V predošlých častiach článku s týmto titulom som sa venoval (viac ilustratívne ako dôkladne) niektorým vybraným nástrahám, ktoré komplikujú proces poznávania na jeho ceste k čoraz dokonalejšiemu vedeckému svetonázoru.
Skôr, ako prejdem k pokusu vyvodiť správny záver z uvedeného na všeobecné poučenie, chcem ešte poukázať na jeden veľmi dôležitý moment problematiky.
Pri koncipovaní nových myšlienkových koncepcií sa môže stať, že autor sa nevedome dopustí nejakého nelogického, zamlčaného predpokladu, ktorý skryte prechádza celou koncepciou, aby sa na konci objavil ako nová, nečakaná myšlienka. V tom prípade sa ale nejedná o hodnotný nový objav, iba o prostý dôsledok logickej nedôslednosti. A toto môže snahe o poznanie viac uškodiť ako prospieť.
Aby som to nekomplikoval, ukážem to na jednoduchom matematickom príklade-"triku", ktorý - myslím si - dobre ilustruje, čo som chcel vyššie povedať. -
Majme (matematicky nezmyselný, ale majme!) nekonečný rad čísel v tvare
1 - 1 + 1 - 1 +1 - 1 + ...
a snažme sa určiť jeho výslednú hodnotu.
Môžeme postupovať principiálne dvomi spôsobmi. Prvým je úprava radu na tvar
(1 - 1) + (1 - 1) + (1 - 1) + ... + (1 - 1) = 0 + 0 + 0 + ... + 0 = 0 .
Druhým spôsobom možno upraviť predmetný rad na tvar
1 - (1 - 1) - (1 - 1) - (1 - 1) + ... + (1 - 1) = 1 - 0 - 0 - 0 - ... - 0 = 1 .
Vidíme, že výsledný súčet toho istého číselného radu má rôznu hodnotu, a to v závislosti od prvého kroku pri úprave radu.
Pri troške nadhľadu sa niečo podobné "deje" v relativistickej fyzike, konkrétne v prípade energie.
V teórii kozmodriftu, ktorej som autorom, striktne predpokladám, že "hmotnosť" je výrazom (spôsobom) existencie reálnych objektov a "energia" je mierou pohybu týchto objektov. V tomto ponímaní sú "hmota" a "energia" ponímané ako dve rôzne, tzv. existenčné, kategórie; z fyzikálneho hľadiska sa jedná o dve nezávislé fyzikálne entity. Preto neprichádza do úvahy nejaká "mystická" premena hmoty na energiu a naopak. Ak by to bolo možné, kto to tvrdí, nech ukáže konkrétne - ako?
V špeciálnej teórii relativity sa uznáva "princíp ekvivalencie" hmoty a energie, charakterizovaný kvantitatívnym vzťahom E = m.c(na druhú), ktorý však nevie kvalitatívne zdôvodniť. Z toho vyplýva (zamlčaný) predpoklad, že hmota a energia sú dve formy jednej a tej istej fyzikálnej podstaty. Lenže akej?
Teória kozmodriftu uznáva objektívny kvantitatívny vzťah E = m.c(na druhú), ale dospela k nemu celkom inými cestami - na základe názorných fyzikálnych predstáv. Polovica predmetnej energie je "naviazaná" na hmotu konkrétneho hmotného objektu (telesa) ako kinetická energia jeho formy, pretože aj objekt/teleso v (relatívnom) pokoji sa pohybuje spolu so súradnicovou sústavou, reprezentujúcou pozorovateľný (relatívny) priestor, rýchlosťou kozmodriftu "w = c". Druhá polovica predmetnej energie je vnútorná energia telesa, prislúchajúca vnútorným pohybom v jeho objeme.
Skutočnosť, že materiálne teleso v každom okamihu disponuje konkrétnou energiou, je pravou príčinou jeho zotrvačnosti. Ak totiž chceme silovým pôsobením zmeniť pohybový stav telesa, musí sila vykonať konkrétnu prácu, ktorá jeho vonkajší - i vnútorný - pohybový stav zmení. Keby malo teleso nulovú energiu, nemalo by zotrvačnosť, a na samom počiatku urýchľovania by pôsobiacej sile nekládlo žiaden odpor. Zotrvačný odpor telesa by začal narastať postupne so vzrastajúcou rýchlosťou telesa. Nič také nepozorujeme.
Energia je objektívna fyzikálna veličina. Je spätá s pohybom, preto jej základnou formou je kinetická energia. Je experimentálne zistené, že môže meniť svoje formy, a dokázané, že sa pritom striktne zachováva čo do množstva (zákon zachovania energie).
Teória kozmodriftu je naviac otvorená možnosti, že ak kozmoolový model Univerza zodpovedá (aspoň približne) objektívnemu usporiadaniu fyzikálnej reality, vzťah "ekvivalencie" - E = m.c(na druhú) - môže byť iný, a bude súvisieť s inou rýchlosťou (nie našej) kozmooly ako je "c".
Pri takomto spôsobe nazerania na fyzikálnu podstatu energie je absurdné "relativistické" tvrdenie, že energia je len číslo, ktoré priraďujeme konkrétnemu telesu vzhľadom na ľubovoľne zvolenú súradnicovú sústavu.
Áno, je to možnosť, ako si vytvoriť model fyzikálnej situácie, vhodný na riešenie mnohých a mnohých praktických úloh na pohyb. Zdôrazňujem: vytvoriť model situácie!
V skutočnosti totiž, nech priradíme konkrétnemu telesu akékoľvek "číslo", reprezentujúce jeho relatívnu veľkosť kinetickej energie (relatívnu veľkosť pohybu jeho formy), vnútorná energia toho istého telesa je naveky objektívne daná pohybom vzhľadom na objektívny priestor.
A, keďže naše "modely" pohybového stavu telies málokedy "prekračujú" obvykle dosahované pozorované rýchlosti, vnútorná energia telies sa mení prakticky nepozorovateľne. To je rozhodujúca skutočnosť, prečo môžeme - v súvislosti s energiou - pracovať s "relatívnymi" číslami.
Svojho času som sa teoreticky zaoberal štúdiom (dobre overeného) javu, že deformačná práca je priamoúmerná vzájomnej rýchlosti telies tesne pred zrážkou.
Na prvý pohľad to vyzerá paradoxne, ale je to naozaj tak. Čo ma mýlilo?
V časoch socializmu, keď sa v škole využívali aj iné pracovné pomôcky ako dnes, boli celkom bežné zošity so štvorčekovaným papierom. A ako som si tam tak kreslil rôzne veľké štvorce, všimol som si, že ich plocha pozostáva z pozoruhodnej sústavy pravoúhlo zalomených prúžkov. Je to ukážková grafická ilustrácia matematického vzťahu
n(na druhú) = 1 + 3 + 5 + ... + (2n - 1) ,
Plochu každého štvorca s celočíselnou stranou "n" možno vyjadriť ako uvedenú lineárnu postupnosť s diferenciou dva.
Keď sme teda preberali na strednej škole zákonitosti lineárnych postupností, na základe uvedeného som si o niekoľko málo dní vypočítal súčet pre postupnosť druhých mocnín celých čísel s diferenciou jedna. Ak sa dobre pamätám, súčet radu
1 + 4 + 9 + ... + n(na druhú) = n(n + 1)(2n + 1)/6 .
To som však trochu odbočil.
V súvislosti s uvedeným, som sa pozastavil nad tým, že ak hmotné teleso v dôsledku nepružného zrazu spomalí povedzme z rýchlosti "10" na "9", ubudne z jeho kinetickej energie podstatne viac, ako keď spomalí z toho istého dôvodu z rýchlosti "3" na rýchlosť "2". To by sa malo prejaviť na veľkosti deformačnej práce. Ale nie, veľkosť deformačnej práce vždy zodpovedá veľkosti zmeny rýchlosti, t.j. o hodnotu "1".
Rôzne veľká deformačná práca by vznikla v prípade, že rýchlosť by raz poklesla (povedzme) z hodnoty "10" na "0" (alebo z "10" na "5"), a inokedy z hodnoty "3" na "0".
Zovšeobecňovať tieto závery v tom zmysle, že zabudneme na skutočnosť, že pracujeme len s modelom, a tento model "povýšime" na roveň objektívnej fyzikálnej reality, je však závažná chyba.
Nie je mysliteľné, aby sa naďalej akceptovali tvrdenia, ako napríklad uvádza Martin Gardner vo svojej knižôčke "Teória relativity pre milióny". Citujem:
»Predstavme si dve kozmické lode A a B. Nech sa v kozmickom priestore nenachádza nič okrem týchto dvoch lodí. Kozmické lode sa pohybujú jedna proti druhej rovnomerne. Je známy spôsob, ktorý by astronautovi z jednej lode umožnil rozhodnúť, ktorá z nasledujúcich troch situácií je „pravdivá” alebo „absolútna”?
1. Kozmická loď A je v pokoji, B sa pohybuje.
2. Kozmická loď B je v pokoji, A sa pohybuje.
3. Obidve kozmické lode sa pohybujú.
Einstein odpovedá: „Nie, nemáme spôsob, ako by sme to určili. Astronaut v jednej kozmickej lodi si môže, pravda, ak bude chcieť, zvoliť kozmickú loď za nepohyblivý súradnicový systém. Niet takého experimentu, ak sem zahrnieme aj experimenty so svetlom alebo inými elektrickými, resp. magnetickými javmi, ktorý by dokázal, že tento výber je nesprávny. To isté platí, ak si za nepohyblivý súradnicový systém zvolíme kozmickú loď B. Ak sa dívame na obe kozmické lode ako na pohyblivé, súradnicový systém jednoducho zvolíme takým spôsobom, že určíme pevný bod, vzhľadom na ktorý sa obe kozmické lode pohybujú. Teraz otázka nestojí tak, ktorý z týchto výberov je „správny” a ktorý „nesprávny”. Hovoriť o absolútnom pohybe jednej z kozmických lodí, znamená hovoriť o niečom, čo vôbec nemá význam.« Koniec citátu.
V závere svojej teórie kozmodriftu (http:/kozmodrift.sk), sa pýtam:
Čo je na uvedenej – Einsteinovej? - úvahe zlé?
Po prvé. Na obidvoch kozmických lodiach koexistuje zákon zachovania hybnosti a zákon zachovania kinetickej energie. To je dôkaz, že sa nejako pohybujú.
Po druhé. Prvá a druhá možnosť neprichádza do úvahy už len preto, že ak by sa niektorá loď ocitla v „absolútnom” pokoji, okamžite by sa rozpadli všetky jej látkové štruktúry, a deštrukcia by to bola mimoriadna.
Po tretie. „Pevný bod” nemožno určovať podľa ľubovôle, ale len vzhľadom na skutočnú energiu pohybu jednotlivých lodí. A rýchlosť pohybu jednotlivých lodí možno principiálne zistiť z relativistických javov, zámerne vyvolaných na ich palubách.
Po štvrté (na dôvažok). O svete, ktorý by pozostával len z dvoch kozmických lodí v priestore, to je to, o čom hovoriť vôbec nemá význam.
Ak to nebolo jasné ani samotnému Einsteinovi, uvážme, aké nezodpovedné je spoliehať sa na myšlienkové experimenty, bez dostatočného nadhľadu nad uvažovanou problematikou.
To, čo urobil Einstein, možno prirovnať k jednej z (matematických) možností, ako upraviť "odpočiatku" vyššie uvedený číselný rad 1 + 1 - 1 + 1 - 1 + ...
Z fyzikálneho hľadiska však, v skutočnosti, na výber nemáme.
Vo fyzike striktne platia objektívne fyzikálne zákony.
Zotrvávanie na názore, že fyzikálne deje musia pre pozorovateľa (pre vedomie) vyzerať vo všetkých súradnicových sústavách rovnako, je z filozofického hľadiska - antropocentrizmus ako vyšitý!
Vedomie predsa neexistovalo, a vesmír už "fungoval". (Náboženské "stvoriteľské" predstavy, ako aj kozmologický Veľký tresk, ponechajme teraz bokom.)
Ak teda vedomie netrvá odpočiatku, podľa čoho sa príroda riadila predtým?
Pri snahe rozumne zodpovedať túto otázku nám už - iba - počítanie nepomôže, treba začať naozaj myslieť.
Azda preto vyhlásil René Descartes: "Myslím, teda som!"
