Modra kosela, biele vlasy, usmev na tvari,zmysel pre humor, nadpriemerne vedomosti a nevyhasinajuci hnev – na bezpravievo vtedajsej spolocnosti. Tak si pamatam pana Lehkeho v 80-tych rokoch,ked sme spolu 6 rokov pracovali v istom Vyskumnom ustavev Bratislave. Nepamatam sa na ziadnu moju otazku, na ktoru by nevedelpromptne zareagovat. Co hrali v kine, divadle, ale i co si myslio Sokratovi, americkej ustave, ci probleme zla. Az po mnohych rokoch siuvedomujem, ze jeho odpovede boli vlastne odborne prednasky v takomslobodnom duchu, aky by som v tej dobe nenasla na ziadnej univerzite...
Ked som mu raz vyjadrila svoj nazor, ze zlo vosvete vzdy bolo, je i bude, ze sa netreba cudovat, ked sa prejavovalo ivtedy - v 80-tych rokoch 20-teho storocia na Slovensku - cez rozne nespravodlivosti a utlak inak zmyslajucich, odpovedal mi: „My sa necudujeme, ale toneznamena, ze proti nemu netreba bojovat!“
Pan Lehky je ten isty teraz, ako som ho spoznalapred 25 rokmi – clovek pevneho, cisteho charakteru, odhalujuci nespravodlivostisuverennych zlocincov a prinasajuci zadostucinenie tym, ktorych sa tieto,niekedy tak velmi „do neba volajuce“ nepravosti tykali. Ved ci nie je stastienaroda spojene prave so spravodlivostou? Ci nie su ludia zijuci pod utlakomsmutni a plni hnevu? Co uz na tom, ze tie nepravosti sa diali pred mnohymirokmi? Ved ked sa prehliadnu, preco by sa nekonali i dnes s nadejou,ze budu zase prehliadnute, po case zamlcane? Som si ista, ze i preSlovensko plati: Cim viacejspravodlivosti – tym viacej radosti!
Prajem slovenskej spolocnosti, aby takychtoosobnosti s pevnou chrbtovou kostou mala co najviac a aby si ich vedelavazit a podporovat.
