Ak by som mal porovnávať slávnosti v Košiciach a Bratislave, myslím si, že boli rozdielne. Ale ten rozdiel je prirodzený a ľahko pochopiteľný.
Oslavy 160. výročia narodenia Aurela Stodolu, pod patronátom Technickej univerzity v Košiciach, mali viac „akademický“ ráz, kým na bratislavskej oslave bol výraznejší pragmatickejší „obchodno-diplomatický“ ráz.
Švajčiarsky veľvyslanec v Slovenskej republike Alexander Hoffet sa ich zúčastnil oboch. Ale len v Bratislave vystúpili s príhovorom štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Lukáš Parízek a Juraj Hromkovič, pôsobiaci na tej istej škole ako prof. Aurel Stodola – na ETH Zürich. Takto (z môjho pohľadu) vznikla akási „diplomaticko-akademická rovnováha“.
Obidve strany mali dôvod oficiálne vystúpiť, v súvislosti so spomienkou na prof. Aurela Stodolu, pretože Stodola bol človek, ktorý svojím životom a prácou vytvoril určitý pomyselný medzinárodný „most súvislostí“, preklenujúci fyzickú vzdialenosť medzi Zürichom a Liptovským Mikulášom, medzi švajčiarskou konfederáciou a Slovenskom – dnes samostatnou republikou.
(Človeku sa pomaly ani veriť nechce, aký politický vývoj prekonalo Slovensko za púhych sto rokov. Od Slovenska ako súčasti rakúsko-uhorskej monarchie, povedzme ešte v r.1917, cez súčasť – nakrátko federatívneho – Československa, až po zvrchovanú samostatnosť od r. 1993 a členstvo v Európskej únii od r.2004. Na druhej strane, Švajčiarsko po celý ten čas predstavovalo neutrálny „ostrov stability“ a dokonalých podmienok na prácu, ktoré Stodolovi zrejme veľmi imponovali.)
Cesta do Bratislavy
Skôr, ako priblížim priebeh slávnosti, popíšem najprv svoju cestu do Bratislavy. Bola dosť dobrodružná.
Keďže som sa musel dostať na miesto jej konania do jej začiatku o 9. hod., a plánoval som cestovať vlakom, jediný spoj čo pre mňa pripadal do úvahy, bol rýchlik s odchodom pred druhou hodinou ráno. Pretože som nechcel riskovať, že sa mi na ten čas nepodarí objednať taxík, plný optimizmu (po pekných „oslavných“ zážitkoch v Košiciach i v Lipt. Mikuláši, aj so skupinou Alphorngruppe Kaiten, v posledných dvoch dňoch) som sa rozhodol absolvovať cestu z miesta bydliska na železničnú stanicu (cca 5 km) peši.
Noc bola chladná. No nie chlad, ale predovšetkým elán ma popoháňal dopredu. Zvládol som cestu za 55 min. Staničná hala bola vysvietená, ale úplne prázdna, zamknutá.
Napriek tomu, že bolo chladno, spotil som sa na svojej lysej hlave a bol by som býval rád chladol čakaním na svoj spoj na teplejšom mieste ako vonku. Ale – chyba lávky – staničná hala býva v čase 1:00 – 1:20 hod. „z prevádzkových dôvodov“.
V prvej chvíli ma napadlo, že pod prevádzkovými dôvodmi je myslená doba potrebná na pravidelnú očistu tohto priestoru (napríklad). Ale hneď vzápätí mi došlo, čo je vo veci. Obišiel som budovu stanice a na druhej strane, pri dverách, už postávala dvojica, ktorú sa dalo odhadnúť (čo sú zač) skôr podľa reči ako podľa oblečenia. Na druhej strane od dverí stál skutočný cestujúci – mladý muž, s hodnou batožinou zloženou na lavičke na peróne.
Nedalo sa nič robiť. Musel som povinne štvrťhodinu čakať, kým dvere do staničnej haly neodomkli (napodiv, presne o 1:20 hod.).
Bratislava ma privítala tiež chladným, mokrým ránom. Moje nádeje, že bude „na Dolniakoch“ teplejšie, sa nenaplnili. Ani cesta mestom na miesto podujatia nebola celkom podľa mojich predstáv. Staré mesto poznám dosť dobre, ale odľahlejšie časti Bratislavy už podstatne menej. A hoci som mal ešte dostatočnú časovú rezervu, odľahlo mi až pri pohľade na (slovenské pomery) veľkorysú architektúru budov predo mnou.
Voľné chvíle pred začiatkom slávnosti
Alphorngruppe Kaiten sa už pripravovala na svoje vystúpenie v presklených a efektne presvetlených priestoroch Galérie SPP.
To boli prakticky jediné voľné chvíle, keď som mohol využiť ponuku postaviť sa pred objektív svojho vlastného fotoaparátu spolu s týmito optimizmom sršiacimi Švajčiarmi, aby som mal takúto pamiatku na stretnutie s nimi.
Protipól Švajčiarov predstavoval pohľadný Slovák-fujarista.
A, veru, tiež sa stretol so záujmom – a to aj zo strany samotných Švajčiarov.
Keďže som na chvíľu nebol fotografom, využil som príležitosť a nechal som sa vyfotografovať aj v jeho spoločnosti. Takto som získal jediné zábery z troch dní osláv (Košice, Liptovský Mikuláš, Bratislava), na ktorých figurujem aj ja.
Oficiálny priebeh slávnosti
Bratislavský program slávnosti sa líšil od neoficiálne ohláseného programu (viď [1]) naozaj len veľmi málo.
Krátko po 9. hod. privítal zúčastnených prezident Slovenského plynárenského a naftového zväzu (SPNZ) Tomáš Malatinský. Ďalej prevzal moderovanie podujatia výkonný riaditeľ SPNZ Ján Klepáč.
Po predstavení najvýznamnejších hostí sa slova ujal štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Lukáš Parízek.
Ďalej so svojimi príspevkami vystúpili, postupne - švajčiarsky veľvyslanec Alexander Hoffet...
... predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory Peter Mihók,
... primátor mesta Liptovský Mikuláš Ján Blcháč,
... a posledné vystúpenie, pred prestávkou, pripadlo na zahraničného Slováka, pána Miroslava Šuvadu alias Mira Suvadu, Management & IT Consulting, Zürich – s témou:
Aké hodnoty vytvoril prof. Aurel Stodola vo Švajčiarsku
Vystúpenia jednotlivých predrečníkov Miroslava Šuvadu kládli skôr dôraz na pragmatický význam práce Aurela Stodolu, aký (popri teoretickom rozbore problematiky parných a plynových turbín) znamenala pre pokrok predovšetkým v technickej praxi.
Pán Miroslav Šuvada naopak vyzdvihoval Aurela Stodolu ako vysoko morálnu a všestranne rozhľadenú osobnosť a porovnával stav vedomostí o ňom v západných krajinách a na Slovensku.
Príčinu toho, že na Slovensku je Aurel Stodola oveľa menej známy ako, napríklad, Albert Einstein, vidí aj v tom, že do slovenčiny nie sú preložené jeho práce svetonázorového zamerania. Kým dnes, tí čo ho poznajú, ho považujú predovšetkým za fenomenálneho inžiniera-konštruktéra, čítaním týchto prác by sa im priblížil viac ako človek.
Miroslav Šuvada poukazoval na výnimočnosť Stodolu ako osobnosti aj príkladom, že, pri príležitosti jeho sedemdesiatin, jeho bývalí významní žiaci – vrátane Alberta Einsteina - spísali svoje spomienky naň (spolu s blahoželaniami k jeho životnému jubileu) do knihy, a tento počin (vraj) dodnes nemá obdobu.
Pokračovanie.
Pramene:
[1] Neoficiálny harmonogram osláv 160. výročia narodenia Aurela Stodolu v Bratislave
https://cudzis.blog.sme.sk/c/507753/neoficialny-harmonogram-oslav-160-vyrocia-narodenia-aurela-stodolu-v-bratislave.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
