Pukanec, III.

Pukanec, III.
Písmo: A- | A+

Pukanec je bývalé slobodné kráľovské banské mesto. Dnes je to pokojná obec v okrese Levice, nachádzajúca sa pri pomedzí Banskobystrického a Nitrianskeho samosprávneho kraja. Čím je teda Pukanec zaujímavý? Aj dejinami.

Ťažisko tohto článku spočíva v druhej časti textu práce Pukančana Samuela Strechu, publikovaného v r. 1928, miestami ilustrovaného mojimi (alebo prevzatými) fotografickými zábermi. -

Samuel Strecha – Pukančanom (2.časť)

» Najvýznamnejšou stavbou obce pretrvavšou pohromy je gotický r.k. farský chrám, vlastne dva, a to starší, ktorému základ, dľa niektorých, položili v XIII. storočí, má v XIV. storočí dve kňažištia, z ktorých jedno slúži dnes za sakristiu a v XV. storočí postavili k južnej strane tohto chrámu druhú, väčšiu loď, peknú umeleckohistorickú pamiatku s krásnou sieťovou klenbou. Na schodoch kancľa je nápis: MARGARITA VIRGOFUNDATRIX HUIUS ECCLESIAE, pod ktorým mal byť i letopočet 1506, dnes ho už niet. Na ľavej strane kňažišťa väčšieho chrámu je pekný kamenný svätostánok pozdnej gotiky s kamenným znakom a s rokom 1506. Na frontálnom oblúku je al fresco obraz patróna Sv. Mikuláša s nápisom: „SANCTE NICOLAE, INTERCESSIONE TUS FLORESCANT MONTES“. Obraz i nápis sú novšieho dáta. Veža je novšej podoby z roku 1864. V chráme sú pamätné gotické drevené krýdlové oltáre zo XVI. storočia počtom 5 (u Poláka 6, čo ale nezodpovedá skutočnosti), z ktorých menovite hlavný s figurami zručnej plastiky je dobrým dielom niektorého učedlníka významnejšieho stredovekého majstra. Oba chrámy slúžia  od polovice XVI. veku, v dobe reformácie, keď nemecké obyvateľstvo mesta prejde k novému učeniu, duchovným potrebám vyznavačov ev.a. konfesie, a síce väčší slúžil pre Nemcov, menší pre dosťahujúcich sa Slovákov. Tento stav trvá do roku 1673, keď v dobe protireformácie vráti sa valná časť obyvateľstva do lona rim. kat. cirkve a oba chrámy prejdu do jej užitku.

Chrám ev. a.v. cirkve je z doby jozefínskej, postavený tesne po vydaní tolerančného patentu (1781) v roku 1784, o čom svedčí nad vchodom veže umiestnený chronostichon. Budova umelecky bezvýznamná, postavená na periferii obce v záhrade, bez veže, scela v duchu spomenutého cisárskeho ediktu. Veža je no všieho dáta (1818-1820), postavená niekoľko krokov od chrámu, spojená s ním drevenou podstenou, t.j. „babiencom“.

Z profánnych stavieb historickej pamätihodnosti spomenutia zasluhuje ešte radnica (mestský dom), ktorá (asi z XVIII. storočia) je jednoduchá poschodová budova, slúživšia pôvodne asi inému účelu, na poschodí s klenutou poradnou sieňou. Na klenbe zasedacej siene je renovovaný obraz bohyne Justície so slovakizovaným teraz už nápisom: IUSTITIA REGNORUM FUNDAMENTUM, na bokoch sú znaky mesta a nášho státu. Tu je i archív, umiestnený v niekoľkých skryniach, na jednej pod skleným zvonom malý starobylý drevený krucifix. Starobylá, modrá, hodvábna zástava mesta je tiež na radnici opatrovaná.

Obec, kedysi sídlo mnohých cechov, zachovala len nepatrný počet pamiatok. V chrámovom poklade rim. kat. cirkve nachodí sa jeden missál z doby Matejovej, z roku 1484, s peknými rýdzozlatými iniciálami. Výrobky preslulého kedysi cechu hrnčiarskeho (cechové krčahy s vtipnými veršíkmi, taniere, misy) boly pred vojnou a vo vojne, keď kurz takýchto predmetov bol zvlášť vysoký, sberateľmi odnosené.

Ukážka hrnčiarskych výrobkov. Expozícia pukanskej histórie.
Ukážka hrnčiarskych výrobkov. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO+: F. Cudziš)
Ukážka kachliarskych výrobkov. Expozícia pukanskej histórie.
Ukážka kachliarskych výrobkov. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Tkáčstvo. Expozícia pukanskej histórie.
Tkáčstvo. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Obuvníctvo. Expozícia pukanskej histórie.
Obuvníctvo. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Stolárstvo. Expozícia pukanskej histórie.
Stolárstvo. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Expozícia pukanskej histórie.
Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Kolárstvo. Expozícia pukanskej histórie.
Kolárstvo. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Tesárstvo. Expozícia pukanskej histórie.
Tesárstvo. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)

Staré miestne zvyky hynú, naďalej sa zachovaly pri svadbách, ale i tie už dnes takmer úplne zanikly. Vôbec, od prevratu {16} sa život obce, hoc je i zapadlá, rapídne „modernizuje“, ovšem, bohužiaľ, prináša sa z novodobej, modernej kultúry obyčajne to horšie.

Expozícia pukanskej histórie.
Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Expozícia pukanskej histórie.
Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Expozícia pukanskej histórie.
Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Expozícia pukanskej histórie.
Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)
Expozícia pukanskej histórie.
Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)

Veď teší a púta z nej v najviac prípadoch len to, čo slúži k ukráteniu chvíle, k zväčšeniu prázdnej domýšľavosti, buď v ruchu, buď v duši, duchovná a mravná podstata ale naráža na hluché uši a srdcia, uniká v najviac prípadoch a u väčšiny nepovšimnutá. Obecenstvo obce  je vcelku veľmi pracovité, neholduje alkoholu v tej miere, že by bolo ním zamorené. Ohľadom náboženskej snášanlivosti dá sa všeličo napraviť, keď občanov bez rozdielu vierovyznania prenikne v prvom rade povedomie, že sme deti a tedy i bratia a sestry jednej, i pri rôznosti náboženského presvedčenia spoločnej matky – matky Slávy.

Občianstvo hovorí nárečím stredoslovenským. Vo fonetike ku pr. neuznáva jestvovanie tvrdého y a diftomgov za d, l, n, t mäkčí i výnimky: ťeda, ťeraz. Časoslová vyslovuje tiež chybne a síce präsens sing. 1. os.: robín, učín sa, inf.: robeť, učeť sa; pom. sloveso son, v príčasti vyslovuje bov; os. zámeno plur. 3. os. nán.

V 1. páde plurálu ženských podstatných mien s trdou spoluhláskou pred –a užíva na miesto –y –e ku pr.: hruške, sľúke, 2. pád zamieňa s 3. resp. so 6. pádom ku pr.: Čo nesieš? Hruške. Kde si bola? U mame. Kde ideš? Do Štiavnici. Prídavné mená stredného rodu namiesto vysokého –é užívajú sa s –uo – peknuo dieťa.

Niektoré fonetické odchýlky pri podstatných menách ku pr. don, zen už miznú.

Okolie Pukanca je neobyčajne krásné. Pohľad z „Muškovských“, s „Nad mestom“ na diaľny, ľahko zvlnený kraj, až po ríšsku hranicu (vrchy Beržeňské, Hontborzsony), na severovýchode ale na vrch Sitno 1011 m., na Adr. morom 1014, „slovenský Blaník“, je úchvatný a poskytuje v každej ročnej dobe, ku pr. v dobe kvetúcich stromov, pohľad nezapomenuteľný, až nádherný. Oko sa pasie, srdce zaplesá a nevdojak si spomenieš na sloku hymny „Zemský ráj to na pohled...“. Pri trochu podnikavosti občianstva dal by sa sem privábiť prúd turistov, ktorí by letný pobyt tuná neoľutovali.

Obec má potravné družstvo, dva peňažné ústavy a síce filiálku Národnej Banky vo Zvolene a Živnostenský úverný ústav, dva čítacie spolky a síce: Ev. spolok a Rim. kat. čítací kruh, miestne odbory Rem. Jednoty, Slov. Ligy, Matice Slov., Živeny, Sokola a dobrovolný hasičský sbor. V obci sú farské úrady ev. a.v. a rim. kat., obvodný notariát, obv. lekár, lekáreň a četnícka stanica. I jeden i druhý cirkevný sbor udržuje útulky pre svojich schudobnelých údov.

Z vynikajúcich, hlavne literárne činných, rodákov pukanských spomeniem Bohdana Ľudovíta Grossmanna, profesora na ev. gymnáziu banskobystrickom, člena „Ústavu reči a literatúry československej“ na ev. lýceu v Bratislave, ideálneho učiteľa a vychovateľa mnohých roduverných slovenských inteligentov, verného a obetavého druha a priateľa nášho slávneho spevca Andreja Braxatorisa-Sládkoviča, ktorého životopis nad iné povolaným perom napísal („Nákres života Andreja Braxatorisa Sládkoviča.“ Orol, ročník V. 1874). Ďalej Sam. Kámoryho (Krumpa), profesora ev. teologickej akadémie v Bratislave, vynikajúceho orientalistu a prekladateľa Biblie do maďarčiny, Karla Lányiho, kat. cirk. dejepisca (1812 – 1865), člena Uh. Akadémie vied a umenia, ktorý písal údajne i slovensky.

Obrázok blogu
(zdroj: FOTO: F. Cudziš)

Rodákom pukanským bol udajne i Jakub Mokošini (1. pol. XVIII. veku) evanjelický kňaz, autor latinskej filologickej disertácie. {17} Ján Juraj Schmidt ho vo svojej „Historii cirkwe ew. podle a.w. W Uhŕich, w Pessti 1868“ nespomína. V Pukani sa narodil i známy Štúrovec Pavol Ollík, ktorý ako predseda slovenskej jednoty študentstva na ev. lyceu v B. Štiavnici tak blahodarne vplíval na mladuškého lyceistu Andreja Braxatorisa, potomného Sládkoviča.

Obrázok blogu
(zdroj: FOTO: F. Cudziš)

Z vynikajúcich tu pôsobivších mužov sluší spomenúť Samuela Čerňanského, ev. farára, ktorý po oživotvorení ev. cirk. sboru po Jozefovom tolerančnom patente bol svojím bratom, superintendentom Jánom Čerňanským roku 1782 (u Smidta 1783) k miestnej ev. cirkvi ordinovaný. Bol veľkým milovníkom a výborným znalcom svojej materčiny („Nejhlavnější pravidla slovenskédobropísemnosti“, B. Štiavnica, 1802), hymnist a prekladateľ Gellertovych nábožných piesní.

Botanika a príležitostného básnika S. Kupčoka nižšie spomeniem.

Z obce vyšlo a je roztrúsené po všetkých končinách našej vlasti hodne študovaných ľudí, ktorí – dľa úsudku profesorov – väčšinou vynikali i pilnosťou i nadaním a v živote zaujímali (ku pr. S. Živora, tab. sudca v Jágri, Štefan Plačko, farár sarvašský a senior békešský a i.) a zaujímajú slušné pozície. Hodno spomenúť, že prevažná väčšina keď i nevyznávala presvedčenie slovenskonárodné, predsa, až na výnimky, nezapierala svoj slovenský pôvod a proti svojej krvi sa neexponovala.

Pukanec bol pred prevratom známy svojím slovenským povedomím, bolo to vychýrené „pánslavské hniezdo“, ačkoľvek si tohto epitheta“ornantis“ nezaslúžil v tej miere, ako mu bol imputovaný. Boli to niekoľkí jednotlivci, ktorí iskierky národného povedomia v občianstve nietili, ale plameň rodolásky nikdy nezachvátil celú obec. Boli to menovite blahej pamäti ev. farár Martin Bujna, rodák bohunický, ktorý celý svoj vek v tunajšej obci, po prevrate i čo hont. senior, blahodarne pôsobil, ďalej pravotár, teraz verejný notár v B. Štiavnici JUDr. Ján Schwarz, tunajší rodák a roduverný učitelia Samo Sekan, tiež tunajší rodák a Samo Kupčok, vynikajúci botanik, odb. spisovateľ (Révaiho Lexikon, sv. XII.) na slovo vzatý a príležitostný básnik (N. Vinšovník. Turč. Sv. Martin. 1908 a 1911.), ktorý v krušných pre náš národ dobách posvätný oheň lásky k rodu v srdciach občianstva kriesili a lepšiu časť sdružovali v Ev. Spolku na divadelných predstaveniach, v spevokole atď. a takto ho viedli ku krajšej budúcnosti národa. Aby som vydal svedectvo pravde, istá časť evanjelického a celá rim. kat. časť občianstva (táto postrádala takýchto vodcov) sa v živote nášho národa pozitívne nezúčastnila, naše strasti necítila. Je však nádej, že oslobodená vlasť prinavráti národu všetkých, ktorí mu boli odcudzení, jeho vec im ľahostajnosťou a staré bôle zahojí.

Vypuknutie svetovej vojny a mobilizácia rakúsko-uhorskej armády pobúrila tichú hladinu našej obce. V roku 1912, v dobe balkánskej vojny, boly sbierané príspevky pre našich juhoslovanských bratov. I maly nejaké živly vítanú príležitosť očierniť tých, ktorí im boli „tŕňom v oku“ t.j. miestnych „pánsavov“. Povesť Pukanca bola vtedy takmer v celej zemi priamo odstrašujúca. Minulo to prehľadávaním bytov, vytĺkaním okien, pustými kravalmi, ale vyžiadalo si i obeti v osobách troch tunajších občanov, menovite ale horlivého národného buditeľa Jána Zamboja, ktorý si to odpykal vyšetrujúcou väzbou pre „velezradu“ a len po zistení neviny bol peštianskou porotou oslobodený.

Roduverné občianstvo privítalo úsvit našej slobody t.j. štátny prevrat s radosťou. Bralo ho zadosťučinenie za prežité útrapy zo spravodlivej ruky Prozreteľnosti. Zástupcov nášho česko-slov. vojska privítali v januári 1919 farár M. Bujna, pravotár Dr. J. Schwarz a v mene školskej mládeže pisateľ týchto riadkov, vtedy učiteľ zd. ev. školy.

Dni radosti zmenili sa skoro v strasť i zdalo sa, že dni oslobodenia boly jarné kvety, ktoré spálila neľútostná ruka chladného mrazu. Za vpádu komunistov, po pravde zakuklených maďarských nacionalistov, zákerne na Slovensko vtrhnuvších, Pukanec, „malá Praha“, zas bol vystavený ich zlosti. Bol svedkom častých querilových bojov, ktoré sa odohrávaly i v jeho múroch. Za invázie bol dva razy bombardovaný, ev. kostol, zvláštny terč ich zlosti, odniesol to troma „volltreffer“-mi. Niektorí národovci spešne opustili obec, aby sa dostali do bezpečia.

Hlas svojho slovenského srdca a svedomia poslúchli a do šíkov našich zahraničných vojsk vstúpili štzria miestni rodáci a to: Ján Styka ml., Daniel Izrael, Miloš Kozár a Daniel Jeleň.

Na zachovaní – nakoľko sa dalo – národného povedomia lví podiel mala zd. ev. škola. Aby som vôbec o školstve zd. obce prehovoriť mohol, musím predoslať malú historickú retrospektívu. Miestna ev. cirkev, asi hneď po prijatí reformácie – v duchu a intenciách reformátorov – založí si školu, že kedy a v ktorom roku, na to spoľahlivých dát niet. Až do roku 1783, s prestávkou od r. 1704 – 1783 keď žiadneho verejného ev. cirk. života v obci nebolo, sú školy čisto evanjelické, potom v roku 1788 na rozkaz cisára Jozefa II. spoja sa obe jestvujúce školy jednej i druhej konfesie v simultánnu školu trojtriednu. Tento stav trvá od roku 1788 – 1829, keď na osobný rozkaz kniežaťa-primasa Uhorska, arcibiskupa ostrihomského, kardinála Alexandra Rudnayho tento simultánny pomer prestane. Evanjelici boli so svojimi dvesto žiakmi odkázaní na jedného učiteľa a preto žiadali, aby im obec – udržovateľka všetkých učiteľských síl obce – dala pomoc na druhú učiteľskú silu, keďže druhú rim. kat. učiteľskú silu platila. Keď to narážalo do ťažkosti, bol simultánny stav zpäť uvedený a škola rozšírená na štvortriedu. Tento stav trvá až do roku 1853, keď na žiadosť ev. cirkvi škola sa opäť rozdelí a učiteľov oboch konfessijných škôl v meste dľa smluvy – tohože roku uzavretej – platí mesto. Učitelia evanjelici sú v týchto dobách zväčša kandidáti teológie, poťažme kňazi, ktorí dľa vtedajšieho zvyku pôsobia pozdejšie buď v duchovnej správe alebo i na školách stredných, ku pr. spomenutý už Ľudovít Grossmann, životopisec spevca Andreja Sládkoviča na ev. nižšom gymnáziu v B. Bystrici. Obec platí dvoch – dvoch učiteľov oboch vyznaní až po rok 1898. Tretiu silu si evanjelici vydržujú sami. V roku 1883 založená je v Pukanci škola štátna. Smluvou zabezpečený pomer s obcou trvá do roku 1895. Vtedy v niektorých obecných činiteľoch, hlavne v predstavených obce v osobách maď. štátnej myšlienke verne oddaného notára Cziglana a rychtára J. Krumpa vznikne snaha (za dnešných pomerov bola by iste úctyhodnou a po stránke pedagogickej, kultúrno- a štátno-politickej jedine rozumnou, ale vtedy, v čase divokej maďarizáci boly pomery iné!) vtedy školy v obci poštátniť a vystaviť pre ne primeranú, všetkých školopovinných žiakov obce prijímajúcu budovu. A tu počína rozčuľujúci, povedal by som rekovský, celou takmer slovenskou spoločnosťou pozorne a s úprimnou účasťou pre cirkev sledovaný národnopolitický zápas medzi evanjelickou cirkvou a politickou obcou, tedy i mocou štátnou, ktorý potrvá štyri roky. Rim. kat. cirkev k poštátneniu svojej školy privolí, ale evanjelici húževnato bránia svoju školu pod vedením svojich, už prv spomínaných vodcov-národovcov. Smluva s obcou, dľa uzavretia zastupiteľského sboru obce, schváleného i vyššou adm. vrchnosťou, je zrušená, ale ev. cirkev, ač chudobná, s napnutím síl udrží si svoju školu, platí si učiteľa zo svojich prostriedkov, bez štátnej podpory a keď bola zo školskej budovy brutálne (obec v pozdnú jeseň brachiálne, hajdúchmi dá sňať okná na učebniach a dvere zamkne) vytvorená, postaví si v roku 1899 po mnohých, ustavične kladených prekážkach peknú, primeranú budovu. Poštátnenie evanjelických škôl sa tedy nepodarilo, ale obec jednak postaví kontemplovanú budovu trojtriednej štátnej školy pre všetkých školopovinných obce, peknú, priestrannú, slúžiacu dnes na provizórny útulok štátnej meštianskej škole. Že evanjelickej cirkvi šlo v prvom rade o zachovanie slovenčiny a ohniska národnej osvety dokázala tým, že po prevrate, v roku 1921 ponukla svoju školu nášmu štátu, bo podmienky zdravého národného vývoja videla v štátnej škole už zabezpečené. Škola síce až po dnešný deň nie je poštátnená, ale učitelia školy boli vymenovaní k jestvujúcej už štátnej škole, žiactvo s nimi prešlo do nej a tým škola sama od seba zanikla.

Nová epocha v kultúrno-národnom živote obce počína septembrom 1922, keď sa otvorí štátna meštianska škola. Žiaľbohu, význam vyššie vedomosti poskytujúcej – pre praktický život dnešnej doby neoceniteľnej – školy nie je v kruhoch občianstva v náležitej miere chápaný. Stydím sa napísať, že sa našli občania – členovia zastupiteľského sboru obce, ktorí sa sriadeniu dôrazne postavili a len záujem občianstva dobre chápajúcej väčšine zastupiteľského sboru obce a politicko administratívnej vrchnosti, ktorá pozdvihnuté proti sriadeniu odvolania ako neodôvodnené odmrštila, je čo ďakovať, že škola je od roku 1924 systemizovaná ako trojtriedna miešaná, bez pobočiek, ktorej vecný náklad nesie obec, osobný štát. Obec na čele so svojim za školu zaujatým starostom p. Michalom Hruškovicom, verne a príkladne plní svoje zaviazanosti voči škole, za čo jej patrí i na tomto mieste vrelé uznanie. Inventár školy, nemajúc pri jej vzniku ani jednej učebnej pomôcky, vyriastol na 1000 čísel, čo je pri jej skoro šesťročnom trvaní počet značný.

Tieto učebné pomôcky, povahou z fyzikálneho kabinetu, zrejme medzi oných 1000 ešte nepatrili. Expozícia pukanskej histórie.
Tieto učebné pomôcky, povahou z fyzikálneho kabinetu, zrejme medzi oných 1000 ešte nepatrili. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)

Ľudová škola, majúca päť tried, dodáva svoj kontingent do meštianky, ktorá je takto, kým nebude ľudová škola event. doplnená na osem školských rokov, školou povinnou. Meštianska škola mala v školskom roku 1927-28 všetkých školopovinných (bez prespolných, ktorých počet je 3-4), 79 žiakov, ľudová 240, prvým riaditeľom školy meštianskej bol Ľudovít Vlček, odb. spisovateľ, nateraz riaditel štát. mešt. školy v Krupine, druhým Václav Lizner, teraz riaditeľ štát. mešt. školy v Malackách a dnes spravuje školu pisateľ týchto riadkov (t.j. Samuel Strecha – pozn. autora).

Najstaršie správy o ľudovej škole a lýceu v Pukanci. Expozícia pukanskej histórie.
Najstaršie správy o ľudovej škole a lýceu v Pukanci. Expozícia pukanskej histórie. (zdroj: FOTO: F. Cudziš)

Z učiteľov školy zvlášť utkvel v milej rozpomienke miestneho občianstva odb. učiteľ Matej Sýkora, na teraz pôsobiaci na mešt. škole v Leviciach, ktorý i ako výborný majster-didaktik i ako pedagóg-vychovávateľ získal si svojím pôsobením lásku jemu sverených žiakov a úctu občianstva. Dnes pôsobia na ľudovej škole, okrem spomenutého riaditeľa, ktorý má i správu ľud. školy, pp. učitelia Ján Štuller, Július Vokurka, pi. M. Štullerová, slečny Elena Finďová a Pavla Bistiaková, na mešt. škole pp. Peter Polakovič, odb. učiteľ hosp. škôl, učitel Jozef Čederla, slečny učiteľka Jurena Taušová a Mária Jančovičová, učiteľka ručných prác ženských a dom. nauk. Učiteľmi vieronauky  sú pp. rim. kat. dekan-farár Ladislav Mikula a ev. a.v. farár Viliam Koričánsky.

Učiteľské sbory sa osvetového ruchu v miestnych organizáciach čulo účastnia.

Keď končím týchto niekoľko čŕt, činím tak s úprimným želaním, aby prozreteľnosť Božia, ktorá vo víchriciach búrlivých storočí bdela nad ťažko zkúšaným mestečkom, viedla ho i ďalej v slobodnej už otčine k šťastnej budúcnosti, blahobytu a rozkvetu.  « (Koniec citovania.)

Poznámky (pokračovanie):

{16} Autor má na mysli vznik ČSR v roku 1918.

{17} Dr. Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Hont vármegye és Selmeczbánya sz. kir. város. Budapest.

 

Pramene:

 

Dr. Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai. Hont vármegye és Selmeczbánya sz. kir. város. Budapest. Országos Monografia Társaság.

Révai nagy Lexikona. Budapest. Révai testvérek II., XII. sväzok

Martin Bujna: Eben-Ezer. Nákl. ev. cirkve pukanskej. Karol Salva. Ružomberok 1901.

J. Kabelík. Slov. Čítanka. II. vyd. Emil Šolc. Praha 1925. Stať: J. Polák: Výtvarné umění na Slovensku.

Divald Kornél: Magyarország csúcsiveskori azámyasoltárai. Pátria Budapest 1909.

Slov. Pohľady, roč. VII. Turč. Sv. Martin 1887. Stať: Alexander Lombardini: Slovenský Plutarch.

Slov. Pohľady, roč. XVIII a XIX. Turč. Sv. Martin 1898, 1899. Stať: Pavel Križko: Domov slovenskej cirkevnej reči a maďarské zaujatie vlasti.

Slov. Pohľady, roč. X. Turč. Sv. Martin 1890. Stať: Pavel Križko: Bohdan Ľudovít Grossmann.

Jaroslav Vlček: Dejiny literatúry slovenskej. I. a II. vyd. Turč. Sv. Martin. 1889-90 a 1923.

Andrej Kmeť: Veleba Sitna. Karol Salva. Ružomberok 1893.

Ján Jiří Schmidt: Historia cirkve ewanjelické podle Augsspurského vyznání v Uhřích vsseobecně, obzvlíšte pak Welko Hontského ew. a.w. Seniorátu atď. V Pessti 1868.

Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919. Nákl. ministerstva s plnou mocou pre Slovensko. Bratislava 1920.

Króniky býv. ev. školy.

 

 

Pokračovanie.

 

 

            Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:

 

            Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.

Skryť Zatvoriť reklamu