Čím ďalej, tým radšej sa s dcérkou rozprávam. Hocikedy o hocičom. A ona veru rada rozpráva. Keď sa ideme prejsť a kráčame vedľa seba, hneď ma prosí: „Mami, rozprávajme sa.“ Alebo keď čakáme v rade v obchode pri pokladni či cestujeme dlhšiu dobu v aute, vždy povie: „Waiting is boring. Poďme sa rozprávať.“ Občas sa stáva, že by som potrebovala pravý opak a priam bytostne túžim po chvíľke ticha. No nedá sa a vždy som nakoniec rada, že ma Tamarka ukecala na kecanie.
Po škôlke, ak je pekné počasie a sme dobre naladené, vždy ešte na chvíľku vybehneme na ihrisko, nech sa i ja po celom dni v kancelárii môžem nadýchať čerstvého, čistého bratislavského vzduchu. Prvá zastávka na ihrisku v lete je trampolína. Tentokrát však bola obsadená veľkými dievčatami, ktoré si na nej skúšali všakovaké akrobacie, a tak sa šla Tamarka zatiaľ hojdať na hojdačku. Rozhojdala sa a keď už bola dostatočne vysoko, zavrela očká a usmievala sa od ucha k uchu, vykrikujúc:
„Nič nevidím. Mamiiii, kde si?“
„Tu som, pred tebou.“, odpovedala som jej naspäť. Ona otvorila oči, skontrolovala situáciu a opäť ich zavrela.
„Mami, zase nič nevidím. Kde si sa stratila?“
Ja som prešla za ňu a odpovedala som: „Tu som.“
Zaregistrovala, že zvuk môjho hlasu prišiel odzadu a hneď ma dôrazne upozornila, aby som sa postavila radšej pred ňu, aby ma hojdačkou neudrela.
Opäť zavrela oči, šibalsky sa usmiala a opäť vykríkla:
„Mami, nič nevidím. Som bezočivá.“
Mamička stojaca obďaleč sa začala smiať spolu so mnou. Konečne sme sa dozvedeli pravý význam slova bezočivý. Logika predsa nepustí: zavrieš oči = nemáš oči = si bezočivý.
Podobnú logiku odvodenia slova Tamarka použila aj v čase, keď si dedko zlomil ruku a mal ju v sádre. Tamarka sa ma stále vypytovala, čo sa dedkovi stalo, ako mu to ujo doktor napravil a ako vlastne vyzerá taká zlomená kosť. Všetko sme si to vysvetlili a veľmi nám v tom pomohla aj naša detská encyklopédia o ľudskom tele, kde je nakreslená aj zlomená kosť. Nakoniec sa ma Tamarka spýtala:
„Mami, a dedko, keď má teraz ruku v sádre, môže do nej niečo chytať?“
„Musí si teraz tú ruku šetriť, aby sa mu pekne vyliečila a kostička sa poriadne zrástla.“
„A môže ma tou rukou štekliť?“, pýtala sa ďalej.
„Myslím, že nie Tami. Ale má našťastie ešte jednu ruku a tou ťa môže štekliť do sýtosti.“, povedala som jej a ona sa hneď uveličene a spokojne usmiala.
„Mami, a môže sa dedko tou rukou niečoho dotýkať?“
„Veľmi nie. Asi sa mu to ani veľmi nedá, keď ju má celú v sádre.“
Tamarka sa zamyslela a logicky si vyvodila: „Aha, takže dedko je teraz bezdotykový.“
Jasné ako facka, no nie?
