150. VÝROČIE NARODENIA AURELA STODOLU
Prednáška 24. apríla 2009 na starej evanjelickej fare
Prednáška bola venovaná menej oficiálnym detailom a zameraná predovšetkým na podrobnejšie informácie z rodinného zázemia Aurela Stodolu i na dobové okolnosti. Uskutočnila sa na starej evanjelickej fare z r. 1788, v ktorej sa nachádza expozícia (spolok) TATRÍN a Žiadosti slovenského národa, súčasníkom pripomínajúca stretnutia popredných osobností štúrovského hnutia u vtedajšieho (1837 – 1866) tunajšieho farára Michala Miloslava Hodžu.
Mladý Aurel – Relko – vyrastal v slovenskom, národne orientovanom prostredí. Na prvé vážnejšie štúdiá odišiel do Košíc a tam sa prvý raz stretol s tvrdou realitou, keď ho prevládajúci maďarský živel začal „prispôsobovať“ šíremu svetu. Ani na vrchole svojej kariéry v Zürichu nezanechal národné zmýšľanie, keď neustále sympatizoval so študentmi-rodákmi.
Jeho rodina spočiatku zaznamenávala v podnikaní výrazné úspechy a o hmotné zabezpečenie nebola núdza. Aurel často dostával od svojho otca štedrú podporu na prilepšenie s prípisom: „...knihy si (za tie peniaze) nekupuj, ale strov ich v zdraví na strave a iných radovánkach.“ Aurel však predsa len kupoval aj knihy, ktorými vypomáhal na štúdiách študentom-rodákom.
Jeho profesorský plat nebol v porovnaní s príjmami rodiny z podnikania v Liptovskom Mikuláši nič mimoriadne a Aurel by sa bol, ako vynikajúci strojný inžinier, isto výborne uplatnil aj doma na Liptove.
Čo ho teda držalo vo švajčiarskom Zürrichu?
Všeobecne sa predpokladá, že ho tam držali výborné podmienky z hľadiska materiálneho vybavenia jeho výskumného pracoviska.
V diskusii bola nadhodená aj otázka osudu rodného domu Aurela Stodolu, ktorý sa nachádza na Ulici 1.Mája a určitý čas patril k majetku nábytkárskeho závodu Nový domov, ktorý už dávno neexistuje. Odvtedy uvedený dom povážlivo chátra.
Aj to bol dôvod, prečo bola z neho sňatá pamätná tabuľa a v dobe osláv sa ocitla ako exemplár expozície o Aurelovi Stodolovi v Múzeu Janka Kráľa.
Primátor mesta Ing. Ján Blcháč, ktorý sa prednášky zúčastnil, sľúbil, že Mesto Liptovský Mikuláš podnikne na jeho záchranu potrebné kroky. Zrejme nehovoril do vetra, pretože sám som bol neskôr svedkom, že na tomto pamätnom dome sa naozaj začalo pracovať.
Okolo rodného domu Aurela Stodolu prechádzam dosť často. Vnútri som nikdy nebol a zvonku, aj keď vyzerá relatívne dobre, pôsobí (aspoň) na mňa dojmom opustenosti. Nepamätám si, žeby jeho vchodové dvere boli niekedy cez deň otvorené alebo že by som si všimol v jeho zaprášených oknách nejaký pohyb.
Pamätná tabuľa Aurela Stodolu bola, pri rôznych úpravách fasády, opakovane sňatá a znova nainštalovaná.
Fasáda domu i okná sú stále zaprášené. Ani nečudo, keď rodný dom Aurela Stodolu stojí v bezprostrednej blízkosti hlavného cestného ťahu mestom. (Pre zaujímavosť pripájam zopár pohľadov na jeho terajšie okolie, ako ho "skrášľuje" večerné šero.)
Voľakedy sa, spolu s fabrickým areálom nábytkárskeho podniku Nový domov, táto budova nachádzala v oblasti s hustou zástavbou, kde sa prepletali areály priemyselnej povahy so zoskupeniami bytových domov (pôvodne možno s bytmi pre zamestnancov týchto firiem).
Hlavná, dvojprúdová cesta I/18 viedla centrom mesta – cez Námestie osloboditeľov, po dvoch stranách jeho obdĺžnikového obvodu, popri kostole sv. Mikuláša, budovách okresného úradu, Slovenskej sporiteľne – ďalej okolo hotelov Kriváň a Európa, popred budovu PRIOR-u k hotelu Jánošík, nachádzajúcemu sa na brehu Váhu, a cez most ponadeň do miestnej časti Palúdzka. Ďalej viedla (až dodnes) po ľavom okraji vodnej nádrže Liptovská Mara smerom na Ružomberok.
Vybudovanie vodného diela Liptovská Mara v období rokov 1969 – 1975 vyvolalo potrebu zásadného riešenia dopravnej infraštruktúry na Liptove. Po južnom okraji nádrže sa začal budovať úsek diaľnice Hubová – Štrba, ktorý mal mesto odbremeniť od prevažnej časti tranzitnej dopravy. V samotnom meste Liptovský Mikuláš vznikla potreba riešiť dopravnú situáciu vybudovaním nového (štvorprúdového) cestného ťahu pomimo centra mesta, napojeného na diaľnicu. Začiatkom 90. rokov minulého storočia vznikla – v duchu nového urbanistického trendu - v centre Liptovského Mikuláša pešia zóna.
V 80. rokoch minulého storočia tomuto veľkorysému zámeru padla za obeť veľká časť hustej starej zástavby, aby sa uvoľnil priestor pre nový štvorprúdový prieťah mestom. Ušetrené neostali ani viaceré priemyselné areály.
Na dobových fotografiách z počiatku 20. storočia zdobia pohľad na Liptovský Mikuláš viaceré výrazné fabrické komíny. Dnes už neexistujú. Búranie mestskej zástavby kvôli spomínanému prieťahu dodnes „prežil“ len jeden (zrejme modifikovaný pre novšie, dočasné potreby) komín – akýsi kýpeť, nápadný nepomerom svojej šírky k výške.
V rámci všetkého tohto budovania, napríklad úroveň Rachmaninovho námestia, na ktorého dolnom konci sa nachádza rodný dom Aurela Stodolu, bola zdvihnutá údajne o 70 cm. A neďaleká Vrbica (s rodným domom Martina Rázusa), kedysi údajne bohatá na vodu, je dnes úplne suchá.
(Nebohý Ing. Vladimír Vechter, keď sa ma snažil primäť napísať niečo z histórie tejto časti Liptovského Mikuláša, mi dokonca načrtol vodopisné pomery Vrbice, po ktorých dnes nieto ani chýru-slychu.)
Dnes sa rodný dom Aurela Stodolu nachádza takmer na rohu jedného úseku Ulice 1.Mája, v tesnej blízkosti rušnej križovatky – s odbočkou k modernému obchodnému reťazcu Stopshop. Neustále zaprášený a „zavalený hlukom“, nevyužívaný. Smutné.
Neviem, koľko prostriedkov sa už vynaložilo na jeho obnovu a zachovanie. Možno by stálo zato, zafinancovať ešte ochrannú, nie veľmi vysokú a priehľadnú bariéru (napr. z „plexiskla“) pred jeho priečelím, na pomedzí tamojšej štvorprúdovej cesty a chodníka, vedúceho bezprostredne popri ňom. A nájsť budove zmysluplné využitie ľuďmi, lebo neužívané priestory chátrajú podstatne rýchlejšie ako priestory, v ktorých sa trvale zdržiavajú ľudia.
To by bol tiež jeden veľmi pekný spôsob uctenia si nehynúcej pamiatky svetoznámeho rodáka.
Pietny akt na Vrbickom cintoríne
11. mája 2009, v deň 150. výročia narodenia Aurela Stodolu, sa na Vrbickom cintoríne uskutočnil pietny akt – spomienka na túto nezapomenuteľnú udalosť.
Žiaľ, ukazuje sa, že „nezabudnuteľný“ nerovná sa automaticky „všeobecne zapamätaný“.
Hoci bolo v tento deň veľmi pekné počasie, zišlo sa pri hrobe Aurela Stodolu sotva pätnásť ľudí, napospol miestnych kultúrnych pracovníkov. „Neprofesionáli“, zachraňujúci česť „normálneho“ slovenského národa (z hľadiska účasti), sme tam boli až dvaja.
Po triezvo a skromne poňatom akte sme sa presunuli do Domu Matice slovenskej, kde bolo pre zúčastnených pripravené malé občerstvenie. Podebatovali sme teda v úzkom kruhu a rozišli sme sa s tým, že podobne významný okamih nastane opäť až o päťdesiat rokov.
F O T O G A L É R I A
Záverom ponúkam čitateľovi fotogalériu zo súkromného archívu, aby si mohol vytvoriť vlastnú predstavu o úrovni priebehu tohto pietného aktu. S odstupom desať rokov si už nespomínam na mená a funkcie všetkých prítomných, za čo sa im dopredu ospravedlňujem. V popise k záberom uvádzam menovite len osoby, ktoré osobne poznám.
Pokračovanie.
Pramene:
[1] Spomienka na Ing. Vladimíra Vechtera, I.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/495888/spomienka-na-ing-vladimira-vechtera-i.html
[2] Spomienka na Ing. Vladimíra Vechtera, II.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/496265/spomienka-na-ing-vladimira-vechtera-ii.html
[3] Spomienka na Ing. Vladimíra Vechtera, III.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/496425/spomienka-na-ing-vladimira-vechtera-iii.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
