reklama

Kožiarstvo v Liptovskom Mikuláši od revolúcie 1848-49 do roku 1918

Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši pred časom zanikli a pozoruhodne dlhá tradícia kožiarskeho priemyslu v Liptove pomaly upadá do zabudnutia. Považujem preto za rozumné pripomínať slávnu priemyselnú minulosť mesta aj takto.

Kožiarstvo v Liptovskom Mikuláši od revolúcie 1848-49 do roku 1918
Priemyselné komíny v Liptovskom Mikuláši (Zdroj: Upravená reprodukcia: F. Cudziš)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V garbiarskej továrni.
V garbiarskej továrni. (zdroj: Reprodukcia: F. Cudziš)

Emil Kufčák v [1] napísal:

[PhDr. Emil Kufčák bol od roku 1955 vedúcim a neskôr riaditeľom Okresného archívu v Liptovskom Mikuláši. Ostal ním aj po územnej reorganizácii v roku 1960 až do roku 1990, keď odišiel na starobný dôchodok. Za jeho pôsobenia dosiahol archív významné úspechy na úseku preberania, sprístupňovania a využívania archívnych dokumentov. Svoje vedomosti využíval v rozsiahlej publikačnej činnosti. V roku 1979 mu minister vnútra za jeho prácu v archívnictve udelil Križkovu medailu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vzhľadom na to predstavuje Kufčákov text (jeho rozsah som označil znakmi »...«)  profesionálne napísanú odbornú prácu, t.j. aj s doplňujúcimi poznámkami – označenými v tomto článku znakom {} - a o to môže byť pre záujemcov o podobnú tematiku cennejší. – Pozn. autora.] 

            » Dedičstvom nedôslednej revolúcie 1848-1849 je zachovanie niektorých feudálnych prežitkov, zaostávanie priemyslu, prudká cesta kapitalizmu v poľnohospodárstve a závislosť Uhorska na Rakúsku. Kým vo vyspelejších krajinách v období 1848 – 1867 je charakteristickým znakom vývoja prechod na strojovú výrobu, v Uhorsku a teda i na Slovensku prevláda remeselná malovýroba, spútaná cechovými regulami a zvykmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

            Nie je to inak ani v Liptove a v jeho centre v Liptovskom Mikuláši. V oblasti podnikania sú na začiatku päťdesiatych rokov 19. storočia najviac rozvinuté železiarske podniky (Liptovský Hrádok, Malužiná, Ľubochňa) a obchod s drevom. Ako dopravná tepna na prepravu železa a dreva slúžil Váh (pltníctvo). V tom čase je v Liptove 97 obchodníkov, z toho 27 obchodníkov s palivovým drevom, a 726 remeselníkov. Najväčším strediskom remeselníkov Liptova bol Ružomberok, kde ich žilo 243. Kožiarske remeslá boli zastúpené takto: garbiari 39 (z toho v Ružomberku 14), kožušníci 20 (v Ružomberku 3), čižmári 92 (v Ružomberku 52), kordovaníci 23 (len v Ružomberku), obuvníci 64 (v Ružomberku 8), remenári 2, sedlári 2. {1}

SkryťVypnúť reklamu
reklama

            V tom čase sa stretávame aj s málo úspešnými podnikateľskými pokusmi J. B. Klemensa. Usiloval sa vo veľkom vyrábať kremžskú belobu. Obchodoval s Petrom Makovickým z Ružomberku. Klemensovým zámerom bolo tiež ťažiť uhlie v Ivachnovej a zásobovať ním Liptovský Mikuláš.

            Rozvoj priemyslu mali podporiť zákony. Po vydaní dočasného živnostenského zákona vo februári 1851, ktorý v praktickom živote veľa neznamenal, bol 20. decembra 1859 schválený nový živnostenský zákon s obsiahlym živnostenským poriadkom a novými pohľadmi na živnostenské podnikanie. Nadobudol platnosť 1. mája 1860 a vzťahoval sa na celú monarchiu okrem Benátska a Hranice vojenskej. Podľa tohto živnostenského zákona stratili platnosť cechové artikuly a cechy sa pretvárali na spoločenstvá. Zatiaľ čo sa dovtedy remeselník (tovariš, pomocník) stal majstrom, až keď bol prijatý za člena cechu, živnostenské spoločenstvá sa mali stať stavovskými organizáciami remeselníkov a obchodníkov bez uvedenej cechovej podmienky. Organizačným princípom bola profesia, príbuznosť profesií, alebo teritórium. Remeslá sa členili na koncesované a slobodné. Živnostenský zákon poznal 14 druhov koncesovaných remesiel, k prevádzaniu ktorých bolo treba úradné povolenie politickej vrchnosti prvého stupňa (slúžnovský úrad alebo magistrát). Prevádzateľov slobodných remesiel úrady len registrovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

            Aj napriek živnostenským zákonom z roku 1851 a 1859 v uhorskej časti monarchie cechy existujú ďalej. Strácajú pôvodné pozície predovšetkým v tom, že už nemôžu regulovať, resp. obmedzovať počty majstrov a tým zároveň predchádzať konkurencii, lebo živnostenské oprávnenia vydávajú úrady.

            Zásady cechového života platili naďalej aj v Liptovskom Mikuláši a aj tu sa zachovávali staré cechové zvyky a obyčaje. Najmä výchova učňov sa uberá po vychodených cestách. Platí sa naďalej prípovedné, adept remesla musí mať učiteľa, platí sa pri prepustení z učenia; určité výsady majú synovia majstrov. Mikulášsky garbiarsky cech jestvoval až do roku 1874, hoci cechy v Uhorsku boli zrušené roku 1872. Vtedy bol tiež schválený živnostenský poriadok, ktorý recipoval ustanovenia o zrušení cechov zo živnostenského zákona z roku 1859. Na čele garbiarskeho cechu po revolúcii 1848-1849 stáli: Andrej Pálka (1832-1854), Jozef Kováč (1855-1863), Ján Ballo (1864-1871), Adam Volko (1871-1874). {2}

            V auguste 1860 sa robil v Liptove súpis remeselníkov. V kožiarskom remesle bol na území dnešného Liptovského Mikuláša tento stav:

Liptovský Mikuláš – 25 obuvníkov (z toho 13 neorganizovaných v cechu), 1 čižmár, 1 garbiar, 4 remenári, 1 kožušník, 2 sedlári – všetci organizovaní v cechoch.

Mikulášsky Hušták – 2 kožušníci, 11 čižmárok – všetci organizovaní v cechoch.

Vrbica – 16 garbiarov, 6 kožušníkov, 2 čižmári – všetci organizovaní v cechoch.

Liptovská Ondrašová – 2 cechoví kožušníci.

Palúdzka – 5 obuvníkov (3 organizovaní v cechu).

            Ďalším strediskom v Liptove bola Partizánska Ľupča, kde bolo v tom čase 90, a Ružomberok, kde bolo 37 kožiarskych remeselníkov. {3}

            Nemožno však povedať, že v období 1848-1867 kožiarske remeslo v Liptovskom Mikuláši má výlučne charakter remeselníckej malovýroby vo feudálnej podobe. Kožiarski výrobcovia zaostávajú síce na remeselnej úrovni, sami majitelia dielní manuálne pracujú, vo vývoji deľby práce nebadať výraznejší pokrok, avšak už nerobia sami, ale zamestnávajú viac pracovných síl. Chýbajú stroje. Tento nedostatok je však charakteristický pre celé odvetvie uhorského kožiarstva. Svedectvom toho je skutočnosť, že v roku 1863 nieto v kožiarskom priemysle Uhorska fabriky či manufaktúry so strojovým zariadením. V celom Uhorsku bolo v tomto roku 483 parných strojov o výkone 7 499 HP a na Slovensku 97 parných strojov o výkone 1075 HP. {4}

            Remeselnícke dielne sa teda postupne pretvárajú v manufaktúry s jednoduchou kapitalistickou kooperáciou, a to je znak, že sa otriasajú a neskôr padajú pozície cechovej výroby.

            Zakladateľmi manufaktúr a neskoršími fabrikantmi boli bývalí cechoví majstri. Obraz o takejto manufaktúrnej dielni poskytuje prípad Ondreja Pálku. {5} Roku 1857 pracoval s troma pomocníkmi. Najstarší a najskúsenejší z nich mal ročný plat 500 zlatých bez stravy a bytu a nárok na pár čižiem v hodnote 11 zlatých a 30 grajciarov. Druhý pomocník mal ročne 180 zlatých, stravu a pár čižiem v hodnote 17 zlatých a 30 grajciarov. Tretí pomocník dostal ročnú mzdu v peniazoch. V uvedenom roku Pálka spracoval 858 volovíc, 696 kravín, 140 ostarkov, 834 teľacín, 1250 birčín. V nasledujúcom roku zamestnával štyroch pomocníkov a dvoch učňov a spracoval 4511 kusov koží. V roku 1859, kedy spracoval 3153 kusov koží (937 volovíc, 835 kravín, 100 ostarkov, 570 teľacín, 711 birčín a ovčín), zamestnával štyroch pomocníkov. Najskúsenejší a najzručnejší z nich mal ročne 600 zlatých a nárok na pár čižiem, druhý pomocník sa zjednal za odmenu 450 zlatých ročne a jedny čižmy, tretí dostal na celý rok 177 zlatých a 30 grajciarov a štvrtý bol platený na dni (na deň 50 grajciarov). Ondrej Pálka spracovával kože z celého Slovenska (Trnava, Levice, Prievidza, Banská Bystrica, Košice, Levoča) aj dovezené z Pešti a Viedne. V Pešti sa tiež zásoboval obuvníckymi potrebami. Svoje výrobky umiestňoval na miestnom a okolitých trhoch a na Orave. Popri garbiarstve sa venoval aj poľnohospodárstvu a vzťah k nemu napokon úplne zvíťazil.

            V šesťdesiatych rokoch sa aj v tomto počiatočnom štádiu kožiarskeho priemyslu stretávame so sústredením pracovných prostriedkov a prevádzkového kapitálu do jedného podniku. Spájajú sa dielne J. Kováča a A. Stodolu v jednu firmu a kladú sa základy prvej severouhorskej továrne na kožu.

            Medzníkom vo vývoji priemyslového kapitalizmu v Uhorsku sa stáva rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867. I keď to bol kompromis medzi maďarskou a rakúskou šľachtou a buržoáziou, znamenal však posilnenie politickej moci buržoázie. Vznikali podmienky pre rýchlejší rozvoj kapitalistických výrobných vzťahov, rast priemyselnej výroby a rozvoj vnútorného a zahraničného trhu. Rokom 1867 sa takto začína nová etapa buržoáznej revolúcie.

            Aj pre mikulášske kožiarstvo je rakúsko-uhorské vyrovnanie rozhraním, kedy sa vo výraznejšej podobe začína proces premeny remeselnej malovýroby. Rozvíja sa však v zložitých podmienkach dvojakého útlaku a konkurenčného zápasu s buržoáziou maďarskou a rakúskou.

            Významným faktorom je rozvoj slovenského peňažníctva, ktorý podmieňoval vývoj továrenského priemyslu a slovenskej buržoázie. Hospodárske záujmy národnej buržoázie sa mohli plne rozvíjať po založení Tatrabanky, martinskej sporiteľne a Úverovej banky v Ružomberku.

            Zakladajú sa peňažné ústavy aj v Liptovskom Mikuláši. Po snahách o založenie peňažného ústavu koncom štyridsiatych rokov a v päťdesiatych rokoch 19. storočia došlo roku 1866 k založeniu Liptovského vzájomného výpomocného spolku (grajciarová banka). Roku 1871 sa tento spolok s akciovým kapitálom 40 000 zlatých premenil na sporiteľňu. V osemdesiatych rokoch bola tu zriadená filiálka martinskej sporiteľne. Roku 1913 bola založená Priemyselná banka so základným kapitálom 300 000 korún (3000 účastín po 100 korún). {6}

            Pozoruhodnejší rozmach mikulášskeho kožiarskeho priemyslu možno pozorovať od osemdesiatych rokov 19. storočia. Mikulášski priemyselníci zavádzajú nové výrobné nástroje a prechádzajú na strojovú výrobu, zavádzajú novú technológiu, {7} prehlbuje sa deľba práce, čo znamená veľké zvýšenie produktivity práce a produkcie. Neľpejú na tradičnej špecializácii vo výrobe kože potrebnej na krpce, ale preorientúvajú sa aj na výrobu vrchného remeňa. Kým v roku rakúsko-uhorského vyrovnania vyrobili krpcoviny za 60 000 zlatých, roku 1882 výrobky mikulášskych kožiarov predstavovali hodnotu 1 275 000 zlatých. {8}

            Rozvoj mikulášskeho garbiarskeho priemyslu uľahčoval dostatok pracovných síl (proletarizácia a pauperizácia dediny), otvorenie prevádzky na Košicko-bohumínskej železnici roku1872 (roku 1871 v úseku Český Těšín – Žilina – Poprad) a ďalej skutočnosť, že toto odvetvie priemyslu v porovnaní s inými zaostávalo. Dôležitým momentom boli bohaté zásoby stromovej kôry, potrebnej pri spracovávaní kože, a kvalitná voda Garbiarky (ešte roku 1636 na pohon mlyna odrazená voda – od toho Mlynica, pri ktorej sa budovali dielne ševcov a garbiarov – od toho Garbiarka).

            V Liptovskom Mikuláši vyrastali na svoju dobu moderne zariaďované fabriky na remeň. Za veľkého požiaru v Liptovskom Mikuláši 13. júla 1883 úplne zhoreli fabriky Kováča a Stodolu, bratov Lackovcov a Jána Pálku. Súčasník napísal: „Z chýrečných, po veľkomestsky zariadených závodov na remeň, a síce pánov Kováč a Stodola, bratia Lacko a Janko Pálka neostalo nič, iba začadnuté múry.“ {9} Boli to obrovské škody, no už v poslednom desaťročí 19. storočia stoja nové továrne, vybavené najvýznamnejším strojovým zariadením, a mikulášski priemyselníci nielenže zásobujú vnútorný trh, ale svoje výrobky vyvážajú a začínajú sa uplatňovať aj na svetovom trhu.

            Jekelfalussyho adresár živnostníkov, priemyselníkov a obchodníkov z roku 1887 {10} uvádza tri kožiarske fabriky, a to na Nižnom Huštáku továreň bratov Žuffovcov, v Liptovskom Mikuláši fabriku Jána Pálku a na Vrbickom Huštáku priemyselný podnik Jozefa Kováča a Andreja Stodolu. Pravda, tieto údaje nie sú úplné, pretože v tom čase jestvovali v Liptovskom Mikuláši aj iné fabriky. Roku 1880 bola zaprotokolovaná firma Peter Hubka, továreň na remeň, firma Juraj Lacko a synovia kladie začiatky svojej priemyselnej výroby do polovice šesťdesiatych rokov 19. storočia, roku 1882 bola založená a roku 1893 zaprotokolovaná firma Peter Droppa, továreň na remeň. Roku 1883 bola zriadená kožodielňa Andreja Pálku. V adresári je uvedených sedem garbiarov-živnostníkov a medzi nimi aj meno Petra Hubku. Podľa Jekelfalussyho boli tu dvaja obchodníci s kožou a tiež kožiarski remeselníci (kožušníci, sedlár, obuvníci, čižmári).

            Banskobystrická obchodná a priemyselná komora vo svojej správe za rok 1895 uvádza, že výroba koží v Liptovskom Mikuláši patrí medzi najvyspelejšie odvetvia komory. {11} Pritom územná pôsobnosť komory sa vzťahovala na Hont, Liptov, Novohrad, Oravu, Tekov a Zvolen. V Mikuláši sa však vyvíja aj textilný priemysel (Prvá liptovská textilka, továreň na dama a plátno, a textilka M. Štrausa), potravinársky priemysel (bryndziarstvo, liehovarníctvo) a v prevádzke je aj papiernická továreň (Bernard Niel v Palúdzke).

            V polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia bolo v Liptovskom Mikuláši šesť kožiarskych fabrík: Kováč a Stodola, Juraj Lacko, Ján Pálka, Peter Hubka, bratia Žuffovci a filiálka viedenskej firmy Alfréd a Emil Polák, zriadená roku 1892.

            Mikulášski kožiari sa učili, kde sa dalo, pohotovo reagovali na vývoj tohto priemyselného odvetvia a výsledky a skúsenosti preberali, obrazne povedané, z celého sveta a uplatňovali ich vo výrobe. Možno povedať, že sa v deväťdesiatych rokoch strojová výroba  (pracovné a pohonné stroje) a nová technológia spracovávania koží, objem produkcie, stali rozhodujúcimi v tomto priemyselnom odvetví, že proces priemyselnej revolúcie v mikulášskom kožiarstve môžeme považovať za dovŕšený. Mikulášske výrobky si získavajú meno a dostáva sa im uznania na rôznych výstavách (Budapešť, Viedeň, Žilina, Liptovský Mikuláš).

            S rozvojom kožiarskeho priemyslu sa vynorila naliehavá potreba výchovy odborných síl. V školskom roku 1885/1886 otvorili v Liptovskom Mikuláši učňovskú školu, či – ako ju vtedy nazývali - priemyselnú školu. Spolu s meštianskou školou bola umiestnená v Ulmannovskom dome na Mikulášskom Huštáku. V školskom výbore malo zastúpenie aj kožiarstvo, a to v osobe kožušníka Mateja Kostolného a garbiara Juraja Lacku.

            Najpočetnejšie bolo v tejto škole zastúpené kožiarske remeslo. V piatom roku existencie školy – teda po prekonaní počiatočných ťažkostí – roku 1880 bolo z 327 učňov 74 garbiarskych, 29 čižmárskych, 27 obuvníckych, 9 kožušníckych atď. Garbiarski učni tvorili tretinu celkového počtu. {12}

            Mesto sa snažilo získať odbornú garbiarsku školu. S písomným návrhom prišiel 29. apríla 1889 vicerichtár Jozef Stodola. {13} Napísal, že ministerstvo priemyslu a obchodu v snahe podporiť rozvoj koželužstva chce zriadiť odbornú garbiarsku školu. Uviedol, že Liptovský Mikuláš mal na to najlepšie predpoklady, lebo mohol konkurovať budapeštianskym fabrikám, kde vyrábali napospol podošvový remeň, kým v mikulášskych továrňach sa vyrábal aj zvrškový remeň.

            Tento návrh podporovala aj Priemyselná a obchodná komora v Jošiciach. Od svojho zámeru však ustúpila v prospech Liptovského Mikuláša.

            Pisateľ Quincus v Slovenských listoch roku 1899 napísal, že ak sa táto odborná škola v Liptovskom Mikuláši neotvorí, „...pôjdeme sa učiť k svojim najbližším bratom – Čechom.“ {14}

            Návrh na zriadenie garbiarskej školy ministerstvo neakceptovalo a ani úsilie o zriadenie takejto školy za predmníchovskej republiky neviedlo k úspechu.

            Domáce suroviny pre vzmáhajúci sa kožiarsky priemysel vôbec nestačili, a preto sa dovážali zo zahraničia, a to takmer z celej Európy aj zo zámoria. S tým sa, prirodzene, zvyšovali výrobné náklady, preto sa mikulášski továrnici snažili vplývať i na domácich chovateľov poľnohospodárskych zvierat a mäsiarov. Tlmočníkom mikulášskych fabrikantov sa stáva Peter Hubka, ktorý v Hospodárskych novinách píše o tom, aké kože žiadajú garbiari. {15} Uvádza, že kože uhorského statku bývajú poškodené rohmi, že sú na nich vypaľované znaky, že koža zo šije je zvraštená, lebo statok v jarme ťahá šijou, že kože sú po uhroch dierkavé a poškodené vplyvmi počasia. A tak kúpa koží z Nemecka, hoci sú na 100 kg o 20 zlatých drahšie, je výhodnejšia. Navrhuje zaviesť chov užitočnejších plemien, vydať zákaz, hoci aj zákonom, biť zvieratá a vypaľovať znaky, kravám a volom treba dávať ťahať čelom alebo vo štverniach, a nie šijou, a pre statok nocujúci vonku stavať prístrešky. Zároveň vyzýva mäsiarov, aby predávali kože bez porezov a dier.

            Priemyselná veľkovýroba si vyžiadala aj zmenu v technológii. Podľa vzoru moderných zahraničných fabrík sa aj v Liptovskom Mikuláši uplatňujú chemikálie, dovážané z Prahy, zo severských štátov a z Argentíny. Výťažok tanínu sa pokúsil začiatkom osemdesiatych rokov 19. storočia továrensky vyrábať Adolf Haas v Liptovskom Hrádku. {16} Mala to byť fabrika, kde malo byť zamestnaných okolo 100 robotníkov a denne sa malo vyprodukovať 100 q tanínového výťažku. Výrobok však nemal žiadúce parametre a továreň nakoniec zanikla.

            Firma Kováč a Stodola spracovávala v deväťdesiatych rokoch 19. storočia ročne 20 000 – 40 000 ks zvieracích koží, ktoré si zadovažovala v Uhorska dovážala z Nemecka, Ruska, Turecka a Indie. Pomocné látky a chemikálie dovážala zo severských štátov a z Nemecka. Pracovalo tu 160 robotníkov, 14 robotníčok a 10 učňov. Robotníkom platili na deň 1 forint a 40 grajciarov, ženám 40 grajciarov. Aby sme si mohli urobiť predstavu o výške a hodnote týchto miezd, všimnime si niektoré ďalšie mzdové a cenové relácie. V Prvej liptovskej textilke v Liptovskom Mikuláši robotníci zarábali 7 – 9 forintov týždenne. V rybárpoľskej textilke dostal robotník za dvanásťhodinovú robotu 40 – 80 grajciarov. Mzdy poľnohospodárskych robotníkov v Liptove v tom čase boli v zime 47 grajciarov, v lete 77 grajciarov na deň (bez stravy). Pravda, denné diéty podžupana Liptovskej župy činili v tom čase 5 forintov, župného notára a hlavného slúžneho 4 forinty a 50 grajciarov, zriadencov, župných husárov a hajdúchov 1 forint na deň. Pritom kosa stála 90 grajciarov až 1 zl. a 20 grajciarov, budík 3 zlaté, stroj na drvenie stromovej kôry (garbiarsky) 150 zlatých. {17}

            Továreň Kováča a Stodolu bola vybavená parným strojom o výkone 36 HP, väčším a menším kotlom, 10 väčšími a celým radom menších výrobných strojov. Vyrábali sa tu zvrškové kože na čižmy a topánky a rôzne druhy remeňa pre armádu. Sedmina výrobkov sa vyvážala najmä na Balkán, ostatné kože sa predali v Uhorsku.

            V období monopolistického kapitalizmu sa podnik premenil na akciovú spoločnosť. Jej stanovy boli schválené 4. júna 1905. Základný kapitál pozostával z 2500 účastín po 200 korún. Roku 1912 sa zvýšil o 500 účastín po 200 korún na 600 000 korún. Podiel bánk na účastinnom kapitáli bol takýto: Tatrabanka 25 účastín, Úverová banka v Ružomberku 25 účastín, Myjavská banka 10 účastín. Najväčším účastinárom však bola Úverová banka v Ružomberku, ktorá poskytla viackrát úver a pôžičky, až nakoniec prevzala do depozitu účastiny spoločnosti v hodnote 260 000 korún. V správe továrne boli dr. Emil Stodola, Jozef Stodola, Kornel Stodola, Vladimír Makovický, Matej Dula.

            Roku 1908 firma Kováč a Stodola zamestnávala 180 robotníkov. Fabrika bola vybavená strojmi o výkone 150 HP. V predvojnovej hospodárskej kríze roku 1913 sa však továreň likviduje. V tom čase objekty fabriky predstavovali hodnotu 447 925 korún a stroje 190 494 korún. {18}

            Továreň Juraja Lacku (neskôr Juraj Lacko a synovia) spracovávala v polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia ročne okolo 25 000 kusov koží. K jej strojnému zariadeniu patril parný stroj o výkone 24 HP a 30 rôznych výrobných strojov. Lacko zamestnával 70 robotníkov, 12 robotníčok, 15 učňov a 3 úradníkov. V polovici deväťdesiatych rokov postavil novú koželužňu. Vyvážal do druhej časti monarchie (Čechy, Morava, Sliezko, Viedeň) a do Nemecka. Roku 1908 bola táto továreň vybavená parným strojom o výkone 150 HP a zamestnávala 100 robotníkov. V tom čase sa aj mení na verejnú obchodnú spoločnosť Juraj Lacko a synovia (spoločníci Branislav, Juraj, Miloš).

            Ján Pálka na spracovanie okolo 20 000 kusov koží ročne používal parný stroj  o výkone 30 HP, parný kotol a 15 rôznych výrobných strojov a zamestnával 60 robotníkov, 12 robotníčok a 12 učňov. Hladké hnedé kože vyvážal do Rakúska. Vývoz predstavoval štvrtinu produkcie. Začiatkom 20. storočia zaviedol parný stroj o výkone 100 HP.

            V továrni Petra Hubku, zamestnávajúceho v deväťdesiatych rokoch 50 robotníkov a 10 učňov, bol inštalovaný parný stroj o výkone 20 HP, 2 parné kotly a rôzne výrobné stroje. Spracovával ročne okolo 12 000 kusov hovädzích koží a časť produkcie umiestňoval v Rakúsku. V prvom desaťročí 20. storočia zmodernizoval fabriku a namiesto parného stroja o výkone 20 HP zaviedol parný stroj o výkone 160 HP.

            Strojné zariadenie kožiarskej fabriky bratov Žuffovcov predstavoval vodný motor o výkone 15 HP, parný stroj o výkone 28 HP a 7 rôznych strojov.

            Začiatkom 20. storočia sa bratia Žuffovci – Andrej a Matej – rozchádzajú a každý z nich sa osamostatňuje. Matej zostáva v Liptovskom Mikuláši a v jeho fabrike, vybavenej parným strojom o výkone 100 HP, pracuje 75 – 80 robotníkov. Andrej Žuffa postavil novú fabriku v Palúdzke s parným strojom o výkone 100 HP. Zamestnával okolo 70 robotníkov.

            Filiálka viedenskej firmy Alfréd a Emil Polák rôznymi strojmi a hydraulickým tlakom spracovávala odpadky koží z miestnych tovární a vyrábala z nich opätky a čalúnnický remeň. Bolo tu zamestnaných okolo 17 robotníkov, zväčša žien.

            Roku 1893 protokolovaná firma Peter Droppa, koželužská fabrika, patrila k menším podnikom s počtom robotníkov okolo 25.

Osadenstvo továrne Juraja Lacku okolo r. 1912. Okresný archív.
Osadenstvo továrne Juraja Lacku okolo r. 1912. Okresný archív. (zdroj: Upravená reprodukcia: F. Cudziš)

Zamestnanci továrne Žuffovcov na Nižnom Huštáku okolo r. 1914.
Zamestnanci továrne Žuffovcov na Nižnom Huštáku okolo r. 1914. (zdroj: Upravená reprodukcia: F. Cudziš)

            Roku 1900 bola založená a v roku 1908 zaprotokolovaná kožiarska fabrika Ľudovíta Pazeríniho. Ďalej tu bola garbiareň Igora Pálku, ktorá zanikla roku 1918.

            Hospodársky život na Slovensku v období nástupu a rozvoja monopolistického štádia kapitalizmu ovláda maďarská a rakúska buržoázia. Pomerne silné pozície, najmä v porovnaní s priemyslom slovenskej buržoázie, má slovenské peňažníctvo. Z jeho strany a predovšetkým z podnetu Úverovej banky v Ružomberku prichádza roku 1911, teda v čase hospodárskeho oživenia a konjunktúry, návrh na zriadenie kartelovej spoločnosti, t.j. nákupného, výrobného a predajného združenia kožiarskych priemyselníkov v Liptovskom Mikuláši. Popri monopoloch a karteloch maďarskej a rakúskej buržoázie bol by to býval kartel slovenskej buržoázie. Mikulášski priemyselníci však neprejavili záujem o tento návrh a jeho realizáciu.

            Prvá svetová vojna, ktorá vznikla v lete 1914 v dôsledku nerovnomerného vývoja kapitalizmu a zápasu o znovurozdelenie sveta, sa stala obdobím konjunktúry a prosperity mikulášskeho kožiarstva.

            Zatiaľ čo do roku 1914 mikulášski kožiari vyvážali aj za hranice Uhorska, od vzniku prvej svetovej vojny sa vytvoril kolobeh Budapešť – Liptovský Mikuláš – Budapešť. Z Budapešti prichádzali suroviny, v Liptovskom Mikuláši sa spracovávali a hotové výrobky putovali do Budapešti. Všetky mikulášske fabriky pracovali pre ministerstvo národnej obrany. Aj keď sa robilo pod vojenským dozorom, kolesá fabrík sa točili viac ako naplno.

            Prvá svetová vojna znamenala vrchol v mikulášskom kožiarskom priemysle. Aby sme si mohli urobiť predstavu o vybavení vtedajších fabrík, uvádzame na ilustráciu strojné zariadenie firmy Juraj Lacko a synovia. Roku 1914 bolo takéto: 2 parné kotly, parný stroj, dynamo a 5 motorov, 1 stroj na strúhanie, 4 sudy na pranie, 6 sudov na dubenie, 2 sudy na mastenie, zariadenie na pranie, sušenie a balenie srsti, 1 stroj na štiepanie koží, 1 stroj na obsúšanie koží, 2 stroje na falcovanie, zariadenie na mletie duba a drvenie kôry, 3 extraktory a pumpy, lis na dub, elevátor, stroj na blanšírovanie, stroj na leštenie, stroj na štolovanie, stroj na rolovanie, elevátor na čerstvý dub, stroj na štosanie, stroj na krauzovanie. V podstate s týmto strojným zariadením pracoval cez celú svetovú vojnu. Odhadná daňová komisia v Liptovskom Mikuláši 26. októbra 1925, keď hodnotila strojné zariadenie firmy Juraj Lacko a synovia, uznala, že jeho hodnota sa za štyri roky vojny znížila o 35 %.

            Vo vojnovej konjunktúre vzniká, resp. z likvidujúcej sa fabriky akciovej spoločnosti Kováč - Stodola sa roku 1916 vytvára Továreň na remeň Lacko – Pálka a spol., verejná obchodná spoločnosť (Miloš Lacko, Branislav Lacko, Juraj Lacko ml., Ján Pálka, Adolf Rauchwerger, od roku 1917 aj Úverová banka v Ružomberku). Predmetom jej podnikania bola výroba a predaj podošvového remeňa a obuvi. Výroba obuvi bola však po vojne zastavená.

            Táto firma už roku 1916 začala s prestavbou starých fabrických objektov a výstavbou nových a v období 1916 – 1919 investovala do stavieb viac ako milión korún. Pravda, už v druhom roku existencie – 1917 – zisk činil pol milióna korún. Strojné zariadenie fabriky bolo takéto: 2 parné kotly, 2 parostroje, dynamo, 2 sudy na pranie, stroj omykací, stroj mizdriaci, stroj vyťahovací, sud na pranie srsti, odstredivka, aparát na sušenie srsti, 4 sudy na činenie, lisovací stroj, 2 bubnové stroje, 2 stroje na valcovanie, 2 valce, mlynec, 37 strojov na obuv. Za tri roky sa opotrebovali o 30 %.

            Počas vojny sa rozširuje fabrika Ľudovíta Pazeríniho, roku 1917 otvára fabriku Henrich Liebster, zamestnávajúci okolo 30 robotníkov. Továrensky začína podnikať poľský žid Lehrfeld. Roku 1917 bola založená Továreň na remeň (Moyzesova ul.), v ktorej najväčšímí účastníkmi boli Haasovci.

            Plodom vojnovej konjunktúry je železničná vlečka, ktorá mala uľahčiť, urýchliť a zlacniť prísun surovín a odvoz výrobkov. Jej investorom a majiteľom bola akciová spoločnosť Priemyselná koľaj v Liptovskom Mikuláši. Spoločníkmi boli miestni fabrikanti (Lackovci, Pálkovci, Pazeríni, Droppa, Klinger). Hlavnú vlečku v polovici tridsiatych rokov odkúpila firma Stark, odbočky sa likvidovali. {19}

            Nedostatok pracovných síl z domácich zdrojov sa nahrádzal vojnovými zajatcami. Tak napr. firma Lacko – Pálka a spol. v máji 1916 zamestnávala 51 zajatcov. Obchod s kožou vo veľkom Rauchwerger a Wenifeld zamestnával okolo 15 zajatcov.

            Lackovci – zainteresovaní vo firme Juraj Lacko a synovia a vo firme Lacko – Pálka a spol. - premieňali svoje vojnové zisky v nehnuteľnosti. 27. apríla 1915 nadobudli kúpele Lúčky, 18. júla 1916 kúpili v Budapešti činžiak (postavený roku 1909) v hodnote 992 000 korún, 12. novembra 1916 kúpili v Piešťanoch hotel, roku 1918 dom v Liptovskom hrádku. V roku 1916 postavili dva obytné domy v Liptovskom Mikuláši a investovali do nových továrenských objektov. Boli vlastníkmi celého radu podielov a účastín. {20}

            V období vojnovej konjunktúry boli tu pokusy založiť veľkú továreň na obuv. Roku 1916 predložil Filip Stark – z poverenia nemenovaného spoločenstva – obecnému zastupiteľstvu v Liptovskom Mikuláši žiadosť o daňové úľavy na 25 rokov pre plánovanú fabriku. Spoločnosť mala začať so základným kapitálom 1,5 – 2 milióny korún a spočiatku mala zamestnávať 500 – 600 robotníkov (z toho 70 – 80 % žien). Obecné zastupiteľstvo sa uznieslo, že je ochotné tento podnikateľský zámer podporovať, ale o daňových otázkach sa má uvažovať až po postavení továrne. {21} « Koniec citovania.

 

            Poznámky:

{1} Jahres-Bericht der Handels und Gewerbe Kammer des Presburger Districts 1851, Bratislava 1852.

{2}  Zbierka cechových písomností Liptova, odd. Liptovský Mikuláš, zápisnica garbiarskeho cechu o prijímaní učňov 1855-1874, Okresný archív v Liptovskom Mikuláši (ďalej OA LM).

{3}  Fond Liptovská župa, odd. župný náčelník č. 108/XII. A 1860, Štátny archív v Bytči.

{4}  Emma Ledererová, Počiatky priemyslového kapitalizmu v Uhorsku, Bratislava 1954, str. 245.

Otakar Mrázek, Vývoj průmyslu v českých zemích a na Slovensku od manufaktury do roku 1918, Praha 1964, str. 194.

{5}  Účtovná kniha O. Pálku z rokov 1850-1863 v OA LM.

{6}  Nagy magyar compass 1914/15, I. rész: Pénzintézetek, Budapešť 1914, str. 844-845.

{7}  Vývoj technológie a technizácie mikulášskeho kožiarstva pozri v štúdii P. V. Žuffu, Príspevok k vývoju technológie a technizácie garbiarskeho priemyslu s ťažiskom na priemysel v Liptove, Z dejín vied a techniky na Slovensku, Bratislava 1970, str. 455-474.

{8}  Aristid Szmrecsányi, Liptó megye v Megyei monografiák, Budapešť 1891, str. 35-54.

{9}  Zápisnica Vrbického Huštáku z rokov 1861-1890, str. 156, AO LM.

{10}  József Jekelfalussy, Magyarország iparosainak és kereskedōinek czím lakjegyzéke, Budapešť 1887.

{11}  A Beszterczbányai kereskedelmi és iparkamarának jelentése az 1895. évben, Banská Bystrica 1896.

{12}  A Liptó-Szent-Miklósi államilag segélyezett alsó fokú ipariskola értesitōje az 1889-90-ik tanevrōl, Lipt. Mikuláš 1890.

{13}  Obecný notársky úrad Liptovský Mikuláš, č. 224/1899, OA LM.

{14}  Slovenské listy z 21. apríla 1899, č. 24.

{15}  Hospodárske noviny, roč. 1898, č. 4.

{16}  Obzor, roč. XX. (1882), č. 2, č. 3.

{17} Viď pozn. 11, Endre Arató, K hospodárskym dejinám Slovenska od r. 1849 do 1900, Historický časopis, roč. I, str. 467; Nový domový kalendár, roč. 1894, 1895; Tranovský evanjelický kalendár, 1894; Liptóvármegye tōrvényhatóságának szabályrendeletei, Liptovský Mikuláš 1898, I. zv., str. 316.

{18} Údaje o tejto a ostatných fabrikách čerpám z týchto prameňov a literatúry: Daňová správa Liptovský Mikuláš, inv. č. 1856, OA LM; Okresný úrad Liptovský Mikuláš, č. 102/1940 prez, OA LM; Nagy magyar compass zv. XXX-XLIV.; pozri tiež pozn. č. 11; Hazai ipari beszerzési források, az Országban készülō ipari keszitmények mutatója, hazai ipatvállalatok cimtára, Budapešť 1909; Trh československý, vydala Obchodní a živnostenská komora v Prahe (trojjazyčné vydanie – česko-nemecko-francúzske – z predmníchovskej republiky, bez udania roku).

{19}  Daňová správa Liptovský Mikuláš, zvláštna daň zárobková, inv. č. 879, OA LM.

{20}  Tamtiež, dávky z majetkov 1914-1938, inv. č. 1856, OA LM.

{21}  Obecný notársky úrad Lipt. Mikuláš, č. 1412/1916 adm., OA LM.

 

Pramene:

[1] E. Kufčák: Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši, 1972

 

 

Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

František Cudziš

František Cudziš

Bloger 
  • Počet článkov:  372
  •  | 
  • Páči sa:  122x

Nezávislý, realisticky zmýšľajúci "voľnomyšlienkár", s úprimným záujmom o čo najdokonalejšie a najnázornejšie pochopenie (fyzikálneho) usporiadania objektívnej reality (sveta). Vyznávač hesla: Do nového tisícročia s novými myšlienkami!Svojimi myšlienkami nemám zámer nikoho urážať, chcem ho iba donútiť, aby sa nad nimi zamyslel. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu