Článok "Ako sa Einstein prerátal" som venoval triviálnym logickým predstavám a výpočtom, ktoré mali ilustrovať myšlienku, že pri pozorovaní ľubovoľného deja vlastne nikdy nemáme možnosť pozorovať jeho objektívny priebeh. Nevidíme, ako pohyb v nich prebieha v "úplnosti" - vzhľadom na ostatné fyzikálne súvislosti reálneho sveta - ale vždy pozorujeme na naše pozorovateľské stanovisko len nejaké "priemety" objektívnych fyzikálnych veličín, ktoré sú pre dej podstatné a určujúce. Zjednodušene možno povedať, že z objektívnej hodnoty (pôsobiacej v objektívnom priestore) týchto veličín vnímame, resp. môžeme zmerať len ich určitú časť, akýsi "priemet" do nášho (pozorovateľného) priestoru, a z tohto dôvodu musíme na ne nazerať len ako na relatívne veličiny.
To však nič nemení na ich "objektívnej povahe".
V prípade Einstenovych rakiet som ukázal na príklade ich rýchlostí, že je mnoho možností ich skutočného pohybu, ale pre astronautov vyzerajú vždy rovnako, lebo jediné, čo môžu vnímať, je len rýchlosť ich vzájomného približovania. Táto rýchlosť približovania sa skladala z vektorového súčtu (relatívnych) priemetov ich skutočných rýchlostí do smeru spojnice medzi raketami.
Zároveň som tvrdil, že principiálne je možné - experimentom vo vnútri obidvoch rakiet - určiť (objektívne) hodnoty ich skutočných rýchlostí, a na základe toho rozhodnúť, ktorá zo všetkých potenciálnych možností ich približovania skutočne prebieha.
Základom takýchto experimentov je fakt, že (kinetická) energia pohybu rakiet je objektívna fyzikálna veličina, a nie len nejaké relatívne číslo s premennou hodnotou, v závislosti od subjektívne zvolenej súradnicovej sústavy.
My sme síce v praktickom živote odkázaní len na takýto druh súradnicových sústav pri riešení konkrétnych úloh na pohyb, pretože nie sme schopní vnímať skutočnú veľkosť pohybu. Pozorovaná platnosť zákona zachovania energie, podľa ktorého prebiehajú všetky zmeny energie v bežných prírodných dejoch, nám však dáva dôležitú istotu. -
Ak sa zachovávajú hodnoty energie, úmerné pozorovaným (relatívnym) rýchlostiam materiálnych telies, napríklad pri ich zrazoch, potom má energia pohybu povahu objektívnej fyzikálnej veličiny.
Energia všetkých relatívnych pohybov má objektívnu výslednicu, ku ktorej možno dospieť postupným "skladaním" týchto čiastkových množstiev energie až k hodnote konečnej výslednice, a to použitím obyčajnej Pytagorovej vety, pretože (kinetická) energia pohybu je funkciou druhej mocniny jeho rýchlosti.
Niekoho by mohol príklad tzv. potenciálnej energie zvádzať k predstave, že energia je vskutku len nejaké číslo, pretože potenciálnu energiu pripisujeme napríklad rôznym nehybným bremenám, zaveseným v určitej výške vzhľadom na nejakú výškovú úroveň.
Je však príznačné, že v procese voľného pádu uvoľnené bremeno nadobudne určité množstvo kinetickej energie, ktoré je principiálne možné bezo zbytku premeniť na inú formu energie. Odkiaľ sa táto kinetická energia padajúceho bremena nabrala?
Niekto by mohol tvrdiť, že potenciálna energia bremena bola pôvodne naozaj len "číslo", ktoré vyjadrovalo potenciálnu veľkosť energie, akú toto bremeno môže pri voľnom páde nadobudnúť pôsobením konkrétnej sily na dráhe pádu, v tomto prípade pôsobením gravitácie. Inými slovami, mohol by tvrdiť, že zavesené bremeno žiadnu objektívnu energiu (schopnú zmeniť svoju formu na iný druh) pôvodne nemalo, a nadobudlo ju až dodatočne pôsobením gravitačnej sily. Možno prijať takéto vysvetlenie?
Nemožno.
Zavesené bremeno, ktorému pripisujeme nejakú potenciálnu energiu v tom zmysle, že označuje len množstvo inej formy energie, ktoré môže prípadne nadobudnúť až pôsobením konkrétnej sily, sa totiž nachádza v stave (len) relatívneho pokoja. Bremeno, aj keď zdanlivo nehybne visí, sa teda nejakým spôsobom objektívne pohybuje v priestore, a vôbec nezáleží na tom, že veľkosť tohto pohybu si vôbec neuvedomujeme ani ho nevieme určiť.
Energia tohto pohybu má objektívnu povahu. Ak dané bremeno uvoľníme zo závesu, aby mohlo padať z určitej výšky povedzme k zemi, len umožníme gravitačnej sile, aby k tejto objektívnej energii bremena svojím pôsobením (prácou) pridala ďaľšie objektívne množstvo energie, schopné premeniť sa trebárs na teplo. To však bez toho, aby sa nejako zmenila aj pôvodná energia, prislúchajúca bremenu v stave jeho relatívneho pokoja.
Uvediem iný príklad.
Predstavme si, že cestujeme osobným autom rýchlosťou 72 km/hod. (t.j. 20 m/s vzhľadom voči ceste) a zrazu sa v dráhe jazdy vyskytne prekážka. Vodič auto prudko pribrzdí a my si, na sedadle spolujazdca - v dôsledku zotrvačnosti vlastného tela - rozbijeme do krvi nos, alebo si nárazom na prístrojovú dosku vyrazíme zub, alebo nárazom čela na predné sklo spôsobíme jeho popraskanie a seba privodíme ľahší či ťažší otras mozgu. (Aj si to zaslúžime, keď nevyužijeme možnosť pripútať sa na čas jazdy bezpečnostnými pásmi!)
Tu tiež došlo k premene relatívneho množstva objektívnej energie pohybu na inú formu energie prostredníctvom tzv. deformačnej práce.
Aj keby auto na ceste úplne zastalo, už by nezostalo žiadne ďalšie (relatívne) množstvo energie, ktorá by sa podobne dramaticky mohla zmeniť na inú formu?
Predstavme si hypotetickú bytosť, nejaké šantivé "dieťa", ktorá by sa vesmírom pohybovala zarovno s našou Zemou a len tak z roztopaše by priložila k jej povrchu gigantické pravítko. Čo by sa v takom hypotetickom prípade mohlo stať?
Z dôvodu rotačného pohybu Zeme okolo vlastnej osi zo západu smerom na východ, by bolo len otázkou času, kedy by naše nehybné auto na ceste, uprostred "nehybnej" krajiny, "naletelo" na ono hypotetické pravítko, a to rýchlosťou rádovo 100 m/s (na zemskom rovníku by sa jednalo až o rýchlosť 465 m/s). V takom prípade by nás, pred účinkami deformačnej práce pri náraze na "stenu pravítka", nezachránili žiadne bezpečnostné pásy. Takto by sa "zrazu", z ničoho nič, prejavila ďalšia časť objektívnej energie nášho skutočného pohybu.
A v prípade, že by sa naša matička Zem zrazila vo vesmírnom priestore s nejakým iným, astronomicky nezanedbateľným telesom, nastala by kataklizma, pri ktorej by sa "konkrétne" prejavila ďalšia časť (kinetickej) energie skutočného pohybu Zeme.
Dokonca, aj keď by sa v dôsledku takejto kataklizmy hmotnosť celej Zeme premenila na rôzne pary, dovolím si tvrdiť, že tieto by zotrvačnosťou ďalej putovali vesmírom, a to stále nesmierne vysokou rýchlosťou - s prislúchajúcim množstvom objektívnej kinetickej energie.
A sme znova pri tom, že človek uvažuje v pojmoch.
Ak si zvolí nepatričné pojmy, nevhodne definované, uvažovaním na ich základe dôjde - k bludom. Ale, ak vystihne (aj náhodne) nejakú skutočnú súvislosť v objektívnom usporiadaní sveta, a na základe toho si vyvolí "perspektívne" pojmy, na základe uvažovania s ich využitím dospeje k presnejšiemu pochopeniu reality.
Newton si, napríklad, nemohol uvedomiť súvislosť medzi objektívnym pohybom, jeho "priemetom" na pozorovaný relatívny pohyb a veľkosťou deformačnej práce, i s jej možnou premenou napríklad na teplo, lebo nepoznal pojem energie.
Domnieval sa len, že objektívny pohyb pozoruje na rotujúcom vedre, ktoré sa naozaj otáča voči okolitému vesmíru. Z hľadiska energie naozaj neprichádza do úvahy, žeby - naopak - vesmír rotoval okolo Newtonovho vedra. (Napokon, takých vedier môže súčasne existovať viac, a vesmír ani teoreticky nemôže rotovať vzhľadom na niekoľko stredov rotácie zároveň.)
Keby energia mala "totálne" relatívnu povahu, tzn. že by predstavovala naozaj len púhe číslo (síce nie bezrozmerné), v tom prípade by bola - z fyzikálneho hľadiska - možná aj existencia perpetua mobile. Ale perpetuum mobile ako večný samohyb nie je uskutočniteľné práve preto, že energia pohybu má objektívnu povahu, a teda nemožno ju vytvoriť z ničoho.
Encyklopédia astronómie (OBZOR, Bratislava 1987) udáva, pri hesle "pohyb Slnka", že Slnko sa pohybuje - v závislosti na rôzne zvolené súbory astronomických objektov - rýchlosťami v rozsahu od 19,5 km/s do 292 km/s (vzhľadom na blízke galaxie).
Samotná Zem sa, vzhľadom na Slnko, pohybuje na svojej zdanlivej ročnej dráhe rýchlosťami v rozsahu od 29,8 km/s do 30,7 km/s.
Akej povahy sú pohyby s rýchlosťami uvedených hodnôt?
Jednoznačne sú to pohyby - len - relatívne!
Na podporu tohto tvrdenia zásadného významu, uvádzam nasledujúce úvahy, v ktorých - rovnako zásadný význam - má práve pomer medzi uvedenými hodnotami rýchlosti Slnka a Zeme.
Hypoteticky predpokladajme, že sa naozaj jedná o "objektívne" rýchlosti pohybov Slnka a Zeme. A tiež (pre jednoduchosť), že Slnko sa pohybuje priestorom - v relatívne krátkych časových úsekoch (rádove sa jedná trebárs o roky) - rovnomerne priamočiaro (ako ja zvyknem hovoriť - "inerciálne") a v rovine ekliptiky.
Principiálne sú možné tri rôzne prípady.
Po prvé. Rýchlosť pohybu Slnka je menšia ako rýchlosť Zeme pri jej ročnom astronomickom pohybe, ako si ho predstavujeme v aktuálnom znení prvého Keplerovho zákona - teda doslovne OKOLO Slnka.
Po druhé. Rýchlosti pohybu Slnka a "obežnej" rýchlosti Zeme na jej relatívnej keplerovskej dráhe OKOLO Slnka sú rovnaké.
Po tretie. Rýchlosť pohybu Slnka vo svetovom priestore je väčšia ako "obežná" rýchlosť Zeme na jej relatívnej keplerovskej dráhe OKOLO Slnka.
Ako bude vyzerať objektívny tvar dráhy Zeme vo svetovom priestore v týchto troch diametrálne odlišných prípadoch?
Pretože nemôžem ilustrovať svoje úvahy konkrétnymi obrázkami, doporučujem čitateľovi do pozornosti pojem z teórie kriviek, a to pojem "cykloidy". Pomocou vyhľadávača google možno nájsť na internete spústu informácií o danej problematike, vrátane zobrazenia predĺženej, prostej a skrátenej cykloidy.
Najprv uvažujme, že Slnko sa v priestore pohybuje najnižšou hodnotou rýchlosti, akú udáva spomenutá encyklopédia, totiž rýchlosťou cca 20 km/s. Pre rýchlosť Zeme matematicky vychádza, pri priemere jej "obežnej dráhy" okolo Slnka cca 300 000 000 km a pri dobe obehu jeden rok, notoricky známa hodnota cca 30 km/s.
Objektívny hypotetický tvar dráhy Zeme v prvom prípade je potom podobný predĺženej cykloide, na ktorej je najpodstatnejšie sľučkovité prekrivenie dráhy, keď by sa Zem - v relatívne krátkom časovom rozpätí - ocitla dvakrát v jednom a tom istom bode svetového priestoru. Táto sľučka by vznikla z dôvodu, že od určitého okamihu by sa Zem začala pohybovať na svojej "obežnej" ročnej dráhe proti smeru vlastného pohybu Slnka.
Z tohto dôvodu by, v danom kritickom úseku dráhy Zeme, pôsobili - minimálne na všetky hmotné objekty na zemskom povrchu - značné (zotrvačné) sily.
Uvádza sa, že Mesiac - odveký satelit Zeme - spôsobuje svojou existenciou a svojím pohybom na zemskom povrchu dodatočné gravitačné zrýchlenie rádovo jednu milióntinu metra za sekundu na druhú. Už toto, relatívne nepatrné silové pôsobenie, spôsobuje priemerný príliv, t.j. vzdutie hladiny svetových morí a oceánov, o 40 cm.
A teraz si predstavme, aké drastické následky by mali na sústavu Zem-Mesiac, preťaženia vyplývajúce zo sľučkovitého zakrivenia objektívnej dráhy Zeme. Ak by sa Zem mala niekedy ocitnúť na svojej dráhe vo vrcholnom bode uvažovanej sľučky, Mesiac by okamžite "odfrkol" od Zeme, a už nikdy by sa k nej nevrátil. Vodstvo svetových morí a oceánov - aj atmosféra Zeme - by postihol podobný osud. Svetové horstvá by sa rúcali, zemská kôra by sa lámala. Pravidelne každý rok, by sa na zemskom povrchu rozžeravila nepredstaviteľná vulkanická vyhňa. Nepredstaviteľné kozmické sily, o tri až štyri rády silnejšie ako je pôsobenie Mesiaca) by úplne spoľahlivo znemožnili geologický vývoj povrchu Zeme v tej podobe, ako o ňom máme poznatky z geológie. O evolúcii života na Zemi - počas celých geologických období - aj škoda uvažovať!
Čo z uvedených dôsledkov tohto hypotetického pohybu Zeme v okolí Slnka pozorujeme?
Nič.
Záver: Aj Slnko aj Zem (s Mesiacom) sa objektívne pohybujú v svetovom priestore nejako ináč.
Druhá principiálna možnosť pohybu sústavy Slnko-Zem (plus Mesiac) je svojimi dôsledkami podobná prvej principiálnej možnosti. Slnko i Zem by sa teoreticky pohybovali zhodnou rýchlosťou cca 30 km/s, ale Zem by si to znova, v istom okamihu, namierila presne proti smeru pohybu Slnka. Výsledkom by bol objektívny pohyb Zeme po dráhe tvaru prostej cykloidy, teda s výraznými "hrotmi" v pravidelnom odstupe ôsmich polomerov relatívnej obežnej dráhy Zeme "okolo" Slnka.
Dôsledky na zemský povrch a pre Mesiac v oblasti týchto "hrotov" by boli podobné ako v oblasti slučiek na dráhe Zeme v prvom uvažovanom prípade. Ale opäť nič z týchto zákonitých dôsledkov nepozorujeme.
Záver: Slnko i Zem (s Mesicom) sa objektívne pohybujú v svetovom priestore nejako ináč.
Zostáva ešte tretia principiálna možnosť, kde tvar objektívnej dráhy Zeme v svetovom priestore predstavuje tzv. skrátená cykloida. Skrátená cykloida je v podstate vlnovka, ktorá má tým "hladšie vlny", čím väčší je nepomer medzi rýchlosťou rovnomerného priamočiareho pohybu Slnka a rýchlosťou na relatívnej obežnej dráhe Zeme "okolo" Slnka.
Predpokladám, že ani encyklopédiou udávaná maximálna hodnota rýchlosti pohybu Slnka cca 292 km/s, teda približne desaťkrát väčšia ako bežne predpokladaná "obežná" rýchlosť Zeme 30 km/s, nie je dostatočná nato, aby umožnila v priebehu vekov najprv geologický vývoj zemského povrchu a neskôr evolučný vznik života, vrátane vedomia. Teória kozmodriftu, ktorú som v stručnej podobe predložil na http:/kozmodrift.sk, naznačuje, že sa tu najskôr jedná o objektívnu rýchlosť pohybu Slnka vo svetovom priestore - ešte o tri rády vyššiu. Týmto momentom sa budem zaoberať v druhej časti článku.
Vedomie, vyvinuté až na najvyšší - racionálny - stupeň, by malo mať dostatok predstavivosti nato, aby bolo schopné tieto fakty prijať a správne vyhodnotiť v obraze dokonalejšieho svetonázoru.
(Pokračovanie.)
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
