S Alexejom Bezděkom sme sa stretli prvýkrát osobne teraz v novembri v Prahe, hoci sme sa v mailoch a pri konzultáciách článkoch o jeho dedovi MUDr. Ctiborovi Hugovi Bezděkovi stretávali už viac ako tri roky. Osobné stretnutie prišlo na rad až teraz. Dozrel naň čas...
V nedeľu ráno...
Keď som v nedeľu ráno zavolala Alexejovi s tým, že som v Prahe, a s otázkou - môžeme sa stretnúť? – zaznela jeho rýchla odpoveď: „Musíme." Prekážkou nebolo ani zistenie, že sme ešte obaja v pyžamách a každý na druhom konci Prahy. Napriek tomu niečo po hodine od telefonátu sme sa objali na zastávke MHD. Teda, najprv sa s ním objala moja priateľka, ktorá ho síce nikdy nevidela, ale tým, že sa podobá na svojho deda Ctibora, ho identifikovala.
Cesta do reštaurácie, ktorú sme mali na dohľad, trvala dlhšie, ako by sme predpokladali. Totiž na každom kroku sme sa zastavovali v rozhovore o liptovských riekach, ktoré Alexej kedysi splavoval, o liptovských kopcoch i dolinách, o Západných i Vysokých Tatrách, až Alexej vytiahol plastickú reliéfnu mapu a všetko, čo spoznal v minulosti, poukazoval. Veľkú časť nášho posedenia sme venovali spomienkam na jeho deda Ctibora H. Bezděka, Ctiborovu ruskú manželku Varvaru a ich pôsobeniu v Ružomberku. Obaja boli lekármi a súčasne prvým manželským lekárskym párom, ktorý pôsobil v Čechách i na Slovensku.
Na spomienky nadväzovali Alexejove otázky na etikoterapeutickú školu Advaita Vladimíra Červenáka, ktorý sa veľmi živo hlási k odkazu Ctibora Bezděka, zakladateľa etikoterapie.
Alexej Bezděk šiel najmä cestou fyziky
Pokračoval Alexej v dedových etikoterapeutických šľapajách? „Veľmi nie,“ priznal s úsmevom a povedal, že vyštudoval matematiku a fyziku. „Vyučoval som na ružomberskom gymnáziu a matematike a fyzike som sa venoval hlavne preto, že ani matematika, ani fyzika sa nemusia hrbiť pred žiadnym režimom. Prírodné zákony jednoducho platia.“
Spomienky sa sypali jedna za druhou a v rozhovore sme sa dotkli aj toho, že jeho dedo Ctibor si vzal pod svoje ochranné krídla v Ružomberku v tridsiatych rokoch minulého storočia k svojim dcéram ešte štyridsaťdva ukrajinských detí, o ktoré sa rodina Bezděkovcov postarala. Jedným z nich bol aj Michal Kozakov. „Jeho dcéry Tatiana a Hanka žijú v Turci, môžete ich, prosím, nájsť a stretnúť sa s nimi? Ja už nevládzem na Slovensko...“
Sľub som dala a už pátranie po „dievčatách“ prinieslo plody. Stretneme sa.
Olga Bezděková sa venuje knihám
Alexova manželka Olga je dcérou plukovníka Stanislava Rejthara, pilóta bojujúceho počas 2. svetovej vojny v Royal Air Force a po roku 1948 bol on i celá jeho rodina prenasledovaná. Otvorene nesúhlasil s komunistickým režimom, jeho dcéra Olga podobne. Otcove spomienky si Olga v mladosti začala zapisovať a vydala o ňom knihu Všetci dobrí vojaci padli, ale i z pozostalostí manželovho deda zostavila knihy o Ctiborovi Bezděkovi – Jak rád jsem žil, tiež Dobro a zlo.
Práve spomienky na Olginho otca boli zaujímavou témou rozhovorov pre moju priateľku Veroniku, a tak sme „skákali“ v debate z obdobia 2.svetovej vojny do obdobia 1. svetovej vojny, keď v námorníctve slúžil dedo Ctibor a potom do medzivojnového obdobia.
Staré fotografie Račkovej doliny
Potom Alexej Bezděk vytiahol z tašky fotografie nielen z dedovho obdobia, ale i zo svojich pobytov na Slovensku. Hovoril najmä o splavovaní liptovských riek a vytiahol i fotografiu chaty v Račkovej doline zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Až mi zablikali očká – Račková dolina v Západných Tatrách mi je veľmi blízka a poznala som v nej miesta na fotografiách. „Tu je chata, v ktorej nás nechali jej majitelia niekoľko nocí prespať, hoci v nej mali všetko nachystané na svadbu. Dôverovali nám veľmi,“ ukázal na obydlie pri Račkovom potoku, ktoré dodnes stojí.
Alexej spomínal na slovenských ľudí s veľkou láskou, dokonca zanôtil niekoľko slovenských ľudových pesničiek, moja priateľka sa k nemu miestami pridala, a tak sa slovenské piesne niesli českou reštauráciou.
*****************
Silné stretnutie to bolo. Alexej Bezděk ho nazval božím... Keď sme sa rozišli, s priateľkou sme sa rozhodli pre tiché posedenie u nej doma. Už nás nelákali ani pražské pamätihodnosti. Obe sme cítili, že žiaden pražský zážitok momentálne neprekoná nádherný pocit zo stretnutia s manželmi Bezděkovcami.
