Svoj ĎAKOVNÍČEK momentálne žijem naživo, hoci odporúčam ho písať. Spočiatku, keď som sa začala venovať etikoterapii, som si ho písala aj ja. Jedným z dôvodov bolo i to, že sme fyzické bytosti a cez fyzické telo máme možnosť vnímať fyzický svet. Teda cez písanie a ruku si viac uvedomovať to, čoho sa dotýkame.
* Od istého času si ďakovníček nepíšem, ale ho naplno prežívam v danú chvíľu v celom tele. Keď cítim, že môžem byť vďačná, naplním sa vďakou. Nechám ju prúdiť zo srdca do každej bunky tela, precítim teplo a svetlo vďaky a vyšlem ho do sveta.
* Najmenšia vnučka dnes zaspala na mojej hrudi. Ani pohnúť som sa nevedela od blaženosti a možnosti vnímať dych i tlkot jej srdiečka. Slinky i soplíky prechladnutého dievčatka mi premáčali tielko, ale ten slastný pocit držať malinkú spiacu bytosť v náručí stál za všetko.
* Odrazu sa to stalo: zo srdca vytryskla obrovská vďaka k môjmu mužovi, k našim rodičom, k ich rodičom, ku všetkým našim predkom, že svoje životy ustáli a odovzdali nám túto nádhernú chvíľu s vnučkou. Ten teplý a svetlý okamih tu a teraz. Dnes sa môj ĎAKOVNÍČEK naplnil vďačnou láskou cez potomka k predkom.
