Slovenská veda a rozprávka o troch grošoch

 Dovoľte mi reagovať v rámci diskusie, ktorú vyvolal pilotný článok Ondreja Podstupku „Slovenská veda sa rozpadá”, uverejnený v SME 20.8.t.r. a všetky následné články. Ja nie som človek z akademického prostredia, preto svoj príspevok píšem s vedomím, že svoje názory síce nemôžem podložiť vlastnou odbornou autoritou, ale aby bol subjektívny názor správny, nemusí byť nutne podložený nejakými formálnymi náležitosťami.
 V prílohe SME z toho istého dňa „Veda na Slovensku”, v článku „Veda na Slovensku chradne a práchnivie” je uvedené, citujem:
 „Verejným tajomstvom pritom vo vedeckej komunite je, že veľká časť výskumu vzniká len preto, aby sa umiestnila do akéhokoľvek časopisu, prípadne sa publikuje len v podobe monografií alebo kníh. Tie prakticky nepodliehajú kritériám ani konkurencii iného výskumu vo vedeckých časopisoch.
 Takýto výskum možno na papieri vykázať ako akademickú činnosť, no jeho praktická hodnota je často prinajlepšom otázna.” Koniec citátu.
 Osobne si myslím, že to viac-menej zodpovedá realite.
 V ďalšom sa uvádzajú rôzne argumenty, ktoré samy osebe môžu byť správne, ale v celkovom kontexte vyznievajú niekedy aj rozpačito, pretože nie všetky majú rovnakú argumentačnú silu a je zrejmé, že smerodajné sú principiálne argumenty.
 Hoci počiatočné články boli zacielené predovšetkým na oblasť prírodných vied, (mne, už vtedy) bolo jasné, že je len otázkou času, kedy niekto nevydrží a pripomenie aj humanitnú oblasť. Urobil tak sociológ Miroslav Tížik v článku „Ad.: Slovenská veda sa rozpadá (20.8.) ”, uverejnenom v SME 26.8.t.r. Tento článok je ukončený „nepochopiteľným” záverom - útokom na novinárov s výčitkou, že sa im podarilo naplniť dva princípy zlej žurnalistiky, pričom oné princípy sú zároveň základnými princípmi vedeckej metódy práce. Možno nebude ďaleko od pravdy tušenie, že títo zlí novinári inteligentne dali priestor pánu Tížikovi aj preto, aby sa „samozhodil”, hoci inak možno v jeho článku s mnohým súhlasiť.
 Pozorne som si prečítal všetky dostupné príspevky v diskusiach k všetkým príbuzným článkom. Pritom som sa aj trochu podučil, aj trochu pobavil. Ktosi tam trefne poznamenal, že diskusia skĺzla od podstatných momentov do riešenia rôznych metodologických detailov. Tento názor umocnil článok Tomáša Prokopčáka „A kde je riešenie?” s leitmotívom „Konkrétne odpovede sme sa nedozvedeli, hoci by tejto krajine priniesli oveľa viac úžitku”.
 Plne s pánom Prokopčákom súhlasím, a je mi trochu smutno pri predstave, že mnoho ľudí v tejto krajine, ktorí túto diskusiu sledovali - a toto by mal/mohol byť na dlhší čas jej záver - si povie: „Tak sme si zas trochu pokecali... (a karavána ide ďalej).” alebo: „Reči sa hovoria, a chlieb sa je!”.
 Okrem ojedinelého konštatovania v diskusiách, že slovenskí vedci sa sami uzatvárajú pred verejnosťou (ktorá ich pritom v podstate živí aj bez podávania zodpovedajúceho výkonu!), nikto „polopatisticky” nepovedal, že veda a výskum prebiehajú v dvoch základných oblastiach - v prírodovednej a humanitnej.
 Úlohou prírodovedného výskumu je objavovať nové prírodné princípy alebo nové prírodovedné poznatky menšieho významu, avšak majúce tú prednosť, že sa dajú takmer bezprostredne prakticky využiť. Spoločnosť očakáva od prírodovedného výskumu predovšetkým prínos v podobe nových zdrojov energie a surovín ako aj riešenia rôznych technických problémov, teda prínosy v oblasti materiálnej základne spoločnosti. Ak to tento výskum dokáže plniť, nie je problém podporovať ani tzv. základný výskum a výsostne teoretické vedné disciplíny.
Môžem predoslať, že na Slovensku sa toto nedeje, resp. len vo veľmi malom rozsahu. V skutočnosti sa tomu ani nemožno čudovať, lebo - po prvé: Objavy zásadného významu, ako ukazujú dejiny prírodných vied, sa vyskytujú pomerne zriedkavo a pochádzajú od výnimočných mysliteľov. (Niekedy však pomôže aj náhoda, preto treba prírodné vedy pestovať „z princípu".) Po druhé: Pretože gro materiálnej výroby na Slovensku už nemá slovenských majiteľov, štát už nemá dôvod podporovať túto časť vedy spôsobom ako pred r. 1989. Upotrebiteľné výsledky slovenského výskumu však možno patentovať, predať záujemcom a z týchto peňazí naďalej financovať perspektívne oblasti.
 Naproti tomu základnou úlohou výskumu v humanitnej oblasti je hľadať optimálne riešenia problémov, ktoré prináša tzv. spoločenský pohyb. Tento výskum sa teda venuje duchovnej nadstavbe nad materiálnou základňou spoločnosti. Ako taký môže sa na prvý pohľad zdať menej dôležitý a významný oproti prírodovednému výskumu. V skutočnosti sú však obidve tieto základné vetvy vedy približne rovnocenné. Môže sa stať, že niekedy má dočasnú prevahu jedna vetva, inokedy druhá - podľa okamžitej situácie v danej etape historického vývoja spoločnosti - ale, čo je dôležité, navzájom sú organicky spojené. Prírodovedci sa mnohokrát nezamýšľajú nad možnými dôsledkami svojich objavov (veda vraj stojí nad etikou) ani sa nestarajú, odkiaľ a akými cestami k nim prichádzajú zdroje, z ktorých sa financuje ich činnosť. Humanitní vzdelanci zas objavujú rôzne aspekty ľudskej histórie a „menežujú” prítomnosť spoločnosti. Ich doménou sú nové myšlienky, nové spoločenské koncepcie a nové ciele ľudstva. Ak je všetko v normále, ani tu nie je problém venovať sa rôznym teoretickým výskumom.
 Myslím si, že z toho dôvodu nie je ani potrebné, aby zásady bádania v obidvoch vetvách vedy museli byť nutne rovnaké. Je síce pravda, že „matematika je jednoznačným jazykom prírodných vied”, ale aj prírodovedec musí vedieť svoje poznatky formulovať slovne. A že sa jedna a tá istá myšlienka dá vyjadriť rôznymi slovami, je pre toho, kto pozná pojem „synonymum”, samozrejmosť. Spomínam to len preto, že v diskusiách sa zaiskrilo aj na túto tému. Na druhej strane poznatky z prírodovednej oblasti mávajú väčšinou trvalú (alebo dlhodobú) platnosť, sú objektívne ako že 1 + 1 = 2. Naproti tomu produkty výskumov v humanitnej oblasti sú neraz poplatné dobe (ideológii) a ako také sú relatívne platné, často zavádzajúce ba až vyslovene škodlivé.
 Toto všetko je notoricky známa teória. Rovnako je jasné, že postavenie slovenskej vedy, v porovnaní so svetom, nie je nijako výnimočné. Je zrejmé, že slovenskí vedci sú v mnohom limitovaní, ale nie sú v tom sami. Financovanie mnohých súčasných (prírodo)vedeckých projektov je nad možnosťami jednotlivých štátov, takže prostriedky na ich realizáciu sa združujú, to je napr. prípad CERN-u alebo bádania v bližšom či veľmi vzdialenom vesmíre. Mnohí odborníci, nie len naši slovenskí vedci, sa môžu zúčastňovať podobných výskumov len ako hostia alebo sú odkázaní čakať na výsledky nových výskumov z iných štátoch, ktoré na to majú, a potom sa snažiť na ne nadviazať nejakým osobným prínosom.
 Táto etapa „povahy” výskumu zrejme skončí s končiacou sa érou ropy, ktorej dôsledkom zrejme bude prudké zdraženie energie a rôznych surovín, vrátane potravín, takže financovanie vedy bude potom zákonite ešte skromnejšie.
 Vráťme sa však k dnešku. Za daných podmienok, keď na Slovensku pribudlo neúrekom univerzít a rôznych vysokých škôl, keď každý druhý chce mať tituly pred i za menom - často aj za cenu podvodu a korupcie - je rovnako zákonité a pochopiteľné, že kvalita vzdelania a úroveň vedy u nás zaostáva za úrovňou vedy a školstva v mnohých iných štátoch. Mnoho slovenských akademických vzdelancov pripomína kráľovských radcov z rozprávky „O troch grošoch”, ktorí kráľa neustále unúvali, aby im zvýšil ich platy, a pritom nevedeli navodiť taký hospodársky stav krajiny, aby jednoduchý človek nemusel živoriť, a pritom ešte splácať svoje záväzky i vytvárať svojim potomkom predpoklady na lepšiu budúcnosť. Napokon kráľ rozhodol: „Nie že vám nepridám, ale ešte aj z toho, čo máte, vám uberiem!” A rozprávka hovorí: nechodili tí viac kráľa o plat unúvať.
 V článku Zuzany Matkovskej z 29.8.t.r. tvrdí Fedor Gömöry, že štát berie peniaze SAV preto, lebo je to jednoduché riešenie, ako získať nejaké prostriedky na podporu učiteľov, ale tiež aj na podporu pre producentov mlieka. Slovenská veda jednoducho nemá v štáte silnejšie postavenie, vďaka ktorému by sa snahám o okliešťovanie svojho rozpočtu ubránila.
 Viac na http://tech.sme.sk/c/20235065/vedec-gomory-peniaze-beru-sav-lebo-je-to-jednoduche.html#ixzz4JTrODGWn.
 Vraj tým utrpia najviac mladí experti...
 Podobné „lamentácie” pokračujú. Nateraz posledným v tomto smere je článok p. Michala Kšiňana „Načo je vláde hodnotenie vedy”, SME 6.9.t.r. V uvedenom článku si autor ťažká, že vedeckí pracovníci zarábajú 30-40 percent z platov obkladačov v Bratislave.
 Priznám sa, neviem, koľko je to peňazí, ale v jednom som si istý. - Ak obkladač kvalitne obloží povedzme kúpeľňu v byte, budú z nej mať konkrétny osoh trebárs štyria ľudia po dobu najmenej dvadsať rokov. Ak obloží nejakú verejnú budovu, bude jeho práca dlhodobo skrášľovať verejný priestor. Svoju mzdu dostane za neodškriepiteľný výkon, za ktorý ešte k tomu musí nejakú dobu ručiť. To chápe každý.
 Autor článku sa oháňa názorom, že „špičková veda by mala byť záujmom vlády” a nemôže sa ubrániť dojmu o vedcoch-somároch, ktorí vidia pred sebou na palici uviazanú mrkvu, stále za ňou idú a nie, a nie ju dohnať! Pritom je ich takých okolo 3000 (slovom: tritisíc) - so špičkovou vedeckou kvalifikáciou.
 No, ak tritisíc ľudí chce len písať štúdie, hoci aj všetky v angličtine, aby skončili kdesi v regáloch, kde bude na ne padať len prach a okrem zopár citácií nevznikne z toho žiaden konkrétny osoh, nehnevajte sa pán Kšiňan, za čo by ste chceli 100%-tný plat (čo len) bratislavského obkladača alebo jemu podobných pracantov? Vy si nárokujete stály plat bez záruky, že vyprodukujete „hodnotu za peniaze”, ako sa v poslednom čase ujalo hovoriť. Vy si zrejme mýlite „špičkového pracovníka” s „pracovníkom so špičkovou kvalifikáciou”, a to je dosť podstatný rozdiel, ktorý by mal byť „pracovníkovi so špičkovou kvalifikáciou” jasný ako facka.
 V málinko odlišnom článku tvrdíte, že vláda sa vo vzťahu k vedcom správa štýlom „rozdeľ a panuj”. Ako je možné, že na tritisíc nadpriemerne inteligentných ľudí takáto údajná taktika platí?
 Možno sa mýlim, ale mnohí z vás si z cesty (k poznaniu) urobili cieľ - pomocou myšlienky excelentnosti si vybudovať osobnú kariéru, a to bez ohľadu na to, či to bude znamenať prínos aj pre spoločnosť, ktorá vám má tú cestu a aj excelentný zbytok osobného života „špičkovo” financovať.
 Je to smutné, ale podobné je to aj v iných oblastiach. Prebehnite na webe aktuálne tlač a natrafíte tam na veľavravné titulky: Peniaze? Nie, najväčší problém v hokeji sú ľudia. Alebo: Ľudia už nechcú byť múdri, ale bohatí. Dokonca bez práce.
 Rovnako zbytočné je sa dnes pýtať im podobných, spolu s pánom Prokopčákom, na riešenia dnešných problémov.
 Už dávno viem, že hovoriť pravdu je, v tejto dobe a v týchto zemepisných šírkach, luxus, ktorý by som si nemal dovoliť, a ktorý draho zaplatím. Ale svedomie mi nedovolí, aby mi niekto raz vyčítal, že som sa neozval vtedy, keď bolo treba.
 Svojho času som študoval na Univerzite Komenského v Bratislave prírodné vedy (fyziku) a o vrcholnej vede som mal predstavu, že je to niečo tak výnimočné a ušľachtilé, že automaticky pretvára človeka, ktorý sa vedou a poznaním zaoberá, na lepšieho. Univerzita sa vtedy pripravovala na oslavy 500. výročia narodenia Mikuláša Kopernika. No s tou ušľachtilosťou to nie je tak. Aj terajšie diskusné príspevky dokazujú, že mnohí vzdelanci sú karieristi a intrigáni, a svoju prácu neberú ako poslanie ale len ako remeslo, ktoré im zabezpečí (aj pokryteckú) úctu okolia a osobný blahobyt. Ak hrozí, že by ich niekto predčil, najradšej by ho utopili v lyžičke vody. Kdeže tým ide o skutočné poznanie! Ale, existujú aj takí (vyčítal som z diskusií), ktorí jednoducho nemajú čas písať odborné články. Keďže očividne kašlú na zbytočné (prípadné) citácie, predpokladám, že sa radšej zaoberajú niečím zmysluplnejším. Tým nechcem vytvoriť dojem, že neuznávam objektívnu hodnotu odborných článkov i systém databáz a iné mechanizmy, ktoré iní vytvorili a ktoré plnia špecifické úlohy.
Objektívne príčiny ma prinútili štúdium zanechať, a už som sa k nemu nikdy nevrátil. Načo? Používať rozum dokážem aj bez titulov a som slobodnejší, nemusím sa nikomu pchať niekam. Dejiny prírodných vied dokazujú, že ani v iných dobách to nebolo v tomto smere oveľa veselšie. A mnoho významných objavov vzniklo mimo oblasti vedy, ktorým sú dnes základom. Takým typickým príkladom je zákon zachovania energie, jeden zo základných fyzikálnych princípov. Dalo by sa predpokladať, no neobjavil ho fyzik, ani taký geniálny mysliteľ ako Isaac Newton, ale lodný lekár. Na druhej strane mi pripadajú niektorí súčasní teoretici ako streštenci, ktorí prehajdákajú pol života - možno aj celý - snahou o zostrojenie moderného perpetua mobile 21. storočia, ktorou sa jednoznačne javí byť napr. tzv. teória všetkého - teória strún.
O humanitnej vetve slovenskej vzdelanosti mi týmto spôsobom neprichodí hovoriť, lebo v tomto smere som úplný laik.
Možno však predpokladať, že keď súčasné akademické špičky nedobrý stav slovenskej vedy (a nezabúdajme ani na školstvo) pripustili, že ho ani nedokážu napraviť. To si vyžaduje radikálnu zmenu myslenia a na začiatok realizáciu zmysluplných a inšpiratívnych projektov, riadených novými ľuďmi a nenáročných na financie. Teda - teoretických projektov, ale takého zamerania, aby sa zreteľne prejavili aj v konkrétnej praxi. V školstve by sa mohlo, vo fyzikálnych vedách, začať úpravou štátnych vzdelávacích programov v zmysle poznatkov teórie kozmodriftu, ako je stručne popísaná a prístupná pre všetkých záujemcov na webovej stránke www.kozmodrift.sk.
Toto je moja konkrétna odpoveď na rukolapnú otázku pána Prokopčáka: A kde je riešenie?