Predpokladám, že čitatelia mi zohľadnia nízku kvalitu záberov. Nevlastním techniku, ktorá by bola schopná nasnímať tak kvalitné zábery centimetrových objektov (ešte k tomu v pohybe) z vzdialenosti niekoľko málo desiatok centimetrov – a za daných svetelných podmienok – že by som nemusel pociťovať určité rozpaky pri ich zverejnení.
Vedel som o „handicape“ môjho fotoaparátu – vzhľadom na dané podmienky. Jednoducho som nechal bežné nastavenie pre „turistické účely“, s prioritou clony. Tam sa na malú vzdialenosť zaostrovať nedá. Priblížil som sa objektívom k miestu deja natoľko, aby som ho videl dostatočne zreteľne. Bolo zrejmé, že na záberoch bude predstavovať nepatrnú časť. Ale, ak ju z celkových obrázkov „vyrežem“ a dodatočne vylepším pomocou počítačového programu, možno aj budú použiteľné (aspoň niektoré).
Napriek tomu si myslím, že ten „príbeh“ nezaujal len mňa osobne, ale že ho prijmú aj iní.
Dopredu nebolo isté, ako zápas dvoch rôznych predstaviteľov z ríše hmyzu dopadne.
Tušil som, že osa bojuje o život, kým pavúk (len) o potravu. Ale mohlo sa to zvrtnúť všelijako. Napríklad, že ose sa podarí vymaniť z pavučiny, pretože na začiatku to vyzeralo, že sa zachytila len málo, asi bola situáciou prekvapená a spočiatku si asi veľmi neuvedomovala hroziace nebezpečenstvo. Zdalo sa, že „chladnokrvne“ hľadá spôsob, ako sa odpútať od pavučinového vlákna.
Pavúk už čakal obďaleč, a keď som si tú (pre mňa nečakanú) situáciu všimol, blížil sa k ose, aby ju do svojej pavučiny – v prvej fáze boja – zamotal ešte viac. Jednak, aby mu naozaj neuletela, a tiež preto, aby ju tým znehybnil. Potenciálna obeť, brániaca si život s určitou mierou voľnosti a možnosťou použitia vlastných zbraní (ak nejaké má), môže prípadne poraniť – alebo spôsobiť aj smrť – útočníka. Osa na to využíva predovšetkým svoje žihadlo.
Mohlo sa však stať aj to, že pavúk si tiež všimne moju bezprostrednú blízkosť. Pud sebazáchovy by ho preto mal primäť k ústupu a schovať sa do svojho bezpečného úkrytu.
Buď ma však jednoducho nevnímal alebo bol možno už tak hladný, že sa rozhodol podstúpiť nebezpečenstvo z mojej strany. Pustil sa s osou do zápasu.
Pavúk sa bezprostredne priblížil k ose, ktorá ešte mohla mávať krídlami.
Hoci je obrázok dosť nezreteľný, predsa však vidno, že pavúk útočí na osu zo strany jej hlavy. Tým sa vyhýba hrozivému osiemu žihadlu na opačnej strane.
V záujme poistenia si koristi pred únikom, podstupuje aj nebezpečenstvo zásahu žihadlom, ale šikovne sa mu vyhýba, resp. ho pridržiava mimo svojho tela.
Ďaľšie fázy pavúkovho útoku spočívajú v čoraz dôslednejšom spútavaní osy smrtonosnou pavučinou. Jej pokusy zasiahnuť ho žihadlom sú čoraz bezmocnejšie. Napokon je osa úplne paralyzovaná.
Hoci je to smutné, reálny život v prírode jednostaj prebieha podľa tohto jednoduchého, neúprosného zákona: smrť jedného momentálne znamená pokračovanie života druhého.
Keď som sa vrátil „na miesto činu“ od počítača, po pavúkovi nebolo ani chýru. Zmizla aj osa, čo mi pripadá dosť čudné. Neviem, kam ju odvliekol; zrejme vnímal moju prítomnosť aj počas svojho zápasu s osou a upratal si ju do bezpečia.
Hľadal som na internete niečo príhodné, čo by mohlo doplniť dojem z tohto zážitku. A našiel som bájku o tom, ako sa vlastným dôvtipom zachrániť pred nebezpečným protivníkom. Je druhou v poradí tohto dielka - [1]. Pre komfort čitateľa ju uvádzam v plnom znení.
Bájka o pavúkovi a muche
Mucha nemala z ničoho toľký strach ako z pavúka. „Pavúk má osem očí, vidí všetko,“ poúčala kamarátky. „Múdrejšie je vyhnúť sa mu, aby ste nedopadli ako naša Muška.“
Ostatné muchy pri spomienke na neborkú sestru trúchlivo zabzučali.
„Pavúk ju lapil do siete a omotal tak, že sa nevládala pohnúť. A potom z nej vycical život,“ pripomenula mucha a uronila slzu. Spojila si krídla a prosebne riekla: „Dávajte si na seba pozor.“
Muchy sa rozleteli každá v inú stranu. Mucha zostala na mieste. Keďže už nebola najmladšia, za ten svet si nevedela spomenúť, kam to mala namierené. Pavúka, čo sa spustil zo stromu, si nevšimla. Až keď si boli zoči- -voči, od strachu sa jej zasekol dych, no duchaprítomnosť nestratila a spustila naňho milým hláskom:
„Pavúk, pavúčik! Ako dobre, že ťa vidím. Predstav si, povadila som sa kvôli tebe s mravcami. Vraveli, že nevieš utkať sieť, v ktorej by sa mohlo hojdať odrazu tridsať múch. No ja som tvrdila, že ty jediný na svete to dokážeš.“
„To je od teba milé,“ zmäkol pavúk od pochvaly a pyšne začal obiehať okolo muchy. Že ju chcel zjesť, na to celkom zabudol. „Máš pravdu, viem takú sieť utkať.“
„Ja ti verím,“ kula mucha železo zahorúca, „ale dokáž to tým mravcom.“
Pavúk sa hneď pustil do práce. Utkal pevnú sieť a zavesil ju na stromy. tu
„Zvolaj všetky muchy! Vyskúšajte moju sieť!“ prikázal. Mucha nelenila. Bzučala a bzučala, kým neprivolala ostatné kamarátky, aby prišli vyskúšať sieť. Keď si všetky do nej políhali, pavúk ich hojdal a spieval im uspávanku. Tak krásne a tak precítene, že nakoniec sám zaspal.
Z nepriateľov je najrozumnejšie urobiť si priateľov.
Pramene:
[1] https://cdn.shopify.com/s/files/1/0671/2077/files/Bajky_2_zoskupene.pdf
[2] ilustračný záber k nadpisu článku - eva_kleinova2005_19536.jpg
Do pozornosti stálym čitateľom mojich článkov:
Vážení priatelia, v poslednej dobe dostávam do svoje e-mailovej schránky cufr@centrum.sk od facebooku zoznamy mien ľudí, ktorí by azda chceli so mnou komunikovať cez facebook. Za všetky ponuky na tento kontakt vám srdečne ďakujem, no (predbežne) zo - subjektívnych dôvodov - nechcem pobývať na facebooku, aj keď ponúka možnosť chatu. Preto každého, kto má záujem o nejaké doplňujúce informácie k mojim myšlienkam, alebo dokonca záujem o nejakú (aj jednorázovú) formu spolupráce so mnou, nateraz odkazujem na uvedený e-mailový kontakt. Dúfam, že vás to neurazí ani neodradí od vašich zámerov v súvislosti so mnou. Ďakujem vám za porozumenie.
