a je v Toronte, kde byvam od roku 1994. Ma styri rozne strediska po celom meste, moje sa vola „Ashtonbee“. To meno sa mi akosi paci. Ucim sa tu rozne zaujimave veci. Napriklad v biologii som sa potesila, ked som si znova pripomenula, ze vlastne my, ludia, sme homo sapiens, clovek mysliaci. Uz davnejsie som o tom totiz pochybovala. S uzasom som tiez poznavala mudrost bunky a este stale si neviem odpovedat na otazku: „Ako si vie ten miniaturny organizmus svoj zivot tak perfektne zorganizovat, ked nema ani stipku rozumu?“ Ked si zlozim ruky akoby k modlitbe, ktory palec je navrchu? Pravy, ci lavy? Dozvedela som sa, ze to je tiez podmienene geneticky! Fascinuje ma fakt, ze to, ze som na svete je vysledkom nesmierneho mnozstva „nahodnych“ (dovolte mi o tom pochybovat) genetickych kombinacii. Vedie ma to k zaveru, ze urcite to musi mat nejaky zmysel – to, ze som tu na svete prave ja, vo svojej podobe. Ucitelka biologie je 100 bodova. Pri jej vysvetlovani sa zda vsetko lahke. Jej nadsenie pre biologiu obcas preskoci i na nas. Vtedy mame otazky. Ale niekedy su tie otazky i preto, ze jednoducho niekto nerozumie. Nasa trieda sa totiz sklada aj z ludi, ktori su pristahovalci. Na predmete „Studium o Kanade“ sa dozvedam, ze Toronto je mestom, kde spolu naziva najviac narodov a kultur na svete; myslim si, ze velmi uspesne. Zaroven asi jedna patina Kanadanov sa narodila mimo Kanadu. I v mojej triede su studenti z Ciny, Japonska, Sri Lanky, Ukrajiny, Indie, Afriky. Ku kazdemu sa tu profesori chovaju s uctou, na farbu pleti sa vobec neberie ohlad. Toronto ma vsak este jedno svetove prvenstvo - najvacsi objem odpadu na obyvatela na svete (prepacte). Vyvaza ho vsak k susedom (mozno preto to prvenstvo) – do statu Michigan v USA. Sused sa uz ale spamatal a povedal dost – od roku 2010 si ho budeme musiet pekne nechat doma. Na studiach o Kanade sa dozvedam i to, ze prvy premier Kanady (prezidenta nemame) - John A. Macdonald, ktory vlastne dokazal tento stat vytvorit zjednotenim jednotlivych provincii a potom ho i udrzat, sa rad a casto pozrel na dno poharika (nie, nemal slovensky povod), a ze otazka odtrhnutia Quebecu od zvysku Kanady je este stale ziva (ked sa o tom na hodine hovori, vzdy mi to nieco pripomina ...). Zapacila sa mi i myslienka indianskeho nacelnika z 19. storocia, v ktorej vyslovuje otazku: „Kedy si uvedomime, ze peniaze sa nedaju jest?“ Uplne s nim suhlasim, ibaze si uvedomujem, ze zaroven plati, ze bez penazi sa tiez jest neda! Ucitel tohoto predmetu je zaujimavy starsi clovek, velmi vzdelany a ma svoj osobitny styl. Este som nikdy napriklad nepocula, aby niektory ucitel povedal ziakovi, ze mozno by sa mu homosexualny sex pacil. Nuz co, bol by za to postihnutelny, ale zaroven zapada do „miesta a doby“... My sme tu v Toronte proste „popredu“. Uz druhy rok je v platnosti zakon, ktory dovoluje uzatvarat manzelstva medzi ludmi rovnakeho pohlavia. Kazatel, ci knaz, co odmietne takuto sluzbu vykonat, kona protizakonne. Vobec ma tiez netesi myslienka, ze moji vnukovia, ale pravdepodobne i synovia sa budu v skole ucit, ze je to normalne vybrat si za zivotneho partnera nie iba zenu, ale i muza. Tiez ma zarazi, ked nejaka mlada, stihla, vysoka „studentka“ zdvihne svoj mobil a zacne rozpravat hrubym muzskym hlasom ... Hovorim si vtedy: „Quo vadis, Toronto? Quo vadis, Canada?“ („Kam ides, Toronto? Kam kracas, Kanada?“) Nie, neodsudzujem nikoho, len sa mi to nepaci. Na hodine anglictiny sme sa uz naucili pisat cely odstavec a to este gramaticky spravne. Ucitel je mlady „easy-going“ hudobnik, hodina ide celkom dobre, az kym moja susedka nepovie tu najhorsiu anglicku nadavku s takym ruskym prizvukom, ze to sa uz smiechu nezdrzim ... Prva trieda. Novy zaciatok. Velka zmena. Lepsie v zivote skor ako neskor, lepsie vsak hoci i dvadsat rokov pozadu ako nikdy. Toronto, december 2006, po prvom semestri na Centennial college
