Mala som pocit, že ma volá. Po návrate som čerešňu šla pozrieť. Okolo nej navŕšené dosky, kamene, žihľavy a buriny vyše človeka. Dosky a kamene som dala odpratať, žihľavu s burinou som vlastnoručne vytrhala. "Pomôžem ti, čerešnička, keď ti žihľava nôžky páli," parafrázovala som v duchu baladu Žltá ľalia. Čerešňa nič. Dokonca ďalší rok sa tvárila, že chce vyschnúť. Pripomínala som jej však, že ju sadil môj manžel a keďže už nežije, rada by som v jej podobe mala na neho spomienku. Dokonca s deťmi sme pod ňou urobili lavičku, pieskovisko a často sme pod jej korunou prebývali. Čerešňa schla, ale vlani bolo na nej asi zo šesť čerešničiek. Tohto roku strom zarodil. Bohato.
Dnes som sa rozhodla čerešne obrať. Keď som mala asi tak päť litrov už naoberaných, zišla som zo stromu s tým, že vyššie sa bojím. "Na to by sa zišiel nejaký mladý..." preletelo mi mysľou a ostala som sedieť pod stromom.
V priebehu desiatich minút pri plote záhrady zastali dvaja mladí ľudia. Predstavili sa. Sú vraj z chaty v doline a niekoľkí zišli do dediny s tým, že chcú niekomu pomôcť. "Budete aj čerešne oberať?" Radi - zaznela odpoveď a o chvíľu už boli Tomáš s Mary na strome. Pooberali tie najsladšie, ku ktorým som sa ja nedostala.
Pripadala som si ako v rozprávke. Alebo ako v knihe Timur a jeho družina. Vyslala som myšlienku o pomoc do priestoru a ona sa mi o chvíľu zhmotnila v dvoch mladých ľuďoch ochotných pomôcť. Žeby ten júlový nov v Rakovi a jeho silné energie? Tak či tak, dnešný deň mi pripadal ako zázrak. Zázrak v hojnosti na strome i v ľudských srdciach. Ďakujem zaň.
