Medzi demonštrantmi bolo mnoho študentov, ktorí pre protesty (radi – mnohí) vynechali školu. Na proteste v Berlíne sa zúčastnila aj známa švédska aktivistka Greta, na margo ktorej som už skôr počul výrok, že „Greta je symbol“.
Ak je pre niekoho „symbolom“, nuž pre mňa osobne akurát tak symbolom naivity a hlúposti. Namiesto toho, aby sa hľadela vzdelávať a pomocou vzdelania vedela (aspoň) odhadnúť veľkosť problému, do ktorého sa snaží hovoriť, radšej sa nechá manipulovať možno ani netušiac, že je len šikovne nastrčenou figúrkou ovládanou niekým v pozadí.
Na demonštrácii v Berlíne vraj (okrem iného – napr., že politické elity sklamali mladšie generácie) povedala:
„Musíme sa stať klimatickými aktivistami a žiadať zmenu, lebo pamätajte: zmena teraz nie je len možná, ona je nevyhnutne potrebná ... Keď zmenu požaduje dostatočný počet ľudí, tak zmena príde v deň volieb.“ [1]
S tým dostatočným počtom to má asi vyskúšané. – Z milióna ľudí, ktorí by vyskočili bez padáka z lietadla, by možno dvaja-traja prežili; vieme si predstaviť, ako by dopadli všetci ostatní. Keď milión hlupákov bude o niečom tvrdiť, že je to pravda – a nie je, ich tvrdenie sa nikdy nestane pravdivým. Obyčajný počet v podobných príkladoch je irelevantný.
Potrebné riešenie v podobných prípadoch si nemožno „vynútiť“ streštenosťami ako zverejnené vylievania si kýblov studenej vody na hlavu – akože na podporu určitého cieľa, a pritom je motívom predovšetkým zviditeľnenie, propagácia vlastnej osoby. Ani okázalými gestami (povedzme) pápeža, ktorý navštívi miesto zemetrasenia, aby sa pomodlil za ľudské obete, pretože to sa od vysokého duchovného hodnostára očakáva.
Podobné počiny sú absolútne neúčinné proti objektívnym silám, na ich pôsobení a ich dôsledkoch vonkoncom nemôžu nič zmeniť.
Preto by, pre neskúsenú školopovinnú mlaď, bolo namiesto protestovania lepšie radšej sa učiť. Aby mala šancu pochopiť skutočnú veľkosť rôznych objektívnych problémov, ktoré sa začínajú v poslednom čase čoraz viac kopiť a prejavovať sa synergickým efektom.
Vedci varujú, že svet bude čeliť nebezpečnému rastu teplôt, pokiaľ v najbližších rokoch nenastane výrazné zníženie emisií skleníkových plynov.
Svetové klimatické protesty v poslednom roku-dvoch síce oslabila covidová pandémia, ale tá – pokiaľ viem - nepôsobí na rozum. Napriek tomu sa vo svete dejú veci. –
Osobne si myslím, že žiaden z týchto protestov – ani žiadna klimatická konferencia (a že ich už kde-kade po svete bolo!) - na podstate problému klimatickej zmeny nič nezmení.
Už od mlada som si všímal, že počasie tam kde som býval sa postupne pomaly mení. Hranica oteplovania očividne postupuje. V priebehu 50 rokov môjho života (1960 – 2010) sa, napríklad, posunula od Košíc až k Vysokým Tatrám. Niektorí starší ľudia „všeznalci“ v 60-tych rokoch tvrdili, že je to vraj dôsledok čoraz väčšieho počtu družíc, ktoré lietajú v okolí Zeme. Pamätám, ako sme vtedy sledovali, v televízii – 28. februára, prvú jarnú orbu kdesi v okolí Komárna. Pritom v okolí bydliska ležali záľahy snehu ešte dva mesiace. Keď som v 70-tych rokoch cestoval do Košíc alebo do Bratislavy, z domu som odcestoval dobre oblečený proti chladu. Ale v Košiciach alebo v Bratislave som sa išiel na poludnie „roztopiť“. Prešívanú zimnú bundu som nosil po uliciach preloženú cez ruku a miestni na mňa „zírali“ netušiac, že večer sa budem opäť pohybovať v chlade. Dnes je to už celkom ináč, aj pod Tatrami možno dopestovať, napríklad, marhule.
Kdesi, kedysi dávnejšie, som počul aj také zdôvodnenie, že tu možno ide len o postupnú náhradu prímorských vplyvov Atlantiku (vlny studeného vlhkého vzduchu k nám postupujú najčastejšie zo západu) vplyvmi kontinentálneho podnebia (horúce letá a chladné zimy), ktoré k nám čoraz viac zasahujú z východu.
Ale, ak sa naozaj jedná o globálnu klimatickú zmenu, čo síce s istotou nevieme, predsa len (pre rozumných ľudí – lebo v hre je aj ekologický aspekt) vyvstáva otázka, ako obmedziť emisie CO2 takým spôsobom, aby ekonomické dôsledky hospodársky nezničili celú Európsku úniu.
Nijako sa netajím svojím osobným názorom, že v súčasnosti zavádzané technické opatrenia – napríklad zateplovanie a zavádzanie technických výdobytkov v oblasti vykurovania alebo klimatizácie (tepelné čerpadlá, kondenzačné kotly, slnečné kolektory) – resp. získavanie elektrickej energie z ekologických zdrojov (fotovoltaické panely) je fakticky len PREDPLÁCANÍM nákladov na zabezpečenie energetických úspor v budúcnosti. A to za cenu masívneho ZADLŽOVANIA mladej generácie do budúcnosti! Akonáhle sa všetky úpravy a technické zariadenia opotrebujú, bude nutné znova investovať do nových. – Ale odkiaľ na to vziať?
Na to nemajú rozumnú odpoveď ani politici, ani naslovovzatí odborníci.
Od politikov (teda) žiadnu rozumnú pomoc nečakajme
Keby politici mysleli ekologicky (a nepodliehali lobingu napr. automobilového priemyslu), uzákonili by, napríklad, povinné svietenie reflektorov počas jazdy - aj za denného svetla a pri perfektnej viditeľnosti?
Keby mysleli ekologicky, neobmedzili by výrobu výkonovo predimenzovaných automobilových motorov pre účely, na ktoré vysoký výkon objektívne netreba?
Rýchla jazda vedie k vyššiemu odporu vzduchu a tým aj k vyššej spotrebe pohonných hmôt. Ale – kam sa tak všetci neustále ponáhľame? Nasledujúce generácie - takým činom – napokon (asi) „vymrú na splašenosť“.
A to je len zopár z najokatejších akože ekologických zámerov, ktorých skutočným účelom bolo od počiatku napakovať si vrecká nehoráznymi sumami zo strany tiežpodnikateľov-špekulantov. (Ale proti tomu „štrajkuchtivá“ školská mládež neprotestuje. Možno si to ani neuvedomuje. Pre ňu je zrejme Greta naozaj symbol, hodný nasledovania – podobne ako podobné nezmysly – vedrá vody na hlavu a pod.)
Plán Fit for 55 pre Európu to tiež nerieši
V podstate je bezperspektívny. (Peniaze poskytnuté Európskou komisiou zväčša prefinancujú projekty, ktorých bezproblémová realizácia – i následná údržba, ktorá tiež nie je zadarmo - mala byť samozrejmosťou už dávnejšie, v časoch hospodárskeho rastu Slovenska. Zjednodušene povedané, ony financie sa „prejedia“ a časť sa možno rozkradne; pritom podstatnú časť z nich bude raz potrebné vrátiť! A dnes ešte ani netušíme, v akom stave sa bude slovenské hospodárstvo nachádzať v polovici 21. storočia, či tie záväzky nedoľahnú až priťažko na našich potomkov.)
Hľadanie skutočne reálneho riešenia
Snahy odborne vzdelaných ľudí o nájdenie skutočného riešenia vytýčeného cieľa (totiž postupného redukovania objemu emisií oxidu uhličitého, vznikajúceho v rôznych sektoroch hospodárstva) dnes vyzerajú ako akési potemkinovské paberkovanie – a aj ostanú. Pretože – na základe svojich odborných poznatkov, o ktorých nepochybujú – si uvedomujú, že naozaj nepoznajú východisko zo situácie.
Je zrejmé, že riešenie treba hľadať v takých projektoch, ktoré (po relatívne nepatrných počiatočných nákladoch) budú prakticky od prvej chvíle prinášať ekonomický zisk, a ekologický dopad vyplývajúci z ich realizácie bude predstavovať len bonusový úžitok naviac.
Ak bude mať toto riešenie univerzálnu povahu, t.j. s rovnakým pozitívnym efektom bude realizovateľné kdekoľvek na svete, odpadnú terajšie časté námietky, že (z globálneho pohľadu) Európa – sama, bez podpory ostatného sveta - nič nezmôže v snahe znižovať emisie oxidu uhličitého (a aj iných škodlivín).
Kde teda hľadať ono spásonosné východisko?
Ja som už ako mládenec predpokladal, že podobné problémy ako dnešné môžu v budúcnosti nastať. Ale, podľa výroku K.E.Ciolkovského, budúcnosť začína už dnes. Uvažoval som teda, ako v budúcnosti zabezpečiť predovšetkým dostatočné zdroje energie, pretože dostatok energie otvára cestu aj riešeniam na zabezpečovanie mnohých ďalších životných potrieb. Rovnako som predpokladal, že vyriešiť otázku nových energetických zdrojov, na to budú najskôr potrebné nové objektívne odborné poznatky, ktoré veda ešte nepozná.
Ale – mýlil som sa. Dnes si dovolím tvrdiť, že pri snahách riešiť podobne zapeklité problémy, ako je napr. klimatická zmena, si (prinajhoršom) vystačíme aj s možnosťami, ktoré vyplývajú zo stavu súčasného poznania a vedy.
Takúto možnosť nám núka využitie energie odpadového tepla.
No, je tu háčik.
Rozsah súčasného poznania je tak veľký, že odborníci sa museli špecializovať a takto sa každý z nich „hraje na svojom piesočku“. Je len veľmi málo ľudí, schopných vnímať realitu „prierezovo“ naprieč čo len niekoľkými vednými odbormi.
Fyzik, napríklad, vyznáva „mantru“, že teplo (samovoľne) prúdi vždy z teplejšieho miesta na miesto chladnejšie. A premenu tepla na iné formy energie – napríklad na mechanickú, a ďalej na elektrickú energiu – limitujú zákonitosti tzv. Carnotovho cyklu, s maximálnou účinnosťou cca 35%.
Keď vysoko prehriata tlaková vodná para prechádza parnou turbínou, ktorá poháňa elektrický generátor, odovzdá zmienených 35% svojho tepla turbíne a 65% ostane v tzv. odpadovom teple (nízkopotenciálovom, pri teplote 100°C), ktorého sa je nutné prácne zbavovať jeho rozptyľovaním do okolia. Okrem vykurovania úžitkových priestorov (vraj) nepoznáme iný zmysluplný spôsob jeho využitia.
Ja tvrdím, a nie len tvrdím – experimentálne som to dokázal – že energiu odpadového tepla možno využiť na (termolytický) rozklad kvapalnej vody na plynný vodík a kyslík, čo by znamenalo značný ekonomický i ekologický prínos. Opätovným zlúčením vodíka a kyslíka, pri spaľovaní vo vodíkovom horáku, vznikne znovu vysokopotenciálové teplo – teplota horenia môže dosiahnuť až 3000°C – ktoré možno (čiastočne) využiť pri ďalšom cykle premeny tepla na elektrickú energiu. Spôsobom per partes možno takým činom zvýšiť účinnosť tejto premeny až na dákych 90-95%. Tento vynikajúci výsledok je možný vďaka kombinácii rýdzo fyzikálnych procesov s procesmi fyzikálno-chemickými, ktorá v žiadnom prípade neprotirečí prírodným zákonom a, ako taký, je takýto výsledok naozaj reálny.
V praxi by to znamenalo, že sme dokázali využiť niečo dosiaľ nevyužiteľné, čoho máme prakticky nadmieru a akoby zadarmo. V skutočnosti však odpadové teplo predstavuje priam poklad. Z ekonomického hľadiska, táto myšlienka má potenciál zásadným spôsobom zmeniť našu dobu a posunúť ju na technicky vyššiu úroveň.
Ale okolo tejto možnosti je akési podivné ticho. Odborníci sa ošívajú vyjadriť. Aj keď si moje tvrdenia môžu jednoducho overiť experimentom, načo by to robili? –
Každý fyzikálny chemik predsa vyznáva elektrochemickú „mantru“, totiž, že kvapalnú vodu síce možno rozložiť na plynný vodík a kyslík, ale len tzv. elektrolýzou, t.j. výlučne len pomocou jednosmerného elektrického prúdu.
Niečo iné – napríklad termolýza vody - je sotva reálne; najskôr je to (podľa nich) nejaký podvod. Ani jeden z nich nie je – nie že nespôsobilý, ale (asi) len neochotný pozrieť sa na „vec“ interdisciplinárne. A ráčiť sa presvedčiť experimentom, to by už bolo žiadať od vedátora asi priveľa.
Tak si len, školská mládež, protestuj počas klimatických piatkov, kedy sa ti zachce! Nedosiahneš, to mi ver, ani – prd!
Pramene:
[1] https://svet.sme.sk/c/2274940/environmentalni-aktivisti-demonstruju-za-silnejsi-boj-proti-klimatickej-zmene.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
