O sile myslenia

 Tam som sa stretol asi s takýmto teoretickým príkladom:
 Po palube lode, plaviacej sa rozbúreným morom po rovníku smerom na východ, sa tacká opitý námorník. Akou rýchlosťou sa pohybuje koniec malej ručičky námorníkových hodiniek?
 Riešenie závisí od toho, vzhľadom na čo uvažujeme pohyb predmetnej ručičky.
 Povedzme, že obvod ciferníka námorníkovych hodiniek je 12 cm.
Potom rýchlosť konca malej ručičky vzhľadom na samotné hodinky je 1 cm/hod.
 Ak abstrahujeme od kolísania paluby lode na rozbúrenom mori a zanedbáme tackanie opitého námorníka, vzhľadom na palubu lode sa pozorovaný bod pohybuje rýchlosťou rádovo 1 m/s, pretože neistá chôdza námorníka je sotva rýchlejšia.
 Ak sa námorníkova loď plaví po besniacej morskej hladine rýchlosťou 36 km/hod., všetky doteraz analyzované pohyby možno zanedbať a prikloniť sa k názoru, že pozorovaný bod je unášaný (pohybom lode) rýchlosťou 10 m/s.
 Z dôvodu rotačného pohybu Zeme okolo vlastnej osi, že sa loď plaví po rovníku východným smerom, je uvažovaný bod unášaný priestorom súradnicovej sústavy, v ktorej sa Zem otočí raz za 24 hodín, rýchlosťou 463 m/s.
 V súradnicovej sústave, v ktorej predstavuje Slnko nehybný stred našej slnečnej sústavy, sa Zem pohybuje astronomickým pohybom, priemernou rýchlosťou 30 000 m/s, t.j. 30 km/s.
 Ako vidíme, (relatívna) rýchlosť pozorovaného bodu, vyjadrená rovnakou mierkou, aby boli jednotlivé zistené hodnoty ľahko porovnateľné, čoraz viac vzrastá. Vzrastá v dôsledku zmeny súradnicových sústav za čoraz priestorovo rozľahlejšie – a preto zahŕňajúce čoraz väčší a komplexnejší „výrez“ objektívnej reality. Aby sme nestratili prehľadnosť porovnávania zistených hodnôt, pri ďalšom postupe je rozumné zmeniť mierku rýchlosti pohybu tisícnásobne tým, že prejdeme od vyjadrovania rýchlosti v m/s na km/s. Bude to stačiť? Predbežne nevieme.
 Vieme však od astronómov, že v súradnicovej sústave, v ktorej považujeme za nehybný stred našej Galaxie, sa naše Slnko – v dôsledku jej rotácie okolo vlastnej osi – astronomicky pohybuje rýchlosťou rádovo 200 km/s. (Nikto to nevie celkom presne, preto sa rôznia aj údaje o tejto rýchlosti v jednotlivých encyklopedických dielach.) Spolu so Slnkom „letia“ aj námorníkove hodinky, ako aj všetko ostatné na Zemi.
 Astronómovia pozorovaním zistili, že galaxií je vo vesmíre nesmierne mnoho a že, aj napriek veľkým odstupom od seba, na seba vzájomne silovo pôsobia. Predpokladá sa, že sa jedná o gravitačné pôsobenie. V dôsledku toho sa zoskupujú do tzv. kôp galaxií, ba aj do ešte rozmernejších systémov - do nadkôp galaxií. Čo je ešte ďalej, tak ďaleko, že to presahuje aj rozmerovú škálu nadkôp galaxií, naisto nevedno.
 Otázka znie: Aká veľká môže byť (objektívna) výslednica všetkých týchto čiastkových (t.j. relatívnych) pohybov?
 V r. 1975 som predpokladal, že jej rýchlosť je 40 000 – 60 000 km/s. Nemal som nato žiaden racionálny dôvod, iba intuíciu. Bol to môj osobný predpoklad (tip) v danej veci, ktorý – dovolím si povedať – zohral pozitívnu úlohu v mojom ďalšom snažení vyriešiť otázku kozmodriftu.
 (Voľne podľa 2. kap., Teória kozmodriftu, http:/kozmodrift.sk)
 Z iných, objektívnych fyzikálnych súvislostí vyplýva, že rýchlosť kozmodriftu je ešte vyššia, rovná sa známej rýchlosti šírenia svetla vo vákuu "c". Je to ohromujúci poznatok, ktorý "na prvé počutie" vyrazí čitateľovi dych. Treba si však uvedomiť, že sa jedná o rýchlosť vzhľadom na zmyslami nevnímateľný objektívny priestor.
 V tejto situácii nemá rýchlosť relatívnych pohybov, napríklad v našej slnečnej sústave, predpokladaný význam. Táto heliocentrická sústava je vlastne "helio-dynamická sústava", kde Slnko unáša svoj planetárny systém objektívnym priestorom rýchlosťou kozmodriftu, teda aj jednotlivé planéty - vrátane našej Zeme - sa objektívne pohybujú prevažne rovnakou rýchlosťou.
 Kto by cítil potrebu "zadrapovať" sa do tohto tvrdenia, toho azda uspokojí modifikácia tohto závažného tvrdenia, totiž, že sa jedná o rýchlosť vzhľadom na "hypotetický" objektívny priestor. A keby sa ten niekto nazdával, že ani to nestačí, možno sa uspokojí s tým, že "sa jedná o postulát".
 Takýto predpoklad okamžite ozrejmuje vzťah medzi hmotnosťou a pozoruhodne vysokou hodnotou na ňu naviazanej energie. Tento vzťah síce Einstein svojimi matematickými "abraka-dabra" stanovil - a správne - ale vonkoncom ho nijako fyzikálne nezdôvodnil. To je určitý nedostatok v doterajšom poznaní. Znalci Einsteinovej práce v tejto súvislosti konštatujú, že "obe teórie relativity a vzťah hmotnosť-energia predstavujú len tzv. personálnu úniu".
 Einsteinom odhalená vysoká hladina energie, na ktorej existuje materiálny svet, nie je dôvodom na znepokojenie (pocit ohrozenia) z veľmi vysokej rýchlosti kozmodriftu. Je to práve naopak - je to základný predpoklad stability materiálneho sveta a evolúcie života na Zemi.
 Tento prekvapujúci poznatok zároveň dáva tušiť pravú príčinu negatívneho výsledku Michelsonovho-Morleyovho experimentu (i všetkých jeho modifikácií po r. 1881), Je to prosté ako facka: Experimentátori predpokladali, že sa im podarí preukázať - očakávanú - rýchlosť Zeme v svetovom priestore cca 30 km/s. To sa mohlo stať len preto, lebo nemali dostatočný nadhľad v otázke usporiadania objektívnej reality a naivne predpokladali, že objektívny pohyb Zeme bude prakticky totožný s jej relatívnym pohybom "okolo" Slnka. V konečnom dôsledku sa "sekli" iba o štyri rády.
 Nemôžem sa ubrániť zmiešaným pocitom pri tvrdeniach, že pravým poslaním fyziky je hľadať symetrie, ba dokonca - supersymetrie.
 Uznávam, že pri riešení špecifických otázok môže byť takáto metóda výhodná a skutočne užitočná...ale spoliehať sa (nekriticky) na "všemocnosť" fyzikálnych symetrií vo svete, ktorý podlieha dôsledkom "super-asymetrie" kozmodriftu?! 
 V takých podmienkach prakticky nemáme šancu poznať ani prípadné iné vlastnosti priestoru mimo smeru kozmodriftu. A tak len intuitívne predpokladáme, že (euklidovský) priestor má vo všetkých smeroch rovnaké vlastnosti.
 V takých podmienkach je však rýchlosť šírenia svetla (v objektívnom) priestore závislá od uhla, ktorý konkrétny svetelný lúč zviera so smerom kozmodriftu. V nami pozorovanom (relatívnom) priestore sa potom - v dôsledku aberácie - javí konštantná, ale to naozaj len vďaka tomu, že je relatívna.
 Michelson s Morleyom a všetci nasledujúci overovatelia ich experimentu nemali tušenia, že pri otáčaní svojej aparatúry postupne registrujú vždy iné a iné svetelné lúče z použitého monochromatického zdroja svetla, a nerovnaká rýchlosť týchto lúčov dôsledne kompenzuje predpokladanú zmenu fyzikálnej situácie v aparatúre, takže ju nijako nemožno pozorovať. Jednoducho bol experiment - z nedostatku poznania a nedostatočného nadhľadu nad situáciou - zle navrhnutý. V tomto roku slávime už 135. výročie jeho prvého prevedenia, a stále zostáva nepochopený.
 V Technických novinách som v r. 1991 uverejnil na túto tému článok, pri príležitosti 110. výročia jeho prvého prevedenia. Vtedy som ešte nevedel toľko čo dnes, obchádzal som problém - ako sa hovorí - ako pes horúcu kašu. Dnes som si však už načistom, ako to vlastne je.
 Einstein sa rozhodol, v istom zmysle pragmaticky. Síce nevedel postihnúť príčinu, ale fakt, že nevie postrehnúť zmenu rýchlosti svetla, použil ako východisko.
 Otázka znela: Ako má vyzerať konzistentná, a zároveň použiteľná teória, ktorá to zohľadňuje?
 Bez škrupúl "znásilnil" všetky klasickou fyzikou rešpektované poznatky, stojace v ceste jeho úsiliu. A slávil úspech. Ako sme sa mohli dočítať v diskusii k mojim článkom, údajne sa tak stalo za výdatnej podpory americkej propagandy.
 Z filozofického hľadiska je teória relativity uzavretý a principiálne nezmeniteľný systém. Každý priemerný filozof vie, že to je neklamný znak jeho nedokonalosti, spočívajúcej v ustrnutosti, ktorá v konečnom dôsledku spôsobí jeho zánik. Iba otvorený systém sa môže prispôsobovať pokroku a pružne začleňovať do seba nové poznatky, ktoré časom určite prídu.
 V náročnom matematickom aparáte (špeciálnej) teórie relativity zohráva "kardinálnu" úlohu výraz [druhá odmocnina z jedna mínus "v" na druhú lomeno "c" na druhú], kde "v" je pozorovaná rýchlosť hmotného objektu a "c" pozorovaná (relatívna) rýchlosť šírenia svetla vo vákuu. Teória kozmodriftu vysvetľuje, prečo to tak je, a potvrdzuje aj, že na Zemi sa tento faktor reálne uplatňuje. Ale niekde inde vo vesmíre, na mieste, ktoré ovplyvňuje jeho vlastný kozmodrift s trochu odlišnou rýchlosťou, napr "c+", bude zohrávať "kardinálnu" úlohu pri relativistických javoch mierne odlišný výraz [druhá odmocnina z jedna mínus "v" na druhú lomeno "c+" na druhú], V okamihu, keď to (na tom inom mieste) experimentálne zistíme, Einsteinova špeciálna teória relativity - padne. Detto obecná teória relativity, ktorá vlastne nie je opodstatnená už ani teraz.
 Dá sa očakávať, že diskusia k predmetu tohto článku nevybočí z obvyklého rámca.
 Všetkým "dôkazistom" a znevažovateľom mojej osoby (i iných) preto predosielam tento odkaz. - Páni požadovači okamžitého poskytnutia dôkazu, blogy nie sú učebnicou fyziky. Referujem tu predovšetkým len o výsledkoch svojho uvažovania, ktoré by mohli zaujímať aspoň časť čitateľskej verejnosti SME, a to bez toho, aby som ich niekomu vnucoval. Lebo mám na to odvahu - na rozdiel od vás-anonymov. Ja zasievam semienka nových myšlienok v povedomí širokej verejnosti a zakladám tak novú úrodu, ktorej duchovné plody budú žať iní. A čo vy?
 Ak nezmeníte spôsob svojho myslenia, stanete sa nadosmrti len bezvýznamným sprievodom karavány, ktorá má svoj presný cieľ.