„Liečia sa vaširodičia na nejaké ochorenia, máte v rodine vysoký krvný tlak?“ v hlase doktorkybolo cítiť rutinu. Koľkokrát už túto otázku položila? Na svojho pacienta zatiaľnepozrela, neprestávala kmitať prstami nad klávesnicou. Robovi sa zdalo, žepričasto používa klávesu s nápisom backspace. ´Čo môže toľko písať, veďsom jej ešte nič nepovedal?´ napadlo mu.
„Rodičov somnepoznal, vyrastal som so starou mamou,“ odpovedá naoko sústredene. V hlave máale úplne iný problém. Počíta. ´Koľko môže mať rokov? Vyzerá dobre. Ak jekardiologička, musí mať dve atestácie. Moc stará byť nemôže. Lekársku fakultuskončila ako 24-ročná, po troch rokoch prvá atestácia. To máme 27, potom druháatestácia z kardiológie za 3 – 4 roky, takže môže mať okolo 31. Bože, ona snáďnemá podprsenku!´ Týmto zistením sa veľmi zblížili, teda aspoň Robovi to takpripadalo. Mal pocit, akoby medzi nimi zavládol taký zvláštny typ otvorenosti.Priam počul, ako k nemu jej výstrih prehovára: „Robko, mi si predsanemáme čo skrývať.“
„Stará mama eštežije alebo zomrela? Na aké ochorenia sa liečila?“ tá podarená doktorka prvýkrátodtrhla hlavu od monitora a otázku o úmrtí Robovej babky položila tak milo,skoro s úsmevom. Pri tom sa nepatrne naklonila, čo neušlo pacientovejpozornosti. Okamžite strelil pohľadom na siluety dvoch nežných kopčekovzvažujúcich sa do tmy blúzky. Dával si veľký pozor, aby si to nevšimla. Nechcelvyzerať ako blbec, čo sa pozerá do výstrihov. Napriek tomu mal divný pocit, žeo tom vie a je na tie lepkavé pohľady zvyknutá a vôbec jej nevadia. Už-už sa muv hlave roztáčal spotený príbeh o vztýčených bradavkách...
„Liečila sa starámama na niečo? Napríklad cukrovku?“ prerušila doktorka ticho, ktoré začínalobyť podozrivé. ´Cukrovku? No, cukrom nešetrila. Robila to najsladšie kakao, akésom kedy pil. Každé ráno voňalo v kuchyni a vždy bol k nemu maslový rožok.Nebol prekrojený, natretý bol na vrchu. A zakaždým, naozaj zakaždým, len čo somzahryzol do mäkkého rožka, ktorý sa mi skoro nezmestil do úst, sa opýtala:„Spravím ti ešte jeden a prislaď si to kakao, ak je ti málo sladké.“ Nečakalana odpoveď a šupla mi tam dve plné lyžičky cukru. Bolo výborné. Potom, keď miho už urobiť nemohla, som to veľakrát skúšal sám. Švacol som si tam štyrilyžičky cukru, zamiešal. To sa nedalo piť, sladké bolo, až nepríjemne horklo vústach. Ako si to robila, starká? Tvojou dobrotou si ho sladila, preto také užnikdy neochutnám. Či mala cukrovku? Asi áno, musela ju mať, bola tou najsladšoustarkou. Chýba mi.´
„Myslím, že nie,“odpovedal s istotou pacient a neprirodzene až kŕčovito udržiaval pohľad vovýške jej očí. Neuhne ani o milimeter. Nechce riskovať. Ak by sa mu oči pohli,vie, kde skončia.
„A vysoký krvný tlakalebo infarkt?“ nevzdávala to doktorka bez podprsenky.
´Tak teraz si satrafila! Ako inak to mohlo byť? Prežila svojho muža o 18 rokov. Milovala ho.Neprešiel deň, aby ho nespomenula. Nepriznala sa, ale smútila každú minútu,cítil som to. Jedinú úlohu, ktorú som si ako dieťa dal, bolo rozveseliť mojustarkú. Veľmi som si to želal. Darilo sa mi. Bol som šťastný, keď sa smiala.„Ty si blázon,“ hovorievala mi. Boli chvíle, keď sa usmievala, ale ja somvedel, že jej srdce plače. Jej srdce to nemohlo vydržať, puklo od žialu. Moc michýba.´
„Neviem na čo presne zomrela. Malaniečo so srdcom,“ už si nedáva pozor. Pozerá priamo a takmer zabudol naotvorenosť, ktorú mu ponúkal doktorkin výstrih. Tá ešte párkrát udrie doklávesnice, prestane písať a ďalej vyzvedá:
„S čím k nám prichádzate?“
„Ja?“ opýta sa Roboakoby v miestnosti boli viacerí.
„Áno, čo vás trápi?“
Pacient konečnepochopí otázku. „Chýba mi moja starká.“
