Kožiarstvo v Liptovskom Mikuláši za feudalizmu

Kožiarstvo v Liptovskom Mikuláši za feudalizmu
Písmo: A- | A+

Ťažiskom článku je odborne fundovaný, len mierne upravený text Emila Kufčáka, zostavovateľa účelovej publikácie Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši (1972) [1] , o cechovom kožiarstve na Liptove za feudalizmu.

Obrázok blogu
(zdroj: Upravená reprodukcia: F. Cudziš)

PhDr. Emil Kufčák bol od roku 1955 vedúcim a neskôr riaditeľom Okresného archívu v Liptovskom Mikuláši. Ostal ním aj po územnej reorganizácii v roku 1960 až do roku 1990, keď odišiel na starobný dôchodok. Za jeho pôsobenia dosiahol archív významné úspechy na úseku preberania, sprístupňovania a využívania archívnych dokumentov. Svoje vedomosti využíval v rozsiahlej publikačnej činnosti. V roku 1979 mu minister vnútra za jeho prácu v archívnictve udelil Križkovu medailu. [2] 

Vzhľadom na to predstavuje Kufčákov text (jeho rozsah som označil znakmi »...«, pozn. autora)  profesionálne napísanú odbornú prácu, t.j. aj s doplňujúcimi poznámkami – označenými v tomto článku znakom {} - a o to môže byť pre záujemcov o podobnú tematiku cennejší. 

K obsahu jeho textu – aby som neprerušoval ucelenosť popisu - pripájam v závere článku svoj osobný komentár k dvom podstatným bodom, a to – po prvé - k povahe a významu cechových artikul vo všeobecnosti a – po druhé – k samotnej pracovnej dobe v tých časoch. 

Emil Kufčák napísal: 

            »Liptov sa rozprestiera v severnej časti stredného Slovenska v údolí Váhu od jeho prameňov po sútok s Oravou. Tvorí uzavretý geografický celok, zo všetkých strán ovenčený vysokými horstvami. 

            Mestá v Liptove vznikajú a začínajú sa rozvíjať v druhej polovici 13. storočia. Žiadne z nich sa však nerozvinulo v slobodné kráľovské mesto. K najstarším patria Nemecká Ľupča (dnes Partizánska Ľupča) a Hybe. 

            I keď prírodné podmienky neboli pre rozvoj poľnohospodárstva najpriaznivejšie, predsa poľnohospodárska výroba bola - tak ako inde – rozhodujúca, poľnohospodárstvo bolo základným výrobným odvetvím. Obyvateľstvo Liptova sa popri poľnohospodárstve zaoberalo tiež baníctvom, povozníctvom, koristným hospodárstvom. Dôležitý úsek v hospodárskom živote predstavovala remeselná výroba a obchod, ktoré sa sústreďovali a rozvíjali v zemepanských mestách. Najväčší rozvoj dosiahli v Ľupči, Ružomberku, Liptovskom Mikuláši a v Hybiach. Základným predpokladom bolo najmä trhové právo liptovských miest a usporadúvanie trhov a jarmokov, kde sa uplatnili výrobky a rozvíjal obchod. 

            Uprostred Liptova vzniká v druhej polovici 13. storočia Liptovský Mikuláš, spomínajúci sa v písomných prameňoch z roku 1286 už ako osada. V nasledujúcom storočí, kedy k prvým stavbám – kostolu a fare – pribúdajú ďalšie domy a vzniká námestie, získal trhové právo a niektoré výsady krupinského právneho okruhu. Ako zemepanské mesto Pongrácovcov sa stáva postupne strediskom obchodu a remesiel. 

            O mikulášskych remeslách sa dozvedáme z písomností remeselníckych organizácií – cechov. 

            Cech združoval remeselníkov rovnakej alebo príbuznej profesie (zriedkavejšie sa spájali nepríbuzné remeslá) v rámci mesta alebo i väčšieho územného celku, napr. okresu, župy, krajiny. V písomných pamiatkach sa na označenie tejto organizácie používali názvy v jazyku latinskom, slovenskom, nemeckom, maďarskom (frater nitas, contubernium, Zech, Zunft, Ordnung, Innung, Broderschaft, cech, cecha, bratstvo, tovarišstvo, czéch). 

            Cieľom cechových organizácií bolo regulovať remeselnícku výrobu a vylučovať konkurenciu. Dosahovalo sa to tým, že sa podľa dopytu po tovaroch na trhu reguloval počet majstrov, prideľovali suroviny, obmedzoval prístup cudzím majstrom na trh, že sa kontrolovala kvalita a kvantita výrobkov a ich ceny sa úradne limitovali.

            Podmienkou členstva – pravda, okrem kvalifikácie – bolo dôsledné dodržiavanie stanov. Každý cech mal vlastný štatút, tzv. artikuly. Tieto obsahovali práva a povinnosti týkajúce sa remesla (výučná doba, prepustenie, prijímanie za majstrov a pod.) a okrem toho predpisovali normy spoločenského a osobného života, účasť na spoločenských podujatiach, správanie sa... Artikuly na žiadosť remeselníckych majstrov vydávalo a schvaľovalo mesto, zemepán alebo kráľ. 

            Na čele cechu stál cechmajster, volený na spoločnom zhromaždení majstrov. Zastupoval ho vicemajster. K predstavenstvu ešte patril notár, vybavujúci všetku administratívu cechu, resp. pokladník, radcovia, inšpektori. 

            Prvé cechy v Európe vznikajú v 12. storočí a prvým na území Slovenska je kožušnícky cech v Košiciach z roku 1307. Podľa výsledkov doterajších výskumov najstarší cech v Liptove vznikol v sedemdesiatych rokoch 15. storočia. Bol to ševcovský cech v Partizánskej Ľupči. Rozvojom výrobných síl, deľbou práce, špecializáciou sa počet samostatných remesiel rozširuje, rady remeselníkov rastú a pribúdajú nové cechové organizácie, ktorých v Liptove bolo okolo päťdesiat. 

            V Liptovskom Mikuláši boli rozvinuté najmä remeslá kožiarske, spracúvajúce surové zvieracie kože na remeň a na kožušiny a z nich vyrábajúce spotrebné tovary. Surovinovou základňou bol chov hovädzieho dobytka a oviec, v začiatkoch, pravda, v meste a okolí, resp. v strednom Liptove. 

            Z hľadiska vývoja kožiarskeho remesla a po ňom nastupujúceho kožiarskeho priemyslu je najvýznamnejší cech ševcovský. Prvý údaj o ňom pochádza z roku 1508. Pongrácovci ako zemepáni mesta a ševcovský cech 9. augusta 1667 potvrdzujú artikuly ševcovským tovarišom. {1} 

            V ich úvode sa hovorí, že pôvodné artikuly z roku 1508 sa spolu s cechovou ládou stratili, a to je dôvod, prečo ich znovu vydávajú. A keďže tovarišským cechom predchádzajú cechy majstrov, dá sa reálne predpokladať, že začiatky organizovaného ševcovského remesla v Liptovskom Mikuláši siahajú o niekoľko rokov alebo desaťročí späť, vari na koniec 15. alebo na začiatok 16. storočia.           

Artikuly ševcovského cechu z roku 1649. Okresný archív.
Artikuly ševcovského cechu z roku 1649. Okresný archív. (zdroj: Upravená reprodukcia: F. Cudziš)

             Mikulášsky ševcovský cech sa utvoril najskôr podľa vzoru ševcovského cechu v Partizánskej Ľupči, ustanoveného v marci roku 1471. Ľupčania prijali cechové artikuly banskobystrických cechov. Publikoval ich Ivan Houdek v príspevku Zo života ružomberských cechov, uverejnenom v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti, roč. XXX. {2} Ľupčianske artikuly sa zasa stali vzorom pre ševcov v Mošovciach (1550), v Ružomberku (1578) a v Brezne. Svedectvo o recepcii ľupčianskych artikulov mikulášskymi ševcami podávajú artikuly vydané palatínom Jánom Draškovičom a 26. apríla 1649 prepísané a potvrdené Liptovskou župou pre ševcovský cech v Liptovskom Mikuláši. Vyslovene sa v nich hovorí, že ide o prevzatie artikulov od ševcov z Nemeckej Ľupče. Odpis tých istých Draškovičovych artiklov vydala Liptovská župa 11. marca 1822 a znovu potvrdila ešte roku 1829. 

            Ševci spracovávali surové kože a z vyrobeného remeňa vyrábali krpce alebo inú podradnejšiu obuv, a remeň dodávali aj remeselníkom ostatných kožiarskych odvetví. 

            Svedectvo o tom, že boli výrobcami remeňa, i keď sa v písomných prameňoch označovali ako ševci (lat. sutores), nájdeme v archiváliach mesta a v písomnostiach ševcovského cechu. V župnej limitácii cien remeselníckych výrobkov z konca 17. storočia, zapísanej v mestskom protokole Liptovského Mikuláša z rokov 1681 – 1690, sa v súvislosti so ševcovským remeslom stretávame aj s názvami látok pri spracovaní surovej kože nepostrádateľnými – dub a vápno. V registri prijatých mladších a starších majstrov z rokov 1799 – 1873 nájdeme nejeden záznam o spracovaní koží. Aj termín garbiar sa v písomnostiach ševcovského, resp. garbiarskeho cechu objavuje až v tridsiatych rokoch 19. storočia. Tak napr. začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia sa mikulášski ševci dostali do sporu s dolnokubínskymi remeselníkmi pre trhové poplatky. Spor rieši Oravská župa a v ňom mikulášskych ševcov nazýva garbiarmi (cerdones). Mikulášťania sa odvolávajú a podpisujú sa ako ševci. Nový názov pre tento ševcovský cech – garbiarsky cech – sa objavuje v cechových písomnostiach, a to v registri o prijímaní majstrov v roku 1839. 

            Ševci získavali surové kože od mäsiarov a diferencovali ich podľa pôvodu, veľkosti a kvality. Podľa týchto kritérií sa kože aj oceňovali. Najdrahšia bola z veľkého uhorského vola, po nej nasledovala z menšieho vola, kravská i teľacia koža sa rozlišovala dobrá a horšia, resp. menšia, a podobne barania a kozia koža. Odstupňovaná bola aj mzda za spracovanie koží. Tak napr. za spracovanie najväčšej volovice sa platilo 75 denárov, za spracovanie kože z menšieho vola 50 denárov, za vyrobenie kraviny a kože z junca 40 denárov. 

            Zo spracovanej kože-remeňa vyrábali ševci škvorne (čižmy z hrubej kože) a krpce. Krpce stáli 35 – 60 denárov, škvorne 70 denárov až zlatku a 50 denárov (podšívanie 40 grajciarov až zlatku). 

            Na porovnanie cien niekoľko príkladov: Najlepšie čižmy stáli v tom čase dva zlaté, najlepšie topánky z kordovánu 75 denárov, od ušitia najjednoduchšej mentieky sa platilo 40 denárov, od lajblíka 30 – 40 denárov, od kepeňa 60 – 70 denárov, sekera stála 50 – 60 denárov, vlaška 40 – 50 denárov. {3} 

            Roku 1834 sa za spracovanie najväčšej volovice platilo tri zlaté, menšej volovice alebo kravskej kože dva zlaté (farbenie 45 grajciarov), za spracovanie baranej kožky 30 grajciarov (farbenie 15 grajciarov). Krpce sa vtedy podľa kvality delili na tri druhy: najlepšie za 1 zlatku a 12 grajciarov, planšie za 54 grajciarov a najplanšie za 36 grajciarov. Zo spracovanej kože dobrého vola vychodilo štyri páry krpcov prvej triedy, sedem párov druhej triedy a šesť párov tretej triedy. Cena podošiev sa pohybovala od 15 do 30 grajciarov. 

            Aby sme si o uvedených cenách mohli urobiť jasnejší obraz, uvádzame ceny iných tovarov. Tak v roku 1834 funt (asi 400 g) hovädziny stál 5 – 7 grajciarov, funt baraniny bol za 4 – 6 grajciarov, funt surového loja za 16 – 18 grajciarov, funt sviečok za 27 grajciarov, najlepšie chlapské čižmy stáli 3 zlaté a 30 grajciarov, najlepšie ženské čižmy boli za 2 zlaté a 30 grajciarov. {4} 

            Učňovská doba trvala spravidla tri roky. Ak však bol učeň u majstra v plnom zaopatrení, mohla sa predĺžiť. Syn ševcovského majstra sa učil rok až rok a pol. Po vyučení bol adept ševcovského remesla prepustený. Dokladom o tom bol výučný list. Jeho podobu nám priblíži odpis dokumentu z roku 1768, v prepise podľa „dnešnej gramatiky“. – 

            „My johanes Hladiš, cehe majster, Martinus Roth, Andreas Sklenka, Andreas Pakala, Georgius Razus, Johanes Lurenzy, Johanes Palka, Paulus Šipka, spolu i ostatní páni bratia, starší, take i všecka poctivá cecha šeucovská Sto (Svato) mikulášska, meštane a obyvatele slobodami obdarovani v slavnom vidieku Liptovskem zustavajici, všem vubec a jednomu každému, obzlašte pak jakehokoli stavu a radu i hodnosti lidem, nejvice pak poctivého remesla šeucovského pánom bratom a prítelom tento list čtucim a čteny slyšícim, v pozdraveni a v pameť uvozujeme, že poctivy mládenec Andreas Lenčuška skrze sveho vlastného magistra opatrného muže Adamusa Stodolu, teš brata našeho, a to pracoval, aby zme jeho učňovi, u kterého učenstvi svoje tri roky vyplnil, a jak by se u neho choval, hodnoverné vysvetčeni vydali, k jehožto žiadosti jakoslušnu vec žiadajicimu odepriti zme nechteli, tehda vyprávame, že zvyš predmenovaný Andreas Lenčuška kumštu sveho začatky u tohože opatrného muže Adamusa Stodoly, cechu našeho magistra, statečne konal a celie tri roky vystal, mezi kterým časem jak naproti svému magistrovi, tak teš i naproti nam všeckym magistrum uctivý a poslušný zostával, aniž se nachodí, čo by jeho dobrému jmenu k potupe slúžilo. Po vyplneni trich rokuv pred pristupivše, jak od sveho magistra, tak teš od nás šeckých za slobodného jest vyhlásený. Protoš zvyš titulovaných pánuv prosíme, aby kdekolvek ten poctivý mládenec pro dalšu skúšenosť remesla svého by prišiel, jeho ve všelijakých slušných a slobodných vecech napomáhat, ano i do svého bratstva jesliby slušne žiadal, prijať ráčili, za kterú lásku v podobných aneb i v jiných prípadnostech sa nezameškáme. Datim in Sent Miklos anno 1768. Die 27. januarii. Pro lepši pak jistotu a vernost, my cehemagister spolu se všemi pa(ni) – brati sve jmena zvyš napsane majicimi i pečeti cechovsku potvrzujeme.“ 

            Aby sa vyučenec v remesle zdokonalil a získal skúsenosti, bol povinný absolvovať trojročnú tovarišskú vandrovku. 

            Ako sme už spomenuli, ševcovskí tovariši mali vlastnú cechovú organizáciu. V prvom článku artikulov tohoto cechu sa pod pokutou 10 – 12 denárov stanovuje povinnosť sústavne a načas sa zúčastňovať bohoslužobných úkonov. V druhom sa hovorí o úcte k majstrom a o povinnosti pozdravovať zdvihnutím klobúka z hlavy; nedodržiavanie týchto zásad sa malo trestať dvoma funtami vosku.

Nasledujúci bod artikulov vyzýva k znášanlivosti, svornosti a priateľstvu medzi tovarišmi; pôvodcovia rozporov a rebelanti mali byť potrestaní a pri väčších priestupkoch vylúčení z cechu. Vo štvrtom článku sa uvádza, že sa privandrovaný tovariš má hlásiť u cechmajstra, po umiestení u nového majstra má byť vzorom v chovaní i v práci, do cechovej pokladnice má prispieť polovicou týždenného platu (12 denárov) a od čistenia tovarišskej lády má dať tri denáre. Piaty článok zakazuje urobiť si z pracovného dňa deň sviatočný; kto by tak urobil, mal byť vylúčený z cechu. V šiestom sa hovorí o slušnom obliekaní a chovaní; kto by vyšiel pred dom alebo na námestie s rozopätým dolománom (kabát so šnúrami), alebo hvízdaním by upozorňoval alebo privolával druha, má byť pokarhaný. Nasledujúci článok sa zaoberá otázkami slušného správania v dielni a pri jedálenskom stole. Ôsmy stanovuje povinnosť tovariša bývať u svojho majstra. Tovariš nesmie opustiť svojho majstra dva týždne pred výročitými sviatkami a jarmokom – hovorí sa v deviatom článku; tomu, kto nerešpektuje toto ustanovenie, nemá sa vyplatiť mzda, ale dve tretiny z nej sa odovzdajú do majstrovskej a jedna tretina do tovarišskej pokladnice. Ak chce tovariš odísť, musí mať na to vážny dôvod a musí dať svojmu majstrovi dvojtýždňovú výpoveď. Desiaty článok predpisuje celému tovarišskému cechu odovzdávať na sv. Martina (11. novembra) štyri fakle alebo jeden zlatý na pohrebné účely. V jedenástom sa vymenúvajú dni, kedy sa musia zísť všetci tovariši (na sv. Štefana – 26. decmbra, vo Veľkonočný pondelok, v týždni po sv. Trojici – druhý týždeň po Turícach, na sv. Michala – 29. septembra a na sv. Martina – 11. novembra); neúčasť sa trestala dvoma funtami vosku. Pri spoločnom stretnutí si mohli usporiadať zábavu a tanec – uvádza sa v 12. článku. Ďalší článok oboznamuje s povinnosťou výčapníkov na tovarišských zábavách. Mali dbať na to, aby sa pivo nerozlievalo a nápoje nevynášali z miestnosti. Kto by rozlial viac, než mohol prikryť dlaňou, alebo by vynášal, bol povinný za svoje peniaze kúpiť súdok piva. Štrnásty článok predpisuje tovarišom, ako sa majú správať k dievčatám; neslušnosť sa trestala pokarhaním. V pätnástom článku sa zakazuje pod peňažitou pokutou chodiť na tovarišské zhromaždenia so zbraňou (v tom aj nôž). Šestnásty článok stanovuje povinnosť odovzdať predstavenému tovarišského cechu na Veľkú noc pár črievic a jeho manželke na sv. Martina pár škvorníc (škvornica je kožená zástera). Vyššou vrchnosťou je cech ševcovských majstrov, ktorý na čele s cechmajstrom rieši sporné otázky tovarišov a tovarišského cechu – hovorí sa v sedemnástom článku. Posledný, osemnásty článok ustanovuje povinnosť, že sa veci prerokúvané v zhromaždeniach nesmú vynášať. Táto zásada bola záväzná pre všetkých a jej porušenie sa trestalo. 

            Bezprostredný dohľad nad tovarišským cechom – ako to vyplýva z artikulov – mal cechmajster. Tovarišských zhromaždení sa zúčastňovali z cechu majstrov vysielaní dvaja zástupcovia, ktorí dozerali na vedenie financií, voľbu funkcionárov a dodržiavanie artikulov. Nazývali ich prísediacimi (bejárómester, Beisitzer). 

            Vlastnú správu tovarišského cechu predstavoval z tovarišov volený dekan (starší dekan, veľký dekan, dekanmester) a jeho zástupca – mladší dekan (kisdekan). 

            Nový tovariš sa prijímal do cechu za prítomnosti cechmajstra, prísediacich a oboch dekanov. Medzi tovarišov – alebo ako sa v prameňoch hovorí, „medzi pánov mládencov“ – bol prijatý až vtedy, keď zaplatil inkorporačný poplatok. 

            Prijímanie do tovarišského cechu, podobne ako prepúšťanie učňov, prijímanie tovarišov za majstrov, voľba cechmajstra, mali slávnostný rámec s predpísanými obradmi, ktoré sa tradovali z generácie na generáciu. 

            Cech ševcovských majstrov sa členil na staršie a mladšie bratstvo. Hranicu medzi mladšími a staršími majstrami tvoril prirodzený vek a s tým súvisiace pracovné schopnosti, zručnosť a výsledky práce. 

            Podmienkou prijatia do cechu za mladšieho majstra bola tovarišská prax a v nej absolvované tri roky vandrovky a predloženie majstrovského kusa (majsterštuku). Nový majster bol povinný zaplatiť členom cechu malý a veľký obed, poplatok za prijatie medzi mladších majstrov, za vosk pre starších majstrov, poplatok za registráciu a vyhlásenie za majstra, zvláštny poplatok pre cezpoľných majstrov, alebo domácich, ktorí nemali manželky zo sídla cechu. Peniazmi sa mohla vykúpiť vandrovka a majstrovský kus. Boli to značné výdavky. Obraz o tom nám poskytnú výšky táx. Keďže pri ševcovských výrobkoch a iných tovaroch z roku 1834 sme už uviedli ceny, aby sme poskytli možnosť porovnať, uvádzame aj cechové poplatky z roku 1834. Nový majster bol povinný prispieť na malý obed v hodnote 15 zlatých (z toho pre celý cech 10 a pre starších majstrov 5 zlatých), veľký obed 20 zlatých (10 zlatých pre mladších a 10 zlatých pre starších majstrov), za prijatie medzi mladších bratov šesť zlatých, za vosk pre starších majstrov osem zlatých, za protokolovanie a vyhlásenie za majstra päť zlatých. Vandrovka sa mohla vykúpiť sumou 15 zlatých (každý chýbajúci rok päť zlatých) a namiesto majstrovského kusa sa mohli dať peniaze vo výške 15 zlatých. Boli to veľké výdavky a záznamy v cechových písomnostiach svedčia o tom, že si tieto finančné povinnosti nestačili plniť naraz, ale ich splácali dva až päť rokov. 

            Nového majstra prijímali starší a mladší členovia cechu. Pritom mu stanovili, že ho pripúšťajú na spracovávanie koží, vyrábanie futroviek a na šitú robotu, a pripomenuli, že jeho základnou povinnosťou je zdokonaľovať sa v remesle. 

            Veková hranica prechodu z bratstva mladších majstrov do bratstva starších majstrov nebola pevne stanovená. V prameňoch sa hovorí len všeobecne o pokročilom alebo vysokom veku. 

            Mladší majster, keď už po rokoch nebol schopný na šitú robotu, sa prihlásil o prijatie do staršieho bratstva. Pri preradení mu oznám ili, že je pripustený na bielu robotu. Pod ňou rozumeli spracovávanie koží, najmä výrobu irchy a rezanie krpcov. Tiež mu dovolili vynášať po jednej koži na mikulášsky trh. 

            Od konca 18. storočia sa nám zachovali písomnosti s menami funkcionárov ševcovského, resp. garbiarskeho cechu. Cechmajstri boli: Martin Šlachta (1799-1801), Ján Fabrici (1802-1806), Martin Šlachta (1807-1808), Ondrej Pálka (1809-1810), Adam Volko (1811-1813), Martin Šlachta (1814-1816), Ondrej Pálka (1817—1829), Ján Rúčka (1830-1831), Ondrej Pálka (1832-1854). Písomnú agendu cechu vybavoval notár (zapisovateľ, pisár). V uvedenom období funkciu notára zastávali: Juraj Pálka, Martin Pálka a Martin Šlachta. Z členov cechu sa volil, resp. boli cechmajstrom menovaní inšpektori kvality. Do ich právomoci patrila kontrola výrobkov; nekvalitné výrobky mohli skonfiškovať. Z mien majstrov uvádzame: v 17. storočí Žuffa, Hankovský, Krnuch, Hladiš, Šipka, v 18. storočí Fabrici, Šipka, Roth, Burik, Benko, Kuček, Španko, Sklenka, Stodola, Pálka, Sekáč, Šlachta, v 19. storočí Koreň, Volko, Faber, Dzúr, Stodola, Kolár, Kuna, Pálka, Žuffa, Huťan, Rúčka, Rázus, Lacko, Lang, Jaroš, Kováč, Šlachta... 

            Mikulášsky ševcovský cech – podobne ako aj ostatné mikulášske cechy, ktorých členovia vyrábali produkty každodennej spotreby a výrobky pre poľnohospodárstvo - uspokojovali regionálne potreby, t.j. dopyt predovšetkým na domácom mikulášskom trhu a neskôr na trhoch v neďalekých Hybiach, Partizánskej Ľupči a v Ružomberku. Na trhy susedných žúp, najmä na Oravu, prenikajú až v prvej polovici 19. storočia. 

            V dodávkach remeňa nestačili vyhovieť všetkým požiadavkám ostatných kožiarskych remeselníkov. Svedčí o tom najmä prípad mikulášskych čižmárov, ktorí pre nedostatok remeňa nielen v Liptovskom Mikuláši, ale v celom Liptove dovážajú ho koncom 18. storočia z Banskej Bystrice a z Brezna. 

            Ani literatúra z 18. storočia a z prvej polovice 19. storočia nevyzdvihuje, ba ani nespomína mikulášskych kožiarov. Nezmieňuje sa o nich Matej Bel vo svojej najobsiahlejšej geografickej práci z prvej polovice 17. storočia. {5} Fényes Elek {6}pri názve Liptovský Mikuláš  uvádza výrobu plátna, piva, pálenky, obchod s drevom, plátnom a iným tovarom, pri Vrbici spomína plátenníctvo, remeslá (bez udania profesií) a obchod. Albrecht von Sydow vo svojom cestopise{7} hovorí, že Vrbičania sú tkáči ľanu, farbiari a obchodníci, Mikulášťania že sa zaoberajú poľnohospodárstvom, varením piva, pálením špiritusu a obchodom. 

            Ševcovskí cechoví remeselníci spracovávali kože domácej proveniencie (teda liptovskej), v menšom rozsahu boli zastúpené aj kože z poľských volov; kože z Dolnej zeme sa sem dostávajú až v prvej polovici 19. storočia. Dielne si stavali popri vode odrazenej zo Smrečianky, ktorá pôvodne od roku 1636 poháňala mestský mlyn (od toho Mlynica, neskôr Garbiarka). Táto voda sa svojím zložením veľmi dobre hodila na spracovávanie koží.  

            Dnes termín švec posudzujeme ako synonymum názvu obuvník, pričom ho považujeme za trochu zastaralý. V období cechovej malovýroby však šlo o samostatné remeslo. Rozlišovali sa slovenskí ševci, spracovávajúci kožu na remeň, vyrábajúci z neho podradnejšiu obuv a predávajúci remeň, a nemeckí ševci, ktorí šili črievice. 

            K mikulášskemu ševcovskému cechu pribudol roku 1822 nový cech, a to obuvnícky (Schustermacher). {8} 

            Ševci si zachovávajú pôvodnú pracovnú náplň a sortiment výrobkov (spracovanie koží, krpce, podšívky, škvorne). Roku 1837 sa rozširuje atribút mikulášsky na vrbicko-mikulášsky ševcovský cech. V roku 1838 sa v cechových písomnostiach píše ešte o ševcovskom cechu, ale od nasledujúceho roku sa už tento cech systematicky označuje ako garbiarsky.

            S pribúdaním majstrov a rastom konkurencie v predvečer buržoáznej revolúcie vyrástla potreba znovu vydať, resp. pozmeniť stanovy. Stáva sa tak v januári roku 1844, kedy 31 mikulášskych garbiarskych majstrov potvrdzuje obnovené „cechové poriadky“. Štatút obsahuje šesť bodov. Stanovená je v nich zásada, že cechové zhromaždenia sa budú konať štvrťročne, a to v utorok po Veľkej noci, na Petra a Pavla (29. júna), v piatok po Michale (Michala je 29. septembra) a na Tri krále (6. januára). Účasť na ružomberských, ľupčianskych a dolnokubínskych trhoch bola obmedzená, resp. limitovaná, a to tak, že sa táto záujmová sféra delila medzi majstrov. Desať dní pred jarmokmi v Liptovskom Mikuláši, Hybiach, Liptovskej Sielnici a Dolnom Kubíne a cestou do týchto miest bolo zakázané predávať. Tovarišom sa zakazovalo chodiť na tuláky, to zn. chodiť s tovarom ako podomový obchodník mimo trhov a jarmokov. Štatút predpisoval všetkým majstrom povinnosť zúčastňovať sa na pohreboch zomrelých členov cechu. A záverom je vyslovená požiadavka, aby medzi majstrami vládla na trhoch a jarmokoch vzájomná úcta a vážnosť.

            Liptovský Mikuláš bol strediskom čižmárstva v strednom Liptove. Čizmárstvo predstavovalo jedno z najrozšírenejších odvetví cechového remesla v meste. Čižmári (cothurnarius, czizmádia, Zischenmacher, Stiefelmacher) tu boli organizovaní od konca 17. storočia. {9} 

            Na žiadosť čižmárskych majstrov Adama Kupčíka, Mikuláša Uličného a Eliáša Augustiniho vydal 29. apríla 1697 panovník Leopold I. mikulášskym čižmárom artikuly v 21 bodoch. 27. augusta boli vyhlásené na zasadnutí generálnej konkregácie Liptovskej župy. Artikuly vydané Leopoldom I. znovu potvrdzuje kráľ Karol III. 27. októbra 1712 (publikované na generálnej kongregácii Liptovskej župy 15. mája 1713). Roku 1751 prevzali tieto artikuly čižmári z Trstenej. 

            Čižmárske výrobky (čižmy) sa rozlišovali veľké a menšie, kvalitné a horšie, ďalej sa delili na mužské a ženské, a podľa toho sa určovali aj ceny. Ďalším kritériom bol druh remeňa a spôsob jeho spracovania. 

            Z čižmárskych majstrov v 17. storočí sú známi spomínaní Kupčík, Uličný, Augustini, ďalej Mikuláš Manco, Štefan Benedikti, Michal Uličný, Matej Černák, Matej Hlaváč, v 18. storočí Cupra, Augustini, Višňovský, Švanda, Uram, Tešinský, Šprinc, Antoška, v 19. storočí Rosinský, Rajtuch, Holéci, Šprinc, Uram, Bittner, Nemšáni, Školka, Benický, Vozárik, Srnka, Kovalčík a ďalší. 

            Plastický obraz o postavení tovarišov kožiarskych remesiel podávajú artikuly čižmárskych tovarišov z 23. októbra 1697. Vydal ich čižmársky cech na čele s cechmajstrom Adamom Kupčikom na požiadanie Mikuláša Uličného v mene ostatných tovarišov. 

            Tak ako všetky majstrovské alebo tovarišské artikuly, aj tieto hneď v prvom bode predpisujú povinnú účasť na bohoslužbách. Zaoberajú sa ďalej organizačnou štruktúrou cechu, pracovnými povinnosťami, postavením tovarišov a normami ich spoločenského správania. 

            Tovarišský cech združoval vyučencov, a to ako domácich, tak aj privandrovalých. Vyučenec bol pri vstupe do cechu povinný zložiť tarspohár – päť zlatých. Okrem toho podľa svojich finančných možností poskytoval pohostenie reprezentujúce prinajmenšom hus a kuru. Syn majstra platil polovičnú taxu. Okrem toho musel každý vyučenec zaplatiť tovarišom krstové, vyrovnať poplatok za zapísanie do cechu a prispieť na muziku. Tovariši sa každé dva týždne schádzali v krčme, kde sa vyberali menšie poplatky do cechovej tovarišskej lády. 

            Na čele cechu stál z tovarišov volený dekan (starší dekan); jeho zástupcom bol mladší dekan. Voľby sa konali každý štvrťrok. Pri tejto príležitosti sa tiež čítali artikuly. Konanie a vystupovanie dekanov sa posudzovalo prísnejšie ako konanie a vystupovanie radových členov. Dôkazom toho je skutočnosť, že dekan bol za svoje priestupky pokutovaný dvojnásobne. Mal byť vzorom, musel dozerať na správanie sa členov cechu a dodržiavanie artikulov, a veru neraz boli aj ťažkosti s obsadzovaním funkcií. Preto v jednom z bodov týchto artikulov sa hovorí, že ak by niektorý tovariš zvolený za dekana neprijal funkciu, má zaplatiť pokutu dva zlaté. Celý tovarišský cech – podobne ako cech ševcov – podliehal cechmajstrovi prostredníctvom dvoch majstrov, určených na dozor a najmä kontrolu zachovávania artikulov, hospodárenia a účtovnej evidencie. 

            Tovariš býval u svojho majstra. Ak sa neubytoval v majstrovom príbytku, bol povinný majstrovej manželke zaplatiť holbu (malá holba 0,62 l, veľká holba 0,90 l) vína a cechu peňažitú pokutu. Artikuly mu predpisovali aj pohodlie pri odpočinku, či lepšie povedané „vybavenie postele“ (plachta, hlavnica, deka). 

            Pracovná doba trvala od tretej hodiny, kedy tovariš mal byť už v dielni. Oneskorený príchod mal za následok pokutu vo výške 12 denárov. Artikuly stanovili aj pracovné povinnosti (šitie mužských a ženských čižiem, papúč, kapcov v akorde na dni) a zároveň aj postih za nekvalitnú prácu (pokuta vo výške týždennej mzdy). Pri robote musel byť každý obutý. Prísne sa trestalo svojvoľné opustenie dielne v pracovnom čase a návšteva krčiem, najmä v trhové dni. Tovariši nesmeli bez vedomia majstrov prijať žiadnu prácu. Ktorý z nich robil v nedeľu, musel zaplatiť pokutu 12 denárov. Tovariš bol povinný v čase potreby, resp. na príkaz majstra vykonávať aj poľnohospodárske práce. Pracovná doba trvala do 22. hodiny (od doby Márie Terézie od 5. hodiny do 20. hodiny). Pracovné prestávky boli ráno o ôsmej, cez obed a o 18. hodine, kedy majstrova žena podávala stravu. K stolu musel každý tovariš prísť ustrojený a s umytými rukami. Ak toto ustanovenie nedodržal, musel pani majstrovej zaplatiť 12 zlatých. 

            Ak niektorý tovariš ochorel, bolo povinnosťou tovarišského cechu sa oňho starať. Vo dne ho opatroval jeden, v noci dvaja kolegovia. Výdavky sa hradili z cechových peňazí, a to aj v prípade smrti, ak bolo treba hradiť pohrebné trovy. 

            Povinnosťou tovarišov bolo odprevadiť na poslednej ceste cechmajstra alebo majstra, aj ich rodinných príslušníkov. Ak umrel niektorý člen zemepanského rodu Pongrácovcov, nesmeli sa konať zábavy dovtedy, kým panstvo nedalo súhlas. 

            Písomnosti cechu, osobné doklady a cechové predmety boli uložené v cechovej truhlici – láde, od ktorej jeden kľúč mal starší majster, poverený dohľadom nad tovarišským cechom, a druhý kľúč mal starší dekan. 

            Artikuly vyžadovali slušné chovanie na cechových zasadnutiach. Trestalo sa aj nedostatočné oblečenie a neporiadne ustrojenie, pokutovali sa tovariši, ktorí pri pozdrave nesňali klobúky. Pod peňažitou pokutou sa zakazovalo nosiť na zhromaždenia cechu zbrane, a to aj bodné a sečné (všetko väčšie od ihly!). 

            Povinnosťou privandrovalého tovariša bolo hlásiť sa u cechmajstra, a ten mu sprostredkúval prácu. Ak sa rozhodol zostať, za 12 denárov ho oboznámili s artikulmi, za ďalších 12 denárov mu našli robotu. Potom predložil výučný list, resp. aj vandrovný list či knižku; tieto dokumenty sa odložili do tovarišskej lády. Pri odchode mal zaplatiť dekanovi pintu (dve holby) vína, a ten sa mu mal revanšovať holbou vína. 

            Ďalší kožiarsky cech mali kožušníci, nazývaní tiež kušnieri (lat. pelliones, pellifices, nem. Kirschner, maď. szúcz). Vytvorili si ho roku 1630, kedy im vydal artikuly v 21 bodoch palatín Mikuláš Esterházy. Roku 1660 im založenie cechu schvaľuje zemepanský rod Pongrácovcov a potvrdzuje voľbu cechmajstra. {10} 

            Kožušníci spracovávali baranie kože aj kože z lesných zvierat a z kožušín zhotovovali odev alebo nimi podšívali mentieky. Združovali majstrov z Liptovského Mikuláša a z blízkeho okolia. Učni sa regrutovali zo stredného a horného Liptova, zriedkavejšie z dolného.           

            Učňovská doba, ako pri iných remeslách, aj tu trvala 3 – 4 roky, synovia majstrov sa učili rok. Kandidát remesla, resp. jeho rodičia zaplatili pri nástupe do učenia prípovedné päť zlatých, funt vosku a dve pinty vína. Musel mať poručníkov, ktorí sa pod peňažitou pokutou zaviazali, že v učení zotrvá a svojvoľne ho neopustí.

            Vyučenca vyhlasovali a zaregistrovali začiatkom alebo v polovici kalendárneho roka po absolvovaní výučnej doby; pri tejto príležitosti bolo jeho povinnosťou zložiť do cechovej pokladnice päť zlatých a zaplatiť dve pinty dobrého vína. 

            Kožušnícki tovariši nemali vlastnú organizáciu, avšak medzi ševcovským a kožušníckym cechom majstrov jestvovala dohoda, podľa ktorej mali ševcovskí a kožušnícki tovariši navzájom na seba dohliadať, a to najmä v krčmách a na zábavách. 

            Z mikulášskych kožušníkov zo 17. storočia boli známi Stančovič, Polkrab, Jambriška, Žiar, Puškár, v 18. storočí Holécy, Kráľ, Krnuch, Roth, Krivoš, Slabej, Hladký, Stavač, Láni, Benko, Lukašík, v 19. storočí Tomko, Kráľ, Čatloš, Nemešáni, Voštiar, Cupra, Hladký, Králiček a ďalší. Cechmajstrami boli Holécy, Kráľ, Krnuch, Roth, Baláž, Hlaváč a ďalší. V 18. a 19. storočí sa vo funkcii cechmajstrov často striedali príslušníci rodiny Kráľovcov (Martin, Ján, Juraj, Michal, Adam Kráľ).    

Pečať kožušníckeho cechu.
Pečať kožušníckeho cechu. (zdroj: Upravená reprodukcia: F. Cudziš)

             Liptovský Mikuláš, ktorý bol za feudalizmu neveľkým poddanským mestom, nedosiahol v cechovej výrobe ani v počte remeselníkov a cechov takú úroveň ako iné slovenské mestá, napr. aj liptovské (Ružomberok a Ľupča). Rozvoj remesiel sa snažili podporiť aj zemepáni mesta – Pongrácovci – poskytovaním určitých výhod remeselníkom-novousadlíkom. Pongrácovci tým, pravda, sledovali výhody a prednosti tovarovej výroby vo svoj prospech. Tak roku 1757 uzavreli s čižmárom Jánom Švandom, gombikárom Michalom Zdanským, remenárom Jánom Pitnerom, povrazníkom Tobiášom Fischerom, čižmárom Jurajom Uramom, ševcom Matejom Šipkom kontrakt o osídlení. Pongrácovci im na bývalých farských lúkach vymerali stavebné pozemky a stanovili podmienky, povinnosti a práva: do troch rokov od postavenia domov boli oslobodení od daní a poplatkov, domy mohli slobodne predávať, a ak majiteľ domu zomrel bez potomkov, dom pripadol Pongrácovcom; remeselníci-novousadlíci boli oslobodení od trhových poplatkov a tak ako Vyšnohuštáčania mohli si voliť richtára. {11} 

            Avšak ani napriek týmto snahám neboli tu dostatočné podmienky pre široký rozvoj remesiel. Okrem uvedených kožiarskych cechov nedosiahol počet všetkých cechov v Liptovskom Mikuláši celú desiatku. Okrem kožiarov tu mali cech kováči a zámočníci, krajčíri, spoločný cech mali stolári, kolári a debnári a ďalší spoločný cech mali remenári, klobučníci, sedlári a povrazníci. Pravda, boli tu aj ďalší remeselníci, organizovaní v celoliptovských cechoch (napr. mlynári), ba aj takí, ktorí stáli mimo cechov.« Koniec citovania.

 

            Komentár k cechovým poriadkom za feudalizmu

            Od pradávna sa príslušníci vyšších spoločenských vrstiev – vo významnom spoločenskom postavení – snažili o vytvorenie a udržiavanie zreteľného odstupu od bežných ľudí v bezvýznamnom postavení, ktorých týmto spôsobom ľahšie udržiavali vo vzťahu podriadenosti voči sebe alebo voči akémukoľvek druhu vrchnosti (šľachtickému či duchovenskému stavu) vôbec. Tento systém sa „prevádzkuje“ už po tisícročia.

Citujem príslušnú stať, uvedenú vyššie v texte:

            „Ševcovskí tovariši mali vlastnú cechovú organizáciu.

V prvom článku artikulov tohoto cechu sa pod pokutou 10 – 12 denárov stanovuje povinnosť sústavne a načas sa zúčastňovať bohoslužobných úkonov.

V druhom sa hovorí o úcte k majstrom a o povinnosti pozdravovať zdvihnutím klobúka z hlavy; nedodržiavanie týchto zásad sa malo trestať dvoma funtami vosku.“ (Zrejme to znamenalo pre tovariša citeľnú finančnú pokutu.)

V prvom článku artikulov tohoto cechu sa pod pokutou 10 – 12 denárov stanovuje povinnosť sústavne a načas sa zúčastňovať bohoslužobných úkonov.

V druhom sa hovorí o úcte k majstrom a o povinnosti pozdravovať zdvihnutím klobúka z hlavy; nedodržiavanie týchto zásad sa malo trestať dvoma funtami vosku.“ (Zrejme to znamenalo pre tovariša citeľnú finančnú pokutu.)

A teraz to porovnajme s prvými prikázaniami tzv. (katolíckeho) Desatora (božích prikázaní). –

Ja som Pán Boh tvoj.

Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.

            Asi nebudem ďaleko od pravdy predpokladajúc, že ono Desatoro bolo pravdepodobne predobrazom všetkých cechových artikul, ktorých cieľom bolo v prvom rade zabezpečiť „zákonným spôsobom“ povinnú úctu a poslušnosť učňov i tovarišov najprv voči vyššej vrchnosti, potom – samozrejme – aj voči vedeniu príslušného cechu a napokon aj voči svojmu majstrovi.

            Majúc svojich podriadených takto bezpečne v područí, mohli potom niektorým všednosť ich života a práce „osladiť“ nepatrným (niekedy prakticky až bezvýznamným) nadradením nad ostatných.

            Zhrnuté vo všeobecnosti, cechový poriadok so všetkými svojimi nariadeniami a zákazmi predstavoval akúsi pomyslnú sieť, z ktorej sa obyčajný človek nemal šancu vymaniť. Tento systém ho nekompromisne nútil k práci - hádam až na hranici jeho fyzických možností – a učil ho trpezlivosti. Bežný človek nikdy nedostal nič „zadarmo“.           

            Komentár k vtedajšej pracovnej dobe 

            Na pripomenutie odstavca textu, vyznačeného tučným písmom, v ktorom sa popisuje denno-denná manuálna práca v cechu, parafrázujem len najpodstatnejšie momenty. – 1. Pracovná doba trvala od tretej hodiny, kedy tovariš mal byť už v dielni. 2. Pracovná doba trvala do 22. hodiny (od doby Márie Terézie od 5. hodiny do 20. hodiny). Pracovné prestávky boli ráno o ôsmej, cez obed a o 18. hodine, kedy majstrova žena podávala stravu. 3. Tovariš bol povinný v čase potreby, resp. na príkaz majstra vykonávať aj poľnohospodárske práce. 

            Za predpokladu, že sa spočiatku pracovalo od 3. hod. do 22. hod., s tromi hodinovými prestávkami na jedlo a oddych, denne sa pracovalo šestnásť hodín čistého času. Šesť dní v týždni počas celého roka. Na spánok zostávalo päť hodín denne. Nemožno sa teda čudovať, keď päťdesiatročnému človeku v tých dobách preukazovali všeobecnú úctu, pretože ho považovali už za „starého kmeťa“. Priemerná dĺžka života bola, z dnešného pohľadu, neutešene krátka.

Mária Terézia svojimi nariadeniami skrátila dennú pracovnú dobu na dvanásť hodín. Teoreticky sa teda spánok mohol predĺžiť na osem hodín, a ešte zostávala aj jedna hodina „osobného voľna“ denne. Ale, ako to bolo u mnohých naozaj, vie iba Boh. 

Je viac ako zrejmé, že dnešný človek by nedokázal žiť takýto život. A pritom, v časovom horizonte niekoľko málo desaťročí, reálne hrozí, že ľudstvo vyčerpá všetky dostupné zdroje pre blahobytný život tzv. konzumnej spoločnosti. Keď sa to (ak sa to) stane, materiálna úroveň civilizácie sa (možno) prepadne až na životnú úroveň vo feudalizme. Alebo to možno dopadne ešte horšie.

  

Poznámky:

{1} Odpis v Zbierke cechových písomností Liptova, odd. Liptovský Mikuláš, ševcovský cech (1508/1647 – 1899/1907). Tu sú aj ostatné citované údaje o tomto cechu a originál prepisovaného výučného listu. Uložené v Okresnom archíve v Liptovskom Mikuláši (ďalej OA LM). 

{2} Tamže, zošit 1 – 4, tiež separát, 38 strán. 

{3} Cenové údaje podľa limitácie cien remeselníckych výrobkov a remeselníckej práce, vydanej Liptovskou župou roku 1793; kurentálny protokol obce Lisková z rokov 1788-1888, f. 20 n., OA, LM. 

{4} Cenové údaje podľa limitácií uvedených v protokole Vrbického Huštáka z r. 1831 – 1868, f. 7 n., OA, LM. 

{5} Matej Bel, Notitia Hungariae novae historico-geographica divisia in partes quattuor, Viedeň 1736, II. zv., 545. 

{6} Fényes Elek, Magyar országnak, s´a hozzá kapcsolt tartományoknak mostani állapotja statistikai és geographiai tekintetben, Pest II. zv. 1837, str. 177 a 186. 

{7} Albrecht von Sydow, Bemerkungen auf einer Reise in jahre 1827 durch die beskiden über Krakau und Wieliczka nach den Central-Karpathen, als Beitrag zur Charakteristik dieser Gebirgsgenden und ihrer Bewohner, Berlín 1830. 

{8} Zbierka cechových písomností Liptova, odd. Liptovský Mikuláš, obuvnícky cech 1822-1863, OA LM. 

{9}  Tamže, čižmársky cech 1697 - 1873. 

{10}  Tamže, kožušnícky cech 1630 – 1872. 

{11}  Urbársky súd v Liptovskom Mikuláši, č. 38/1858, Štátny archív v Bytči.  

Pramene: 

[1] Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši, vydané vlastným nákladom Kožiarskych závodov, n. p. v Lipt. Mikuláši, náklad 3000 ex. Vytlačili Tlačiarne SNP, n. p. Liptovský Mikuláš, 1972. 

[2] https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava//sa_v_ziline/pracovisko_archiv_liptovsky_mikulas/informativny_sprievodca/informativny%20sprievodca%20Archiv%20L.%20Mikulas.pdf

   

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Skryť Zatvoriť reklamu