Čítanosť onoho článku [1] nebola spočiatku „nič moc“ – dve-tri desiatky denne. Ale neskôr sa akési pomyselné ľady pohli a záujem o jeho obsah (na „pomery môjho blogu na SME“) rapídne poskočil, aj keď sa už dávno nachádzal pod hrubým „nánosom“ článkov s rôznou inou tematikou. Predpokladám, že sa tak udialo na základe sprostredkovávania informácií o ňom; (možno aj preto) že obsahoval ako prílohu článok, s „dobrozdaním“ z pera zosnulého prof. Jána Chrapana ml.
Diskusiu pri samotnom článku to však vonkoncom nezasiahlo. Možno aj preto, že (niektorí) potenciálni diskutéri nemajú zaplatené predplatné SME a preto sa nemohli ozvať týmto spôsobom.
Ale aj toto ticho (pred búrkou) je (o čosi málo) lepšie, ako keby sa so svojmi kecmi ozvali bývalí „havkáči“ – popierači mnohých mojich myšlienok už len z princípu, že o fyzike píše „ne-fyzik“. Alebo iní, čo sa aj o prof. Chrapanovi vyjadrovali s dešpektom.
Ešte raz o termolýze vody
Termolýza vody predstavuje konkrétny príklad využitia tzv. elektrotermického (resp. galvanotermického) procesu, prebiehajúceho v špecificky zostavenej fyzikálno-chemickej sústave – tzv. termolyzéri.
Termolyzér sa vyznačuje:
1) Existenciou elektrochemických napätí v jeho vnútri, pri súčasnom nedostatku vnútornej energie, ktorá by umožnila konanie práce týmito silami.
2) Prítomnosťou termolytickej prísady s obsahom iónov najelektronegatívnejšieho prvku v jeho vnútri, nevyhnutnou pre cielenú fyzikálno-chemickú zmenu v termolyte.
3) Skutočnosťou, že termolytický proces v ňom prebieha výlučne na základe energetického dopingu (vo forme nízkopotenciálového tepla, tzv. „odpadového“ – s teplotou do 100°C) z vonkajšieho zdroja, pretože termolyzér sám osebe predstavuje sústavu, nachádzajúcu sa v silovo (i energeticky) prakticky rovnovážnom stave.
V článku[1] som zabudol výslovne poznamenať, že ak sa pri konštrukcii termolyzéra striktne nedodržia tieto základné fyzikálno-chemické požiadavky, v priebehu termolýzy – napríklad rozkladu kvapalnej vody v termolyte na plynný vodík a kyslík - môžu vzniknúť aj iné, neželané (tzv. „parazitické“) reakcie, ktoré praktickú funkčnosť termolyzéra celkom zmaria. Najbežnejším prípadom je oxidácia časti kontaktódy kyslíkom, uvoľneným z termolytu.
Práve preto stroskotal aj pokus o užitočnú termolýzu vody pomocou hliníkovo-uhlíkovej (resp. hliníkovo-medenej) kontaktódy, v prostredí vodného roztoku síranu hlinitého. Hliník totiž reagoval s kyslíkom na oxid hlinitý. Ale získavanie plynného vodíka a kyslíka z vody, za cenu degradácie najelektronegatívnejšieho technicky bežne používaného kovu, nemá žiaden praktický zmysel, pretože jeho opätovná výroba z oxidu je komplikovaná a drahá.
Na druhej strane som v článku [1] konštatoval, že medzičasom (od r. 2008) som vyhovujúce riešenie našiel.
Stalo sa tak a vďaka poznatkom, získaným pri vlastnom bádaní, ktoré som čiastočne zhrnul v článku „Možnosti a význam galvanotermického javu“ (Myšlienky a fakty, 1-2/2010, str. 34-37, ISBN 978-80-89456-02-4).
Praktický význam termolýzy vody z pohľadu programov „vodíkovej ekonomiky“ a tzv. „zelených technológií“
Skôr, ako sa bližšie zmienim o vyhovujúcom riešení v otázke termolýzy vody, oprostenom od "parazitických" reakcií, ktoré by ho znehodnotili (ako v roku 2008), pokúsim sa najprv priblížiť jej praktický význam na konkrétnych príkladoch využitia, a aj v globálnych súvislostiach.
Pod pojmom „odpadové teplo“ treba rozumieť ľubovoľné množstvo tepelnej energie, ktorej nevieme nájsť technicky zmysluplné využitie. Odhliadnuc teda od tepelnej energie, potrebnej (za bežných podmienok, napr. pri bežnom atmosferickom tlaku) na vykurovanie rôznych priestorov, jedná sa zväčša o teplo s teplotou z intervalu (20°C, 100°C). Dolnú hranicu teploty v danom intervale často označujeme pojmom „izbová“ teplota alebo „teplota okolia“. Horná hranica teploty v danom intervale predstavuje bod varu vody, pri normálnom atmosferickom tlaku.
Využitie elektrárenského odpadového tepla. Je všeobecne známe, že v elektrárňach dochádza – prostredníctvom parnej turbíny a generátora elektrickej energie - k premene tlakovej a tepelnej energie prehriatej vysokotlakovej pary na elektrickú energiu, s účinnosťou cca 1/3. Vodná para má na konci tohto transformačného procesu prakticky atmosferický tlak (cca 100 kPa), teplotu okolo 100°C a objem rádovo 600x väčší ako by bol jej objem v kvapalnom stave.
Ale prechodu pary z plynného do kvapalného stavu bráni tzv. „kondenzačné“ teplo, ktoré predstavuje podstatne väčšie množstvo tepelnej energie, ako jej prislúcha z dôvody teploty (pomer 2260:418). Kým sa teda para nezbaví kondenzačného tepla, neskondenzuje a nemožno ju (v kvapalnej forme) prečerpať naspäť do kotla, resp. do výmenníka tepla, na použitie v ďalšom cykle. Toto je pravá príčina, prečo podiel tepelných strát primárnej tepelnej energie predstavuje cca 2/3.
Odpadového tepla sa elektráreň zbavuje pomocou chladiacich veží.
Ak by sme však vodnú paru, nezbavenú kondenzačného tepla, namiesto do chladiacich veží zaviedli k bazénu s termolytom a pomocou tohto tepla ohrievali termolyt, na teplotu povedzme 80°C-90°C, kvapalná voda v termolyte by sa začala spontánne rozkladať na plynný vodík a kyslík.
Obidva plyny by sa mohli zachytávať v osobitných nízkotlakových plynojemoch. Odtiaľ by boli priebežne prečerpávané k osobitným parným kotlom, ohrievaným vodíkovo-kyslíkovými horákmi, kde by sa spaľovali. Pretože teplota vodíkového plameňa môže dosiahnuť rádovo 3000°C, v kotloch by vznikala opäť vodná para so štandardnými parametrami pre nový cyklus premeny tepelnej energie na energiu elektrickú.
Teda vidíme, že - dnes ďalej technicky a ekonomicky - nevyužiteľné teplo, pritom zamorujúce najbližšie okolie elektrárne (ekologicky nežiaducou) tepelnou záťažou, možno týmto spôsobom ekonomicky zhodnotiť ako plne využiteľný, ekologicky nezávadný energetický zdroj.
Využitie tepla (predovšetkým) automobilovými agregátmi. Niečo podobné – ibaže v podstatne menšom meradle – principiálne možno realizovať aj v záujme zvýšenia účinnosti rôznych hnacích agregátov, produkujúcich odpadové teplo.
Niekoľko rokov dozadu boli, v internetovom priestore, populárne snahy domácich kutilov zlacniť prevádzkové náklady na jazdu ich osobných automobilov na báze obohacovania spaľovacej zmesi vodíkom a kyslíkom, získaných elektrolýzou vody pomocou elektrickej energie z autobatérie, resp. priamo z alternátora. Táto myšlienka je principiálne chybná už z energetického hľadiska, pretože spálením plynov by sme získali maximálne len toľko energie na pohon automobilu, koľko energie sme spotrebovali na rozklad vody.
Ak by sme však do automobilu zabudovali termolyzér vhodných rozmerov, ohrievaný teplom, ktoré dnes uniká z agregátu výfukom a chladičom, vznikali by vodík a kyslík bez akejkoľvek potreby ďalšej energie. Dôsledkom priebežného spaľovania oboch plynov ako súčastí pohonnej zmesi by bolo zvýšenie výkonu agregátu, zníženie spotreby (klasických) pohonných hmôt a zjednodušenie chladenia agregátu (obidvoje s pozitívnym ekologickým dopadom na životné prostredie).
Riešenie, vhodné najmä pre nákladnú dopravu, lebo kamióny poskytujú dosť miesta aj pre veľkokapacitnejší termolyzér.
Pár slov k bombastickému plánu „obnovy a rozvoja“ (aj Slovenska)
Plán obnovy a rozvoja, ktorý Európska komisia narýchlo naskicovala pod dojmom závažných dopadov koronavírusovej pandémie Covid 19 na jar tohto roka, je – podľa mojej mienky – len akýsi ideologický pamflet, v podstatnej miere založený na predpoklade masívnych investícií do rôznych technických inovácií a aj tzv. „zelených projektov“.
Už dnes je zrejmé, že je nereálny a že jeho ciele sa naprojektovanými postupmi nikdy nenaplnia.
Predovšetkým ide o to, že dnešné investície – na báze dlhov voči budúcnosti – len nejakým spôsobom spotrebujú hodnoty (ktoré budú chýbať niekde inde), predovšetkým len na udržanie zamestnanosti. Ak sa aj za ne niečo vybuduje, nič však takej povahy, že by dlhodobo generovalo významnejší zisk. Naopak – udržiavanie nového bude vyžadovať stále ďalšie a ďalšie náklady. (Pritom, čo bude o päť rokov, aké sa vyskytnú nové problémy, nemá nikto ani „šajnu“ – a populistickí politici už vonkoncom nie.) „Zelené projekty“ – bez uplatnenia nových vedecko-technických objavov – sú len obyčajné chiméry. Dnes je už nad slnko jasnejšie, že aj masívnejšie využívanie veternej a fotovoltaickej energie – pri neexistencii stabilných vysokovýkonných energetických zdrojov a rozvodnej siete – je na úrovni detských rečičiek.
Ak môže niečo „plán obnovy a rozvoja“ zreálniť, sú to objavy na vynálezy na spôsob galvanotermického javu a termolýzy kvapalnej vody na plynný kyslík a vodík.
Prečo?
Pretože, v konečnom dôsledku, majú potenciál (akoby) zväčšiť súčasné globálne energetické zdroje najmenej 2,5-krát a ich využívanie bude mať priaznivý ekologický dopad, pritom (okrem tzv. „nadobúdacích“) bez potreby dodatočných nákladov na príslušné technické zariadenia.
Tieto konštatovania nezverejňujem prvý raz. Vyplývajú totiž už dávnejšie z viacerých mnou vyslovených úvah. Ale, napríklad, ekológovia a klimatológovia (všetkých rangov) akoby boli úplne hluchí a slepí. Zahľadení len do svojich modelových štúdií a grafov, neschopní reálne ovplyvniť čo len jeden parameter, v nich sa vyskytujúci!
Globálna ekonomika sa pomaly ale isto mení. Ak opomenieme obchod s drogami a zbraňami, do úzadia neúprosne odchádza aj ťažba a spracovanie energetických a iných surovinových zdrojov. Túto vznikajúcu medzeru by (vraj) mali zaplniť inovácie v oblasti výroby potravín, liekov, informatiky a „zelená“ ekonomika. Ibaže, chyba lávky - informačné technológie spotrebúvajú čoraz nedostatkovejšiu energiu, a to v podstatnej miere len na virtuálne produkty, z ktorých (ako sa hovorí) „sa nenajeme". Lieky napomáhajú zdraviu jednotlivca, ale sú pre život menej nevyhnutné ako potraviny. „Zelené projekty" sú predbežne viac-menej projektami „pre krásu", ekonomicky náročné a - za daných podmienok - ekonomicky dlhodobo neudržateľné. Preto sa im aj všetci pragmatickí politici vyhýbajú ako čert svätenému krížu, a ak deklarujú ochotu ich podporovať, robia tak (populisticky) s vedomím, že plniť sľuby je právne nevymáhateľné. A je im tiež zrejmé, že nejaká Greta bude musieť so svojimi tirádami pokorne čušať v kúte, lebo aktuálne globálne problémy začínajú pôsobiť čoraz viac synergicky, a ich reálne riešenie pripomína čoraz viac povestné svetielko na konci tunela, avšak vzdialeného na svetelné roky.
Návrat ku konkrétnym faktom o termolýze vody
V článku[1]som tiež nespomenul, že termolýza vody môže prebiehať, v závislosti od konštrukcie tzv. kontaktódy, v dvoch principiálne rozdielnych režimoch – ako neriadená termolýza a riadená termolýza.
Kontaktóda je v princípe dvojica spojených (resp. dotýkajúcich sa), elektricky vodivých častí s nerovnakým elektrochemickým potenciálom voči termolytu, do ktorého sú úplne alebo čiastočne ponorené.
Neriadená termolýza prebieha v prípade, keď kontaktóda je úplne ponorená do termolytu, t.j. vrátane spoja medzi jej časťami. O riadenej termolýze hovorím v prípade, keď sa spoj medzi časťami kontaktódy nachádza mimo objemu termolytu a ony časti sa v termolyte navzájom nedotýkajú (čo je výhodné z hľadiska separácie plynného vodíka a kyslíka).
Neriadenú termolýzu možno zastaviť buď vytiahnutím kontaktódy z termolytu alebo vypustením (resp. prečerpaním) termolytu do náhradného zásobníka. Obidva postupy sú však nepraktické z technického hľadiska.
Riadenú termolýzu možno zastaviť podstatne jednoduchšie – prerušením kontaktu, ktorý sa nachádza mimo termolytu.
Z podmienok pre vznik galvanotermického javu vyplýva, že pri termolýze – napr. vody – nutne musí vznikať, medzi jednotlivými časťami kontaktódy, (jednosmerný elektrický) tzv. termolýzny prúd, ktorý spôsobuje, že kontaktóda ako celok je elektricky neustále neutrálna.
Ak sa spoj medzi časťami kontaktódy nachádza mimo termolytu, možno merať hodnotu termolýzneho prúdu aj napätia medzi časťami. Tieto údaje sú dôležité pri hodnotení skúšobnej technickej konštrukcie termolyzéra a pri navrhovaní zmien.
Patentová prihláška na termolýzny spôsob rozkladu vody na vodík a kyslík
1. decembra som podal na Úrade priemyselného vlastníctva v Banskej Bystrici patentovú prihlášku na termolýzu vody, ktorej bola pridelená spisová značka PV 125-2020.
Urobil som tak, s úmyslom zabezpečiť si právo prednosti a s vedomím, že viem, aké náležitosti by mala taká prihláška obsahovať. –
Patentovať nemožno čokoľvek, napríklad ani vedecké objavy nie (hoci kedysi dávnejšie áno).
„Patenty sa udeľujú na vynálezy, ktoré sú nové, zahŕňajú vynálezcovskú činnosť a sú priemyselne využiteľné. Patentovať je možné nielen nové výrobky, zariadenia a technológie, ale aj chemicky vyrobené látky, liečivá, priemyselne produkčné mikroorganizmy, ako aj biotechnologické postupy a produkty získané ich pomocou.“[2]
Predmet patentovej prihlášky musí teda prinášať určitý pokrok, konkrétne zlepšenie oproti aktuálnemu stavu vedy a techniky v príslušnej oblasti.
Ja som definoval v popise predmetu vynálezu termolýzu vody ako NOVÝ SPÔSOB rozkladu kvapalnej vody v termolyte na plynný vodík a kyslík. Jeho novosť spočíva v tom, že na predmetný rozklad sa využíva tzv. odpadové teplo, t.j. teplo bez možnosti ďalšieho technického využitia, ktorého sa musíme – v elektrárňach alebo v doprave - naviac priebežne zbavovať, s vynaložením ekonomických nákladov na jeho (ekologicky nevýhodné) rozptýlenie do okolia. Tým sa dosahuje doteraz nevídaný účinok.
Ustanovenia patentového zákona ďalej vyžadujú, aby bol opis predmetu vynálezu zrejmý odborníkovi a aby bol (napr. kvôli priemyselnej využiteľnosti) predmet vynálezu opakovane realizovateľný.
Patentové nároky musia nejakým logickým spôsobom súvisieť s predmetom vynálezu.
Čo sa týka faktickej stránky patentovej prihlášky, je to v podstate všetko, čo patentový zákon žiada. Čo sa týka právnych nuáns patentovej prihlášky, s tým som sa predbežne nezaoberal, reku, radšej si počkám, čo mi vytknú v tomto ohľade patentoví odborníci.
Reálnosť vynálezu som v opise predmetu vynálezu podložil jednoduchým experimentom galvanotermickej povahy, ktorý funguje ako príslovečné švajčiarske hodinky. Stačil mi nato iba jeden list kancelárskeho papiera. Odborník tam nemá čomu nerozumieť. Ak nejakým tvrdeniam neverí, ľahko sa môže o ich pravdivosti presvedčiť zopakovaním experimentu.
Zo šiestich patentových nárokov prvý žiada priznať mi autorstvo na samotný galvanotermický rozklad vody na vodík a kyslík.
Druhý zdôrazňuje, že na tento rozklad stačí bežne dostupné, inak (za daných okolností) nevyužiteľné nízkopotenciálové odpadové teplo, tretí zas konštatuje, že opätovným zlúčením vodíka a kyslíka vo vodíkovom horáku vznikne technicky znova využiteľné vysokopotenciálové teplo, t.j. teplo s teplotou rádovo tisíc °C.
Štvrtý nárok zdôrazňuje, že takto spotrebovávané teplo nahrádza iné spôsoby chladenia v priemyselných prevádzkach, založené napríklad na použití chladiacej vody, čím sa znižuje bezpečnostné riziko z náhleho nedostatku chladiacej vody a znižuje sa tiež jej potrebné množstvo.
Piaty nárok zas, že sa znižuje aj ekologicky škodlivá tepelná záťaž životného prostredia odpadovým teplom v prípade, že odpadové teplo je potrebné z priemyselnej prevádzky rozptyľovať do bezprostredného okolia.
Šiesty nárok je trochu špecifický. Konštatuje, že termolýzny rozklad vody možno využiť aj na operatívnu produkciu vodíka a kyslíka, napríklad pre potreby zvárania plynovým horákom (alebo plnenie balónov vodíkom), pomocou mobilného zariadenia, schopného ohrievať potrebný termolytický článok na báze rôznych druhov miestne sa vyskytujúcich palív.
Výsledok predbežného prieskumu
Úrad priemyselného vlastníctva SR v Banskej Bystrici, v prípise z 15. decembra t.r. – napriek všetkému tu uvedenému – a dúfam, že tomu rozumel každy čo len trochu technicky zbehlý čitateľ – zaujal takéto stanovisko, citujem:
„V rámci predbežného prieskumu bolo zistené, že predmet patentovej prihlášky je zjavne v rozpore s § 37 ods. 4 patentového zákona, pretože nie je v patentovej prihláške vysvetlený tak JASNE a ÚPLNE, aby ho MOHOL ODBORNÍK USKUTOČNIŤ (!)) a tiež nespĺňa podmienku podľa § 5 ods. 1 patentového zákona, pretože nespĺňa podmienku VYNÁLEZCOVSKEJ ČINNOSTI podľa § 8 patentového zákona.“
Poznámka: Slová veľkými písmenami a výkričník v zátvorke zvýraznil autor.
Človeku zostáva rozum stáť
Z ďalšej „argumentácie“ v rámci „výsledku predbežného prieskumu“. –
„Definícia spôsobu podľa patentového nároku 1 je nejasná. Podľa opisu vynálezu má v navrhovanom spôsobe na elektródach dochádzať k chemickým reakciám, na základe ktorých má dochádzať k rozkladu vody za vzniku plynného vodíka a kyslíka. z nároku 1 ani z opisu vynálezu však nie sú dostatočne jasné podmienky reakcie, konkrétne koncentrácia ... (termolýznej prísady – text nahradil autor) a teplota nevyhnutná na termolýzu. Pojem špecifikujúci koncentráciu – „zriedený roztok“ je veľmi široký a preto málo jasný. Hoci v patentovom nároku 2 je uvedená teplota odpadového tepla (do 100°C) použiteľného na uvedený spôsob, tento údaj nešpecifikuje teplotu vo vnútri systému nevyhnutnú na dosiahnutie termolýzy.“
Komentár autora (K.A.): V opise vynálezu doslova píšem - Koncentrácia ... (termolýznej prísady) môže (s úbytkom vody z dôvodu jej rozkladu) kolísať; je tak nízka, že sa neprejavuje charakteristickým ... sfarbením roztoku.
Ak teda môže koncentrácia vodného roztoku termolýznej prísady kolísať, presné stanovenie koncentrácie je zbytočné, najmä ak z ďalšieho vyplýva, že je veľmi nízka, a o približnej koncentrácii si možno urobiť predstavu na základe bezfarebnosti termolytu, čo umožňuje krajne jednoduchý experiment.
Platí tiež, že rozptyľovať odpadové teplo do okolitého prostredia možno len vtedy, ak je jeho teplota vyššia ako teplota okolia (povedzme T°C). Keď sa v opise uvažuje s maximálnou teplotou odpadového tepla 100°C (zodpovedajúcej kondenzačnej teplote vodnej pary pri bežnom atmosferickom tlaku), odborníkovi by mohlo byť zrejmé, že na termolýzu je využiteľné odpadové teplo - keď už používam tento termín - s každou teplotou z intervalu (T°C, 100°C).
Patentovou prihláškou totiž nežiadam patentovať konkrétne hodnoty koncentrácie termolytu ani teploty odpadového tepla, ale žiadam patentovať SPÔSOB rozkladu termolytu, ktorý funguje – je jedno, že s rôznou intenzitou – v širšom intervale koncentrácií a teplôt, o čom sa odborník môže presvedčiť opísaný experimentom.
„Opis vynálezu neobsahuje ani jeden príklad uskutočnenia demonštrujúci uskutočniteľnosť vynálezu, ktorý by zahŕňal konkrétne podmienky nárokovaného spôsobu, pri ktorých by došlo k rozkladu molekuly vody.
Opis vynálezu tiež neobsahuje objasnenie procesov, ktoré podľa prihlasovateľa prebiehajú v navrhnutom systéme tvorenom ... (nevyhnutnými materiálnymi súčasťami, pozmenené autorom). Opis teda neobsahuje konkrétne vysvetlenie, akým chemickým procesom dochádza k rozkladu vody na povrchu „elektród“.
Prihlasovateľ tiež v opise rozporuplne uvádza, že k rozkladu vody dochádza na základe elektrochemických reakcií, hoci ďalej tvrdí, že elektródy nepodliehajú žiadnej chemickej zmene. Bez objasnenia procesov prebiehajúcich v elektrolyte môžu na strane úradu vzniknúť pochybnosti o uskutočniteľnosti vynálezu a teda jeho využiteľnosti v priemysle.“
K.A.: K prvému odseku neviem, čo povedať. Najmä k tej jednej molekule rozloženej vody, keď vyššie uverejnené zábery prebiehajúceho experimentu, neklamne demonštrujú priebeh termolýzy.
K druhému odseku tiež len toľko, že som v živote nepočul o tom, aby prihlasovateľ podobného vynálezu bol povinný podávať aj nejaké teoretické vysvetlenia, ktoré nie sú – za účelom overenia jeho reálnosti – nijako potrebné. Patentová prihláška predsa nie je vedecké pojednanie. Najmä, ak máme na zreteli, že za zverejnenie patentu sa platí poplatok za každú jednu stranu textu s popisom.
Okrem toho by to v praxi znamenalo, že každý vynálezca, ktorý nepochopil mechanizmus pôsobenia svojho vynálezu by nemal právo na udelenie patentu! – Môže niečo také žiadať „expert“ patentového úradu?
(Pritom som v opise výslovne uviedol. - V tomto prípade usporiadanie experimentu predstavuje elektrotermický (resp. galvanotermický) článok, ktorý produkuje plynný vodík a kyslík. Obidva plyny vznikajú na základe elektrochemických reakcií v elektrolyte (tzv. termolyte) na povrchu elektród, ktoré - elektricky vodivo spojené pomocou ... prvkov, alebo aj bez – tvoria jeden celok, tzv. kontaktódu, pričom ony samotné nepodliehajú žiadnej chemickej zmene, akoby reakcie vedúce k vzniku vodíka a kyslíka iba katalyzovali. Tento chemický rozklad vody je podmienený prísunom tepla, dodávaného do článku zvonka.)
Vo viacerých svojich článkoch na Blogu SME, keď som písal o dvojúrovňovej povahe fyzikálnych rovníc, som konštatoval, že prvú úroveň takýchto rovníc predstavuje matematická, bezrozmerná kvantitatívna rovnosť. Až druhá úroveň dáva rovnici fyzikálny zmysel, pretože uvádza jej fyzikálny rozmer.
V prípade termolýzneho rozkladu vody má popis tohto procesu tri úrovne. Prvá úroveň je chemická, popisujúca rozklad vody na kyslík a vodík, pričom si všíma popri chemickej zmene aj zachovanie hmotnosti:
4H2O → 4H2↑ + 2O2↑
Druhá úroveň je elektrochemická, všímajúca si zachovanie elektrického náboja v podmienkach elektrickej neutrality. Štyri molekuly vody v termolyte disociuje na štyri vodíkové katióny H(+) a štyri hydroxylové anióny OH(-). Anióny sa elektricky i chemicky zneutralizujú, odovzdajúc štyri elektróny e(-) „anódovej“ časti kontaktódy, podľa reakcie
4OH(-) – 4e(-) → 2H2O + O2↑
Tie štyri elektróny e(-) predstavujú termolýzny prúd. Prejdú na „katódovú“ časť kontaktódy a elektricky i chemicky zneutralizujú vodíkové katióny, podľa reakcie
4H(+) + 4e(-) → 2H2↑
Tretia úroveň termolýzneho procesu je energetická, rešpektujúca zákon zachovania energie. Voda sa samovoľne rozložiť nemôže. Prenos elektrického náboja z „anódovej“ na „katódovú“ časť kontaktódy sa udeje, jednak v dôsledku rôzneho elektrochemického potenciálu týchto častí voči sebe navzájom a termolytu - prostredníctvom termolýzneho prúdu – a jednak v dôsledku pôsobenia tepelnej energie, v závislosti od vlastného tepla termolytu. Proces termolýzy je teda zavŕšený zmenou príslušného množstva energie z tepelnej formy na elektrickú a ďalej na chemickú energiu. Nad formálnym zápisom tejto transformácie by som však musel ešte trochu pouvažovať.
Z tretieho odseku citovaného stanoviska „experta“ Úradu vyplýva, že ten zrejme nevie čítať s porozumením. Zostáva v zajatí štyroch stien svojho klasického vzdelania, keď si nevie predstaviť (formálne) analogický dej (termolýzu) popri klasickej elektrolýze vody. – Veď práve v tom tkvie novosť tohto vynálezu, že na rozklad vody nepotrebuje galvanický prúd, ale uspokojí sa s náhradnou energiou – odpadového tepla!
Ďalším príkladom absolútneho nepochopenia predmetu vynálezu je konštatovanie:
„Nároky 3 až 6 sa netýkajú samotného rozkladu vody ale využitia plynov a preto nemôžu byť súčasťou jedného vynálezu.“
K.A.: Porovnajme dva podobné proces – elektrolýzu a termolýzu vody. Pri oboch sa kvapalná voda rozkladá na plynný vodík a kyslík. Ale je tu podstatný rozdiel. – Pri elektrolýze sa elektrolyt, v dôsledku vlastného elektrického odporu, zohrieva pri prechode galvanického prúdu. Fakticky tu vzniká odpadové teplo, a vzniknuvšie plyny sa ním môžu len ohrievať. Pri termolýze vody sa však termolyt zákonite ochladzuje. Keby sa neochladzoval, nemohol by vzniknúť ani vodík ani kyslík. Chladiaci efekt teda vznik plynov podmieňuje a, ako taký, je organicky spätý s predmetom vynálezu – termolýzou vody. Využitie plynov (vodíka a kyslíka) môže byť rôzne, akože môžu vzniknúť ako konečné produkty rôznych procesov. Ale ak vzniknú termolýznym rozkladom vody, nemôžu vzniknúť (pri prerušenom prísune tepla zvonku) bez ochladenia termolytu! Preto nemôže byť - v žiadnom prípade – pravda, že chladiaci efekt nesúvisí so samotným rozkladom vody, ani že nemá ďalšie technicky výhodné dôsledky.
Rovnako neviem pochopiť obsah formulácie „Úrad je názoru, že v prípade úbytku vody(v termolyte – pozn. autora)musí logicky dochádzať k zvýšeniu koncentrácie(termolýznej prísady, pozn. autora)a nie k jej zníženiu, hoci v dôsledku rôznych chemických alebo fyzikálnych procesov v systéme môže dôjsť k zmene farby roztoku.“
Veď ja som predsa nikde v opise vynálezu neuvažoval o znižovaní koncentrácie. Iba som konštatoval, že je tak nízka, že sa neprejavuje zafarbením termolytu!
Aj toto je jedna z názorných ukážok príčin slovenského zaostávania za inými (nie len) európskymi národmi. Na zodpovedných miestach sa nachádzajú ľudia, ktorí nie sú schopní zodpovedne zastávať svoje posty. Nevdojak mi prišlo na um posudzovanie grantových eurofondových projektov ešte za čias Ficových vlád a bašovania ministerského profesora Plavčana na Ministerstve školstva SR.
Alebo je to dôsledok nejakej „posudzovateľskej mafie“ na Úrade priemyselného vlastníctva SR, „zohratej“ so skupinou zopár patentových zástupcov, ktorým mafiáni na Úrade – úmyselne vytvárajúc problémy v posudzovaní vynálezov – vytvárajú príležitosť na zárobky?
Ani v prípade slovenských patentových zástupcov to nie je celkom ružové. Keď som sa pred dvomi rokmi snažil osloviť patentového zástupcu z Popradu, najprv som sa mu dlho nemohol dovolať. Napokon ma odbil slovami „dlho by trvalo, kým by som si to naštudoval...“ skôr, ako som mu mohol čo len naznačiť, o akú problematiku sa jedná.
Darmo si budeme želať PF 2021, ak sa k môjmu osobnému úsiliu (výrazne) prospieť Slovensku, nepridajú ďalší schopní ľudia, nemôžeme od budúcnosti očakávať nič dobrého.
No aj tak. - Všetkým blogerom na SME, ako aj čitateľom ich článkov, želám
PF 2021
Pramene:
[1] https://cudzis.blog.sme.sk/c/549570/o-nebezpecestvach-ucenych-kecov-tentoraz-o-termolyze-vody-a-o-vodikovej-ekonomike.html
[2] https://www.indprop.gov.sk/?co-a-ako-patentovat
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
