Čo znamená byť v priestore počúvania? Z môjho pohľadu - venovať plnú pozornosť tej bytosti, ktorá sa so mnou rozpráva. Byť s ňou fyzicky i vo svojej mysli bez toho, aby som si dopredu vytvárala odpovede, domnienky, aby som v mysli hodnotila jej výpovede, posudzovala či rozmýšľala úplne o niečom inom. To je hlboká neúcta k hovoriacemu. Vráťme sa však k úctivému aktívnemu počúvaniu.
Spomínam si na niekoľkých svojich učiteľov, ktorých som stretla na dospeláckej ceste za mimoškolským vzdelávaním, že boli naplno v priestore počúvania. Najmä cez oči mi dávali najavo, že počujú, čo hovorím, a energeticky mám pri nich pocit, že ma svojou pozornosťou láskavo objímajú. Medzi tých najbližších spolubesedníkov patril i môj manžel, s ktorým sme si takmer denne sadali spolu ku kávičke a nechávali jeden druhému priestor na hovorenie i počúvanie.
Neskôr sa mi aktívne počúvanie osvedčilo v práci redaktorky. Pracovala som pri rozhovoroch s diktafónom, no vždy som bola plne sústredená na to, čo ten druhý hovorí. Keď som potom počúvala nahrávky, zaznievali v nich aj moje - áno, uhm, hm... Zo dvakrát sa však stalo, že všetky nahrávky som stratila a potrebovala som napísať z rozhovorov článok. Vtedy som si v stíšení sadla k počítaču, predstavila situáciu pri nahrávaní a bingo!!! Moja myseľ záznam „prehrala", články som napísala a mohla dať autorizovať.
Moje spomienky však vyplavili aj inú situáciu. Keď som bola začínajúca učiteľka, jedna zo žiačok sa pripravila na recitáciu pred celou triedou. Išlo o dievča v školskom prospechu slabšie, otočila som sa od nej s myšlienkou, že to bude trápenie pre ňu, triedu i mňa... Žiačka hoci začala recitovať, odrazu prestala, sekla sa, hodila rukou a odišla na svoje miesto. Niekoľkosekundová situácia ostala nadlho vo mne i v dievčati ako niečo nevyriešené, neukončené. Po rokoch som sa mladej rómskej žene ospravedlnila, to už som učila jej dcéru. Veľmi šikovné dievčatko.
Ako o aktívnom počúvaní hovorí Vladimír Červenák, zakladateľ etikoterapuetickej školy Advaita? Rada sprostredkujem:
„Ide o zručnosť počúvať aktívne hovoriaceho, teda byť pozornosťou i mysľou s ním, nie proti nemu. Je to vedomé počúvanie, ktoré dokáže len ten, kto dokáže byť ticho. Umenie stíšiť sa, umenie počuť aj ticho, patrí k vyšším etikoterapeutickým zručnostiam, ktoré umožňujú aplikovať poznatky z etikoterapeutickej teórie do praktického života. Je to schopnosť žiť svoj život vedome.
Veľa ľudí počúvať nedokážu, a preto nedokážu porozumieť tomu, ako pracuje ich telo, ako prúdi energia v ich systéme. Sú zaujatí sami sebou. Trpia na pocit svojej vlastnej dôležitosti až tak, že nie sú ochotní a často už ani schopní počúvať iných. Ak aj počúvajú, ich pozornosť je zameraná najmä na to, či to, čo počujú, sa ich egu páči. Či to ich ego ohrozuje. Ak sa ego (systém bludných presvedčení, ktorý riadi naše rozhodovanie)cíti ohrozené tým, čo hovoria iní, okamžite spúšťa stratégie odporu, nesúhlasu a námietok. Na tieto myšlienky hneď reaguje náš mozog spustením procesov, ktorých výsledkom je emócia. Často negatívna - hnev, zlosť, agresivita. V tom je jadro konfliktu, nedorozumenia, hádky. Po takomto nedorozumení sa stiahneme do seba, uzavrieme sa. Následkom uzavretia v sebe sa cítime osamotení, nepochopení, oslabení. Je to stav vzájomného odpojenia, spôsobeného neschopnosťou si porozumieť, teda nedorozumenie. Príčina je v neschopnosti sa počúvať, počuť a porozumieť.
Vedomému počúvaniu, počúvaniu bez vnútorného odporu, sa dá naučiť, napríklad cez zadefinovanie zámeru, že cieľom počúvania je zručnosť dosiahnuť počúvaním porozumenie. Teda porozumieť tomu, koho počúvame. To neznamená automatický so všetkým, čo hovorí, súhlasiť. Môžem klásť otázky, ktorými si overujem, či som porozumel to, čo som počul. Veľmi pravdepodobne takto zistím, že za nesúhlasom nebolo dostatok porozumenia.“
Cieľom komunikácie je dosiahnuť stav, keď obe strany v komunikácii sú šťastné, teda sa navzájom aktívne počúvali, porozumeli si, a tak šťastné komunikačné stretnutia v aktívnom počúvaní želám.
