom (nevyhnutne) musia byť - súčasne - splnené podmienky
A = 0 , (2)
B = 0 . (3)
Podmienku (2) predstavuje zákon zachovania hybnosti (vzhľadom na ľubovoľnú inerciálnu súradnicovú sústavu). Zároveň predstavuje východiskový moment zdôvodnenia relativistického správania (nemennej, univerzálnej) hmoty - s rovnakým "kvantitatívnym" výsledkom ako v špeciálnej teórii relativity.
Podmienku (3) predstavuje zákon zachovania kinetickej energie (vzhľadom na ľubovoľnú inerciálnu súradnicovú sústavu).
Pokračovanie.
Pramene:
[1] Budúcnosť moderného vedeckého svetonázoru, II.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/489366/buducnost-moderneho-vedeckeho-svetonazoru-ii.html
[2] Teória kozmodriftu II. Riešenie problému relativity.
Myšlienky a fakty, č.2/2000, str. 85, ISBN 80-88682-47-9
[3] Bohrov princíp korešpondencie a relativita pohybu
https://cudzis.blog.sme.sk/c/486764/bohrov-princip-korespondencie-a-relativita-pohybu.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
