Podobnú situáciu určite poznáte všetci. Nositeľ mojich génov a predovšetkým mojej nehynúcej lásky, menovite dieťa, stojí predo mnou a s nahnevaným výrazom v tvári a naliehavosťou v hlase mi oznamuje, že keď nebude mať na raňajky obľúbený jahodový čaj s medom a citrónom, bude sa naozaj hnevať.
Usúdila som, že v tomto veku už je dostatočne zrelá na to, aby sa naučila vnímať rozdiel medzi slušnosťou a drzosťou a že tá istá vec sa dá povedať aj iným spôsobom. Slušným, ba dokonca milým. Podanie dokáže divy, a to nie len v tenise. A tak sa to učíme. Dokonca sa už občas stane, že sama spozoruje, že práve nebola veľmi slušná, opraví sa a tú istú požiadavku povie slušným spôsobom. V tých okamihoch som na ňu nesmierne hrdá. Že to dokáže rozlíšiť a použiť vo svojich štyroch rokoch mi dáva nádej, že z nej vyrastie človek schopný sa presadiť v spoločnosti spôsobom, kedy sa nebude musieť krčiť či sama pred sebou hanbiť.
Čo však v prípade, keď hranicu medzi slušnosťou a drzosťou nedokáže rozlíšiť dospelá osoba? Alebo ešte horšie, vníma rozdiel, ale rozhodne sa radšej pre neslušný, nevhodný alebo hrubý spôsob komunikácie a pokladá ho za normu.
Nezvyknem sa sťažovať, nemám rada túto slovenskú vlastnosť, na všetko a všetkých neustále dudrať. Avšak sú isté hranice a keď sa môj osobný limit ignorácie neprijateľného správania naplní, i ja sa posťažujem. A to musím povedať, že mám ten limit v snahe tolerancie k chybám ľudí pomerne vysoko nastavený, keďže každý máme nejaké chyby, sme jednoducho nedokonalé bytosti.
Pred časom som potrebovala konzultáciu od lekára špecialistu. S odporúčacím papierikom od všeobecnej lekárky som teda šla k špecialistovi. Počkala som v prázdnej čakárni, kým vyjde sestrička von, keďže na dverách mali informáciu, aby pacienti nevyrušovali klopaním na dvere ordinácie. Sestrička s nevrlým výrazom rukou na mňa pokynula, že čo chcem. Ukázala som jej papierik a ona mi oznámila, že na vyšetrenie sa musím objednať. „Dobre,“ povedala som jej „...tak sa teda objednám.“ Na moju otázku, kedy majú najskorší termín mi z fleku odpovedala, že o tri týždne.
V tom čase som mala akútny problém, ktorý mi znemožňoval normálne fungovať. Ak vám nie je dobre, ste chorí a máte bolesti, nie ľahko sa vám čaká v čakárni u lekára už len hodinu, kým prídete na rad, nie to ešte vydržať ďalšie tri týždne.
Zdesením predstavou, že mám vydržať v tomto zlom stave ďalšie tri týždne, zo mňa úplne mimovoľne vypadlo: „Ježiš, to sa naozaj skôr nedá?“
Sestrička sa na mňa pohŕdavo pozrela, hodila mi papierik a medzi zuby precedila: „Tak nech vám Ježiš pomôže,“ Zvrtla sa na opätku a zabuchla za sebou dvere.
Ostala som tam stáť ako obarená a nebola som si istá, či som dobre počula, čo mi to práve povedala. Sestrička. Človek, ktorého náplňou práce by malo byť pomáhať liečiť alebo sa o to aspoň snažiť. Dúfam len, že sa takto nespráva aj voči pacientom v seniorskom veku, že aspoň voči nim prejavuje trochu viac obyčajnej ľudskej úcty.
Hundreme na zdravotnú starostlivosť, sťažujeme sa na nefunkčný systém verejného zdravotníctva, ale vždy všetko začína pri ľuďoch. Mňa ako pacienta vôbec nezaujímajú osobné či osobnostné problémy a indispozície zdravotníckych pracovníkov ani ich frustrácie. Vo všeobecnosti, ja mám problém a oni sú tu na to, aby mi pomohli ten problém vyriešiť. Tak, ako to učím moje dieťa, je veľa spôsobov, ako to urobiť. Ale ak existuje toľko možností od rôznych odtieňov milých, ústretových, ochotných cez aspoň obyčajne slušné, prečo zvíťazí drzosť, nehoráznosť alebo dokonca nehorázna drzosť?!
