Ďalšia šanca milovať

Na ten deň, kedy som Mollynku videla prvýkrát si pamätám do detailov presne napriek tomu, že som mala vtedy iba sedem rokov.Bola zima, vonku neprestajne snežilo a mne bolo ľúto, že nemám nikoho, s kým by som sa mohla hrať. V tej chvíli sa objavila vo dverach do mojej izby mama. Z jej rozopnutej pérovej vetrovky zrazu vykukol pár obrovských hnedých očí, ktoré si v jedinej chvíli získali moje srdce už na celý život. Niekomu patrila,ale ten niekto sa jej vzdal a niekolko týždňov starú, drobnú a bezmocnú ju hodil do februárovej zimy, kde ju našla moja mama a odvtedy už bola iba moja. Každí si ju zamiloval pretože jej drobné kilo a pól ťažké telíčko sa k človeku dokázalo pritúliť s takou láskou, že jej nedokázal nikto odolať. Pre niekoho to možno znie zvláštne ba možno až smiešne ,ale naozaj ju milujem.Predsa to nemôže byť až také nepochopiteľné vážení milovníci elektronických vymožeností a dosebazahľadení pánovia tvorstva, aby ste nedokázali pochopiť, že neskonale milovať sa okrem nového prehrávača a značkovej kabelky dá aj len taký pes. Tvorček, ktorý Vás ráno zobudí naliehavým prosením, aby ste ho zobrali von, ktorý pribehne pri každom Vašom zavolaní, túli sa k Vám väčšmi ako dokáže večšina ľudí a to všetko preto lebo Vás miluje.Psík ako aj každý iný živý tvor je na nás závislý a ak sa mu venujeme a staráme sa o jeho prakticky zanedbateľné potreby on nám to tisíckrát vráti.Štrnásť dlhých rokov bol malý srnčí ratlík mojím najbližším a najvernejším priateľom. Keď ma ľudia opustili ona prišla a trpezlivo počúvala môj nárek a aj vtedy ,keď som sa na ňu nahevala ona len tíško mlčala a napokon bez výčitiek a hnevu prišla za mnou a odpustila mi. Keď pred šiestimi rokmi začala ťažko dýchať lekár jej dával rok života, ale ona napriek tomu, že bola vzrastovo malá bola obrovským bojovníkom a žila ďalších šesť rokov.Pred dvomi mesiacmi však jej choré pľúca vydýchli posledný krát. Deň predtým som už tušila , že prichádza koniec ,ale nedokázala som si to predstaviť. Bola som šťastná, že som ju stihla odniesť domov, aby sa s ňou rozlúčili ostatní. Podvečer, keď som išla po ňu sa začala zaťahovať obloha a do niekoľkých minút sa spustil jarný dážď. Boli sme pár krokov pred domom, keď dostala kŕč a pri poslednom výdychu jej padla hlávka na moje rameno. Stáli sme na ulici v daždi a ja som začala plakať. Držala som ju v náručí a môj priateľ držal mňa.Takmer dve hodiny som ju pevne zvierala v objatí, až kým neprišiel čas sa rozlúčiť. Za každú cenu som si chcela zapamätať jej tvár, ktorá sa usmievala.V deke, v ktorej som ju držala som ju položila do studenej mokrej jamy a ešte som skontrolovala či sa predsa len nerozbúchalo jej malé srdiečko. Verila som,že to ucítim, ale na to už bola príliš ďaleko.Z nasledujúcich dní si pamätám len ten prvý, kedy som prišla z práce a v tichu, ktoré doma panovalo som sa srdcervúco rozplakala. Nikto ma neprišiel privítať, nikto sa nepritúlil, nikto a už nikdy.Každým dňom mi chýbala stále viac. Potom mi jedného dňa priateľ navrhol, aby sme si zobrali iného psíka. Dlho som nechcela ,až kým sme nenašli malé čierne kĺbko, ktoré súrne potrebovalo domov a my sme mu ho darovali. Milujem ten pocit, keď viem, že niekto je doma a čaká na nás. Staráme sa o ňu, kŕmime ju, kúpeme, venčíme, cvičíme a ona nám to vracia svojou neuveriteľnou hravosťou a energiou a asi tou najsilnejšou túžbou psa po človeku, akú som kedy videla.Molly budem milovať do konca života, pretože pri mne stála,keď som to najviac potrebovala a je skrátka mojou súčasťou. A Sofi je naša ďalšia šanca milovať. Skrátka niekto, kto nás potrebuje a koho potrebujeme my.