Let Apollo 11 bol piatym pilotovaným letom programu Apollo a prvým, ktorého dvaja členovia posádky (Neil Armstrong, Buzz Aldrin) pristáli na povrchu Mesiaca, aby na ňom pobudli približne 21,5 hodiny.
Misia Apollo 11 odštartovala zo štartovacieho komplexu 39A Kennedyho vesmírneho strediska 16. júla 1969 o 13:32 UTC.
Lunárny modul Eagle (Orol) pristál na Mesiaci v nedeľu 20. júla 1969 o 20:17 UTC.
Veliteľský modul Columbia pristál 24. júla 1969 o 16:50 UTC do vĺn severného Pacifiku 3,1 km od stredu naplánovanej pristávacej oblasti a 24 km od záchrannej lietadlovej lode USS Hornet. [1]
(Poznámka: UTC je skratka „Universal Time Coordinated“, t.j. „koordinovaný svetový čas“ – pozri nap. [2].)
Čo tomuto úspechu predchádzalo
Základy teórie kozmických letov možno hľadať v prácach Konstantina Eduardoviča Ciolkovského (1857 - 1935) a Roberta Hutchingsa Goddarda (1882 - 1945).
Ciolkovskij už v roku 1903 zverejnil knižné vydanie svojej práce, v ktorej sa zaoberal možnosťou využitia rakiet na kozmické lety. Odvodil zákon pohybu (stupňovitej) rakety v gravitačnom poli, v kozmickom priestore, ako telesa s premennou hmotnosťou (Ciolkovského rovnica).
Goddard bol americký inžinier, ktorý vynikal nielen teoretickými prácami, ale aj experimentovaním s (tekutými i tuhými) palivami pre raketové motory. Jeho poznatky využila americká armáda, a po 2. svetovej vojne aj Wernher von Braun. Pracoval sám, bez väčšieho technického a inžinierskeho zázemia, čo spomaľovalo jeho prácu. A – čo je príznačné (zrejme) pre každú dobu - počas svojej vedecko-inžinierskej kariéry bol neustále vystavený výsmechu zo strany tlače pre svoj názor, že by nám raz rakety mohli poslúžiť pre lety na Mesiac. Avšak – to je (zas) príznačné pre skutočných géniov - nenechal sa od svojich experimentov odradiť.
Von Braun (1912 - 1977) zostrojil, (najprv) pre nemeckú armádu počas 2. svetovej vojny, značne vylepšenú raketu – všeobecne známu ako V2 – a v povojnovej ére jeho práca vyvrcholila vývojom rakiet typu Saturn pre mesačný program Apollo.
Aj v tomto prípade – ako pri mnohých iných „veľkých veciach“ - sa ukazuje, že najprv niekoľko málo nadaných a zanietených jednotlivcov „vyhmatá“ správny smer postupu, aby ho neskôr armáda realizátorov rozpracovala do podoby podľa predstáv „šedých eminencií“ v pozadí. Tie, pri uvolňovaní potrebných finančných zdrojov, uvažujú poväčšine až cynicko-pragmaticky.
Čo nasledovalo potom a aké by malo byť pokračovanie „príbehu“
Program Apollo pôvodne plánoval desať pilotovaných misií na Mesiac (až po let Apollo 20). Aj napriek nespornému úspechu, ktorý predstavoval v sovietsko-americkom preteku o „dobývanie vesmíru“, bol napokon skrátený o tri lety a poslednou americkou misiou ľudí na Mesiaci v 20. storočí bolo Apollo 17 (1972).
Dôvody k podobnému rozhodnutiu NASA istotne neboli len ekonomické.
Program Apollo bol nie len veľmi nákladný, ale určite aj (z technického hľadiska) veľmi nebezpečný. Vyžiadal si viacero ľudských obetí ešte v prípravnej fáze. Apollo 1, napríklad, sa do histórie kozmonautiky tragicky zapísalo 27.1. 1967 požiarom v pilotnej kabíne, keď sa jeho obeťami stali Gus Grissom, Roger Chaffee a Edward White.
O čo viac smoly mali uvedení nádejní kozmonauti v Apolle 1, o to viac šťastia postretlo posádku Apolla 13. Nehoda, ktorá ich postihla, ukázala v plnej nahote ich bezmocnosť aktívne čeliť vzniknutej situácii. Museli – napriek všetkému – pokračovať v lete k Mesiacu, lebo len jeho gravitácia im mohla pomôcť dostať sa na návratovú dráhu k Zemi. Napokon sa dokázali na ňu vrátiť všetci v zdraví. To však nič nemení na fakte, že rovnako tak mohli aj zahynúť.
[Pravdivosť týchto slov potvrdzujú, napríklad, tragické osudy posádok amerických raketoplánov Challenger (28.1.1986, sedem obetí) a Columbia (1.2.2003, sedem obetí).]
Ani viac-menej bezchybný priebeh nasledujúcich misií Apolla s ľudským výsadkom na Mesiaci nemohol zmeniť nič na fakte, že úspech každej z nich závisel od pôsobenia množstva (prakticky) nepredvídateľných faktorov. Z nich každý osobitne mohol spôsobiť katastrofu.
Našťastie sa tak nestalo.
Projekt Apollo, v konečnom dôsledku, predstavoval jednak nezanedbateľný vedecký pokrok v poznávaní Mesiaca a tiež technicko-technologický pokrok v mnohých oblastiach techniky. Zúžitkovanie nových materiálov a technologických postupov v každodennom živote bežných ľudí určite (dodatočne) vylepšilo aj ekonomické vyúčtovanie projektu ako celku. Ale ani všetky tieto výsledky spolu neboli dostatočným impulzom v pokračovaní letov na Mesiac.
Odvtedy uplynulo už takmer päťdesiat rokov.
V súčasnosti „horúce hlavy“ uvažujú o pilotovaných letoch na Mars, ktoré by mali byť predzvesťou trvalého osídlenia Marsu aspoň v podobe kolónií na najvhodnejších miestach. Uvedomujú si však, že ceste ľudí na Mars musí predchádzať „návrat“ na Mesiac.
Najprv tam musí dôjsť k vybudovaniu dostatočnej materiálno-technickej základne, buď priamo na povrchu Mesiaca alebo na nejakej orbite, predstavujúcej medzistupeň („štartovaciu rampu“) pre pilotované lety na Mars. Aj to len pre pár astronautov. A, tiež bez istoty, že sa dokážu vrátiť alebo (prípadne, dlhodobo) prežívať v marťanskej pustine. Proste, je to ešte nebezpečnejší projekt ako v prípade Mesiaca.
Ja osobne si myslím, že dnes nie je (predovšetkým ekonomicky) možné čo len zúrodnenie dvoj-hektárového pozemku kdesi na Sahare, aby sa na ňom dalo trvale hospodáriť. Pritom by sa jednalo o pozemok, ktorý nie je „na hony“ ďaleko – stratený kdesi vo vesmíre – ale je tu, na Zemi, s normálnym slnečným svitom, atmosferickým tlakom vzduchu a dostatkom kyslíka v ňom.
Pravda, aj podmienky pre život na Zemi sa zhoršujú. Globálnej populácie – s jej narastajúcimi nárokmi na životnú úroveň - neustále pribúda, kým zdrojov na uspokojovanie potrieb ubúda.
Ľudstvo ako celok by najprv malo vyriešiť všetky problémy, spojené so svojou pozemskou existenciou, a až potom usilovať o iné „vznešené“ ciele.
Je pravda, že rozvoj ľudskej civilizácie ako celku v období posledných dvoch-troch storočí značne pokročil. Udialo sa to však najmä vďaka tomu, že ľudstvo opustilo princíp života v rovnováhe s prírodou – najmä v energetickej oblasti. Vyjadrené inými slovami, to znamená, že ľudstvo aktuálne spotrebúva viac energie, ako je príroda schopná za daný čas obnoviť. Ešte pritom naviac, nerozumne - ba, priam sebevražedne - poškodzuje vlastné životné prostredie.
Pred dôsledkami tohto trendu, ak ho dostatočne zavčasu nezvráti, nemá šancu (doslova) ujsť nikam vo vesmíre.
Je tak zložité uvedomiť si, že takým činom, všade kam by sa ľudia dostali, by bolo len otázkou času, kedy by sa táto situácia zopakovala?
Až potom, keď bude nadnesený problém vyriešený do všetkých dôsledkov – pri nejakej (reálnej) vesmírnej misii – budú môcť astronauti, vyslanci a predstavitelia ľudstva, (oprávnene) spievať napr. túto (alebo nejakú inú) –
P I E S E Ň K O Z M O N A U T O V
My sme tí pionieri z našej modrej Zeme.
Hľadáme bohatstvo jej, bratstvo a slávu.
Aj keď sa nám bude starobou ruka triasť,
večný čas keď striebrom popráši nám hlavu
my báť sa nebudeme. – Sme vyslanci Zeme!
Pod nohou zvonivá, pevná je paluba,
zrak nám znásobuje mohutný teleskop,
hľadať diaľne svety je naša záľuba,
tie svety, žiariace uprostred hviezdokop;
za chrbtom plamene, obludné motory,
nevedno, ešte nie, či nás kto pokorí,
no báť sa nebudeme. – Sme vyslanci Zeme!
Pre nás je pomníkom presná pamäť Zeme
a naším majetkom je spomienka na Zem.
Či sa k nej vrátime, to dobre nevieme;
či nám raz nastane ten veľký, slávny deň,
my báť sa nebudeme. – Sme vyslanci Zeme!
Pramene:
[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/Apollo_11
[2] https://sk.wikipedia.org/wiki/Koordinovaný_svetový_čas
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
