2.3 Relatívna povaha pozorovaných pohybov a priestorov
Vychádzajme z predpokladu, že - ak je pokoj relatívny - pohyb je objektívny. To však treba upresniť v tom zmysle, že vnímať a exaktne merať možno len relatívne pohyby, ktoré sú všetky špecifickými odrazmi objektívnych (ale) principiálne nepostrehnuteľných pohybov. Je to dôsledok nepomeru ich podstatne vyšších (objektívnych) rýchlostí, v porovnaní s (relatívnymi) rýchlosťami pozorovaných (t.j. povahou relatívnych) pohybov.
Relatívnu povahu pozorovaných pohybov uznáva aj moderná fyzika, ale veľmi prekvapujúcim spôsobom. Pohybu (resp. konkrétnemu deju, udalosti), pozorovanému v jednej inerciálnej súradnicovej sústave, vie pomocou tzv. Galileiho transformácie, priradiť súradnice v inej inerciálnej vzťažnej sústave, ktorá sa na pôvodnú sústavu pohybuje rýchlosťou „v”.
Pôvodnú sústavu považuje za (relatívne) nehybnú.
V klasickej fyzike to nespôsobovalo žiadne logické problémy. S nástupom relativistickej fyziky sa situácia zmenila v tom ohľade, že obidve inerciálne súradnicové sústavy, ktoré v časovom okamihu „t = 0” splývali – a s plynúcim časom sa ich počiatky začali od seba vzdiaľovať (pre jednoduchosť, v smere osi „x”) - sa začali (teoreticky) považovať za navzájom rovnocenné. Ba, túto rovnocennosť sústav fyzici povýšili až na ich „ekvivalentnosť”. Z takéhoto spôsobu nazerania na inerciálne súradnicové sústavy vyplynulo, že za nehybnú možno považovať hociktorú z nich. Prirodzene, nehybnosť – t.j. (relatívny) pokoj takejto súradnicovej sústavy – je tiež len relatívnej povahy.
Je zbytočné zdôrazňovať, že potom aj kinetická energia všetkých pozorovaných a exaktne meraných pohybov, vzťahovaných na ktorúkoľvek z (nekonečnej) množiny inerciálnych sústav je relatívna fyzikálna veličina, de facto – matematické „numero” – s ktorým ale možno (zmysluplne) fyzikálno-technicky pracovať. To je všeobecne známy a všeobecne prijatý fakt, umocnený poznaním, že objektívny pohyb nemožno priamo preukázať žiadnym spôsobom. Možno ho preukázať iba nepriamo, a to pomocou vhodne navrhnutých a správne vysvetlených experimentov. Einstein si tento moment fyzikálnej problematiky, ohľadom usporiadania objektívnej reality (sveta), dokonca vybral za prvý postulát svojej špeciálnej teórie relativity.
Podľa teórie kozmodriftu síce možno (matematicky) nazerať na kinetickú energiu týmto „relativistickým” spôsobom, ale len v priestoroch (tiež) relatívnej povahy.
Z objektívneho hľadiska (vzhľadom na objektívny priestor), ak sa dané dve inerciálne súradnicové sústavy pohybujú navzájom voči sebe čo aj len infinitezimálne malou rýchlosťou, nie sú si ani rovnocenné, a už vôbec nie ekvivalentné (t.j. , je vylúčené, aby nezáležalo na ich objektívnom pohybovom stave). Lebo rýchlosť ich pohybu podmieňuje „energetickú hladinu, na ktorej existuje všetko materiálne, na ne vzťahované”.
Rôzna rýchlosť pohybu jednotlivých inerciálnych súradnicových sústav jednoznačne súvisí s kinetickou energiou telies pohybujúcich sa v jej vnútri. Fyzikálny fenomén kinetickej energie predstavuje základnú formu energie a - predstavujúc reálnu mieru pohybu – je jednoznačne objektívnou fyzikálnou veličinou, ekvivalentnou s inými formami energie, študovanými inými fyzikálnymi odbormi.
Tento zásadný rozdiel na vec, medzi relativistickým nazeraním a predstavami teórie kozmodriftu, sa začne markatnejšie prejavovať najmä pri vyšších, ba až (veľmi) vysokých (relatívnych) rýchlostiach pohybu, kde už mechanický princíp relativity nefunguje a kde Galileovu transformáciu nahrádza transformácia Lorentzova (Hendrik Antoon, 1853 - 1928).
Štyri rovnice Lorentzovej transformácie umožňujú prepočet priestorových a časových súradníc pri prechode medzi inerciálnymi sústavami za predpokladu konštantnej rýchlosti svetla vo všetkých inerciálnych sústavách.
Opäť si teda predstavme nejaké dve inerciálne súradnicové sústavy, ktoré v časovom okamihu „t = 0” splývali – a s plynúcim časom sa ich počiatky začali od seba vzdiaľovať (pre jednoduchosť, v smere osi „x”) . Nech sa v počiatkoch obidvoch sústav nachádzajú pozorovatelia, s vlastnými zdrojmi svetla a pozorujúc šírenie svetla z obidvoch zdrojov.
Považujme jednu súradnicovú sústavu za (relatívne) nehybnú. Pozorovateľ v jej počiatku vníma rovnomerné šírenie svetla zo svojho zdroja - do všetkých smerov – rýchlosťou „c”. A pozoruje, že svetlo z druhého svetelného zdroja sa tiež šíri rýchlosťou „c”. Vzájomné vzdiaľovanie sa počiatkov súradnicových sústav (údajne, podľa relativistov) nemá na RÝCHLOSŤ SVETLA žiaden vplyv.
Slovné spojenie „rýchlosť svetla” som zvýraznil so zámerom upozorniť čitateľa na (veľmi) dôležitý moment problematiky. – Akú „rýchlosť svetla” tu uvažujeme?
Stanovisko teórie kozmodriftu je jednoznačná. – Hovoríme o RELATÍVNEJ rýchlosti svetla. (Lebo inak to ani nie je možné.)
Relativisti (zrejme nikdy) neuvažovali o povahe tejto rýchlosti. Rýchlosť svetla „c” uvažujú ako akúsi univerzálnu prírodnú konštantu, teda ju považujú viac-menej za akýsi objektívny fyzikálny fenomén – I keď je to úplne absurdný predpoklad.
Dôsledkom uvedeného nazerania na konkrétnu fyzikálnu situáciu je potom takáto bizarná situácia. –
Predstavme si, že obidvaja pozorovatelia súčasne zapli svoje svetelné zdroje ešte pred oddelením splývajúcich súradnicových sústav, v čase „t = -x < 0”. Potom, v okamihu „t = 0”, už svetlo (z obidvoch zdrojov) stihlo ožiariť (jeden a ten istý) priestor vnútri gule s polomerom „r = x.c”. S plynúcim časom, po okamihu „t = 0”, sa začnú pozorovatelia so svojimi svetelnými zdrojmi od seba inerciálne vzdiaľovať. Priestor vyplnený svetlom (vraj) bude mať opäť tvar gule, ale - majúcej akoby dva(!) stredy. V jednom strede sa má nachádzať „nehybný” pozorovateľ, v druhom strede „pohybujúci sa” pozorovateľ. Ale – ktorý z nich je nehybný a ktorý hýbajúci sa, to (formálne) závisí len od ich subjektívneho názoru.
Podobnú situáciu (i keď v inej oblasti) okomentoval istý novodobý slovenský parlamentný „klasik” slovami: „V tom sa ani divá sviňa nevyzná!”
Môj osobný názor (bez úmyslu urážať) je, že vo fyzike môže podobnému záveru (bez pochybností) uveriť len ten čo žerie seno, alebo všetci nekriticky uvažujúci „fyzici”, bezvýhradne uprednostňujúci púhy matematický aspekt pred aspektom fyzikálnym, t.j. pred reálnymi predpokladmi o usporiadaní objektívnej reality (sveta).
Po správnosti by som - namiesto o „matematickom” – mal hovoriť o „geometrickom “ aspekte priestoru. Matematika totiž v prevažnej miere pracuje s vysoko abstraktnými pojmami „kvantitatívnej” („bezrozmernej”) povahy, kde je „kus” všeobecnou jednotkou. Naproti tomu sú, pre „geometrický” aspekt priestoru, podstatné také pojmy „kvalitatívnej” povahy (dôležité aj z fyzikálneho hľadiska) ako „smer” (napr. pohybu) alebo „tvar” (napr. dráhy pohybu). Pre jednoduchosť však budem vo výklade uprednostňovať pojem „matematický aspekt priestoru”. K „fyzikálnemu” aspektu priestoru nateraz poznamenávam len toľko, že jednotlivé predpoklady s ním súvisiace budem uvádzať, rozvíjať a zdôvodňovať postupne, v záujme čo najväčšej zrozumiteľnosti výkladu.
Pre mňa osobne je záhadou, prečo vlastne „fyzici” tak urputne lipnú na predstave – dalo by sa povedať – akejsi „dvojjedinej povahy” priestoru. Na jednej strane sú si veľmi dobre vedomí relatívnosti pozorovaného pohybu aj relatívnosti priestoru (reprezentovaného de facto konečným objemom subjektívne zvolených súradnicových sústav). No akoby stále (intuitívne) predpokladali – na väčšej priestorovej škále (nepredstaviteľných astronomických vzdialeností) – akýsi „kontinuálny” prerod jeho relatívnej povahy na objektívnu povahu priestoru (resp. „časopriestoru”). Hoci sa v odbornej literatúre tento kardinálny moment fyzikálneho nazerania na objektívnu realitu (svet) nikde nespomína, v praxi sa mlčky (takmer bezvýhradne) akceptuje.
Pre obdobie klasického vývoja fyziky bolo charakteristické, že fyzici objavovali rôzne fyzikálne zákonitosti v podmienkach relatívneho priestoru. To je pochopiteľné. Čo už však zaváňa nekritickým velikášstvom (nemajúcim nič spoločného so zásadami vedeckej práce) je, že – na základe ničím nezaručených predpokladov – rozšírili oblasť (údajnej) objektívnej platnosti niektorých fyzikálnych zákonitostí, najmä tých s„najfundamentálnejším” významom, na celý vesmír. Typickým príkladom je (neoverený, a teda dosť „riskantný”) predpoklad, totiž, že tzv. všeobecný gravitačný zákon, z myšlienkovej dielne Isaaca Newtona, je (vraj nespochybniteľne) univerzálny zákon, vzťahujúci sa na celý vesmír. (Potom je len samozrejmé, že vyznávači tejto myšlienky boli v súčasnosti – tvárou v tvár pozorovaniam, ktorých výsledky nevedia vysvetliť - nútení „vypotiť” také bezobsažné pojmy ako „tmavá hmota” a „tmavá energia”.)
Ale „vec” vôbec nestojí tak, žeby reálne obstála táto „kaukliarska” možnosť odsunúť „nepríjemnú” otázku spomenutého prerodu-prechodu povahy reálneho priestoru z relatívnej na objektívnu do (teoreticky) nekonečnej vzdialenosti. Tento problém musíme „rozumne” vyriešiť aj vzhľadom na každý jeden bod vo svojej blízkosti. – Všetci predsa veľmi dobre vieme, že celý doterajší historický vývoj fyzikálneho nazerania na svet sa udial v pozemskom prostredí. Inými slovami, fyzikálne poznatky sme doteraz zbierali prakticky výlučne na zemskom povrchu, ktorý sa pohybuje (objektívnym) „svetovým” priestorom – čo len z dôvodu astronomického pohybu Zeme v okolí nášho Slnka - minimálne rýchlosťou (približne) 30 km/s.
Táto hodnota rýchlosti má svoj nespochybniteľný význam, hoci (predbežne) nevedno, do akej miery „odzrkadľuje” objektívny pohyb Zeme. Pritom, už pri podstatne nižších (relatívnych) rýchlostiach (napr. telekomunikačných satelitov) v relatívne blízkom okolí Zeme, pozorujeme odchýlky od Newtonových pohybových zákonov. Avšak namiesto toho, aby sa hľadalo fyzikálne korektné vysvetlenie týchto odchýliek, relativisti uprednostňujú matematický prístup cez (známe to) Lorentzove transformácie.
Čo však môžu nejaké pochybné matematické transformácie zmeniť na elementárnych fyzikálnych faktoch? Na faktoch, vďaka ktorým možno napríklad odlíšiť relatívny priestor od objektívneho, napriek tomu, že (pre svoju nehmotnosť) splývajú (majúc rovnaký matematický aspekt).
Napríklad, pozorovať kruhový pohyb (a vôbec pohyb po ľubovolnej uzavretej dráhe) možno len v relatívnom priestore, a to bez ohľadu na jeho rovnomernosť či nerovnomernosť. Objektívne vzaté, kruhový – resp. rotačný - pohyb je len obyčajná optická ilúzia (pozorovaná v relatívnom priestore) zodpovedajúceho oscilačného pohybu, ktorý reálne prebieha vzhľadom na objektívny priestor.
Kto by chcel zotrvať v názore, že píšem hlúposti, lebo veď napríklad „taký” kruhový pohyb – jasná vec! – nepochybne existuje, nech uváži, aké ľahké a jednoduché je vytvoriť v našom ľudskom svete pojmy (názvy) i obrazy objektov, ktorým reálne nič nezodpovedá. Pojmy daného druhu označujeme názvom „oxymoron”. Pre obrazy (hádam) spoločný názov ani neexistuje, ale kokrétnych príkladov je veľa. Napríklad aj od holandského grafika M.C. Eschera (1898 - 1972).
Už v čase, keď som na blogu zverejnil článok „O absolútnej rotácii” [6], sa ktosi pokúsil tieto (a nadväzujúce) myšlienky odstrániť z „otvoreného” internetového priestoru. Je to jeden zo štyroch článkov, s ktorými sa ktosi pokúsil „manipulovať” (informoval o tom antivírový program), ale nepodarilo sa mu to.
2.3.1 Vektory a transvektory
Pojem vektora v je všeobecne známy. Môže mať síce viacero významov a oficiálnych definícií, ale teraz mám na mysli vektory znázorňujúce rôzne fyzikálne veličiny. Tie sú reprezentované orientovanou úsečkou so začiatočným a koncovým bodom.
V teórii kozmodriftu , keďže systematicky pracuje s predstavou dvoch základných priestorových úrovní, z ktorých každá má svoj „fyzikálny” aspekt, je nutné rozlišovať medzi vektormi a transvektormi.
Vektory znázorňujú vektorové fyzikálne veličiny, pozorované a merané vzhľadom na relatívny (tzv. pozorovateľný) priestor (skrátene P-priestor), t.j. vzťahované na subjektívne stanovenú súradnicovú sústavu.
Transvektory naproti tomu znázorňujú fyzikálne veličiny, uvažované vzhľadom na objektívny (tzv. kozmodriftový) priestor (skrátene K-priestor). Sú to teda tiež vektory, ale reálne sa uplatňujúce na podstatne väčšej priestorovej škále. Preto je aj ich (skalárna) veľkosť nepomerne väčšia od veľkosti „obyčajných” vektorov.
V praxi sú rozmery subjektívne stanovených súradnicových sústav konečné, preto možno hovoriť o ich konečnom (i keď presne neurčenom) objeme. Zato objektívny fyzikálny priestor – nehmotný fyzikálny fenomén, z filozofického hľadiska jedna z troch tzv. existenčných kategórií - nie je ničím ohraničený, je nekonečný a ako taký – predpokladám – je nehybný. Lebo je ťažko predstaviteľné, aby sa niečo - nekonečne veľké - pohybovalo ešte v čomsi rozľahlejšom.
Zjednodušene možno povedať, že relatívny priestor (pozorovateľný v danej súradnicovej sústave) – vyššia priestorová úroveň - sa pohybuje v objektívnom priestore, uvažovanom ako nižšia priestorová úroveň. Pre jednoduchosť vychádzajme z predstavy, že akýkoľvek relatívny priestor je v nejakom vzťahu so Zemou, s jej pozemským prostredím, a že sa pohybuje (predbežne nevieme presne ako) vo vesmíre, resp. vo „svetovom priestore”. Každý relatívny priestor sa teda pohybuje v objektívnom priestore. Pohybuje sa pohybom, ktorý som nazval pojmom „vlastný kozmodrift”. Z toho dôvodu možno objektívny priestor označovať aj pojmom „kozmodriftový” priestor. Na základe tejto predstavy možno povedať, že Zem sa pohybuje svojím vlastným kozmodriftom a všetky blízke telesá (napr. Mesiac), resp. priamo na zemskom povrchu, sa tiež pohybujú svojimi vlastnými kozmodriftami. Všetky tieto vlastné kozmodrifty sú si – čo do svojej (objektívnej) rýchlosti – veľmi blízke. Preto má význam uvažovať (v pozemských podmienkach) o nejakej priemernej hodnote rýchlosti, vzťahovanej na kozmodrift – reprezentujúci akýsi „všetko zasahujúci” objektívny pohyb.
Keďže sa však snažím budovať teóriu kozmodriftu ako (reformovateľný) otvorený fyzikálno-filozofický systém, a pretože nemožno a priori vylúčiť uvedenú možnosť, totiž, že „objektívny” priestor v skutočnosti nepredstavuje najnižšiu priestorovú úroveň, nepokladám „definitívne” objektívny priestor za „absolútny priestor”, ale mu radšej prezieravo priraďujem atribút „objektívny”.
Ak by v budúcnosti nejaký fyzikálny jav naznačoval, že „objektívny” priestor naozaj nepredstavuje najnižšiu priestorovú úroveň, ale že existuje ešte akási „základnejšia” úroveň, mohli by sme jej priradiť atribút „absolútny priestor” bez zmeny vnútornej integrity panujúcej paradigmy. Aj na tomto príklade si môže čitateľ porovnať „kvalitu” relativistických koncepcií v protiklade s názornými a logickými predstavami teórie kozmodriftu.
2.3.2 Koincidencia javov
Polohu pohybujúceho sa telesa možno vyjadriť dvomi rôznymi dvojicami súradníc. Jedny súradnice sa vzťahujú na K-priestor a druhé na P-priestor. Čo sa týka samotnej (objektívnej) polohy uvažovaného telesa, možno povedať - že vzhľadom na obidva súradnicové systémy - poloha telesa geometricky koinciduje.
Z fyzikálneho hľadiska je toto teleso v reálnom svete priesečníkom rôznych pôsobení, pretože neexistuje izolovane ale je organicky späté so svojím okolím. Teleso sa (súčasne) správa v súlade s objektívnymi prírodnými zákonmi, ktoré pôsobia na úrovni K-priestoru, i v súlade so zákonitosťami, ktoré sa prejavujú v P-priestore. Možno povedať, že v danom telese koincidujú aj fyzikálne aspekty týchto dvoch priestorov. Výsledkom prirodzeného zjednotenia geometrickej a fyzikálnej koincidencie je komplexná koincidencia javov.
Pojem koexistencia znamená existovať súčasne. Kritériom pre posudzovanie koexistencie je teda čas. Poloha koexistujúcich vecí je druhoradá.
Pojem koincidencia znamená koexistenciu nielen z časového hľadiska, ale aj z hľadiska priestoru. Prekladá sa prednostne ako (priestorová) zhoda, súbeh, resp. priestorové splývanie, a až sekundárne ako súčasnosť.
Komplexná koincidencia javov predstavuje koincidenciu, obohatenú o všetky (alebo aspoň niektoré) reálne pôsobenia medzi hmotným objektom a jeho okolím.
2.3.3 Význam komplexnej koincidencie javov podľa teórie kozmodriftu
Príroda sa riadi univerzálnymi zákonmi, pôsobiacimi v K-priestore. Ich odrazom v P-priestore sú iba akési prírodné zákonitosti. Ich význam preceňujeme, keď ich omylom staviame na roveň oným univerzálnym zákonom. Ale je pravda, že je veľmi užitočné a praktické objavovať a poznávať čo len tieto prírodné zákonitosti, resp. „pseudozákony“. Aj to je vlastne poslanie vedy (najmä v skorších etapách jej prirodzeného historického vývoja), bez detailného pochopenia základov prírody prinášať poznatky, aplikovateľné v praxi. „Pseudozákony“ niekedy (s úspechom) používame bez toho, aby sme chápali prírodnú podstatu, ktorú odrážajú. Napríklad o (fyzikálnej) podstate elektrického náboja nevieme prakticky nič, ale dnes sú veda o elektrine i elektrotechnika rozvinuté do nevídaných rozmerov.
Moderná fyzika v podstate vychádza z tohto faktu a jej úsilie sa zameriava na to, aby k dôsledkom geometrickej koincidencie „prispôsobila“ fyzikálny aspekt priestoru. Akceptovať však údajnú relativitu priestoru (a času) znamená ignorovať skutočný význam fyzikálneho aspektu priestoru na úkor jeho geometrického (resp. „matematického”) aspektu.
Teória kozmodriftu, vychádzajúc z komplexnej koincidencie javov, si dáva úlohu - na základe skúmania deformovaného obrazu fyzikálneho aspektu v P-priestore - teoreticky „rekonštruovať“ objektívny fyzikálny aspekt K-priestoru.
Pokračovanie.
Pramene:
[6] https://cudzis.blog.sme.sk/c/458546/o-absolutnej-rotacii.html
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
