Ako som sa lúčil pred nástupom na výkon trestu

Ako som sa lúčil. 
Keď som nastupoval na svoj druhý trest, kde ma odsúdili na 20 mesiacov bolo to hrozné. O 16:30 som musel vojsť dnu. Moja podpora bola snúbenica a mama. Viezli ma pred Justičný palác a cesta sa mi zdala byť naozaj nekonečná. Nepríjemný pocit v bruchu a v hlave milión myšlienok. Vedel som, že za chvíľu sa s nimi rozlúčim na nejakú dobu. Hneď ako sme zaparkovali mal som ešte pár minút, stál som s nimi v parku tri metre od brány a fajčil... pozeral som ako Oni pozerajú na mňa a bolo ticho. Každý jeden mal v hlave už svoje myšlienky a vedel, že každú chvíľu už s nimi nebudem doma a uvidia ma raz za mesiac. Je to depresívny stav, ktorý núti človeka vyžrať si stav bezmocnosti, osamelosti, hnevu a smútku v jednom. Ako som sa pozrel na hodinky a zistil, že musím ísť začali sme sa lúčiť. Potoky sĺz, ktoré vyšli z očí mojej snúbenice a matky im nikdy nevrátim späť. Túto scénu si zapamätám navždy, vchádzal som dnu otočil som sa a oni plakali a kývali mi. Ako z filmu s tragickým koncom... ako sa brána zavrela, vedel som, že už nie je cesty späť. Cesta späť je až na konci Môjho trestu a túto cestu musím zvládnuť!
Prvý krát som videl moju mamu tak plakať a verím, že to bolo posledný krát. Pretože nič Vás neraní tak, ako keď kvôli Vám plače Vaša mama. Pokazil som to...