Uvádza sa to v správe neziskovej organizácie Global Footprint Network (GFN), spolupracujúcej s organizáciami podobného zamerania, napríklad so Svetovým fondom na ochranu prírody - The World Wide Fund for Nature (WWF), ktoré sa snažia stanoviť dátum tzv. „celosvetového dňa ekologického dlhu“ (Earth Overshoot Day), resp. „zlomového dňa“.
GFN využíva na svoj prieskum údaje OSN z tisícov oblastí ľudskej činnosti vrátane rybolovu, lesníctva, dopravy a energetiky. Tohtoročný zlomový deň nastáva najskôr od začiatku 70. rokov, keď sa začal stanovovať.
Celosvetový deň ekologického dlhu sa stanovuje od roku 1970. Vtedy bola situácia v tomto smere ešte podstatne iná, lebo tento deň údajne pripadol na 29. decembra.
Dnes by bolo (podľa GFN) - na zabezpečenie zdrojov (globálne) spotrebovaných ľudstvom, ako sú napríklad voda, pôda, drevo a čistý vzduch – potrebných prinajmenšom 1,75 zemegule, hoci Zem máme len jednu.
Podľa doterajších poznatkov, Zem predstavuje v pozorovateľnom vesmíre unikát, ktorej biosféru nemožno (doslovne) drancovať bez toho, aby sa nejakým spôsobom neprejavili škodlivé – často až deštrukčné – dôsledky.
Stručná história podobných obáv
Vyššie uvedená myšlienka má všeobecnú platnosť, preto je prirodzené, že mnohí inteligentní ľudia vyjadrili svoje obavy o (bezproblémovú) budúcnosť globálnej ľudskej populácie už vo viac-menej dávnejšej minulosti.
Jedným z prvých bol Thomas Robert Malthus (1766-1834), ktorý sa stal známy vďaka svojim tézam o populačnom princípe, ktoré uverejnil v r. 1798 vo svojom najslávnejšom diele s (ako vtedy bolo zvykom) dlhým názvom An Essay on the Principle of Population as It Affects the Future Improvement of Society, with Remarks on the Speculations of Mr. Godwin, M.Condorcet, and Other Writers. Skrátene: Princípy populácie.
Týmto dielom polemicky reagoval na populačný optimizmus, reprezentovaným najmä dielami markíza de Condorcet a W. Godwina, ktoré vyšli krátko predtým.
Pre oboch bola spoločná viera v neobmedzenú zdokonalitelnosť človeka, ku ktorej patrí aj neobmedzené predlžovanie ľudského veku. Obaja verili, že ľudské rozumové schopnosti sa (raz) rozvinú natoľko, že budú schopné korigovať egoizmus, takže zavládne vytúžená rovnosť, a tiež že bude možné skrotiť pohlavný pud natoľko, že nedôjde k preľudneniu. Podobne ako predtým R. Wallace verili, že k preľudneniu nedôjde ani potom, keď celá Zem bude obrobená ako záhrada, čo je podľa nich v nedohľadne.
V čase, keď Malthus písal svoje dielo, končila prvá fáza demografickej revolúcie. Demografická revolúcia, ruka v ruke s priemyselnou revolúciou, začína v západnej Európe približne v polovici 18. storočia. Nie je celkom jasné, čo bolo príčinou čoho - či úmrtnosť klesla vďaka priemyselnému pokroku alebo priemyselný pokrok bol dôsledkom zníženej úmrtnosti. Faktom však zostáva, že v tom období bolo v Európe menej pustošivých vojen. Morové epidémie, ktoré po tri storočia v pravidelných intervaloch decimovali Európu, sa po roku 1670 náhle stratili. Rozvoj dopravy spolu s novými objavmi poskytol Európe aj nové územia vhodné ako kolónie, a predovšetkým priniesol zo zámoria nové potraviny (zemiaky, kukurica) s odlišným vegetačným obdobím ako tradičné obilniny. Vďaka nim po jednej neúrode už nemusel nasledovať hladomor. Úmrtnosť poklesla aj vďaka pokroku v medicíne a hygiene.
Pokles úmrtnosti a rozvoj manufaktúr viedli k zvýšenej produktivite práce a následne k uvoľneniu pracovnej sily pre nové výrobné odvetvia. V polovici 18. storočia následkom zníženej úmrtnosti začína počet obyvateľov v európskych krajinách prudko narastať.
Je teda pre štát dobre, keď počet obyvateľov rastie, alebo nie?
Veľa obyvateľov znamená veľa bohatstva alebo veľa chudoby? Takéto otázky zaujímali ľudí už oddávna a zaujímajú ich podnes.
V novovekej histórii sa s novou intenzitou objavili po tridsaťročnej vojne. Najviac boli vojnou postihnuté Nemecko a Česko, ktoré stratili tretinu obyvateľstva. Kým panovníci hľadali spôsoby ako sa zotaviť z vojnových rán, učenci vytvárali teórie. Merkantelizmus, rozvíjajúci sa v 17. a 18. storočí najmä v Nemecku, hlásal, že čím viac obyvateľov, tým viac pracovných síl, tým viac zákazníkov, tým väčšia prosperita obchodníkov a panovníka.
Naproti tomu fyziokrati (najmä vo Francúzsku) upozorňujú, že treba aj jesť, a teda že rast obyvateľstva je limitovaný potravinovými zdrojmi. Popritom vznikajú rôzne špekulácie i teórie o dokonalej spoločnosti. A nielen teórie - francúzska buržoázna revolúcia vypukla deväť rokov pred prvým vydaním Malthusovych Princípov populácie.
Súčasne s týmto vývojom sa v Anglicku v 18. storočí začína rozvíjať klasická politická ekonómia. Adam Smith (1723-1790) objavil význam jednotlivca a jeho práce pre bohatstvo spoločnosti.
Neviditeľný mechanizmus trhu, ktorý vytvára rovnováhu medzi ponukou a dopytom, podľa Smitha účinkuje aj v oblasti populačného vývoja. Pracovná sila je tiež určitý druh tovaru. Na Smitha neskôr naviazali ďalší ekonómovia, napríklad D. Ricardo (1772-1823) alebo J.S.Mill (1806-1873). Do tejto skupiny možno plným právom zaradiť aj Thomasa Roberta Malthusa, lebo jeho Esej o princípoch populácie možno považovať za aplikáciu ekonomickej teórie na oblasť populačného vývoja.
Hlavné postuláty Malthusovej teórie, o ktorých sa Malthus domnieva, že sú nespochybnitelné, sú:
1. Pre život človeka sú nutné potraviny.
2. Vášeň medzi pohlaviami je nutná a zostane približne taká i v budúcnosti.
Z uvedených postulátov dospel Malthus k záveru:
Populácia, ak nie je obmedzovaná, rastie geometrickým radom, (ale) potraviny iba aritmetickým radom.
Netvrdí, že populácia rastie geometrickým radom. Tvrdí iba, že tak rastie vtedy, keď nie je ničím obmedzovaná, brzdená. Lebo vie, že skoro všetky populácie na svete sú brzdené nedostatkom potravín, na čo v ďalšom uvádza množstvo príkladov.
Teda dôsledkom rozdielneho rastu populácie a potravín je, že sila populácie je nekonečne väčšia ako sila zeme produkovať potraviny pre človeka. Lenže tieto dve sily musia byť v rovnováhe. Výsledkom je silná a trvalá zábrana pôsobiaca na populáciu, prejavujúca sa v nedostatku potravín, čo kruto postihuje na veľkú časť ľudstva.[1]
Intenzitu produkcie potravinárskych plodín veľmi účinne ovplyvňujú rôzne minerálne (predovšetkým dusíkaté) hnojivá. Voľakedy vznikali organicky, „prirodzeným“ spôsobom a „v rovnováhe s prírodou“, preto sa označovali ako prírodné hnojivá.
Pre potreby poľnohospodárstva sa ako hnojivo pôvodne používal predovšetkým organický odpad zo živočíšnej výroby (močovka či zmes maštaľnej mrvy a trusu ustajnených hospodárskych zvierat).
S objavom ložísk prírodných hnojív, naakumulovaných na miestach dlhodobo a intenzívne využívaných napríklad morskými vtákmi na čílskom pobreží (ich metamorfovaný trus – guáno), ktoré sa dali relatívne lacno ťažiť priemyselným spôsobom, bolo možné rastlinnú výrobu zintenzívniť. Napríklad mesto Humblestone bolo do roku 1960 jedným z najbohatších miest v Chile, lebo sa tam od roku 1860 vyrábal tzv. čílsky liadok (dusičnan sodný).
Pokroky chémie však neskôr umožnili aj výrobu tzv. umelých hnojív.
Napríklad, už začiatkom 1.svetovej vojny nemeckí chemici Fritz Haber (1868 – 1934) a Carl Bosch (1874 – 1940) navrhli postup na priamu syntézu amoniaku, ktorý je základnou surovinou pri priemyselnej výrobe umelých hnojív, z plynného dusíka a vodíka. Pritom, dusík možno priemyselne separovať frakčnou destiláciou z kvapalného vzduchu a vodík získavať buď elektrolýzou vody alebo parným reformingom (napríklad) zemného plynu (= zmes predovšetkým plynných alkánov).
Tým sa zintenzívnila aj produkcia umelých hnojív, ako základný predpoklad na ďalšiu intenzifikáciu výroby potravín.
Tak sa stalo, že aktuálne odhadovaná globálna populácia mohla dosiahnuť počet 7,722 miliárd, a jej nárast ďalej pokračuje. [2]
Rímsky klub
V dôsledku obáv o možnosti uspokojovania civilizačných potrieb v inej oblasti, ako je produkcia potravín – predovšetkým v oblasti surovinových zdrojov pre priemyselnú výrobu (povedzme) kovov a pod. - vznikol už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia tzv. Rímsky klub.
Jedná sa tiež o medzinárodnú organizáciu, založenú v roku 1968 tialianskym podnikateľom A. Pecceim, združujúcu významných vedcov, spoločenských a iných činiteľov (priemyselníkov, obchodníkov) s cieľom vypracúvania globálnych prognóz, pôsobiacich na politikov a tiež na verejnú mienku.
Snaží sa vytvárať aktuálne predstavy o stave sveta a o jeho perspektívach, modelovať dôsledky civilizačných trendov a nachádzať v nich možné alternatívy pre ľudstvo, načrtávať programy pre riešenie krízových (najmä ekologických) situácií a pre prežitie ľudstva ako celku. [3]
Pamätám sa z mladosti na prvé odhady Rímskeho klubu ohľadom svetových zásob niektorých vybraných kovov (kovových rúd). Boli to alarmujúce čísla. Pravda (ako všade inde doteraz), „zapracovali“ ekonomické pravidlá, a dnes sa už systematicky kalkuluje aj s náleziskami, ktorých ťažba bola pôvodne nerentabilná. Respektíve, geológovia medzičasom objavili nové ložiská a, v dôsledku zvýšeného dopytu, ceny menej dostatkových surovín stúpli na úroveň, keď sa už oplatí ťažiť aj menej výnosné ložiská. Typickým príkladom môžu byť tzv. ropné piesky, resp.bridlice v Kanade. Z nich je rentabilné získavať ropu, ak jej cena prevýši určitú úroveň, napríklad 70 dolárov za barel.
Aj tak však platí, že akokoľvek rozsiahle a bohaté náleziská nerastných surovín sú principiálne vyčerpateľné a že raz sa tak stane, ak tempo ich ťažby nezosúladíme s tempom ich prirodzenej tvorby (geologickými pochodmi), čo je dosť iluzórna predstava. Preto bude ďaleko istejšie, ak všetky zdroje surovín tohto druhu zameníme za zdroje rovnocenných náhradných surovín. Nie je to nereálna myšlienka – najmä za predpokladu, že sa naučíme všetky tieto suroviny ešte aj dôsledne (časom stopercentne?) recyklovať.
Znepokojivý trend
Okamih zlomu, celosvetový deň ekologického dlhu v jednotlivých rokoch nastáva čoraz skôr.
V roku 1970, ako už bolo spomenuté, pripadol na 29. decembra. V nasledujúcich rokoch pripadol už na skoršie dátumy:19. decembra (1987), 7. decembra (1990), 21. novembra (1995), 1. novembra (2000), 20. októbra (2005), 26. októbra (2007), 23. septembra (2008), 25. septembra (2009), 21. augusta (2010), 27. augusta (2011), 22. augusta (2012), 20. augusta (2013), 19. augusta (2014), 13. augusta (2015), 8. augusta (2016) a 2. augusta (2017). [4]
Deň ekologického dlhu je globálnym priemerom a situácia sa značne líši v závislosti od krajiny. Podľa WWF, malá krajina ako Katar ho dosiahla už po 42 dňoch, zatiaľ čo Indonézia až po 342 dňoch. Slovensko žije v roku 2019 na ekologický dlh už od 22. mája. USA by na pokrytie zdrojov potrebovali pri súčasnom tempe spotreby päť zemegúľ, Austrália 4,1 zemegule a Rusko 3,2 zemegule.
Nadmerná spotreba prírodných zdrojov sa markantne prejavuje pokračujúcim odlesňovaním, eróziou pôdy, stratou biodiverzity alebo zvyšovaním koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére.
Celý proces sa zrýchlil z dôvodu nadmernej spotreby a plytvania. Zvrátiť tento nepriaznivý trend je síce možné, ale bude to veľmi obtiažne. [5]
Globálnymi dôsledkami týchto procesov v hydrosfére sú javy ako El Niňo a La Niňa a v atmosfére javy, súvisiace s nebývalým nárastom v nej obsiahnutej tepelnej energie. Synergickým pôsobením všetkých týchto faktorov potom vznikajú v biosfére ako takej nové javy, ktoré – jednoducho povedané - spadajú pod komplexné označenie „globálne oteplovanie“.
Principiálne možnosti nápravy
V podstate sa jedná o dve závažné opatrenia, ktoré v tomto smere ľudstvo ešte len čakajú, a ich realizácia bude problematická. –
Po prvé. Treba stabilizovať globálny počet obyvateľstva Zeme; prípadne ho aj na prechodnú dobu znížiť – kým sa uspokojivo nevyriešia problémy s dostatkom potrebných zdrojov pre všetkých.
Po druhé. Treba obmedziť spotrebu. Predovšetkým tam, kde dochádza k vyslovenému plytvaniu a ušetrené hodnoty treba prerozdeliť tam, kde sa ich nedostáva.
Obidva tieto ciele „zaváňajú“ (zdanlivo až utopickým) sociálnym inžinierstvom, aplikovaným v globálnom merítku. História nás učí, že všetky doterajšie podobné pokusy – napríklad snahy o zavedenie socializmu v rozličných častiach sveta, pre rôzne národy, s nerovnakým stupňom materiálnej či duchovnej kultúry - sa skôr či neskôr skončili (pre mnohých až tragickým) nezdarom.
Za pokus z prvej oblasti potrebných opatrení považujem „politiku jedného dieťaťa“, ktorá sa dočasne presadzovala v maocetungovskej Číne.
Mám dojem, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia – chodil som ešte len do základnej školy – sa počet obyvateľov Číny blížil k jednej miliarde (z celkových asi 3,5 miliárd svetovej populácie) a počet obyvateľov Indie sa pohyboval okolo 400 miliónov. Už vtedy existovali predpovede, že počet Indov bude tiež rásť, a to nebývalým tempom.
V súčasnosti je vlastne problém zistiť, koľko Číňanov v skutočnosti je. [6] Hoci iné zdroje to popierajú. Číňanov je vraj aktuálne cca 1,375 miliardy. Ich populácia by (podľa očakávaní Svetovej banky) mala v roku 2026 dosiahnuť vrcholný počet 1,43 miliardy obyvateľov; neskôr by mala poklesnúť.
Populačná explózia (v demokratickejšej spoločnosti, avšak stále archaicky rozdelenej na kasty) na indickom subkontinente údajne smeruje až k počtu 1,6 miliardy Indov. [7]
Tu už rozum zostáva stáť. – Ani trocha to nevyzerá na reálnosť splnenia prvého principiálneho požiadavku na globálnu stabilizáciu ekologického stavu biosféry Zeme.
Táto situácia má svoje objektívne dôvody.
Obávam sa, že s Malthusovými predstavami o „krotení pohlavného pudu“ súčasný stav bezprostredne nesúvisí. Podstatne dôležitejší je iný moment. – V mnohých krajinách sveta, ázijské nevynímajúc, (jednoducho) neexistuje sociálny systém, ktorý by zabezpečil ľudí v starobe. Aktuálne ekonomické pomery sú také, že nedokážu (účinne) podporiť v starobe rodičov málopočetných rodín. Preto mnohí Ázijci plodia mnohopočetné potomstvo, v nádeji, že spojené úsilie ich detí im dokáže zabezpečiť starobu.
V konečnom dôsledku je to však cesta do pekla. Nadarmo sa ľudia líšia od spontánne sa množiacich nerozumných mikróbov či baktérií, keď prostý existenčný tlak ich núti správať sa „pudovo“.
Toto „pudové“ správanie ľudí má bezprostredný súvis aj so spotrebou. O to ťažšie bude stabilizovať absolútne množstvá spotreby v jednotlivých oblastiach (prirodzených) ľudských potrieb, t.j. aj keď by úplne zanikli také javy ako plytvanie alebo zbytočný prepych. Isteže – „je ľudské“ bažiť po rôznych daromniciach, a je prirodzené túžiť mať sa lepšie, žiť na vyššej materiálnej úrovni.
Ak si odmyslíme ekologické „tlaky“, súvisiace s objektívnou degradáciou životného prostredia a z toho plynúcou stratou doterajších zdrojov obživy, to je aj (v podstate) „motor“ migrácie ľudí napr. z afrických či ázijských krajín do Európy, ako ju zažívame v súčasnosti .
Za prvoradý pokus z druhej oblasti potrebných opatrení považujem zníženie spotreby energie.
Zníženie spotreby energie má totiž bezprostredné dôsledky v oblasti výroby tovarov. Zníženie výroby tovarov všetkých druhov – medzi iným aj potravín – vytvorí tlak na šetrenie aj plytvanie nimi. Dosiahnuť tento cieľ však možno len vytvorením potrebných predpokladov politickými prostriedkami. Pretože, ak vývoj ponecháme na „neviditeľnú ruku trhu“, ekonomika ostane fungovať postarom, t.j. zníženie výroby vyvolá zvýšený dopyt, ktorý zdvihne ceny, čo zas bude stimulovať opätovné zvýšenie výroby. Priam až do chvíle, kým sa ľudstvo neocitne na samom okraji skazy.
Význam energie v procese výroby sa premieta do významu jednotlivých energonosičov, ako sú fosílne palivá (uhlie, ropa, zemný plyn), od polovice 20. storočia jadrová energia a tiež vodík.
Najprv sa stručne pristavím pri vodíku.
Vodík (a kyslík) možno získať elektrolytickým rozkladom vody. Samotná elektrolýza, technicky predstavuje jednoduchý proces, ale dosť náročný na energiu. Je možný aj opačný proces – syntéza plynného vodíka a kyslíka na vodu, pričom vzniká elektrický prúd – ktorý možno realizovať v zariadeniach, tzv. palivových článkoch. Do palivových článkov sa vkladali veľké nádeje už v minulom storočí, ale rôzne technické problémy spojené s ich prevádzkou dodnes znižujú atraktívnosť myšlienky ich použitia napríklad v automobilovej doprave.
Najvyužívanejším energonosičom „našich dní“ je ropa. A to aj napriek tomu, že už D.I.Mendelejev (1834 - 1907) prirovnal (prosté) spaľovanie základných ropných derivátov-energonosičov („ropy“) k spaľovaniu peňazí. Ropa totiž predstavuje veľmi cennú základnú surovinu aj pre chemický priemysel.
Éra ropy započala v roku 1859 v USA, a to pomerne skromne. Z jej derivátov sa najviac cenil petrolej, využívaný predovšetkým na svietenie (v tzv. petrolejkách). Cena ropy v časoch Rockefellerovej Standard Oil bola, v porovnaní s dneškom, priam smiešna a kapitál z obchodu s ropou sa akumuloval doslova po centoch z každého jedného predaného barelu.
S prudkým rozmachom automobilizmu po roku 1910, prevzali primát benzín - používaný v zážihových motoroch – a nafta – používaná vo vznetových motoroch. Svetové ceny ropy začali systematicky vzrastať. Napriek tomu, tzv. prvá ropná kríza v r.1973, vznikla už zo snahy zvýšiť cenu ropy približne (len) zo 7 USD/brl na 13 USD/brl.
Postupne sa ukázalo, že cenu ropy možno využiť priam ako „zbraň“ - aj pri riešení rôznych geopolitických otázok. Aj preto sa cena ropy stala nestálou. Nižšie uvedený graf ilustruje jej vývoj v priebehu jedného desaťročia, v ktorom „vyčnieva“ poučné obdobie poslednej výraznej globálnej ekonomickej krízy v roku 2008.
Pomerne veľa sa špekuluje ohľadom času, kedy nastane tzv. „ropný zlom“ (Oil Peak), resp. kedy už nastal.
(Je pravdepodobné, že tento dôležitý moment pri nekritickom vyčerpávaní ropy v úlohe energonosiča sa podarí odhadnúť až dodatočne, a to podľa konkrétnych dopadov na svetovú ekonomiku, ktorých niektoré formy si dnes ani nemusíme vedieť predstaviť.)
Jedno je však isté. – Dôsledky vyčerpania svetových zásob ropy – predtým, ako vzniknú účinné alternatívne riešenia jej náhrady - budú pre globálnu populáciu veľmi nepríjemné; pre niektoré jej skupiny priam osudné.
Pramene:
[1] http://www.infostat.sk/vdc/pdf/Pastor_malthus_.pdf
[2] https://www.worldometers.info
[3] https://sk.wikipedia.org/wiki/Rímsky_klub
[4] https://www.etrend.sk/ekonomika/ludstvo-zije-od-agusta-na-ekologicky-dlh.html
[5] https://www.interez.sk/oddnes-cela-planeta-zije-na-ekologicky-dlh-vycerpali-sme-vsetky-zdroje-urcene-na-tento-rok/
[6] https://www.napalete.sk/kolko-je-v-skutocnosti-cinanov/
[7] Dve veľmoci, ktoré budú vládnuť svetu. Porovnali sme Čínu a Indiu.
https://dennikn.sk/132172/dve-velmoci-ktore-budu-vladnut-svetu-porovnali-sme-cinu-a-indiu/
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
