Najprv o pojme „učené kecy“
„Učené kecy“ sú vo všeobecnosti produktom tzv. „učenej nevedomosti“, resp. „nevedomej učenosti“ – ako o nej hovoril Mikuláš Kuzánsky (1401 - 1464; De docta ignorantia, 1440).
Z pohľadu prírodných vied, ktoré sa snažia (kvalitatívne) vysvetliť pozorované predovšetkým z výsledkov experimentálnych meraní, ktoré by mali byť (kvantitatívne) v zhode s teoretickými predpoveďami matematických modelov príslušných teórií, možno „učené kecy“ charakterizovať ako dôsledok nepochopenia pozorovaného. Stáva sa to najmä z nedostatku potrebného nadhľadu nad skúmanou problematikou.
„Učené kecy“ odchyľujú historický vývoj poznania z optimálnej cesty. Do chvíle, kým sa príde na omyl, pokrok minimálne zdržujú. Horším dôsledkom je, keď pokrok takmer znemožňujú.
Je niečo také vôbec možné?
Je. – Stačí, aby aktuálna paradigma vychádzala z absurdných predpokladov.
Už Platón (428/427 – 347 pr.n.l.), pomocou známeho príkladu s jaskyňou, poukázal na zradnosť poznávacieho procesu. V procese poznávania nie je nikdy zaručené, že poznáme všetky podstatné momenty, potrebné k správnemu pochopeniu pozorovaného.
Ani v dnešnej, modernej vede sa v tomto smere nič nezmenilo. Stále platí dialektický vzťah, totiž, že istota teórie pramení z experimentálnych výsledkov, a ich cena spočíva v správnom teoretickom zhodnotení.
„Učené kecy“ sú, vo všeobecnosti, nie len škodlivé pre vývoj poznania, ale priam nebezpečné v situácii, keď podstatný pokrok v poznaní potrebujeme priam súrne, ale ony – zaštítené titulmi pred menom i za menom svojho vysoko váženého autora – tvoria v (i odbornej) spoločnosti neprekonateľnú bariéru.
Takáto situácia sa čoraz výraznejšie črtá aj v súčasnosti, v čase tzv. globálneho oteplovania či systematického vyčerpávania energetických a surovinových zdrojov neprijateľným tempom. Za takých okolností je chimérou nie len (globálne) „trvalo udržateľný rozvoj“, ale aj čo len „trvalo udržateľný stav“.
Preto je naozaj veľmi dôležité, aby sme sa zbavili všetkých „učených kecov“, ktoré sme schopní odhaliť. Aby aspoň vznikli reálne predpoklady na účinné riešenie najzávažnejších globálnych problémov; najprv v podobe teoretických koncepcií, a potom - čím skôr - aj konkrétnymi technickými prostriedkami.
Ja osobne mám tiež snahu byť v tomto užitočný.
Viacero predchádzajúcich článkov som venoval tohtoročnému 160. výročiu narodenia Aurela Stodolu, človeka, ktorý významnou mierou prispel k technickému pokroku v 20. storočí.
Osobne si myslím, že aj ja by som mohol prispieť k pokroku svojou troškou. To ale predpokladá, aby si kompetentní ľudia najprv (konečne) uvedomili, že nie som nejaký obyčajný tlčhuba a že nehovorím do vetra.
Pokúsim sa to dokázať – pomocou nových vysvetlení niektorých problematických javov vo fyzike, aby bolo zrejmé, nakoľko chápem ich vzájomné súvislosti.
V tejto časti poukážem na chybu v prístupe k riešeniu otázky fyzikálnej podstaty gravitácie, ku ktorej sa hlásil aj samotný Richard Faynman (1918 – 1988).
Pokrok poznania vo vede som si kedysi zamladi pripodobňoval k poznávaniu zemegule prostredníctvom postupných zemepisných objavov, ako to poznáme z histórie. Dnes už viem, že toto prirovnanie absolútne nesedí.
Napríklad, keď voľakedy dávno moreplavci plávali okolo nejakého ostrova a nezastavili sa pri ňom, uprednostňujúc (prípadnú) objavnú cestu k ešte neznámemu novému kontinentu, v podstate na tom nezáležalo. Ak totiž do máp zaniesli jeho polohu, mohli sa k nemu kedykoľvek vrátiť a dodatočne ho preskúmať. Na tom ostrove (azda s výnimkou pitnej vody a iných materiálnych statkov) nebolo nič také, čo by mohlo podstatne ovplyvniť cestu k hľadanému novému kontinentu (alebo nejako znížiť význam tohto zemepisného objavu).
S poznaním je to však ináč. Každý izolovaný jav, obrazne povedané, predstavuje ostrov. Ale nie hocijaký. – Jeho dôkladné preskúmanie nás totiž môže „mentálne“ pripraviť na pochopenie toho, s čím sa stretneme na ešte neznámom kontinente.
Môže sa stať, že bez pochopenia javov na „ostrove“ nedokážeme pochopiť javy, zaregistrované na novoobjavenom „kontinente“.
Pre počiatky (naozaj) vedeckého bádania je príznačné, že jednotlivé poznatky prichádzali najprv len pozvoľna a takrečeno náhodne. Kým suma poznania nepresiahla určitú úroveň, systematizácia poznatkov (čo len pomocou čiastkových teórií) nebola až tak dôležitá. No dnes, keď už toho vieme podstatne viac, už by sme sa nemali uspokojovať systematizovaním poznatkov do čiastkových teórií, ale mali by sme hľadať spôsob, ako tie teórie zjednotiť do jednej solídnej vedeckej paradigmy – takej, akou aktuálna paradigma v žiadnom prípade nie je.
Čo sa vo fyzike zanedbalo
I keď to znie možno trochu prekvapujúco, aktuálny stav vedeckého svetonázoru je na pováženie.
Od čias Isaaca Newtona nevieme vysvetliť podstatu gravitácie. Inými slovami, nemáme žiadnu reálnu predstavu o mechanizme gravitačného pôsobenia. Hovoríme len o „gravitačnej sile“.
To však niekomu nebráni (nie, že predpokladať) – tvrdiť(!), že oná sila vlastne ani nepôsobí na hmotu, ale priamo na priestor, a to tak, že silné gravitačné pole ho zakrivuje. „Vedecké“ zdôvodnenie takéhoto tvrdenia potom nepredstavuje nič iné, len (Einstein prepáči) - „vedecké kedy“.
V oblasti termodynamiky, kým nebolo zrejmé, čo je podstatou tepla, za účelom vedeckého bádania na tomto poli, sa navrhovali teplomery systémom „hala-bala“. Napríklad ľad sa mal topiť pri sto (teplotných) stupňoch a voda mala vrieť pri nula (teplotných) stupňoch.
Keď sa prišlo na to, že teplo predstavuje kinetickú energiu mikropohybov častíc v látkovej štruktúre hmotných telies, že teda – logicky – vyššej vnútornej energii zodpovedá vyššia teplota telies a nižšej vnútornej energii aj ich nižšia teplota, nasledoval ďalší lapsus.
Namiesto toho, aby sa hľadala príčina javu, že teplo samovoľne prúdi z teplejších telies na chladnejšie (a nikdy nie naopak), vzalo sa to ako hotová vec. Lebo, čo už s tým?! Bude to postulát, a basta!
Mnohí tvrdia, že veda sa zaoberá len javmi, ktoré sa dajú preskúmať experimentálne, pomocou meraní. No, čo už vám pomôže meranie teploty pri hľadaní odpovede na otázku, prečo teplo samovoľne naveky prúdi tak, ako to pozorujeme?!
Aby však niektorí vedátori ani tu „nejedli chlieb zadarmo“, vymysleli pre oblasť termodynamiky nový pojem – entropiu. Ani tú nemožno konkrétne stanoviť. Určiť možno len veľkosť jej zmeny.
Proti samotnej entropii, ako je definovaná, nič nemám.
Ale jej zdôvodnenie – že vyjadruje mieru usporiadanosti systému – sú len, ako ináč, „učené kecy“!
Pod usporiadanosťou systému si môžeme predstavovať každý čo chceme.
Naviac – ako je definovaná „jednotka usporiadanosti“?
Doteraz nevyriešeným problémom optiky je fyzikálna podstata svetla.
Bez solídneho riešenia tejto otázky nemá nikto nárok na (skutočné) pochopenie negatívneho výsledku Michelsonovho-Morleyovho experimentu. Lebo to, ako sa vysvetľuje dnes, zas nie je nič iné len „učené kecy“.
Podobný problém, a tiež už dlho, má časticová fyzika. Napríklad s vysvetlením pohybu elektrónov v klasickom, tzv. dvoj-štrbinovom experimente. Z núdze cnosť tu predstavuje použitie teórie pravdepodobnosti. Ale aj tak je „duálne“ správanie častíc ako (svetelný, elektricky neutrálny) fotón alebo (elektricky nabitý, „bodový“) elektrón plné paradoxov.
Najistejšie je naučiť sa, kedy sa ako ktoré častice správajú.
Tento nie vedecký, len čisto empirický, prístup k problematike mi pripomína uštipačnosť F. Engelsa v jeho článku „Miera pohybu. – Práca“ (Dialektika prírody), kde konštatuje:
„Hoci je toto rozlíšenie vcelku správne, má v tejto forme práve toľko logického zmyslu ako rozhodnutie poddôstojníka: v službe vždy „mne“ a mimo služby „mňa“. Berie sa mlčky na vedomie, je to už raz tak, nemôžeme na tom už nič meniť, a keď je v tejto dvojakej miere protirečenie, ktože za to môže?“
Takýmto spôsobom by som mohol pokračovať aj ďalej, ale to by už môj terajší zámer lepšie nevykreslilo.
Feynmanova „zásadná“ námietka proti možnému vysvetleniu fyzikálnej podstaty gravitácie [1]
Ako uvádza Feynman, bolo navrhnutých viacero mechanizmov gravitácie.
Jeden z nich bol prvý raz (lebo myšlienka sa opakuje) objavený okolo r. 1750 (podľa Dostála v r. 1782, ak bol Le Sage v tomto smere naozaj prvý). Citujem:
„Predstavte si, že v priestore je veľké množstvo častíc, ktoré sa pohybujú veľkou rýchlosťou vo všetkých smeroch a sú iba veľmi málo absorbované pri prechode cez hmotu. Keď sú absorbované Zemou, odovzdávajú jej hybnosť. Keďže je tých, ktoré idú jedným smerom rovnako veľa ako tých, ktoré idú opačným smerom, hybnosti sú vyvážené. Keď sa k nim priblíži Slnko, sú častice prichádzajúce na Zem cez Slnko čiastočne absorbované a v smere od Slnka prichádza menej častíc než z opačnej strany. Zem preto získa hybnosť smerujúcu k Slnku a nedá veľa práce zistiť, že bude nepriamo úmerná druhej mocnine vzdialenosti – tak sa totiž so vzdialenosťou mení priestorový uhol, pod ktorým vidíme Slnko.
Čo je na tomto mechanizme zlé? Zahŕňa niektoré nové dôsledky, ktoré nie sú správne. Takáto myšlienka vedie totiž k nasledujúcej ťažkosti: Zem by pri svojom pohybe okolo Slnka narážala na viac častíc spredu ako zozadu. (Keď bežíte v daždi, je dážď do tváre silnejší ako do zátylku!.) Zem by preto mala dostávať viac hybnosti spredu a mala by sa preto v dôsledku takéhoto odporu spomaľovať. Možno vypočítať, aký čas by potrebovala Zem na zastavenie v dôsledku takéhoto odporu; ukazuje sa, že Zem by sa už mala pomaly zastaviť, takže tento mechanizmus zlyháva. Zatiaľ sa nenašiel nijaký mechanizmus, ktorý by vysvetľoval „gravitáciu“ bez predpovedania iných javov, ktoré však neexistujú.“ Koniec citátu.
(Pozri: Feynman-Leighton-Sands: Feynmanove prednášky z fyziky I., ALFA Bratislava, 1986, str. 140)
"... Zem by sa už mala pomaly zastaviť, ..." ! - To je Feynmanov (naivný) argument, ktorý vytrvalo blokuje cestu k uznaniu (aspoň čiastočnej) oprávnenosti Le Sageho predstáv o gravitácii.
Už som sa viackrát zmienil o tom, že som sa stretol tiež s názorom, že:
„Od čias Newtonovych Matematických princípov prírodnej filozofie (1687) veda nemá iné princípy ako matematické.“
S tým sa dá vcelku súhlasiť. V praxi to však znamená, že by sme sa mali odteraz snažiť, pri hľadaní cesty k dokonalejšiemu vedeckému svetonázoru, o matematickú precíznosť. A to aj pri spätnom pohľade na doterajší vývoj prírodných vied. V duchu tejto zásady by sa malo upraviť chápanie minimálne prvého Keplerovho zákona. Ale vidíme, že ani Feynman nemá problém uvažovať o pohybe planét „okolo Slnka“! Uvažuje po starom.
Iné ako Le Sageovo vysvetlenie gravitácie
Častice, ktoré by mali spôsobovať gravitačnú silu, Le Sage a jeho nasledovníci nazvali gravitonmi. Môžu však byť aj predobrazom tzv. eterónov, častíc, ktoré mali umožňovať (podľa predstáv mladších fyzikov, v 19. stor.) pohyb svetelných lúčov priestorom. Jednalo sa o predstavu „svetlonosného“ éteru, ktorého existenciu sa Michelsonovým-Morleovým experimentom nepodarilo preukázať.
Presnejšie či lepšie povedané, existencia éteru nevyplývala zo žiadneho navrhnutého vysvetlenia výsledku tohto experimentu, vrátane jeho rôznych modifikácií.
Bolo to spôsobené totálnym nepochopením objektívnej fyzikálnej situácie, ktorá mala na výsledok Michelsonovho-Morleyovho experimentu zásadný vplyv.
Sústreďme sa na Feynmanovu námietajúcu analógiu. -
Keď bežíte v daždi, je dážď do tváre silnejší ako do zátylku!
Táto analógia vyplýva z predstavy o fyzikálnom usporiadaní tzv. „statického“ éteru.
V statickom éteri mali mať všetky eteróny hypoteticky rovnakú rýchlosť a ich pohyb mal byť rozložený rovnomerne do všetkých smerov. Lebo vtedy, pri rovnomernom rozdelení kinetickej energie eterónov do všetkých smerov, možno očakávať izotrópny priestor (s rovnakými fyzikálnymi vlastnosťami vo všetkých smeroch).
Ibaže – z čoho vyplýva požiadavka (nutnej) izotrópnosti fyzikálneho priestoru?
Na to existujú dve základné odpovede (v krajných polohách): Prvá – nevieme, z čoho vyplýva; druhá – taká požiadavka nie je ničím odôvodnená.
Ale, ak už sme sa uchýlili k uvedenej namietajúcej analógii – v kombinácii s (intuitívnym) predpokladom izotrópneho priestoru – vyplýva z toho, že Feynman akoby (tiež len intuitívne) predpokladal dážď padajúci kolmo na rovinu, po ktorej bežíme.
Keby sme stáli, dažďové kvapky by nám padali len na hlavu. Ich dopad na iné miesto tela naozaj možno pocítiť, len ak sa pohneme (rozbehneme, ľubovolným smerom).
Musí to byť nevyhne len tak, alebo to môže byť aj nejako inak?
Počas búrky sprevádzanej dažďom neraz aj fúka prízemný vietor. Pod jeho náporom dažďové kvapky nepadajú kolmo k zemi, ale dopadajú na ňu pod nejakým uhlom.
Uhol dopadu závisí jednak od rýchlosti voľného pádu kvapiek, a tiež od ich (horizontálne orientovanej) rýchlosti udelenej im pod vetrom – označme ju symbolom „v“.
A teraz skúsme bežať – v daždi, strhávanom vetrom do strany!
Čo zistíme? -
Keď by sme bežali v smere vetra rýchlejšie, ako je „v“ (snažiac sa čím skôr sa ocitnúť pod strechou), pocítili by sme určitý odpor dažďa, vznikajúci v dôsledku zrážok prednej strany nášho tela s jednotlivými kvapkami. Chrbát by nám však nezamočila žiadna kvapka.
Keď by sme bežali zarovno s rýchlosťou vetra, teoreticky by sme mali stíhať bežať „pomedzi kvapky“ – s nulovým odporom dažďa spredu.
A napokon, bežiac v takýchto podmienkach pomalšie ako rýchlosťou „v“, dážď by nám (snáď už unaveným z rýchlejšieho behu predtým) zmáčal chrbát. Pritom by nás (nezávisle od vetra) popoháňal dopredu. Hruď by nám zostala suchá a opäť by sme nepocítili žiaden odpor dažďa spredu.
Vidíme teda, že ak sa pohybujeme v hmotnom prostredí, ktoré nie je nehybné, ale sa tiež nejakým spôsobom pohybuje, toto prostredie nás raz brzdí a inokedy popoháňa – v závislosti od vzťahu medzi rýchlosťou vetra „v“ a okamžitou rýchlosťou nášho behu.
Poučení možnosťami vyplývajúcimi z tohto príkladu, stačí nahradiť (ničím nezaručený) predpoklad o existencii „statického“ éteru, ako som ho charakterizoval vyššie, predpokladom existencie „dynamického“ éteru, a Feynmanova námietka voči Le Sageovým predstavám o gravitačnom pôsobení medzi hmotnými telesami sa rozsype ako domček z karát.
Dynamický éter možno vo všeobecnosti charakterizovať ako statický éter, ktorý sa – ako celok – objektívne pohybuje inerciálne, nejakou konkrétnou rýchlosťou.
Pre pohyb jednotlivých eterónov to znamená, že energia ich pohybu v priestore nie je rozdelená do všetkých smerov rovnomerne, ale špecificky – v závislosti od uhla medzi smerom ich vlastného pohybu a smerom onoho všetko zasahujúceho pohybu. V teórii kozmodriftu som tento pohyb označil pojmom „kozmodrift“.
Z hľadiska fyzikálnych vlastnosti je priestor, zaplnený takto sa pohybujúcimi eterónmi, anizotrópny.
Anizotrópnosť priestoru, vyplneného dynamickým éterom, nepredstavuje pre ostatné dianie v ňom nič výnimočné, pretože (z titulu kozmodriftového pohybu) majú všetky hmotné objekty v tomto priestore, nie len eteróny, rovnakú zotrvačnosť. Preto sú aj prejavy reálnej existencie kozmodriftu, najmä pri jeho veľmi vysokej objektívnej rýchlosti, viac-menej ťažko postrehnuteľné.
O fyzikálnych príčinách reálnej existencie dynamického éteru (v anizotrópnom, objektívnom) fyzikálnom priestore, sa možno len domýšľať. Radšej to teda nerobme, a dajme prednosť tomu, že tento predpoklad budeme postulovať. A že je to dobrý postulát, to nasvedčuje viacero iných momentov vo fyzike.
V konečnom dôsledku to znamená, že si počíname rovnako ako Feynman, ktorý de facto (najprv) postuloval predpoklad existencie statického éteru, aby ho vzápätí mohol odmietnuť s tým, že sa jeho existencia neprejavuje na pohybe planét.
S predpokladom reálnej existencie dynamického éteru by si tak ľahko neporadil.
Pretože, vďaka vlastnostiam dynamického éteru, pôsobia na jednotlivé planéty (i iné kozmické objekty) v každej slnečnej sústave (i v každej galaxii) vo vesmíre sily – tzv. „korekčné sily“ – ktoré ich (na ich objektívnej dráhe, v objektívnom priestore) raz brzdia a inokedy urýchľujú.
Už pred rokmi som písal o „riečnom modeli slnečných sústav“. – V takom modeli je slnko unášané rýchlosťou vodného toku a pohybuje sa prakticky rovnomerným pohybom. Planéty, ktoré sa pohybujú vo vodnom prostredí v jeho okolí, raz pohyb svojho slnka v rieke predbiehajú, inokedy za jeho pohybom zaostávajú. Keď pohyb svojho slnka predbiehajú, pohybujú sa rýchlejšie ako ono – teda aj rýchlejšie ako vodný prúd – a okolitá voda ich pohyb brzdí. Naopak, keď za pohybom svojho slnka zaostávajú, pohybujú sa pomalšie ako ono – teda aj pomalšie ako vodný prúd – a pre okolitú vodu predstavujú prekážku. Voda na ne prirodzene tlačí a urýchľuje ich.
Korekčné sily pôsobia „gravitačne“ takým spôsobom, že, v relatívnom priestore súradnicovej sústavy spojenej so slnkom, zdanlivý pohyb planét prebieha podľa Newtonovho všeobecného gravitačného zákona.
Obrázok zachycuje podstatné momenty tu nadnesených úvah a tvrdení graficky.
Slnko sa pohybuje inerciálne a na obrázku sú vyznačené tri jeho rôzne polohy.
Keď sa nachádza v polohe S1, nejaká jeho planéta sa nachádza v polohe P1. Spojnica S1P1 je kolmá na (objektívnu) dráhu slnka. Nech sa hypoteticky (nemusí to presne zodpovedať skutočnosti) obidve telesá pohybujú rovnakým smerom a rovnakou rýchlosťou v1.
V príklade s dažďom tomu zodpovedá situácia, keď stojíme a dážď nám prší kolmo na hlavu.
Keď sa slnko nachádza v polohe S2, planéta sa nachádza v polohe P2 a pohybuje sa rýchlosťou v2, ktorej priemet do smeru pohybu slnka je väčší ako v1. To znamená, že planéta predbieha tento jednotný pohyb. Preto, v danom úseku svojej objektívnej dráhy, naráža zozadu na pomalšie eteróny a oni kladú odpor voči jej pohybu. Pritom rýchlosť planéty v2 stáčajú viac kolmo na dráhu slnka.
V príklade s dažďom to zodpovedá situácii, keď ho vietor síce zráža v smere behu, ale bežec beží rýchlejšie a dažďové kvapky ho – spomaľujúc - zmáčajú spredu.
Keď sa slnko nachádza v polohe S3, planéta sa nachádza v polohe P3 a pohybuje sa rýchlosťou v3, ktorej priemet do smeru pohybu slnka je menší ako v1. To znamená, že planéta za týmto jednotným pohybom zaostáva. Preto, v danom úseku svojej objektívnej dráhy, rýchlejšie eteróny na ňu narážajú zozadu a tým jej okamžitý pohyb zrýchľujú. Pritom rýchlosť planéty v3 stáčajú viac do smeru, rovnobežného s pohybom slnka.
V príklade s dažďom to zodpovedá situácii, keď bežec nedosahuje rýchlosť vetra a dažďové kvapky mu síce zmáčajú chrbát, no zároveň ho aj potískajú dopredu.
Záver
Predstava dynamického éteru nielen že robí Feynmanovu námietku, pri posudzovaní Le Sageovej (chybnej) predstavy o fyzikálnej podstate gravitácie, bezpredmetnou, ale – čo je ďaleko podstatnejšie - nezavrhuje meritum veci. –
Inými slovami to znamená, že gravitačné sily nemajú svoj pôvod v kozmických telesách – nevyvoláva ich (len) samotná existencia týchto telies - a nie sú ani príťažlivé.
Gravitačné sily, pôsobiace na kozmické telesá, majú svoj pôvod v podstatnejšej miere v objektívnom pohybe eterónov a – prítlakom kozmických telies k sebe navzájom - konajú prácu, na úkor kinetickej energie eterónov.
Ak sú tieto úvahy správne, znamenalo by to, že gravitačné sily vonkoncom nemajú reálnu schopnosť – ani príčinu – pôsobiť na (nehmotný) priestor sám osebe a Einsteinova všeobecná teória relativity je len absurdná chiméra.
Pokračovanie.
Pramene:
[1] Mystická povaha modernej fyziky, II.
https://cudzis.blog.sme.sk/c/446741/mysticka-povaha-modernej-fyziky-ii.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
