Vraj je to rada od českej herečky Heleny Růžičkovej a účinkuje. Ani som nad ňou nerozmýšľala, zdvihla sa zo stoličky a šup ho zbierať gaštany pod strom, ktorý som mala celkom blízučko. Blízučko nielen fyzicky, ale so stromom - gaštanom som bola už niekoľko rokov kamarátka. Stojí obrovský, mohutný takmer v centre mesta, ale predsa len trochu schovaný v jednom jeho zákutí.
Pozdrav stromu
Vždy ráno, keď idem okolo neho, sa mu v duchu pozdravím, niekedy mám veľkú chuť sa dotknúť jeho mohutného kmeňa, tak to urobím bez ohľadu na to, či ma niekto vidí, či nie. Dokonca si pamätám chvíle, keď som bola v strese alebo nervózna, šla som sa popod „môj" gaštan poprechádzať. Tiež chvíle, keď som potrebovala naplno uvažovať a hľadať nové riešenia, aj vtedy som kráčala ku gaštanovému stromu. Nikdy som si to takto neuvedomovala.
Dala som si „gaštanovú story" dokopy až po priateľkinej rade. Navyše, v mysli sa mi vybavili situácie, keď sme boli s bratmi malí, maminka nám vždy v jeseni dávala do vreciek po gaštane, vraj aby sme boli zdraví.
Potom som si spomenula na manžela, ktorý nosil v jeseni tiež vo vreckách čerstvé gaštany. Chránili ho vraj pred reumatickými bolesťami. Gaštan z vrecka vyhodil až vtedy, keď bol zoschnutý. Niekedy zoschol za niekoľko hodín, niekedy mu vo vrecku vydržal aj dva dni. Smial sa, že schne podľa toho, koľko bolesti gaštan chce a môže z neho vytiahnuť.
Vďaka týmto spomienkam som možné pochyby nad radou Heleny Růžičkovej neriešila a šla zbierať gaštany. Ani som ich nestačila počítať, lebo padali vo vetre jedna radosť. Navyše som ich zbierala s myšlienkami, že práve ten gaštan, ktorý zdvihnem, je môj a chce mi pomôcť. Keď som mala pocit, že ich je už dosť, skončila som. Potom som ich večer doma počítala a neverila vlastným očiam a svojmu počítaniu. Bolo ich presne päťdesiatdeväť, teda toľko, koľko som mala vtedy rokov.
Gaštanový vankúšik
Gaštany som držala v plátenom vrecúšku pod hlavou až do predveľkonočného pôstu, keď som im celkom zoschnutým poďakovala za pomoc a vysypala ich v lese. V tú zimu som sa naozaj cítila lepšie. Nielenže ma obchádzali prechladnutia, ale ak sa objavili aj nejaké iné bolesti, vždy, keď som si s nimi ľahla na gaštanový vankúšik, mala som pocit, že odchádzali.
Dokonca som z postele vyhodila páperový vankúš a spávala len na gaštanoch. Vôbec to nebol problém. Práve naopak. Mala som pocit, že gaštany sa mi pod hlavou uložili tak, ako som práve ja v danú noc potrebovala, a netlačili.
Lesklý pozdrav jesene
V ďalšom roku som v behu dní na gaštanovú kúru zabudla. Keď som však šla tento týždeň okolo „môjho gaštanového kamaráta", rozfúkal sa vietor a gaštany cup, cup okolo mňa. „Jéééj, ty si na mňa, gaštan, nezabudol," a pozberala som, čo mi daroval.
Počet gaštankov s mojím vekom teraz nesedel, ale strom-gaštan mi zatiaľ zhodí vždy niekoľko zo svojich plodov. Ja si ich nosím buď vo vreckách, alebo si ich len tak prehadzujem v dlaniach s tým, že aj gaštany, aj ja vieme, ako mi pomáhajú. Moja maminka by povedala - viera tvoja ťa uzdravuje. Či je to tak, alebo onak, som vďačná týmto lesklým pozdravom jesene.
Post skriptum
PS 1: Keď som dopísala tento text, šla som stromu oznámiť, že už je blog o ňom hotový.
PS 2: Môj obrovský gaštan-strom-kamarát iba zašumel, zhodil mi tri gaštany a ďalej stál tak, akoby som nič nenapísala. Vôbec mu moje lichotenie nedvíhalo ego.
PS 3: Myslím, že gaštan-strom-kamarát vôbec nepotrebuje byť hrdý na svoje plody-dary. On jednoducho vie, v čom je jeho sila a vo svojej sile je aj skromný, aj žičlivý.
PS 4: Písala som o gaštanoch, ktoré nie sú jedlé, ale napriek tomu sú úžasné :-)
