Za tým účelom ponúkam čitateľovi čiastočne upravený text z pera Pavla Viktora Žuffu, pôvodne zverejnený takmer pred päťdesiatimi rokmi v účelovej publikácii Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši (zostavil E. Kufčák), vydanej vlastným nákladom Kožiarskych závodov, n. p. v Liptovskom Mikuláši, v náklade 3000 ex. Vytlačili Tlačiarne SNP, n. p. Liptovský Mikuláš, 1972.
Pavel Viktor Žuffa napísal:
„Tisíce rokov bolo hlavným zamestnaním pračloveka popri zbere plodín poľovanie na zver. Zver bola hlavným živobytím pračloveka. Jej kosti potreboval na výrobu rôznych nástrojov a kožu na ošatenie až do doby, kým nevyspel na vyšší stupeň kultúry, kým sa nenaučil spracúvať rastlinné vlákna a textilné tkanivo.
Pračlovek musel často opravovať svoj primitívny oblek zo surovej kože, aby sa lepšie chránil pred zimou, dažďom, pred ostrými tŕňmi a pazúrmi dravých zvierat, ako aj pred zbraňami nepriateľa. Vlhkú surovú kožu obsúšal spočiatku len na slnci a vzduchu, potom však musel zasa stvrdnuté a zrohovatené miesta zmäkčovať. Neskôr obsúšal kožu už nad ohňom, pričom pozoroval, že koža sa stala mäkšou a trvanlivejšou, keď ju sušil v dyme nad ohňom a keď rozpustený loj zatiekol na obsušené miesta. Týmto primitívnym spôsobom vyrobil pračlovek ešte aj dnes dobre známu mastnočinenú kožu (zámišovú).
Tento pravdepodobne prvý spôsob spracovania surových koží sa postupne zdokonaľoval a zrýchľoval tým, že zo surovej kože pred vysušením najprv zodrel kamennými nástrojmi mäso a podkožné väzivo, aby do koženého tkaniva mohol lepšie vsiaknuť tuk.
Okrem kamenných škrabákov z doby kamennej sa zachovali aj kostené škrabáky, tvarom nápadne podobné dnešným garbiarskym kosám.
Neskoršie sa nielen z rubu surových koží odstraňovalo mäso a podkožné väzivo, ale sa aj z líca zdierala miernym nahnitím alebo naparením uvoľnená srsť. Po očistení koží na rube i na líci získal už takzvanú holinu, resp. čisté kožné tkanivo, ktoré musel opakovaným vtieraním zvieracieho tuku mastiť a obsúšať, aby ho konzervoval proti hnilobe, čiže vyčinil na hotovú kožu, a tak získal elastickú vodotesnú, proti vonkajším vplyvom odolnú hmotu.
Postupne si človek túto ťažkú prácu uľahčil objavom, že mozog zvieracej lebky napomáha čiastočnú emulgáciu tuku, ktorá urýchľuje premastenie kožného väziva. Aj tak však musel kožu dlho a niekoľkokrát mazať zmesou mozgu a tuku, nad ohňom vysúšať a nevsiaknutú masť znovu vtierať do kože, pričom si pomáhal kudlením, dupaním a cepaním nemastených koží a na veľmi zatvrdnutých miestach aj žvýkaním. Indiánske ženy a starci používajú tento spôsob ešte aj dnes.
Okrem tohto namáhavého a dlhotrvajúceho spôsobu výroby mastnočinených koží bol neskôr iste známy aj iný spôsob činenia koží, a to rastlinnými trieslovinami a kamencom.
Máloktoré remeslá boli také, že nemuseli svoje výrobky veľmi prispôsobovať požiadavkám doby a meniť, ako kožiarske výrobky.
Garbiari takmer od nepamäti až do 19. stor. vyrábali kože bez podstatnejšej zmeny.
Podstatná zmena v remeselníckej výrobe nastáva až po r. 1880 zavádzaním tzv. vichsových koží (trieslová prírodná kravina), t.j. menej mastených koží prírodnej trieslovej farby; tento druh bol pre vzrastajúcu výrobu mestskej a vojenskej obuvi vhodnejší. Vichsové kraviny a teľaciny z domácej a kipsky z indickej suroviny, vyrobené spôsobom zdokonaleným v Anglicku, sú v európskych štátoch ešte aj dnes hľadaným artiklom a do prvej svetovej vojny v Rakúsko-Uhorsku a v Nemecku predpísaným druhom remeňa na vojenskú obuv a výstroj.
Vynájdením anilínového farbiva namiesto používaných rastlinných farbív nastáva značný pokrok v príprave farbených koží a kožiek rôzneho druhu.
Rozhodujúci pokrok vo výrobe remeňa v Európe prináša dovoz zámorských surových koží a trieslovín s vyšším obsahom činiacich látok. V európskych štátoch sa do r. 1880 vyčiňovali surové kože takmer výlučne z domácej suroviny a domácou dubovou kôrou na tmavohnedú, čiastočne však aj svrčinovou kôrou na svetlejšiu hnedú farbu, kým v Rusku aj vŕbovou kôrou, ktorá obsahuje značne menej trieslovín, ale zafarbuje kože na svetlohnedú farbu. Touto sa vyznačovali chýrne ruské juchty.
V druhej polovici 19. stor. začal na európske trhy prichádzať zahraničný podošvový remeň, vyrobený lacnejšími zámorskými trieslovinami, najmä quebrachom s vysokým obsahom činiacich látok. V dôsledku toho sa musela domáca výroba chrániť pred zahraničnou konkurenciou prvými dovoznými clami.
Z remeselníckej ručnej výroby sa rapídnym tempom vyvinula fabrická stredná výroba a veľkovýroba. Po prechode na činenie koží so zahustenými extraktami, vynájdenými v Anglicku a Francúzsku, dosiahla Európa v strojovej výrobe svetové prvenstvo.
Trikrát zakladané podošvovice a stielkovice, známe pod značkou „liptovský remeň“ a „česká tretice“ (po nemecky Böhmische Terzen), sú hľadané ešte aj dnes. Do druhej svetovej vojny ich v niektorých štátoch predpisovali na výrobu vojenských bagančí a horolezeckej obuvi.
Nepopierateľná je skutočnosť, že čisto vegetabilným (pomocou trieslovín), studeným, pomalým, až 150 týždňov trvajúcim spôsobom vyčinené kože sú kvalitnejšie, trvácejšie a nepremokavejšie než dnes v otáčavých činiacich sudoch a trieslových brečkách len štyri týždne trvajúcim spôsobom vyčinené kože.
Aj napriek určitým kvalitatívnym výhodám pri tejto klasickej technológii zvíťazila nakoniec strojová rýchlovýroba. Umožnili to vynálezy nových obrábacích a pomocných strojov a nová technológia výrobných postupov, ktoré nielenže nahradili ťažkú ručnú prácu starých garbiarov, ale umožnili spracovať kože aj hospodárnejšie a nepomerne rýchlejšie.
Priznávajú sa patenty na rôzne spôsoby výroby koží železitými a chrómovými soľami; patenty vynašli chemici, medzi ktorými je ako prvý r. 1861 prof. Knapp, r. 1878 Dr.ch. Heisinger a ďalší.
Fabrickú výrobu chrómových koží zaviedli a zdokonalili r. 1884 v Amerike. Odtiaľ sa za krátky čas rozšírila do celého sveta v zdokonalených variáciách. Do prvej svetovej vojny výrobu trieslom činených koží na 90 % vytlačila a svetové prvenstvo dosiahla gigantická firma H. C. Heyl Worms v Nemecku.
Ďalší rozvoj výroby podstatne ovplyvnila bývalá firma Badische Anilin- und Sodafabrik Ludwigshafen a. Rh. vynálezom syntetických a výmenných trieslovín.
Správnym používaním týchto náhradných a výmenných, na vedeckom podklade vyrobených umelých trieslovín, spolu s rastlinnými trieslovinami domáceho pôvodu, sa čas celkovej výroby aj trieslovýchzvrškových koží skrátil na štyri týždne. To umožnilo udržať výrobu aj v čase vojnovej hospodárskej blokády a zaokrývať požiadavky na kožu na výrobu civilnej a vojenskej obuvi za prvej svetovej vojny.
O rozvoj kožiarskeho priemyslu sa zaslúžili významní vedeckí pracovníci: prof. Knapp, Pässler, Stiasny, Scherlemer, Eitner, Jettmar, Dr. Pollak a iní. V Čechách boli známi: prof. Dr. Ing. V. Kubelka, Ing. Kopecký, Dr. Köhler a na Slovensku najmä Dr. Ing. M. Žuffa, mikulášsky rodák, žiak Stiasneho.
Medzi najvýznamnejšie kožiarske vysoké školy patrila fakulta v Edinburgu, odborná škola kožiarska vo Freiburgu i/Sa a koželužská škola v Hradci Králové.
Okrem odborných škôl sa o kožiarstvo zaslúžili: Medzinárodný spolok koželužských chemikov v Darmstadte, ktorý vydával odborný časopis Collegium, a Spolok čs. chemikov v Brne s časopisom Koža a usne i s celým kolektívom vedeckých pracovníkov.
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
