Betke dokreslili fúzy

Čaká ma stretnutie s bývalými spolužiakmi po 25 rokoch. Keď sme v 85-om končili, sľúbili sme si, že sa budeme stretávať každých päť rokov. Stretli sme sa hneď po maturite. No a potom nás pohltil život.My baby sme sa zväčša okolo dvadsiatky povydávali a chalani išli na vojnu. A uplynulo ďalších dvadsať rokov.Predvčerom mi zavolala sestra, že Adrika zachránila naše tablo. Dlhé roky viselo na chodbe, až nakoniec skončilo v kotolni a školník sa ho chystal spáliť.Teraz ho mám doma. Čiernobiele fotografie sú zožltnuté, písmená vyblednuté, ozaj motto: "... a leťme na krídlach mladosti v diaľ." Hm, dosť slabé.Prezerám si tváre tých 14-ročných detí a spomínam. Pamätám sa, že v tretej sme dostali učiteľku, ktorá bola na nás sakra prísna. Vo štvrtej k nám prišla nová spolužiačka. Trojlístok tiedy si ju prisvojil a ja som po nej len opatrne poškuľovala. Vďakabohu aj ona po mne. Stali sme sa "najkamoškami". Aby sme s Evou mohli spolu sedieť, na každej písomke sme museli dať Silvii a Anite odpisovať. V sedmičke sme už chodili po škole fajčiť za tehly k starému Váhu. Mali sme jednu cigaretu na ôsmich a Peťo si mohol potiahnuť len ako posledný, lebo vždy zaslinil filter. Ako ôsmaci sme už boli frajeri. Väčšina z nás mala rifle z Tuzexu a prvú platonickú lásku za sebou. Veľmi sa na túto stretávku teším. Príde aj triedna. Netuším, koľko môže mať rokov, veď už pred 25 rokmi sa mi zdala byť stará.Teraz sa chystám to tablo vyčistiť. Betke decká v škole dokreslili fúzy. Keďže je jediná a vyrásla z nej vážna žena, asi jej to bude nepríjemné. Ak by sa mi to nepodarilo, dokreslím fúzy aj sebe. Ale len tak alibisticky, ceruzkou, nech ich potom môžem vygumovať.Aj ja som len človek.Pekný deň