V prvej polovici októbra sa zvyknú udeľovať Nobelove ceny. Odôvodnenie tohtoročnej ceny za fyziku ma prinútilo zamyslieť sa. Nemám vonkoncom nič proti vybraným laureátom ceny ako osobám, ale k oceňovanému aktuálnemu trendu – aj ich – konkrétnej práce.
Prvý laureát sa údajne zaslúžil o objasnenie histórie vývoja vesmíru od tzv. Veľkého tresku prakticky až po dnešok. Oficiálne: „Za teoretické objavy vo fyzikálnej kozmológii“. Druhí dvaja laureáti žali úspech za objavy exoplanét.
Neviem či sa mám smiať, alebo plakať.
Vypočul som si komentár Jiřího Grygara, astronóma a astrofyzika - zároveň najvýznamnejšieho českého popularizátora vedy v oblasti astronómie, astrofyziky a vzťahu viery a vedy - na ČT24, v súvislosti s prvým oceneným. Povedal, že v časoch jeho štúdia fyziky na Univerzite Karlovej bola kozmológia, v porovnaní s astronómiou, považovaná takmer za sestru astrológie. A dnes – ajhľa!
Ako mohlo dôjsť k takémuto názorovému posunu?
Dve obdobia „vedeckého harašenia“ – druhého sme svedkami
Záujemcovia o históriu fyziky dobre vedia, že ku koncu 19. storočia nastalo vo vede obdobie, ktoré možno zjednodušenie nazvať dobou masového „harašenia“ , a to aj vtedajších popredných svetových fyzikov. Za všetkých spomeniem len Williama Crookesa (1832 – 1919).
Čo sa to vtedy stalo? – Napodiv, aj seriózni vedátori, možno pod náporom množstva významných objavov v prírodných vedách, sa s nimi nestačilo mentálne vysporiadať a aj preto prepadali rôznym absurdnostiam, napríklad spiritualizmu.
A čo sa deje dnes? – Môj osobný názor je ten, že v oblasti vedy opäť zažívame dobu masového harašenia, ktorá umožnila vznik takých vedných disciplín ako fyzikálna kozmológia. Lebo, v skutočnosti, sa nejedná o žiaden seriózny fyzikálny ale pseudofyzikálny odbor. To je, predpokladám, doména „odborníkov“ v oblasti „matematickej fyziky“.
Možno sa trochu mýlim, ale určite nie som ďaleko od pravdy, keď označím terajšiu (matematickú) „kozmologickú fyziku“ za „fyziku“, ktorá si nie veľmi ctí racionálne zásady poznávania (napr. Occamovu britvu), a nerobí si ani ťažkú hlavu z objektívnych zákonov fyziky. Potom nečudo, že produkuje také „singularitné“ výplody ako povedzme Veľký tresk.
Možno sa mnohým môj názor nebude páčiť a možno s ním budú vehementne nesúhlasiť, ale – symbolicky sa dá vyjadriť takto. –
M.C. Escher bol (zrejme) intelektuálne založený umelec, ktorého fascinovala skutočnosť, ako ľahko možno vytvoriť obraz niečoho, čo objektívne neexistuje. Ak je ten obraz pôsobivý, ľudia – „oslovení jeho imagináciou“ - ho ľahko prijmú.
Takto si zarábal na svoj chlieb každodenný Escher.
Jeho protipólom sú dnes rôzni „matematickí fyzici“ a „fyzikálni kozmológovia“, túlajúci sa mnohorozmernými matematickými priestormi či prehrabávajúci sa fyzikálnymi singularitami. A ľudia – „oslovení ich (akademickou) „magnificenčnosťou“ – sa rovnako ľahko fascinujú ich intelektuálnymi „výpotkami“. Ak sa aj komusi „v slonovinovej veži vedy“ čosi nepozdáva, neprotestuje - vediac, že „čúrať proti akademickému vetru“ sa (zvyčajne) neoplatí.
Ľudia tohto typu pochopili, rovnako ako politici, že v týchto časoch je najdôležitejšie zadovážiť si nejaký post. Potom stačí už len udržiavať zdanie svojej výnimočnosti, resp. nenahraditeľnosti.
Čím väčšiu „kravinu“ počas tohto obdobia vymyslia, tým lepšie. – Nikto tomu nerozumie, musí veriť(!) im – kňazom vedy. Nik nie je schopný skontrolovať oprávnenosť ich (napr. grantových) nárokov na svoju činnosť. Takto si zabezpečili život mnohí a mnohí vedátori.
Povedzme, taký projekt LIGO. - Založený na princípe Michelsonovho (blahej pamäti) interferometra, mal by registrovať tzv. gravitačné vlny.
Nikto síce nevie vysvetliť mechanizmus, akým spôsobom gravitačné vlny (o ich fyzikálnej podstate tiež nikto nič nevie) pri svojom šírení lokálne pôsobia na priestor tak, že ho deformujú.
A nevedno ani, prečo gravitačne vlny – schopné pôsobiť na (nehmotný) priestor – nepôsobia zároveň aj na svetlo (hmotnú elektromagnetickú vlnu), pomocou ktorého konštantnej rýchlosti vraj možno predpovedanú priestorovú deformáciu experimentálne preukázať.(!)
Exoplanéty
Hľadanie exoplanét je súčasný „vedecký hit“.
Tu som sa, rovnako z úst Jiřího Grygara, dozvedel, že len v našej Galaxi sa nachádza sto až štyristo miliárd hviezd, z ktorých každá (s vysokou pravdepodobnosťou) môže mať aspoň jednu exoplanétu.
Vyvstáva teda otázka, načo je nám dobré (s vynaložením nezanedbateľných nákladov) vedieť, kde sa aká exoplanéta nachádza, keď ich je vo vesmíre toľko (akoby boli na... roztrúsené).
Ale Grygar to rýchlo zahovoril, že medzi nimi sa ide hľadať dvojička Zeme. - Tým sa materiálne i finančné náklady na taký „výskum“ nijako neznížia, ba skôr sa ešte navýšia.
Vari je dnes doba, žeby sme nevedeli, ako rozumnejšie naložiť s prostriedkami?
Výbor pre udeľovanie Nobelovej ceny – aj terajším výberom ocenených „počinov“ – tento trend plytvania priam posväcuje. Pritom v dnešnej dobe, dobe akumulujúcich sa problémov na globálnej úrovni, by mal radšej podnecovať pragmatickejšie založené skúmania.
Osobne si myslím, že keby bol Alfred Nobel predvídal dnešok, bol by v štatúte ním zriadenej ceny striktnejšie vymedzil, za čo – a za čo nie - ju možno udeliť. Celkom určite by uprednostnil, napríklad pred takou „fyzikálnou kozmológiou“, oblasť techniky. Prial by si, aby boli ocenené aj dôležité technické vynálezy.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
