Fotopríbeh seminára o živote a smrti v Thajsku II.

V nastavenom programe sme pokračovali aj na Koh Changu napriek tomu, že ostrov ponúkal oveľa viac príležitostí na rozptýlenie ako tichý Koh Kood. 

Prístav na Koh Changu. Z neho sme vychádzali dlhou tržnicou k pripraveným autám, ktoré nás viezli do rezortu niekoľko kilometrov od tohto prístavu. 

Živá obchodná ulica Koh Changu, videli sme do nej z výšky balkóna v hoteli. V celej krajine, kam sme šli, bolo zaujímavé elektrické vedenie - káble viedli jeden cez druhý v poriadnych hrčiach. Výdy mi napadlo - čo na takéto spojenie by povedali naši elektrikári. Thajsko však nebolo výnimkou. Podobné obrazy ponúkala aj India.  

Ráno aj na tomto ostrove začínalo stíšením a modlitbou, teraz už v miestnosti, no dychové cvičenia sme chodievali robiť na breh mora. Mali sme k nemu celkom blízko - stačilo prejsť cez cestu a vstupnú halu hotela, pri cvičení sme však mali viac divákov - turistov, ktoré prichádzali na raňajky na breh mora. 

Dychové cvičenia či intuitívne pohybové hry na brehu mora boli podobné ako na Koh Koode. Vždy boli v téme dňa a podporovali celodenný program. 

Po cvičení raňajky alebo plávanie v mori? Každému podľa chuti, pretože oba priestory boli prepojené a pokojne ste mohli raňajkovať pri stoloch aj v mokrých plavkách, čo však nebolo ráno veľkou výhrou. Znovu sme v mori vytvárali spontánne "debatné" kruhy, znovu bolo veľa smiechu, zdieľaní aj hier vo vode. Keďže raňajšie kúpanie bolo dobrovoľné - rovnako ako všetok program - do vody sme nechodievali všetci naraz. Najväčší kruh, aký sme tu utvorili, mal šestnásť bytostí. Vtedy muži v kruhu navrhli, aby sme si my ženy s dôverou ľahli si na vodu tak, že sme sa navzájom celý kruh držali za ramená. Potom s nami kruh rozkrútili. Za mňa úžasný pocit: voda špliechala, slnko hladkalo, svet sa so mnou príjemne točil a najkrajšia bola tá dôvera a v uvoľnení odovzdanie sa. Takéto radostné chvíle nastávali spontánne vďaka tomu, že sme si v skupine boli veľmi blízki cez spoločné žitie, vlastné príbehy a odkrývanie svojich tieňov, liečenie vlastných bolestí, emócií a strachov. 

Hneď prvý večer sme objavili čaro palaciniek. Piekli ich v mobilných "stánkoch" - tento na fotografii je na motorke. Šikovný "palacinkár" piekol všetko s úsmevom a spevom a u neho mi najviac chutili všetky palacinky :-) I tie s čerstvým banánom, či ananásom, alebo mangom. 

Hotová banánová palacinka s čokoládovou polevou a na papierovej tácke pokrájaná na malé štvorčeky. 

Na Koh Changu sme si užili aj nákupnú horúčku. Odrazu sa k nám prihováralo množstvo tovaru, a tak sme sa zaodeli i vyzdobili. Najviac "leteli" šaty, nohavice - "nasrávačky", tričká, blúzky, kde-tu veľké tenké šále, sukne. Potom magnetky, prívesky a... perly. Myslím, že všetky ženy sa nimi vyzdobili. Keďže sa hovorí, že žena by si sama nemala perly kupovať, kupovali sme si ich navzájom. Niektorí v obchodíkoch, niektorí od predavačov na pláži. Perly biele, ružové, modré i tmavé v hre všetkých odtieňov. 

Obchodíky s množstvom tovaru, vstupovalo sa do nich naboso. 

Tmavá perlová súprava - náušnice, náhrdelník a náramok ma "dostali" do sĺz. Toto bolo pre mňa jedno z najmilších prekvapení a tmavé perličky sa hneď u mňa cítili ako doma.  

Radosť v službe pre iných - pouličný predavač vyrezáva zo suchých kokosových orechov rôzne tváre. S úsmevom. 

Radosť v službe pre iných - táto dáma nám každé ráno pripravovala teplé raňajky s ingrediencií, ktoré sme si navyberali. Šikovne vytvárala zelenivo-vaječné rolky. S úsmevom. 

Thajská polievka s ryžou pod obrovským stromom na pláži. 

Zeleninové šaláty boli vždy krásne pripravené a mňamkavé. 

Tempura - vyprážaná zelenina i ananás v ryžovom cestíčku pripravenom s minerálkou. Pre mňa top pochúťka na tomto ostrove. 

Ako vo filme - večera na brehu mora, keď k nám občas pribehla vlna a omyla nám nohy, keď sa vtedy stoličky zabárali do piesku a bolo romanticky i veselo... 

Nápoj v kokosovom orechu pri zapadajúcom slnku a s pohyblivým obrazom mora až k obzoru... vravím - romantika ako vyšitá. 

Úplnú romantiku pre mňa predstavovali západy slnka, pri ktorých sme cvičili koncentračné cvičenia. Mäkké zapadajúce slnko farbilo krajinu zvyčajne do oranžovej, no občas ukázalo aj ružový nádych, a tak už viem, ako vyzerá svet cez ružové okuliare slniečka. 

Napriek tomu, že na rušnejšom ostrove bolo množstvo príležitostí na rozptýlenie, v programe semináru sme pokračovali v zabehanom rytme. Už na ostrove Koh Kood sme po celý čas cvičili bdelosť v tom, že jeden deň pre nás znamenal jeden život. Ráno sme sa do života zrodili, počas dňa si udržiavali bdelosť i sily tak, aby sme večer v pohode a bez straty energie mohli uzavrieť jeden deň = jeden život ...aby sme odchádzali do spánku - do smrti uvoľnení s odpustením všetkým, ktorým sme počas dňa/života nevedome či nevedome ublížili a s vetičkou, ktorú rád používal náš etikoterapeut Vladko Červenák - bolo mi cťou žiť tento život. 

Trajekt prichádza, dvadsaťtrojdňový pobyt v Thajsku končí. S veľkou vďakou hovorím - bolo mi cťou žiť tento život.