A hoci sa spočiatku zdalo, že seminár naberá vďaka úvodným chvíľam Sergeja Avdejeva, ktorý sa zaoberá vedeckým výskumom synergie informačných procesov a teórie fyzikálnych štruktúr, matematický smer, čísla, vzorce či grafy boli potrebné na vysvetlenie zákonitostí fungovania ľudskej činnosti a prírody.
Príroda vždy pomáha
„Hory majú svoju jedinečnú energiu, ktorou pomáhajú človeku. Byť v nich znamená byť napojený nielen na prírodu, ale hlavne na seba,“ vysvetlila pobyt lektorov z Litvy jedna z organizátorov seminára v Račkovej doline Ľubica Pelachová.
„Príroda vždy pomáha a na týchto sebapoznávacích seminároch je veľmi dôležitá podpora prostredia, lebo sa dotýkame niečoho živého a učíme sa od prírody. Nepotrebujeme hardvery,“ vysvetlila Galina Gajová. „Keď pripravujeme seminár, nie je jasné, kde bude. Na základe nejakých pôsobení, príťažlivých síl sa uskutoční tam, kde je nutné, aby bol. Evidentne je v tom zaangažovaný duchovný priestor miesta.“
Rozum, srdce a telo
Čo priviedlo vedcov z Litvy k tomu, aby rovnakú pozornosť, akú venujú ako vedci rozumu, dali aj srdcu a telu? „Takto som nad tým neuvažoval,“ usmial sa Sergej. „Kedysi som však bol obyčajným vedcom, robil si svoje vedecké výskumy v inštitúte, vyučoval som. V roku 1995 som sa stretol s expertno-operačnými technológiami. Pochopil som, že veda, ktorou som sa zaoberal, je úplne nezaujímavá v porovnaní s tým, čím sa môžem zaoberať. Otvoril sa mi fantastický svet, o ktorom som si dovtedy myslel, že je len svetom výmyslov, naozaj fantáziou. Ukázalo sa však, že to môže byť realita.“
Čo tak zaujalo Sergeja? Veľmi jednoducho povedané – žiarenie či svietivosť živých organizmov. Všetci totiž svietime a toto svetlo poznáme ako auru, Sergej ho nazýva biosvetlom. „Začalo ma zaujímať, začal som ho pozorovať, a to, že sa pritom zapojí okrem rozumu aj duša i telo, je základom technológie, na základe ktorej sa všetko živé rozvíja.“
Podnetom pre „nové“ myslenie litovského vedca bola aj kniha poľského vedca a autora fantastickej literatúry Stanislawa Lema Summa technológiae. Summa je pozoruhodná ako jedinečná analýza sociálneho, kybernetického a biologického pokroku. Lem v nej diskutuje o dôsledkoch technológií, ktoré boli v tom čase úplnou fantáziou, ale v súčasnosti nadobúdajú skutočnú podobu, medzi ne patrí, napríklad aj virtuálna realita. „V knihe navrhol cestu, podľa ktorej by sa mala veda rozvíjať a upozornil aj na analógiu medzi tým, čo robí veda a čo živá príroda. I tam, i tam pozorujeme nárast informácií, zvýšenie zložitosti systémov. Príroda to však robí svojimi mechanizmami, nazývame to evolúcia. A čo robí človek, to je revolúcia. V podstate však žijeme princípy, podľa ktorých sa rozvíja príroda. Snažíme sa princípy prírody dať do technológii,“ zauvažoval Sergej a použil príklad s hrozienkami. Niekto ich vyberá z koláča, iný si ich vypestuje a vysuší z hrozna.
„V prírode je všetko v jednote, spoločné, nie rozdelené. To sa len človek snaží všetko rozdeľovať – toto je myseľ, toto srdce, toto telo,“ rozvíjal Sergej. „V prírode je všetko jeden celok, a preto sme akoby prirodzenou cestou spojenie rozumu, srdca a tela. Žiadne protichodnosti netreba.“
Keď Sergej kedysi prečítal Lemovu knihu, pochopil podstatné princípy, podľa ktorých treba robiť testovanie informácií a porovnal expertno-operátorské technológie z pohľadov týchto princípov. Ukázalo sa, že expertno-operátorské technológie v plnej miere zodpovedajú princípom v knihe.
Prišli nové možnosti
Očakávania, že za zmenou myslenia vedcov z Litvy, bol osobný životný príbeh s potrebou zmeny, napríklad na prekonanie stresu, sa nesplnili. Galina však s úsmevom poradila, ako ísť po novej ceste: „Treba nájsť informáciu, na ktorej sa zaháčkuješ, ako to bolo u Sergeja s Lemovou knihou, a uvidíš nové možnosti. Ale môžem povedať, že Sergej sa tiež spočiatku díval na veľa vecí „cez prsty“. Najmä, keď sa bolo treba hýbať.“
Veľká časť sebapoznávacieho seminára je totiž založená na pohybe. Nie je to tanec, ako podotkla Galina, ale schopnosť pohybovať sa v rytme a v prúde energie priestoru, času a momentálneho naladenia. Jednoducho, pohyb ide k človeku a z človeka zároveň. Teda práca s energiou, ktorá je Galine blízka: „Keď som prišla do akadémie, na prvom seminári bolo okolo sedemsto ľudí. Bol tam taký potenciál energie a vzájomného pôsobenia, na ktoré som nebola v tom čase naladená, že mi mysľou bežalo – kde som to prišla? Rýchlo musím ujsť.“
Toto sa u Galiny odohralo začiatkom deväťdesiatych rokov, po páde starého systému v bývalom Sovietskom zväze, keď sa otvárali nové možnosti a to, že je naladená na jemné energie, potvrdila aj slovami: „Všimla som si svoje preciťovanie pri západe slnka. Silno to na mňa zapôsobilo. Prišla ku mne totiž „nejaká divná“ radosť a ja som začala plakať. A potom písať. V tom čase nebolo okolo mňa ľudí, ktorí by sa týmito mimozmyslovými javmi zaoberali. A ruka písala a písala, a tak rozmýšľam – čo to píšem? Potom som začala čítať knihy Jeleny Rerichovej, duchovnej učiteľky, ktorá okrem iného opísala energetické pôsobenie vecí a jemnohmotný svet a vtedy som zistila, že to, čo som napísala sa takmer presne zhoduje s jej knihou. Potešila som sa – bože, nie som sama. A potom život začal konať.“
Galine prišli do života nové príležitosti, noví ľudia. Stretla sa, napríklad s Borisom Zolotovom a „... v duši som cítila – potrebujem ísť touto cestou“. V súčasnosti spolu so Sergejom, s ktorým sa spoznali na akadémii v Litve a s ktorým sú životnými partnermi, organizujú semináre v Litve i v zahraničí. Napríklad tohto roku až osemdesiat dní strávili seminárovo na Srí Lanke. „Ideme zo semináru na seminár,“ priznal Sergej.
Ako je to so želaniami
Logicky v rozhovore zaznela (v súlade s témou seminára) otázka, ako sa manželom plnia ich želania? „S nimi to také jednoduché nie je,“ zareagoval Sergej. „Ľudia chcú byť najmä spotrebiteľmi – mne treba toto, toto i toto. Potreby sú neohraničené, ale otázka je – ako sa tvoje želania zapíšu do tohto sveta. Na koľko si ty ako človek potrebný pre tento svet. Si nápomocný tomuto svetu? Ak áno, vtedy ti svet začína pomáhať. Aj plniť želania.“
Čo však rozumieť pod slovom svet? Podľa Sergeja je niekoľko úrovní prijímania sveta: „Môžeme sa na svet pozerať, napríklad ako na mesto alebo krajinu, alebo zemeguľu a tieto rozmery môžeme rozširovať. Galaxia, metagalaxia... Je na človeku, akú pozíciu si dá v tejto hierarchii. Je naozaj malý a naozaj od neho nič nezávisí? Alebo sa zapísal do sveta tak, že každá jeho činnosť sa v ňom prejaví, ako niečo, čo ho rozvíja, čo ho zlepšuje. To, že každý žije len pre seba, je ilúzia. Súčasný človek však má spojenie so svetom narušené, vznikajú jeho lokálne želania - len aby jemu bolo dobre. Pritom jeho želanie môže poškodiť druhého. To ho nezaujíma. Čo je dobré? Čo je zlé? To je subjektívne. V prírode nič také nie je. Je tam síce boj o prežitie, ale tento proces ide v zmysluplnom rozvití života ako celku.“
