Pred týždňom moja malá dcérka vypustila z úst bohapustú lož a keďže vzhľadom na jej vek ešte nie je v klamaní dostatočne zručná, jej lož nielen že nemala krátke, ona nemala žiadne nohy. S vážnou tvárou som jej povedala, že klamať sa nesmie. Po krátkom zaváhaní prišla za mnou a so slzami v očiach mi povedala „Prepáč, mami.“ Objala som ju, načo sa srdcervúco rozplakala a ja som jej vysvetlila, že všetko je v poriadku a že som na ňu hrdá, že sa dokázala ospravedlniť. Povedala som jej, že to slovíčko „prepáč“ práve preto patrí k čarovným slovíčkam, lebo z hnevania sa alebo smútku dokáže v jednej sekunde vyčarovať opäť úsmev a radosť v srdiečku. Utreli sme slzičky a znovu sa v jej tvári rozhostil krásny a nákazlivý úsmev.
Učíme deti, aby hovorili pravdu. Že klamať nie je pekné, že to sa nerobí. V tom učení je však kus pokrytectva, pretože ako rodičia sa sami často dopúšťame prehreškov klamstiev voči svojim deťom. Keď zješ tento špenát, narastú ti svaly ...keď budeš jesť kôrku na chlebe, budeš mať dlhé a lesklé vlásky ....keď budeš klamať, nebudeš mať kamarátov...
Deti sa veľmi rýchlo zorientujú a ako rastú, zdokonaľujú svoje schopnosti klamať s tvárou hráča pokru. Aj vtedy sa im snažíme vysvetliť, aby neklamali, ak chcú, aby im ľudia dôverovali. Trochu nás uspokoja články opisujúce štúdie, podľa ktorých je schopnosť klamať vlastne známkou inteligencie, no i tak sme v strehu a sledujeme drobné náznaky zaváhania či pohľady do zeme, ktoré nám signalizujú, že musíme zbystriť pozornosť.
Momentálne trochu váham. Prečo učíme deti, aby hovorili pravdu? Je v dnešnej dobe naozaj dobré a vhodné byť úprimný, otvorený a nebojácne vedieť povedať to, o čom iní zaryto mlčia?
Cítim zvláštnu ťažobu. Verím alebo skôr dúfam, že kým moje dieťa dospeje, niečo sa zmení a ja ju to neučím zbytočne.
