Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši pred časom zanikli a pozoruhodne dlhá tradícia kožiarskeho priemyslu v Liptove pomaly upadá do zabudnutia. Zdá sa mi preto rozumné pripomínať slávnu minulosť aj takto.
Emil Kufčák v [1] o tomto období kožiarstva na Liptove napísal:
[PhDr. Emil Kufčák bol od roku 1955 vedúcim a neskôr riaditeľom Okresného archívu v Liptovskom Mikuláši. Ostal ním aj po územnej reorganizácii v roku 1960 až do roku 1990, keď odišiel na starobný dôchodok. Za jeho pôsobenia dosiahol archív významné úspechy na úseku preberania, sprístupňovania a využívania archívnych dokumentov. Svoje vedomosti využíval v rozsiahlej publikačnej činnosti. V roku 1979 mu minister vnútra za jeho prácu v archívnictve udelil Križkovu medailu.
Vzhľadom na to predstavuje Kufčákov text (jeho rozsah som označil znakmi »...«) profesionálne napísanú odbornú prácu, t.j. aj s doplňujúcimi poznámkami – označenými v tomto článku znakom {} - a o to môže byť pre záujemcov o podobnú tematiku cennejší. – Pozn. autora.]
» Československá republika sa utvorila z dvoch rozdielne hospodársky vyvinutých teritórií. Oproti menej rozvinutému priemyslu na Slovensku stál vyspelý český priemysel. V novej situácii sa ocitli mikulášske továrne na remeň. Mikulášsky garbiarsky priemysel, ktorý v Uhorsku zaujímal popredné miesto, vznikom republiky stratil svoje odbytištia v krajinách juhovýchodnej Európy. Ocitol sa zároveň v konkurenčnom zápase s českým priemyslom. Tieto a niektoré ďalšie momenty silne pôsobili na vývoj kožiarskeho priemyslu v Liptovskom Mikuláši počas celej existencie predmníchovskej republiky.
Mikulášski priemyselní výrobcovia remeňa neboli schopní na domácom trhu konkurovať českému priemyslu, a to z niekoľkých príčin. Základnou príčinou boli vysoké výrobné náklady. Súviseli s disparitou v dopravných tarifách na Slovensku a v Čechách, pravda, v neprospech Slovenska. Dopravné tarify na Slovensku boli vyššie a rozdiely sa upravovali až do roku 1932. Tak napr. vo výročnej správe Ústredného združenia slovenského priemyslu (záujmové združenie priemyselníkov, založené v roku 1920 pod názvom Krajinská skupina pre Slovensko Ústredného zväzu československých priemyselníkov, od roku 1926 Ústredné združenie slovenského priemyslu) z roku 1925 uvádza, že český priemyselník platil dopravné za 1 kg 10-20 halierov, dopravná sadzba na Slovensku činila 60 halierov za kg. Veľkou nevýhodou bolo, že suroviny, pomocné látky aj časť výrobkov sa prepravovali cez celú republiku. Súviselo to s nedostatkom surovín, ktoré sa dovážali zo zámoria (Južná Amerika, Austrália, Afrika, Ázia) a z Nemecka, Poľska a zo severských štátov. Len malé percento predstavovali suroviny z domácich zdrojov. Na spracovanie surových koží potrebné pomocné látky, triesloviny, výťažky, tuky, oleje, chemikálie, sa v absolútnej väčšine dovážali zo zahraničia.
Ďalšou príčinou vysokých výrobných nákladov bolo clo za dovážané suroviny a pomocné látky.
Bol nedostatok výhodného úveru, a z toho vyplývali obmedzené možnosti technického rozvoja.
Veľmi nízky bol podiel mikulášskych kožiarov na štátnych dodávkach, v ktorých sa uprednostňovali výrobcovia zo západnej časti republiky.
Vysoké výrobné náklady a malé možnosti odbytu spôsobovali, že pri poklese cenových hladín boli mikulášske podniky stratové, že sa hromadil tovar, výroba stagnovala. {1}
Tak ako ostatné priemyselné odvetvia, postihol aj mikulášske garbiarstvo inflačný vývoj meny a deflácia roku 1922, krízy z nadvýroby a ostatné sprievodné javy protirečivého vývoja monopolistického kapitalizmu. Pritom sa slovenský priemysel rozvíjal aj v podmienkach nadvlády českého finančného kapitálu, ktorý rozhodoval v hospodárskom živote republiky, ovládal štátnu moc a mal rozhodujúci vplyv vo vnútornej a zahraničnej politike.
V prvých rokoch predmníchovskej republiky sa stretávame v Liptovskom Mikuláši s prejavom utopického socializmu. {2} Jeho predstaviteľom a nositeľom sa stal továrnik Ján Pálka. I keď priznal, že robotník nedostáva úplnú hodnotu svojej práce, nepochopil poslanie robotníckej triedy, triedny boj a zákony spoločenského vývoja. Nakoniec sa k tomu aj verejne priznal, keď vo svojich Zápiskoch z roku 1932 napísal, že Marxa pozná, ale neprijíma jeho straníckosť a triednu nenávisť, a preto že je proti spoločnému vlastníctvu pôdy a proti zoštátneniu priemyslu. K rozhodnutiu, aby sa robotníci stali spoluvlastníkmi jeho továrne, vraj dospel na základe kresťanského učenia, zdravého rozumu a dobrej vôle. Už takýto prístup k socializácii vlastnej továrne mal charakter romantických túžob rojka a bol akciou slúžiacou na otupovanie ostria triedneho boja, a preto bol predurčený na neúspech.
20. septembra 1920 vydal Ján Pálka ohlas k osadenstvu továrne, v ktorom v 10 bodoch stanovil podmienky, za akých sa mali robotníci stať spoločníkmi. V decembri 1920 a 1921 vydal ďalšie ohlasy. Podľa nich mali robotníci participovať na kapitáli a na každoročnom zisku (20 – 25 %). Výrobné prostriedky zostali v rukách kapitalistu.
Celá akcia, ktorá v podobe reformy v rámci buržoáznej republiky mala riešiť sociálne problémy, sa obrátila proti robotníkom. Podiely sa nevyplácali, ale len zapisovali. Kapitalistická kríza z nadvýroby začiatkom roku 1921, prehlbujúca rozpory kapitalizmu, zastihla aj túto fabriku. A keď celý zámer stroskotal, Ján Pálka vyhlásil, že jednou z príčin neúspechu bola nezrelosť robotníctva.
Mikulášsky garbiarsky priemysel v prvých dvoch rokoch existencie predmníchovskej republiky pri nedostatku spotrebných tovarov ešte prosperuje. No už v lete 1920 sa začínajú prejavovať príznaky krízy z nadvýroby. Hromadia sa tovary, pracuje sa obmedzene, nastáva nezamestnanosť. Na túto skutočnosť upozorňuje mikulášsky župný úrad Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska už 2. júla 1920. Pre nadvýrobu a obmedzené možnosti odbytu odmietajú Žuffovci a Pazeríni prijať do roboty demobilizovaných vojakov. Výrobná kapacita prudko klesá. V Hubkovej továrni na remeň spracovali roku 1918 spolu 34 118 kusov koží, roku 1919 to bolo 14 215 kusov, roku 1920 spolu 7693 kusov, roku 1921 už len 6732 kusov, roku 1922tiež iba 6920 kusov. Firma Juraj Lacko a synovia spracovala roku 1918 spolu 6320 q koží, roku 1919 to bolo 6240 q, roku 1920 prišiel pokles na 4301 q, roku 1921 na 3864 q, roku 1922 na 1923 q koží. Garbiarska továreň Ľudovíta Pazeríniho spracovala roku 1918 spolu 50 000 kusov koží, roku 1919 to bolo 40 000 kusov, roku 1920 iba 30 000 kusov, roku 1921 tiež 30 000 kusov, roku 1922 poklesla produkcia na 20 000 kusov, roku 1923 na 16 000 kusov. V továrni Andreja Žuffu sa v jeseni 1922 pracovalo štyri dni v týždni, u Mateja Žuffu tri dni v týždni, a podobne je to aj v ďalších fabrikách. {3}
Počas cyklickej povojnovej hospodárskej krízy zastavila výrobu a zanikla kožiarska fabrika Mateja Žuffu. Celý majetok prešiel do rúk Liptovskej úverovej banky, ktorá 27. novembra 1929 predala bývalú továreň s obytným domom Branislavovi Vozárymu za 450 000 Kčs. Vozáry odkúpil aj strojné zariadenie (parný stroj a iné stroje) v hodnote 152 000 Kčs. Okrem tejto fabriky zastavili výrobu aj niektoré ďalšie menšie podniky, napr. firma H. Liebstera.
V polovici dvadsiatych rokov sa zlepšil odbyt. 35 % výrobkov kožiarskeho priemyslu na Slovensku sa vyviezlo do Sovietskeho zväzu, 33 % do Rakúska, 2 % do iných štátov (Poľska, Anglicka), 20 % sa umiestnilo na Slovensku a na Zakarpatskej Ukrajine a 10 % v Čechách. Tieto celoslovenské údaje sa vzťahujú aj na mikulášsky priemysel.
Pokles výroby roku1926 opäť zasiahol mikulášske garbiarstvo. Súvisel s ťažkosťami odbytu. Hospodársko-politické podmienky a orientácia československej politiky spôsobili, že odpadol export do Sovietskeho zväzu, a preto len asi 35 % tovarov šlo na vývoz do susedných štátov.
Naskytujú sa možnosti – i keď obmedzené – obchodovať s Maďarskom. Ani napriek odbytovým ťažkostiam však nebol export do Maďarska veľmi lákavý. Na vyvážaný tovar bolo uvalené vysoké prohibitívne clo, ktoré malo slúžiť ochrane rozvoja maďarského kožiarskeho priemyslu. K úprave cla a k čiastočnému zlepšeniu možnosti exportovať došlo po uzavretí československo-maďarskej obchodnej zmluvy roku 1928.
Hoci československý priemysel ako celok od roku 1927 do roku 1929 dosiahol veľký rozmach, mikulášska výroba remeňa zaznamenala pokles. Vo výročnej správe Ústredného združenia slovenského priemyslu z roku 1927 sa konštatuje: „Najdôležitejšie výrobné mesto Liptovský Mikuláš (v kožiarskom priemysle na Slovensku – pozn. E. K.) so svojím starým pochvalne známym priemyslom výroby vrchného remeňa prestalo účinkovať ako činiteľ hospodársky. {4}A nielen mikulášske kožiarstvo stagnuje. V tom čase zaniká aj továreň na remeň v Košiciach a v Rimavskej Sobote.
Export za každú cenu ako východisko z núdze viedol aj k vývozu polotovarov (firma A. Žuffa). Dve mikulášske firmy hľadajú východisko vo vývoze kapitálu. Andrej Žuffa a synovia investovali v Budapešti, kde zriadili továreň na spracovanie koží. Peter Droppa zase namieril do Stolného Belehradu. Obe akcie nemali dlhé trvanie. P. Droppa pritom skončil s nezdarom. Sú tu aj snahy kooperovať s Baťom (A. Žuffa).
Roku 1927 si mikulášski priemyselníci založili Družstvo koželužských priemyselníkov, spoločnosť s ručením obmedzeným. Jeho stanovy boli schválené na valnom zhromaždení 17. novembra 1928. Podľa nich bolo cieľom družstva predovšetkým obstarávať spoločný nákup pomocných látok a hájiť záujmy mikulášskeho kožiarstva. Spoločnosť však po niekoľkoročnej činnosti upadla do pasivity, lebo nesplnila očakávanie pri hľadaní východiska z ťažkej situácie. {5}
Mikulášski výrobcovia sa usilujú dostať z krízového stavu, a preto sa dovolávajú pomoci. V júni 1927 bola zvolaná porada veľkých rozmerov do Bratislavy. Zúčastnili sa na nej i viacerí ministri a zástupcovia všetkých politických strán. Výsledkom boli sľuby o všestrannej pomoci. Ministerstvi funancií vyslalo do Liptovského Mikuláša komisiu, ktorá mala prešetriť pomery a preštudovať finančné písomnosti fabrikantov. A to bolo zo strany ministra financií všetko, ba ani správa o výsledku ministerskej návštevy sa do Mikuláša nedostala. Ministerstvo obchodu oznámilo, že slovenský kožiarsky priemysel nie je v nevýhode oproti českému kožiarskemu priemyslu, ale že treba uznať, že je po vojnovej konjunktúre. A ministerstvo dopravy napísalo, že nemôže nájsť prostriedok na povzbudenie tejto miestnej priemyslovej výroby.
V marci 1928 sa konalo v Starom Smokovci valné zhromaždenie Ústredného združenia slovenských priemyselníkov. Zúčastnil sa na ňom aj minister obchodu československej vlády dr. František Peroutka. Toto snemovanie slovenských priemyselníkov venovalo značnú časť svojho rokovania krízovému stavu mikulášskeho garbiarskeho priemyslu.
Už v správe, ktorú predniesol generálny riaditeľ združenia Egon Bondy, sa hovorilo o požiadavke mimoriadnej sanácie lučenského a mikulášskeho priemyslu. Za jej realizáciu sa prihováral predseda bratislavskej obchodnej komory senátor Kornel Stodola. O bolestiach mikulášskeho garbiarskeho priemyslu a východiskách z krízy hovoril dr. inž. M. Žuffa.
Poukázal na to, že po roku 1918 stratil mikulášsky priemysel trhy a neustále pociťoval následky nespravodlivej tarifnej politiky. Mikulášski fabrikanti sa dovolávali pomoci u ministrov (Sontag, Novák, Mičura, Kállay, Hodža), títo navštívili Liptovský Mikuláš, avšak nepomohli, lebo sľubmi sa nič nedá vyriešiť. Dr. inž. M. Žuffa poukázal ďalej na to, že ani obchodná zmluva veľa neznamenala, pretože vysoké colné sadzby predstavovali až 25 % hodnoty jednotlivých tovarov. Hovoril tiež o snahách investovať v zahraničí. V závere sa obrátil na ministra dr. F. Peroutku a požiadal ho, že ak chce pomôcť, aby uvažoval o železničných tarifách, štátnych dodávkach, lacnom úvere, colných poplatkoch a predvojnových požiadavkách voči Maďarsku. {6}
Prišla svetová hospodárska kríza, ktorá stagnujúci a na vývoz odkázaný priemysel prudko zasiahla. Obraz o tom poskytujú údaje o výrobe a zamestnanosti. Tak napr. v továrni Juraja Lacku roku 1919 spracovali 6240 q koží, roku 1929 len 5390 q a roku 1931 už iba 1517 q koží. Počet robotníkov poklesol počas krízy na tretinu. V továrni Jána Pálku pracovalo roku 1929 spolu 137 robotníkov, roku 1930 už len 84, roku 1931 iba 37 a roku 1932 už len 19. V garbiarskej fabrike Ľudovíta Pazeríniho roku 1918 spracovali 50 000 kusov koží, no v rokoch 1929-1931 už len 15 000 kusov ročne a roku 1932 iba 12 000 kusov. V Továrni na remeň, úč. spol., sa využívala kapacita v roku 1927 na 60 %, v rokoch 1929-1931 na 35%. U A. Žuffu sa výrobná kapacita počas hospodárskej krízy využívala asi na 50 %.
Počas hospodárskej krízy zanikla firma Peter Hubka, továreň na remeň. Kým v roku 1918 sa v tejto továrni spracovalo 34 118 kusov koží a bolo zamestnaných 127 robotníkov, už od nasledujúceho roku začína sa pokles. Oživenie roku 1924, kedy 67 robotníkov spracovalo 19 921 kusov koží, bolo len prechodné. nepravidelná a redukovaná výroba sa roku 1931 úplne zastavila. Roku 1932 sa tu spracovalo ešte 1000 koží, ale v tom istom roku podnik zanikol. Roku 1932 zanikla aj firma Peter Droppa. nasledujúceho roku prevzal tento podnik E. Grub a spol. a otvoril prevádzku v menšom rozsahu ako kožodielňu, v ktorej zamestnával 5-6 robotníkov. {7}
Pomôcť z ťažkej situácie mali aj zmeny vo výrobných programoch. Žuffovci hľadali východisko v rozšírení výroby. Začali vyrábať syntetické triesloviny. Ján Pálka roku 1934 preorientováva časť výrobnej kapacity na výrobu hnacích remeňov a koženú galantériu.
Dr. inž. M. Žuffa na valnom zhromaždení Ústredného združenia slovenských priemyselníkov roku 1928 vyhlasoval, že mikulášski fabrikanti nebudú predkladať žiadne memorandá, lebo odpoveďou na ne by boli len sľuby. Aká však bola skutočnosť?
Mikulášski priemyselníci, Okresná odborová rada československého odborového združenia a Okresné živnostenské spoločenstvo v Liptovskom Mikuláši zorganizovali v nedeľu 17. augusta 1930 na mikulášskom námestí manifestáciu za záchranu mikulášskeho kožiarskeho priemyslu. Na zhromaždení sa zúčastnilo okolo 1000 ľudí. Rečníci inž. V. Droppa, inž. J. Liška, poslanec J. Korman a redaktor Srb hovorili o kríze mikulášskeho priemyslu. Na záver zhromaždenia bola prijatá rezolúcia s požiadavkami upraviť dopravné tarify, poskytnúť lacný úver, prideľovať štátne a verejné dodávky, začať s núdzovými prácami pre nezamestnaných a poskytovať štátne podpory na zvýšenie exportu. {8}
Začiatkom tridsiatych rokov preniká Baťov kapitál na Slovensko vo zvýšenej miere. Roku 1931 sa stávajú súčasťou Baťovho koncernu fabriky v Bošanoch (výroba podošvového remeňa) a v Nových Zámkoch (zvrškový remeň).
Z toho času je aj memorandum mikulášskych fabrikantov:
„Memorandum v záležitosti záchrany mikulášskeho koželužského priemyslu
Náš vyše 100-ročný koželužský priemysel, ktorý poskytoval tisícom a tisícom rodín živobytie, sa dostal do takého stavu, že behom niekoľko týždňov bude vo všetkých továrňach práca definitívne zastavená.
Táto katastrofa pre naše mesto, ako i pre celé obyvateľstvo horného Liptova sa dá odvrátiť jedine tým spôsobom, ak smerodajné vládne kruhy v poslednom okamihu radikálne zasiahnu a odčinia všetky disparity, ktoré spomenutý priemysel nášho mesta od 12 rokov nivočia.
Priemyselníci mikulášski pri príležitosti tajnej porady, ktorá bola v L. Sv. Mikuláši roku 1918 pred prevratom, predniesli našim národným a politickým vodcom tú obavu, že väčší priemysel český a moravský existenčne ohrozovať bude menší priemysel slovenský.
Na tieto naše obavy sme boli uistení zo strany tehdajších i terajších najčelnejších slovenských činiteľov, ktorí sa uvedenej porady v L. Sv. Mikuláši zúčastnili, že sa na slovenský priemysel bude brať náležitý zreteľ a v každom ohľade, čo sa len Mikuláša samotného týče, že nás ubezpečujú a že nám zaručujú i naďalej možnosť existencie a že za každých okolností sa postarajú o to, aby podnikateľské podmienky nášho priemyslu boli rovnaké s podmienkami, za ktorých pracuje priemysel v historických zemiach, a konečne nás ubezpečili o tom, že štátna správa i v prípadných kritických obdobiach, ktoré by mohli zasiahnuť náš priemysel v novoutvorenom štáte, bude honorovať vynikajúce zásluhy mikulášskeho robotníctva, ako aj význam a zásluhy jediného bývalého slovenského priemyslu.
Spomenutí vodcovia národa si boli vtedy dobre vedomí toho, že koželužský priemysel v Mikuláši je nie umelou konštrukciou bývalej vlády, ale že vyrástol z prirodzených predpokladov, ktoré boli práve v Mikuláši v ideálnej miere dané.
Na základe tohoto uistenia a na základe týchto podmienok investoval mikulášsky priemysel do svojich podnikov vyše 50 % investícií, ktoré od založenia až po dneska do tohoto nášho priemyslu boli vložené. Mnohé podniky si takrečeno úplne na novo prestavili svoje závody. Týmto sa vyčerpali likvidné, disponibilné fondy, naproti tomu ale po stránke technickej vyspelosti a moderného zariadenia sme dosiahli to, že sme mohli, úfajúc a predpokladajúc rovné podnikateľské podmienky s koželužským priemyslom v historických zemiach, ktoré, samozrejme, boli mimo nášho dosahu a ktoré nám podľa uistenia uvedených činiteľov našich štátna správa mala zabezpečiť, úspešne konkurovať a tým väčšou mierou si zabezpečiť existenciu nášho priemyslu.
Príčiny dnešného stavu katastrofálneho, do ktorého sa náš priemysel dostal, sú nasledovné:
1. Obchodné zmluvy so susednými nástupníckymi štátmi, ktoréžto boli prirodzenými odbytiskami našich výrobkov, nebrali dostatočný zreteľ na túto okolnosť, dôsledok čoho bol ten, že kontinuita obchodného spojenia, ktorá by sa ešte určitý čas po prevrate bola mohla udržať, bola prerušená, patričné štáty medzičasom vybudovali samy svoj náhradný priemysel, ktorý si postupom času vedel vydobyť neobyčajne silné defenzívne clá, ktoré sa stali dnes prakticky prohibitívnymi. takýmto spôsobom strácal náš priemysel svoje prirodzené odbytiská.
2. Deflácia v roku 1922 bola prevedená príliš rapídne a bez náležitého upozornenia slovenského priemyslu.
3. Celý hospodársky život na Slovensku, menovite ale náš priemysel, je od prevratu potláčaný tým, že následkom nedostatočnej tarifálnej politiky, to jest neprimeraným odstupňovaním sadzieb na veľké vzdialenosti, sme sa od prevratu nemohli vymaniť z nášho disparitného postavenia oproti koželužskému priemyslu v historických zemiach. Od dvanástich rokov využili sme každú sebamenšiu i nepatrnejšiu príležitosť, aby sme smerodatných činiteľov upozornili na neudržateľnosť a nespravodlivosť tohoto systému. Z našich štatistík, ktoré sme predostreli ministerstvu železníc ako i ministerstvu obchodu a ktoré boli z položky na položku skontrolované, vyplýva, že náš priemysel doplatil od roku 1918 do inkl. roku 1929 okruhle 20 000 000 Kč na túto disparitu.
4. Je všeobecne známou bolesťou na Slovensku nespravodlivosť v zadávaní štátnych a verejných dodávok. V roku 1929 zaplatilo Slovensko asi 16 % z celkových daní, naproti tomu dostalo z celkových štátnych dodávok asi 3,8 %! Toto ďalšie komentáre nepotrebuje. Okrem toho bolo nám ukrivdené ešte tým, že následkom neopatrného jednania samotného pána ministra národnej obrany bola oproti skutočnosti, ktorú sme pri tejto príležitosti preukázali – rozšírená zvesť, že mikulášske kožené výrobky sa nehodia pre armádne účely, a následkom toho boli celé série nám udelených objednávok stornované a my sme boli nielen materiálne, ale i morálne značne poškodení.
5. Následkom horeuvedených okolností dostali sa niektoré firmy do odvislosti na bankách, ktoré príliš vysokým úrokovým bremenom celkom zvlášť znemožňovali ich zreštaurovanie sa.
6. Rapídnym rozvojom firmy T. a A. Baťa v Zlíne, ktorá v základoch ohrozila konzumentov našich výrobkov, taktiež sprostredkovateľov našich tovarov, sme z veľkej čiastky stratili domáci trh. Naproti tomu túto stratenú čiastku konzumu firma Baťa nezaokrýva u nášho priemyslu, ale si ho vyrába vo vlastných závodoch.
Dnešný katastrofálny stav nášho priemyslu vyžaduje radikálne a veľkorysé riešenie tohto ožehavého problému. Jediný spôsob, ktorým sa mikulášsky priemysel zachrániť môže, je:
a) Kompenzácia dľa individuálneho ujednania všetkých tých disparít zo strany štátnej, ktoré v uvedenej miere zapríčinili dnešný stav.
b) Súčasné zaistenie kooperácie s firmou Baťa vo forme, ktorá sa má individuálne a pod štátnym dozorom celému priemyslu v Mikuláši zabezpečiť so súčasným likvidovaním zásob tovarov.
c) Zaistenie stálych štátnych a verejných dodávok pre mikulášsky koželužný priemysel.
d) Prispôsobiť obchodné zmluvy našim hospodárskym a nie politickým potrebám.
Týmto by bol mikulášsky problém raz navždy vyriešený.
V Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 4. júna 1931.“ {9}
Publikované memorandum umožňuje čitateľovi urobiť si obraz o vtedajších pomeroch, nazrieť do zákulisia a vidieť príčiny stagnácie a predstavy, ako vyviaznuť z krízy. Pravda, dnes už vieme, aké bolo jediné a reálne východisko, že ono sa zrodilo až po víťazstve robotníckej triedy a nastolení jej moci a zospoločenštení výrobných prostriedkov. (Pozn. editora. - Vzhľadom na rok vzniku textu je tento, pochopiteľne, poplatný socialistickej ideológii.)
V tejto súvislosti si všimnime dve otázky z úvodnej časti memoranda. Mikulášski priemyselníci predpokladali, že prosperitu ich fabrík zabezpečí nový štát, utvorený roku 1918. Ich národné záujmy sa tak pred rokom 1918, ako i po zrode republiky a počas jej existencie spájajú a stotožňujú so záujmami celej slovenskej buržoázie. Prvoradá je otázka trhu. Pred rokom 1918 zápasili s maďarskou a rakúskou buržoáziou o ovládnutie slovenského národného trhu a zaujatie výhodných pozícií na celouhorskom trhu a vývoze. A ešte sa ani nevytvoril nový štát, a už boli obavy o národný trh a odbyt tovaru. Preto medzi účastníkmi tajnej porady Slovenskej národnej strany v Martine v máji 1918 nachádzame aj mikulášskeho fabrikanta Branislava Lacku, preto bola porada v Liptovskom Mikuláši.
Mikulášski fabrikanti sa pri hľadaní východiska z hospodárskej krízy a na podporenie svojich požiadaviek frázou odvolávajú aj na mikulášske robotnícke hnutie. Žiadajú „...honorovať vynikajúce zásluhy mikulášskeho robotníctva...“. Ako vidieť, uznávajú jeho zástoj v boji o povalenie monarchie a vznik republiky (1. máj 1918), ale pri sledovaní svojich triednych záujmov sú odhodlaní kalkulovať a ťažiť i zo zásluh proletariátu, hoci medzi oboma triedami sú antagonistické rozpory. A keby sa bolo podarilo realizovať návrhy uvedené v programe, v postavení robotníctva by sa nič nezmenilo, vynikajúce zásluhy robotníckeho hnutia by sa i naďalej honorovali proletarizáciou a vykorisťovaním.
Mikulášsky garbiarsky priemysel sa z krízy a depresie preberal pomaly, a preto vzostup výroby bol len pozvoľný. Oživenie nastáva až v polovici tridsiatych rokov a dopomohli k nemu štátne objednávky. Šlo v podstate o dodávky pre armádu, pretože sa Československo, susediace s agresívnym fašizmom, začalo intenzívne pripravovať na vojnu. Nepatrne sa zlepšili možnosti exportu.
Po očakávanom oživení hospodárstva však neprišla v mikulášskom garbiarskom priemysle fáza rozmachu. Spôsobovali to známe a chronické príčiny stagnácie a zlého postavenia tohto priemyselného odvetvia. K nim sa pridružili aj ďalšie momenty, a to stúpanie cien surovín, zvýšenie dane z obratu z kože a kožených výrobkov (od začiatku roku 1936) a pod.
V období oživenia výroby pribúdajú aj nové podniky. V roku 1936 zanikla firma Ján Pálka a 31. decembra toho istého roku bolo ustanovené Družstvo pre koželužský a remenársky priemysel, spoločenstvo s ručením obmedzeným (Pálka – Žuffa). {10}
V marci 1937 začína v Liptovskej Ondrašovej (od leta 1941 v Liptovskom Mikuláši) továrensky vyrábať obuv František Kráľ. Zamestnával 50-60 robotníkov.
Situácia po štátoprávnych zmenách v rokoch 1938-1939 bola komplikovaná. Mikulášsky priemysel, ktorý bol vždy odkázaný na dovoz surovín a pomocných látok, pre rinčanie zbraní a blížiaci sa svetový vojnový požiar mal problémy s importom aj exportom. Boli ťažkosti s devízami a cenami.
Pre vojnové udalosti stratil mikulášsky priemysel zámorské zdroje surovín. Stúpli ceny surovín, boli ťažkosti s obstarávaním drahých pomocných látok, stúpali výrobné náklady, ale aj ceny. Bolo zavedené viazané hospodárstvo. Vyhláškou ministra hospodárstva z januára 1940 bolo zriadené Kožné družstvo v Bratislave, do pôsobnosti ktorého patril výkup surových koží. Kože sa podľa kľúča ministerstva hospodárstva, resp. Ústredne pre hospodárstvo surovinové a priemyselné prideľovali jednotlivým fabrikám. Od roku 1942 namiesto Ústredne distribuoval surové kože Najvyšší úrad pre zásobovanie. Taktiež distribúciu kožených výrobkov prevádzala Ústredňa pre hospodárstvo surovinové a priemyselné prostredníctvom Evidenčnej kancelárie kožiarskeho priemyslu, zriadenej v Liptovskom Mikuláši.
No aj napriek závislosti od dovozu surovín a pomocných výrobných látok a obmedzeným možnostiam exportovať mikulášsky priemysel vzrastal. Umožnila to najmä vojnová konjunktúra a potreba výrobkov kožiarskeho priemyslu, ako aj strata konkurencie zo strany českého priemyslu. Mikulášski priemyselníci sa snažili využiť príležitosť v nových podmienkach.
Obraz o raste a rozvoji mikulášskeho garbiarskeho priemyslu v tomto období poskytujú číselné údaje. Bilančný zisk v továrni Andreja Žuffu roku 1938 predstavoval 89 763 korún, no v roku 1943 činil 1 777 352 korún. Hodnota vyrobeného tovaru v roku 1943 predstavovala sumu 17 230 674 korún. Bilančné zisky v továrni Ľ. Pazeríniho, resp. firmy Guzikiewicz a spol. v roku 1938 činili 190 000 korún, roku 1943 však 1 024 000 korún. V továrni Juraja Lacku roku 1938 zisk činil 171 711,80 korún, roku 1943 však 1 312 455,10 korún. V Továrni na remeň, úč. spol., vzrástol počet zamestnancov od roku 1938 do roku 1943 približne o štvrtinu. Martin Nahálka zamestnával roku 1940 celkom 21 pracovníkov, no v roku 1943 tento počet vzrástol päťnásobne.
Rozvoj sa zračí aj v investičnej činnosti. Roku 1942 rozširuje prevádzkové priestory Martin Nahálka a spol. v Liptovskej Ondrašovej (M. nahálka získal živnostenské oprávnenie roku 1931). Firma A. Žuffu roku 1940 zakúpila nové garbiarske stroje, v nasledujúcom roku vybudovala sociálne zariadenia a byty pre robotníkov, v rokoch 1943-1944 kúpila ďalšie strojné zariadenie a postavila extraháreň. Družstvo pre koželužský a remenársky priemysel v rokoch 1941-1943 modernizovalo výrobu zakúpením nových strojov a rozšírilo prevádzkové priestory. Lackovci inštalovali 9 obrábacích strojov, postavili nové skladište a previedli menšie stavebné úpravy. Firma Guzikiewicz a spol. postavila v rokoch 1941-1942 dvojposchodový objekt a zakúpila nové stroje, všetko v hodnote dva milióny korún. {11}
Obdobne ako v iných slovenských mestách, aj tu dochádza k zmenám vo vlastníckych vzťahoch. V Továrni na remeň, úč. spol., sa v rokoch 1939-1940 v duchu antisemitskej politiky podstatne mení zloženie akcionárov. Zatiaľ čo v roku 1938 najviac účastín vlastnili Haasovci – zo 140 účastín bolo v ich rukách 120 – roku 1940 z 355 účastín vlastnili: dr. E. Kováč 80, K. Takáčová 50, dr. V. Takáč 70, E. Kočiš 5, dr. J. Stanek 5, G. Haas 75, inž. B. Haas 70 účastín. Predsedom účastinárskej spoločnosti bol dr. Vincent Takáč, riaditeľom fabriky Július Kamprath.
1. júla 1942 arizovali židovský majetok Ľudovíta Pazeríniho. vytvorila sa firma na čele s ľudáckym exponentom Eugenom Guzikiewiczom (Guzikiewicz a spol., továreň na remeň). Novozriadený podnik získal živnostenské oprávnenie vo februári 1942. Spoločníkmi boli: E. Guzikiewicz (70 %), V. Belopotocký (17 %) a M. Javoš (13 %). {12}
Sprievodným znakom inflačného vývoja v poslednom roku vojny boli ťažkosti s výrobou a odvozom výrobkov. Ich príčinou bol nedostatok surovín, pomocných látok a paliva a problémy s prepravou po železnici; v dôsledku toho nasledoval pokles výroby. Úpadok sa stupňoval po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr a s príchodom prvých sovietskych a našich vojakov na hranice Liptova a do hornoliptovských obcí.
Počas vyše dva mesiace trvajúcich bojov o Liptovský Mikuláš bolo poškodených asi 80 % budov, z toho asi 10 % ťažko, bola prerušená železničná doprava a veľké škody boli spôsobené na cestách. Poškodené boli aj továrenské objekty. Najväčšie škody však spôsobili nemeckí fašisti, ktorí poodvláčali všetko, na čo stačili. tak z továrne A. Žuffu a synov od 28. januára do 1. marca 1945 a od 15. marca do 30. marca odviezli remeň, polotovary, surové kože, pomocné látky na 327 nákladných autách. Ak k tomu prirátame škody na budovách, zariadení a pod., strata počas vojnových udalostí predstavuje 16 218 582 korún. Z továrne Guzikiewicz a spol. odviezli remeň, polotovary, suroviny, pomocné látky v hodnote okolo 14 miliónov korún. Vyrabovali aj ostatné fabriky a časť materiálov odviezli do Brezovej pod Bradlom (v rozsahu 22 vagónov), časť priamo do Nemecka. {13}
Po oslobodení mesta 4. apríla 1945 prevzal moc národný výbor. Hneď začal pripravovať podmienky pre politickú a hospodársku konsolidáciu a obnovu priemyselnej výroby. Povojnový život sa normalizoval. Po rekonštrukčných prácach sa roztáčali kolesá fabrík, ktoré spočiatku zásobovali Sovietsku armádu a našich vojakov. Brzdou bol nedostatok surovín a pomocných látok, i keď časť Nemcami odvlečených materiálov sa vrátila. Veľmi boli obmedzené prepravné možnosti, pretože fašisti pri ústupe zničili železničnú trať a iných dopravných prostriedkov bol nedostatok.
Na podniky, ktoré vlastnili kolaboranti, bola uvalená národná správa. 17. apríla 1945 obnovuje prevádzku bývalá továreň na remeň Guzikiewicz a spol. a závodný výbor menuje za správcu továrne robotníka Michala Antošku. 19. septembra 1945 bola výmerom povereníctva priemyslu a obchodu uvalená na túto firmu národná správa a za národných správcov boli vymenovaní Michal Antoška, Ján Nemček, inž. Ervín Pazeríni. Avšak výmerom toho istého povereníctva zo dňa 21. júla 1947 bola národná správa zrušená a bol vydaný súhlas k zriadeniu firmy Ľudovít pazeríni a synovia (pôvodní majitelia). V roku 1945 bola uvalená národná správa aj na Továreň na remeň, uč. spol., a za národného správcu bol vymenovaný Michal Kuzma, v roku 1946 Michal Kuzma, Adolf Haas a Matej Uličný. {14}
Najzávažnejšou súčasťou budovateľského programu vlády Národného frontu Čechov a Slovákov bol dvojročný plán (1947-1948) s cieľom obnoviť hospodárstvo a dosiahnuť predvojnovú úroveň. Vzťahoval sa aj na kapitalistickú sféru, a teda úlohy dvojročného plánu pripadli aj na mikulášske garbiarske fabriky.
Garbiarsky priemysel aj pri celkovom plnení úloh neustále zápasil s nedostatkom surovín a pomocných látok (systém distribúcie, veľké zvýšenie cien na svetových trhoch, možnosti dovozu a vývozu). Uplatnenie na vnútornom trhu sa riešilo umiestňovaním väčšiny výrobkov v národnom podniku Baťa - Baťovany.
Problémy boli s dovozom trieslovín, a to jednak pre ťažkosti v doprave, jednak pre nedostatok devíz. Preto sa mali riešiť priamo v Liptovskom Mikuláši výstavbou extrahárne, spracúvajúcej svrčinovú kôru z Liptova a priľahlých regiónov.
Snahy o posilnenie pozícií jestvujúceho kožiarskeho priemyslu v Liptovskom Mikuláši sa prejavujú už v lete 1945. ONV v Liptovskom Mikuláši 20. augusta 1945 podáva Povereníctvu SNR pre priemysel a obchod návrh na premiestnenie továrne Grünbergera a Seidla (výroba trieslovín a chemických výrobkov) z Hrádku nad Nisou a žateckej rafinérie na smrekovú smolu (F. Lustig a spol.). Kým by sa postavili nové objekty, navrhoval ONV uvedené fabriky premiestniť do bývalej továrne Hubkovej a Žuffovej.
Na jar nasledujúceho roku na požiadanie ONV pripravili znalecké posudky kožiarski odborníci inž. Pavol Žuffa a inž. Ervín Pazeríni. Obidvaja experti vrelo odporúčali postaviť extraháreň na výrobu svrčinového extraktu. Najmä projekt P. Žuffu, vychádzajúci z vlastných skúseností (v rokoch 1941-1944 vlastnil menšiu extraháreň v Palúdzke), je detailný, podložený faktami a výpočtami, ktoré dokazujú rentabilnosť plánovanej akcie. Preto sa ONV obrátil na Povereníctvo priemyslu a obchodu, Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy a Štátny štatistický úrad v Bratislave so žiadosťou premiestniť spomínané fabriky z Čiech do Liptovského Mikuláša, alebo postaviť novú extraháreň. K návrhu vyslovil pripomienky prof. dr. inž. Václav Kubelka z Brna, na ne odpovedal inž. P. Žuffa. 3. októbra 1947 o návrhu na stavbu extrahárne rokovala Čs. spoločnosť koželužských chemikov za účasti zástupcov slovenských národných orgánov, vojenskej správy, znárodneného i súkromného sektoru kožiarskeho priemyslu z Čiech a zo Slovenska. Po živej výmene názorov bol prijatý návrh, aby bola extraháreň postavená v tatranskej oblasti ako súčasť niektorej kožiarskej fabriky alebo ako samostatný podnik na družstevnom základe. Jej veľkosť a kapacita sa mala určiť podľa predpokladanej ťažby svrčinovej kôry v tejto oblasti. {15} Návrh sa nerealizoval a neskôr už nebol aktuálny.
Problémy surovinovej základne a odbytu mala riešiť a zároveň hájiť záujmy mikulášskych fabrikantov nová družstevná organizácia. 30. apríla 1947 bolo zakladacie zhromaždenie Dovozného a vývozného družstva kožiarskeho priemyslu, družstva s ručením obmedzeným, v Liptovskom Mikuláši. Jeho kompetencia sa mala vzťahovať na celé územie Slovenska.
Cieľom družstva – ako sa hovorí v stanovách – bolo „...sústreďovať a umožňovať dovozný a vývozný obchod kožiarskeho a jemu príbuzného priemyslu.“ To znamenalo obchodovať so surovinami, pomocnými látkami, polotovarmi, tovarmi, strojmi, obstarávať úver a hájiť záujmy fabrikantov.
O družstvo prejavilo záujem najmä 27 spoločníkov z Liptovského Mikuláša, ktorí podpísali 53 podielov po 5000 Kčs, spolu 265 000 Kčs.
Orgánmi družstva boli valné zhromaždenie, správa a dozorný výbor. Na valnom zhromaždení boli do správy zvolení inž. Pavol Žuffa (predseda), Martin Nahálka, inž. Miloš Lacko a inž. Ervín Pazeríni.
Povereníctvo priemyslu a obchodu však prípisom z 20. júla 1947 stanovy družstva neschválilo a žiadalo aspoň zdvojnásobiť počet členov. Ďalšou podmienkou bolo rozšíriť okruh podielnikov aj mimo príbuzenstva mikulášskych fabrikantov. Členská základňa sa do konca roku 1947 zvýšila o päť členov. 31. marca 1948 Povereníctvo priemyslu a obchodu s konečnou platnosťou zamietlo registráciu družstva. {16}
Februárom 1948 prišla nová etapa znárodnenia a to znamenalo zánik kapitalistických garbiarskych podnikov v Liptovskom Mikuláši. « Koniec citovania.
Autorská poznámka:
Tým končím so zverejňovaním údajov o vývoji kožiarstva na Liptove (v podmienkach cechovej výroby za feudalizmu) a kožiarskeho priemyslu na Slovensku do polovice 20. stor. (v podmienkach kapitalizmu) – obrazu, ktorý fundovane zostavil svojou odbornou prácou Emil Kufčák.
V nasledujúcom článku sa pokúsim načrtnúť obraz kožiarstva na Slovensku v 20. storočí predovšetkým zo subjektívneho pohľadu na tematiku. Vykreslím vlastný dojem, ktorý som si mohol utvoriť vďaka záujmu o vec ako aj vďaka možnostiam internetu na prelome 20. a 21. storočia. Bude v ňom podstatne viac obrazového materiálu, spracovaného nie umelecky ako ilustrácie, ale vskutku reálne dokumentujúceho stav a vývoj kožiarskeho priemyslu na Slovensku v 20. storočí.
Poznámky:
{1} Výročné spravy Ústredného združenia slovenského priemyslu z rokov 1923-1942, vydávané vlastným nákladom združenia, tlačené v Martine, a nižšie citované pramene.
{2} Ján Pálka, Zápisky, Vydavateľské oddelenie YMCA v Prahe 1932.
{3} Liptovská župa, liptovský župan, č. 50/1920 adm., 189/1922 prez., Štátny archív v Bytči; Okresný úrad Liptovský Mikuláš (ďalej OÚ), č. 7/1923 adm., 102/1940 prez., Okresný archív Liptovský Mikuláš (ďalej OA LM).
{4} Výročná správa Ústredného združenia slovenského priemyslu z roku 1927, str. 204.
{5} Inž. V. Lacko, Garbiarsky priemysel, Liptovské hlasy roč. III (1938), č. 13.
{6} Pozri články Ešte vždy sa nepomáha dostatočne hospodárskemu pozdvihnutiu Slovenska – Slovák, roč. X, č. 68; Oprávnené sťažnosti kožiarskeho priemyslu v Lipt. Sv. Mikuláši – Slovák, roč. X, č. 70; Znemožňujú podporovanie slovenského priemyslu – Slovák, roč. X, č. 72.
{7} OÚ, č. 102/1940 prez., PA LM.
{8} Tamže, č. 13437/1930 adm.
{9} Tamže, č. 835/1931 adm.
{10} Stanovy v Zbierke štatútov a ročeniek v OA LM.
{11} Okresný národný výbor Liptovský Mikuláš (ďalej ONV) č. 804/1945 adm.; Daňová správa Liptovský Mikuláš, inv. č. 460, 464, OA LM.
{12} ONV, č. 628, 629, 804/1945 adm. , Daňová správa Lipt. Mikuláš, všeobecná daň zárobková, inv. č. 460, OA LM.
{13} ONV, č. 628, 629, 804/1945 adm., OA LM.
{14} Tamže, č. 804/1945 adm., 13677/1946 adm., OA LM.
{15} Tamže, č. 20080/1947 adm., 9389/1948 adm.
{16} Tamže, č. 10050/1948 adm.
Pramene:
[1] E. Kufčák: Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši, 1972
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
