Deň prvej čakry v červenej farbe vyšiel počas seminára Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť v januári presne na spln v Rakovi. Pekná synchronizácia – prvá čakra, inak základná, alebo koreňová, alebo muladhára, dotýkajúca sa rodu. Zvieratníkové znamenie Rak sa totiž spája s domovom, rodinou, rodom, národom, vlasťou a ich koreňmi. Hovorí tiež o vzťahoch so ženami rodu, s potomkami i zodpovednom správaní sa k vlastnému telu a zdraviu. Odkrýva, ako sme na tom so svojou vnútornou ženou, ženskosťou, ako zvládame emócie, ako vieme prijímať. Hovorí aj o zrkadlení.
O zrkadlení, cvičení a napájaní sa na predkov
Keďže spln v Rakovi je i o zrkadlení, v hrách na bielej pláži thajského ostrova Koh Kood sme sa v raňajšom cvičení navzájom zrkadlili. Vo dvojiciach bol jeden aktívnym členom, druhý zrkadlom. Zrkadlili sme si navzájom pohyb i mimiku. Bonus – salvy smiechu, ktoré pomohli dobre sa uvoľniť. Nasledovalo stíšenie s krátkym rozjímaním o rodine, potom sme sa rozbehli po pláži a do piesku napísali jedným až dvoma slovami to, čo nám v stíšení vyšlo. Písmenká sa množili, jeden muž v strednom veku napísal – milujem rodinu. Na text sa zadíval z nízkych vĺn mora. Odrazu čľup, jedna väčšia vlna prebehla po nápise a odniesla niektoré písmenká so sebou. Ostali len hlbšie zapísané – miluj rod, a tak dostal nielen on, ale všetci v etikoterapeutickom kruhu prírodný odkaz v súlade so splnom v Rakovi a témou prvej čakry semináru. Miluj rod.
Pri fyzických cvičeniach sme aktivovali najmä svalstvo panvového dna, v ktorom sídli koreňová čakra. Pripomenuli sme si, že lotos, zobrazujúci sa v prvej čakre, má tvar štvorca s trojuholníkom postaveným na špici. Lotos má štyri okvetné lístky, ktoré symbolizujú štyri svetové strany, živel zem, zmysel čuch, červenú farbu, mantru LAM, drahokam ónyx, kov olovo, planétu Mars a emočné prejavy vášeň i lenivosť. Jeho zvieracím symbolom je slon so siedmimi chobotmi. Choboty predstavujú múdrosť a hojnosť, a tak sme objavovali múdrosť vlastného rodu v sebe. Preciťovali sme, akú hojnosť a v čom nám odovzdali členovia našej rodovej línie. Celý deň sme potom pracovali na sebauvedomovaní prvej čakry.
O spomínaných i zabudnutých predkoch rodu
Rozpravy v kruhu sme začali otázkami smerujúcimi k prvému energetickému centru – Aký mám vzťah s rodičmi, starými rodičmi? Poznám svojho biologického otca, biologickú matku? Viem mená predkov aspoň tri, štyri generácie dozadu? Aký mám vzťah k mestu, dedine, kde žijem? Poznám históriu svojho rodu, svojej krajiny? Ako sa správam k Zemi i zemi? Ako som ukotvený? Aké hlboké korene vo svojom rode, krajine mám? Téma prvej čakry smeruje i k zdrojom. Čo je mojím zdrojom? Jedným je i „fyzično“, teda pôvodcovia fyzického tela, predkovia.
„Z pohľadu etikoterapie sa pozeráme na kvalitu vzťahu k predkom,“ začal rozprávanie Vladimír Červenák, etikoterapeut a životný kouč. „Vzťah vyjadruje to, ako som s nimi v spojení, či mám s nimi láskyplný alebo iný vzťah. Nakoľko si uvedomujem svojich predkov, kam až siaha moja vedomosť o predkoch, čo o nich viem alebo neviem, čo mi odovzdali moji rodičia po predkoch – aké informácie, poznanie aj pohľady. Napríklad na niektorých predkoch sa tradične v rodine spomínalo v dobrom, na niektorých možno nie práve v najlepšom. To sú však skreslené pohľady niekoho, kto ich odovzdáva ďalej. Potom aj vnúčence spomínajú na deda, že to bol dobrý či zlý dedo, to bola dobrá alebo zlá babka. Známkovanie. Na všetko je však dobré pozrieť sa z nadhľadu a uvedomiť si, či je naozaj pravda to, čo sa v rodine o predkoch hovorí. Či sú informácie o predkoch objektívne alebo je to zdedený pohľad niekoho z rodiny, kto do neho vložil svoje videnie. Hovorí sa, že o mŕtvom len dobre – to je veľmi dôležité.“
Vladimír sa dotkol predkov, ktorí už nie sú v tomto živote s nami. Na mnohých z nich spomíname v dobrom, chodíme na hroby páliť sviečky, prípadne zapálime sviečku doma pri výročí ich smrti, zaspomíname. Niektorí vypadli z pamäte rodu, upadli do zabudnutia, niektorí do zavrhnutia. V mnohých rodinách sú totiž aj predkovia, o ktorých sa z rôznych dôvodov nehovorí. Potomkovia často o nich ani netušia, lebo každá spomienka je tabu. Oni však existovali, boli súčasťou rodiny, rodu, zanechali budúcim generáciám nejaký odkaz vo forme vzorcov duše. Mnohé z týchto vzorcov preberáme a obnovujeme si ich do veku šesť rokov ako koreňové vzorce, ako neukončenia z minulých životov svojho rodu. Môže sa však stať, že sú v rodinách, rode aj predkovia, na ktorých sa síce spomína, no nie pekne. „O ňom mi ani nevrav, lebo to bol taký pijan, prehajdákal majetok... Ani mi ju nespomínaj, utiekla z domu...“ Dôvodov na nespomínanie predkov je ako maku v makoviciach na velikánskom poli.
„Nepomáha to ani nám, ani predkom,“ pokračoval Vladimír. „Možno všetci máme v sebe práve tú subosobnosť, niektorú časť, ktorú reprezentuje zabudnutý alebo zavrhnutý predok. Spomienky na neho však zatláčame do tieňa, do zabudnutia. Trvá potom veľmi, veľmi dlho, mnoho životov, kým sa spomienka obnoví, očistí a dôjde k spojeniu. Prečo je dôležité naučiť sa pozerať takýmto pohľadom? Súcitný človek sa pozerá na veci, javy očami toho druhého. Keď sa pozriete očami predka, ktorý nebol veľmi obľúbený, opýtajte sa, čo sa stalo, čo bolo príčinou toho, že ostal zabudnutý.“ Vladimír pridal svoj obľúbený príbeh z jedného etikoterapeutického kruhu školy Advaita, kde robil cvičenie na spojenie s predkami. Jedna účastníčka otvorila príbeh svojho deda.
O tichom dedovi, ktorý prikladal do piecky
Všetci v rodine boli milovaní. Žil v nej však aj jeden málovravný dedo, ktorý len sedel za pecou. Bol sám do seba zahľadený a modlil sa. Nikto ho nezaujímal. Jedno vnúča mal však vytipované – chlapca, ktorý mu chodil škrabať chrbát. Vždy si ho zavolal a ostatné vnúčence si nevšímal. To bola informácia o dedovi. Žena rozprávajúca príbeh milovala na svojej babke to, že u nej bolo vždy príjemne, teplo, voňavo. Vždy bola milá. Potom v etikoterapeutickom kruhu prebehla meditácia, v ktorej sa stretli s predkami. Seminár bol v chate, kde sa kúrilo drevom. Počas meditácie silno zavoňal dym. Vôňa dreva žene v meditácii spustila proces. Prišli slzy, dojatie, spojenie. Potom sa žena podelila o poznanie z meditácie.
V momente, keď zacítila dym, objavil sa jej pred vnútorným zrakom obrázok, ako dedo sedí pri piecke a celý čas do nej prikladá polienka. Celkom prirodzene a nenápadne kúril pre celú rodinu. On bol teplo u babky! Staručký dedo nikdy oheň v piecke nenechal vyhasnúť. Mal svoju mieru užitočnosti a lásku dával rodine cez teplo v piecke. V tej chvíli to bol pre ženu úplne iný obraz deda. Videla úplne iný zmysel celej situácie u babky. Dovtedy totiž žila s informáciami, ktoré prebrala od niekoho z rodiny. Od niekoho, pre ktorého sa dedovo sedenie za pecou zdalo nepotrebné. V súcitnom pohľade cez meditáciu zrazu úplne odpadlo to, čo o ňom rozprávali iní. Nepodstatné odpadlo, podstatné posilnilo. Ostala podstata – pre deda bolo kanálom lásky prikladanie dreva do pece. To bol dôkaz, že rodinu miloval. Robil pre ňu to, čo mohol. Iné už nevládal. Samozrejme, žena si nemohla pamätať deda v plnej sile ako gazdu, ktorý väčšinou nebol doma. Bol na roli, a tak sa stal v rodine neviditeľný. Keď už bol viditeľný, len posedával. Celá energia sa po meditácii zmenila a pre ženu vyznel dedov osud inak, ako ho dovtedy počúvala.
„Skúste si teraz pustiť vlastný film, ako vnímate svojich predkov,“ navrhol Vladimír kruhu. „Možno o niekom z nich viete, že bol alkoholik, hundroš... Vždy však, keď je vo vašom príbehu nejaký náznak, že niekto bol v rodine neobľúbený, že bol ako ťažidlo, zaťažoval atmosféru, skúste sa na neho pozrieť ako na slabého. Za označením slabý článok je vždy nejaké zranenie, nejaká slabosť. Súcitný človek sa učí prejavovať úctu a súcit k slabostiam iných, aby potom mohol prejavovať úctu a lásku k svojim slabostiam. Čím viac prejavujete úctu k slabostiam iných, tým viac budú iní prejavovať úctu k vašim. Potom sa nemusíte za svoje slabosti hanbiť a môžete s nimi pracovať.“
xxx
Želám krásne pátranie vo vlastnom hniezde s uvedomením - ako máme upratané vo vlastnom rode či vlastnej rodine, také kvality žijeme TU a TERAZ, také kvality žijeme v celom svojom živote.
