Tragédii amerických astronautov Apolla 1 na myse Canaveral i ruského kozmonauta Vladimira Michailoviča Komarova v Sojuze 1 sa možno dalo zabrániť. Ale, ako sa hovorí: stalo sa...! (Pamätám sa, ako poniektorí komunisti – čo zvyčajne ničomu poriadne nerozumeli - zvykli s obľubou hovoriť: „Keď sa rúbe les – lietajú triesky!“) Všetci kozmonauti, ktorí zahynuli pri plnení úloh spojených s konkrétnym kozmickým programom, boli v prvom rade ľudia. Ľudia práce.
Jiří Wolker, v Balade o očích topičových, napísal:
„Antonín umírá, žárovka zpívá,
dělník je smrtelný - práce je živá.“
Preto sa mi zdá patričné pripomenúť myšlienku Jiřího Wolkra o nesmrteľnosti práce, a cez ňu, sprostredkovane, aj o nesmrteľnosti ľudí, ktorí ju vykonávali bez akéhokoľvek pátosu, ale profesionálne dôsledne. V spoločnom úsilí s inými zanechali za sebou pozoruhodné dielo, ktoré sa podarilo rozvinúť do voľakedy nepredstaviteľnej dokonalosti.
Koniec príbehu trojice amerických kozmonautov a jedného sovietskeho v sebe obsahuje pozoruhodné paralely:
- zahynuli desať rokov po započatí kozmickej éry Sputnikom 1
- zahynuli v kabínach lodí, ktorým sa začínali nové programy – Apollo 1 , Sojuz 1
- zahynuli, pravdepodobne, kvôli nezmyselným pretekom v dobývaní vesmíru, kvôli ideologickej propagande, ktorú (bezohľadne na životy a osudy konkrétnych ľudí) rozpútali najvyšší politickí predstavitelia na obidvoch stranách.
Požiar v kabíne Apollo 1
V máji 1961 prezident USA John Fitzgerald Kennedy smelo vyhlásil, že do konca desaťročia pristanú Američania na Mesiaci. Preteky s časom i s konkurentmi zo Sovietskeho zväzu nakoniec Spojené štáty vyhrali a kozmonauti z Apolla 11, ktorí sa ako prví prechádzali v júli 1969 po Mesiaci, sa zapísali nezmazateľne do histórie. Celý projekt Apollo však mohol skončiť už tragédiou posádky Apolla 1 v kabíne pri rutinnej predletovej kontrolnej procedúre.
Lety do vesmíru boli v období studenej vojny nielen súťažou dvoch veľmocí, USA a Sovietskeho zväzu, ale hlavne finančne veľmi náročnou činnosťou a veľkým biznisom, ktorým sú nakoniec až dodnes.
Smrťou Virgila „Gusa“ Grissoma, Edwarda Whitea a Rogera Chaffeeho logicky vyústili problémy, ktoré sa okolo projektu Apollo nahromadili. Nech už to boli pochybnosti o čistote prideľovania miliardových zákaziek americkým Národným úradom pre letectvo a vesmír (NASA), ktorý bol celým projektom poverený, alebo problémy s vývojom Apolla a spory o kvalitu odvedenej práce.
O prototypovej „kabíne smrti“ sa kozmonauti v zákulisí vyjadrovali veľmi hanlivo. „Je to pekný šrot,“ zhrnul vtedy ich názory Gus Grisson. V inkriminovaný deň mala posádka na myse Canaveral rozbehnúť simulovaný štartový odpočet so všetkými systémami v chode, bez toho, aby zapálili motory rakiet. Po piatich hodinách testu, keď hneď na začiatku zlyhalo rádiové spojenie, začalo v kabíne horieť. Keď sa technici dostali dovnútra kabíny, boli už všetci traja členovia prvej misie Apolla mŕtvi. Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že sa zanedbalo mnoho možných nebezpečenstiev požiaru, vyšli najavo i rôzne spory v pozadí, čo ku katastrofe prispeli.
Je však isté, že onen požiar by nebol mal také fatálne následky, keby sa Američania neboli rozhodli používať v kabíne, namiesto normálneho vzduchu, s normálnym atmosferickým tlakom, čisto kyslíkovú atmosféru (so zníženým tlakom na 30 hPa, približne zodpovedajúcim parciálnemu tlaku kyslíka vo vzduchu). Dôvodom pre toto strategické rozhodnutie možno bolo ušetrenie na hmotnosti stien kabíny, ktoré by takto vo vesmírnom prostredí museli odolávať pôsobeniu menšej vnútornej sily. (Je možné, že vzhľadom na zníženú pevnosť odľahčených stien kabíny americké kozmické programy, s výnimkou raketoplánov, ani v jedinom prípade neriskovali pristátie kabíny na zemi, ale systematicky uprednostňovali pristávanie na vode.) V prípade zahorenia je však kyslík nevyhnutným predpokladom požiaru. Kozmonauti teda vedome pracovali vo vnútri „suda s pušným prachom“. K výbuchu tak chýbala len oná povestná iskra, ktorá tam však tiež bola neustále prítomná; pulzovala v podobe elektrickej energie desiatkami metrov kabeláže cez problematicky izolované spoje!
Smrť troch astronautov paradoxne prispela k tomu, že sa projekt Apollo, realizovaný od roku 1964, zásadne pohol dopredu. Na jeseň 1967 sa uskutočnila bezchybná premiéra rakety Saturn 5, počas Vianoc v roku 1968 kozmická loď Apollo 8 po prvý raz obletela Mesiac.
Náprotivkom prozaickej žiarovky, ktorej energiu zabezpečoval usilovný kurič niekde v zadymenej kotolni, sa stali (okrem iného) komunikačné a rôzne iné satelity, zabezpečujúce telekomunikačné spojenie a plniace všemožné úlohy v rámci diaľkového prieskumu Zeme alebo pozorovania vzdialeného vesmíru.
Rôzne nedomyslenosti technického zabezpečenia zdravia a života kozmonautov počas vesmírneho letu však zostali. Ako príklad možno spomenúť dramatický let Apolla 13 po mimoriadnej udalosti na ceste k Mesiacu.
Aby trojčlenná posádka prežila pokračovanie letu, bola nútená presunúť sa z orbitálneho modulu do zostupného modulu, ktorý nebol pre takýto účel projektovaný. Život kozmonautov, okrem iného, ohrozoval aj rýchlo sa zvyšujúci parciálny tlak oxidu uhličitého, ktorého obsah v atmosfére modulu nesmel prekročiť koncentráciu 5 %. Chemické pohlcovače oxidu uhličitého na báze hydroxidu draselného nebolo možné nahradiť pohlcovačmi z orbitálneho modulu, pretože boli rôznej konštrukcie(!). Len vďaka nepretržitej práci celých štábov odborníkov sa, vďaka existencii duplikátu Apolla 13 na Zemi, podarilo vyriešiť potrebný postup k zdarnému návratu na Zem, z hľadiska potrebných zdrojov elektrickej energie i z hľadiska nešťastných pohlcovačov oxidu uhličitého. Kozmonauti si na základe poskytnutého riešenia, z dostupných materiálov svojpomocne, systémom „na kolene“, vyrobili provizórne pohlcovače a potom obsah oxidu uhličitého veľmi rýchlo poklesol na takmer normálne hodnoty.
NASA zvečnila posádku Apolla 1. Gus Grissom, Ed White a Roger Chaffee dostali uznanie. Na Marse boli po nich pomenované okolité vrcholky miesta pristátia sondy Mars Exploration Rover Spirit.
Nanovo pokrstený „Vrchol Grissom“ sa nachádza 7,5 km juhozápadne od pozície Spiritu. „Kopec White“ je 11,2 km severozápadne a „Vrchol Chaffee“ je 14,3 km juho-juhozápadne od pozície roveru.
Spirit pracoval úplne dokonale do 18. dňa. Potom náhle prestal komunikovať a nevydal ani tón, aby se inžinierom na Zemi aspoň ohlásil, že stále existuje. Podobne náhle prestali s riadiacim strediskom komunikovať Grissom, White a Chaffee z kabíny, ktorú ovládli smrteľné plamene a dusivý dym.
Tragický let Sojuzu 1
Keď sa vracala z obežnej dráhy Zeme nová sovietska raketa Sojuz 1, na jej palube bol jediný človek, štyridsaťročný Vladimír Komarov. Považovali ho za jedného z najskúsenejších vtedajších kozmonautov.
Vladimír Michajlovič Komarov vyštudoval vojenské letecké učilisko a potom slúžil u stíhacieho letectva. V roku 1952 vstúpil do KSSZ a v roku 1959 ukončil leteckú inžiniersku akadémiu Žukovského. Kozmickú kariéru započal v roku 1960.
V roku 1964 bol veliteľom prvého letu viacčlennej posádky na kozmickej lodi Voschod 1. Spolu s ním sa letu zúčastnili Konstantin Feokistov (vedecký pracovník) a Boris Jegorov (lekár). Štartovali 12. októbra 1964 a pristáli o deň neskôr.
Sojuz 1 mala perspektívu byť raketou, ktorá mohla (po úpravách) doletieť až na Mesiac.
Komarov v nej odštartoval z Bajkonuru 22. apríla 1967.
Jeho úlohou bolo prekontrolovať všetky systémy rakety nového typu, prvej, ktorú Sovieti vyrobili po smrti legendárneho konštruktéra Vostokov a Voschodov Sergeja Koroľova. Na obežnej dráhe sa k Sojuzu 1 mala priblížiť ďalšia raketa, čím by sa overila možnosť spojenia dvoch Sojuzov v kozme.
Bol to ambiciózny projekt. Ako sa však ukázalo, myšlienka príliš predbehla technické možnosti; vraj preto, že vtedajší sovietsky vodca Brežnev chcel silou-mocou vo veľkom štýle osláviť 50. výročie októbrovej revolúcie.
Hneď po prvom oblete Zeme prišiel prvý zo série problémov, ktoré nakoniec stáli Komarova život. Nerozvinul sa jeden z dvoch slnečných panelov, a tak raketa dostávala iba polovicu energie nevyhnutnej na riadenie. Zlyhala aj krátkovlnná vysielačka. Komarov udržiaval spojenie so Zemou pomocou náhradnej. Dostal pokyn, aby zmenil dráhu a skúsil ešte raz rozložiť panel.
Manéver sa nepodaril a počas troch nasledujúcich hodín začal Komarov cítiť, že sa mu loď doslova rozsýpa pod rukami. Jediné, čo mu mohli poradiť zo Zeme bolo, aby sa pokúsil zaspať. Čakalo ho totiž deväť hodín, kedy bude vo vysielacom „tieni“ a nebude možné komunikovať s navigátormi.
Keď sa po dvanástom oblete Zeme Sojuz 1 ozval, situácia sa zdala byť neudržateľná. Zlyhal elektronický systém stabilizácie, prechod na ručné riadenie nepomohol, loď sa stávala neovládateľnou.
Navigátori rozhodli zrušiť štart druhého Sojuzu, prerušiť Komarovov let a pokúsiť sa ho dostať dolu. Tomu sa už robilo z neustálej rotácie kabíny zle. Keď mu však umožnili porozprávať sa s manželkou, tváril sa, akoby sa nič nedialo. Pritom musel mať ťaživý pocit kozmického stroskotanca a (určite) tušil, že ju počuje posledný raz.
Podľa iných zdrojov, Američania odpočúvali rádiovú komunikáciu Komarova s riadiacim strediskom a boli zdesení: počuli okrem iného i plač (zrejme Komoravovej manželky) i stonanie (Komarovovo).
Let Sojuzu 1 začal vo veľkom propagandistickom štýle. Komarov pozdravil sovietsky ľud a tiež, napríklad, bojujúci Vietnam.
S príchodom letových problémov však Moskovské rádio prerušilo vysielanie naživo o vesmírnom lete a bez zmienky bolo prerušené na trinásť hodín. Už zahraniční korešpondenti v Moskve mali indície, že s vesmírnym letom nebolo všetko v poriadku. Podľa niektorých zdrojov sa spojenie medzi Komarovom a riadiacim strediskom v záverečnej fáze letu prerušilo úplne. Let bol sledovaný len prostredníctvom radaru. Teda sa možno len dohadovať, ako vtedy Komarov myslel a ako si počínal.
Vyskytli sa zmienky, že letové problémy boli veľmi vážne aj preto, že Komarovovi sa nepodarilo oddeliť pristávací modul od zvyšku ťažkého (údajne šesťtonového) Sojuzu 1. Ostali spojené spojovacím káblom ako dve neforemné závažia akéhosi bizarného bolasa a takto sa spoločne „trmácali“ po obežnej dráhe.
Komarov sa zrejme pokúsil pretrhnúť onen kábel krutom a azda aj preto uviedol kabínu do rotácie, nie len kvôli zvýšeniu jej stability. Inou možnosťou rozpojenia bolo podujať sa na zostup oboch častí spoločne s tým, že kábel sa prepáli odporom atmosféry.
Odborníkom v stredisku i samotnému Komarovovi bolo jasné, že situácia je zúfalá a že pravdepodobne nemá ani len šancu úspešne navrátiť svoju kabínu na Zem.
Napriek všetkému dokázal takmer zázrak.
Aj keď do riadenia lode pri zostupe do atmosféry mohol zasahovať iba minimálne, udržal ju v kurze a vyrovnal ju do správnej polohy. A pristál – tvrdým dopadom – na zem neďaleko od plánovaného miesta, asi 40 km východne od Omska.
Dopadová rýchlosť sa odhaduje na 40 m/s do 150 m/s.
V prvom prípade by, za splnenia určitých priaznivých predpokladov a za cenu ťažkých zlomenín, mal Komarov šancu prežiť.
Brzdiace motory však po náraze kabíny na zem vybuchli a kabína sa ocitla vo vyhni plameňov. Požiar sa prítomní svedkovia pristátia vraj pokúšali uhasiť pieskom. Po otvorení kabíny sa našli znetvorené pozostatky Komarova vo veľkosti 80 krát 30 cm, v podstate jeho trup.
Čo sa vlastne stalo pri núdzovom pristávacom manévri Sojuzu 1, nie je isté. Zo zničenej kabíny sa nedal priebeh posledného a rozhodujúceho zlyhania rekonštruovať. Hlavný padák sa podľa jednej verzie síce otvoril včas, ihneď sa však pre rotáciu okolo modulu skrútil. Podľa inej verzie kabína už nerotovala, lenže padák sa vôbec neuvoľnil.
Je možné, že Komarov v tomto rozhodujúcom okamihu urobil jedinú chybičku počas celého nešťastného letu. Namiesto aby nefunkčný padák odpálil, okamžite sa pokúsil vysunúť záložný. Ten sa však zamotal do povrazov hlavného a stala sa z neho iba nepotrebná oranžovo-biela handra.
Rovnako je možné, že nefungovalo ani odpaľovacie zariadenie hlavného padáka alebo – vplyvom nadmernej teploty v kabíne z prirýchleho zostupu a z dlhodobej rotácie – v zanikajúcom Komarovovom vedomí utkvela len jediná myšlienka: čím skôr a za každú cenu pribrzdiť pád. A tak urobil osudnú chybu.
Skôr je však pravdepodobné, že pod Komarovovu smrť sa osudnepodpísali iní.
Jurij Gagarin už pred letom vraj upozorňoval, že so Sojuzom nie je všetko v poriadku. Dokonca napísal Brežnevovi list. Po havárii považoval za nevyhnutné ísť si to s ním vybaviť osobne. Stretnutie sa vraj skončilo tak, že Gagarin vylial na Brežnevovu tvár pohár vodky. Čím si definitívne podpísal rozsudok a do kozmu sa už nikdy nepozrel.
Komarovov popol bol uložený do Kremeľského múra, čo predstavovalo jednu z najväčších pôct vtedajším sovietskym občanom.
Nad správou o smrti plukovníka Komarova bola vyjadrená ľútosť aj o strany Spojených štátov amerických.
Riaditeľ vesmírneho programu USA James Webb vyzval na spoluprácu v objavovaní vesmíru medzi USA a ZSSR. Nato sa stalo niečo nezvyčajné. Team 47 amerických astronautov pracujúcich v Houstone poslal následne kondolenčný telegram svojim sovietskym rivalom.
Vladimír Komarov je dvojnásobným Hrdinom ZSSR, držiteľ Radu V.I.Lenina, Červenej hviezdy a mnohých medailí. Bol vyznamenaný zlatou medailou K.E.Ciolkovského a medailou de Lavo (FAI). (FAI je skratka Medzinárodnej leteckej športovej federácie, pozn. autora.) Medzinárodným výborom pre aeronautiku a kozmické lety bol vyznamenaný radom Veternej ružice s briliantom. Udelili mu čestné občianstvo Kalugy a Nantes. Bol po ňom nazvaný kráter na Mesiaci a malá planetka (1836 Komarov). Sovietska pošta vydala na jeho počesť poštovú známku.
P A D L Ý A S T R O N A U T
Umelecké dielo na Mesiaci
Padlý astronaut je 8,5 cm vysoká hliníková soška astronauta v skafandri. Je to jediné umelecké dielo nachádzajúce sa na Mesiaci.
Autorom a výrobcom sošky je belgický umelec Paul Van Hoeydonck, ktorý stretol astronauta Davida Scotta na večernej párty. Ten Van Hoeydoncka požiadal, či by nevytvoril malú sošku ako osobné poďakovanie astronautom a kozmonautom, ktorí prišli o život pri podpore vesmírneho výskumu.
Vanovi Hoeydonckovi poskytol zoznam dizajnérskych obmedzení: okrem iného, soška musí byť štíhla a statná a musí odolávať extrémnym teplotám na Mesiaci, zároveň by nemala byť ani ženou, ani mužom, a ani by nemala patriť do žiadnej etnickej skupiny. Naviac, v súlade so Scottovým želaním vyhnúť sa komercionalizácii vesmíru, Van Hoeydonckovo meno by sa nemalo zverejniť.
V roku 1971 Padlého astronauta dopravila na Mesiac posádka Apolla 15, spoločne s tabuľkou s menami ôsmych amerických astronautov a šiestich sovietskych kozmonautov, ktorí dovtedy zahynuli počas vesmírnych letov a tréningových cvičení.
Jedná sa o týchto kozmonautov:
Theodore Freeman (31.10.1964, letecká nehoda)
Charles Bassett (28.2.1966, letecká nehoda)
Elliot See (28.2.1966, letecká nehoda)
Gus Grissom (27.1.1967, Apollo 1 požiar)
Roger Chaffee (27.1.1967, Apollo 1 požiar)
Edward White (27.1.1967, Apollo 1 požiar)
Vladimir Komarov (24.4.1967, opakované zlyhanie padáka)
Edward Giwens (6.6.1967, automobilová nehoda)
Clifton Williams (5.10.1967, letecká nehoda)
Jurij Gagarin (27.3.1968, letecká nehoda)
Pavel Beliajev (10.1.1970, nákaza)
Georgij Dobrovolskij (30.6.1971, opakované zlyhanie tlaku)
Viktor Pačajev (30.6.1971, opakované zlyhanie tlaku)
Vladislav Volkov (30.6.1971, opakované zlyhanie tlaku)
Keď sa po návrate posádka na tlačovej konferencii zmienila o soške, Národné vzdušné a vesmírne múzeum (Alabama) požiadalo, aby bola vytvorená kópia sošky na ukážku pre verejnosť. Posádka súhlasila pod podmienkou, že bude zverejnená „s dobrým úmyslom a bez publicity“. V apríli 1972 Van Hoeydonck predstavil Múzeu kópiu Padlého astronauta, ktorá sa stala výstavným exponátom spoločne s pamätnou tabuľkou.
V máji 1972 sa Scott dozvedel, že Van Hoeydonck plánuje výrobu väčšieho počtu kópií a že ich chce predávať. S pocitom, že by to znamenalo hanobenie ducha ich dohovoru, sa Scott pokúsil presvedčiť Van Hoeydoncka, aby to nerobil, ale neuspel. A tak vzniklo 950 označených kópií, ktoré v galérii Waddell v New Yorku išli do predaja za 750 dolárov za kus.
Podľa interview, ktoré umelec poskytol novinám De Morgen, to nie je pravda.
Soška mala reprezentovať ľudský druh. Neskôr vyšlo najavo, že samotní astronauti začali sošku považovať za pomník padlým astronautom a kozmonautom. NASA majiteľovi galérie ai autorovi neoznámila, že sa soška stane pietnym pamätníkom. Majitel galérie Van Hoeydonck chcel, aby sa vyrobilo 1000 kópií sošiek (na realizáciu projektu minul značnú sumu), ale po zverejnení škandálu bolo vyrobených iba 20 kópií a väčšina z nich putovala do múzeí.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
