Paľko je Paľko, na sociálnej sieti má pred svojím menom Pavol Kéri slovný predvoj – nezastaviteľný a k vetičke ... nevidím problém... dodávam, že Paľko je takmer trinásť rokov úplne nevidiaci.
Stretnutie s ním bolo úžasným zážitkom plným smiechu a radosti. Štyridsiatnik mal ešte čerstvo v sebe výstup na Kriváň, ktorý absolvoval 16. septembra so skupinou dobrovoľníkov z Komunitnej nadácie Liptov (KNL). „Nadácia odštartovala celoslovenský týždeň dobrovoľníctva netradične výstupom na Kriváň,“ povedala Jana Mrlianová, správkyňa nadácie, ktorá má v logu práve Kriváň. „Medzi desiatimi dobrovoľníkmi bol aj Paľko, nevidiaci liptovský maratónec, ktorý i napriek svojmu hendikepu nestráca elán a chuť zdolávať akékoľvek prekážky. Keď takmer pred 13 rokmi prišiel pri nehode o zrak, vytvoril si akýsi „nevidiaci zoznam snov“. Jedným z jeho bodov bolo - vyjsť na Kriváň. O tom zozname som sa ja osobne dozvedela až pri výstupe, keď Paľko o ňom hovoril s dobrovoľníkmi. Potešilo ma, že náš spoločný výstup na Kriváň má takto ďalšiu pridanú hodnotu.“
Policajt, hasič a vojak boli nevidiacemu očami
Myšlienka výstupu na vrchol Kriváňa vraj skrsla v nadácii veľmi spontánne a rýchlo. Komplikovanejšie bolo ju zhmotniť do reálnej podoby. Podarilo sa. Nadácia našla odhodlaných, nadšených a zodpovedných ľudí, ktorí boli očami Paľka Kériho. Chlapi v zostave Stanislav Mikšovský, policajt, Michal Vrbičan, hasič, a Ján Mrlian, vojak, sa stali jeho stopercentnou oporou pre výstup a zostup. Paľko osobne a dôvernejšie poznal len Jána Mrliana, ktorý s ním behal na minuloročnom Barlatóne. Michala a Stanislava spoznal až v deň výstupu a na otázku o dôveru zareagoval veľmi rýchlo – nepochyboval som.
Správkyňa nadácie, ktorá tiež zdolávala Kriváň spolu s dobrovoľníkmi, doplnila: „Bolo neskutočným zážitkom sledovať súhru pokynov a pohybov všetkých štyroch a vnímať maximálnu dôveru medzi nimi. Kto nevidel, neuverí.“
Muži, ktorí boli Paľkovými očami, doteraz nemali žiadnu skúsenosť s vedením nevidiaceho. Vedenie však zvládli bravúrne – niekoľkokrát zaznelo v našom rozhovore.
Verili by ste, že by nevidiaci dal Kriváň? Verte-neverte, už je to skutočnosťou - Paľko výstup i zostup zvládol. A ešte na neho prezradím, že v nedeľu popoludní, teda deň pred Kriváňom, bežal v Žiline polmaratón. Fakt nezastaviteľný.
Dobrovoľníci si ušili na seba „rýchlostnú“ búdu
Pavla „s vodičmi“ nechala nadačná skupina ísť prvého, nech vraj nevidiaci udáva tempo. Dobrovoľníci netušili, akú búdu si týmto gestom na seba ušili! Paľko je totiž vo výbornej kondícii a tempo, ktoré zadal so svojimi navádzačmi, bolo neuveriteľné. Dokonca predbiehali niektoré skupiny, ktoré už mleli z posledného. Keď však videli Paľka s dobrovoľníkmi, motivovali sa a až na vrchole priznali, že nevidiaci veselo idúci do kopca bol ich silnou inšpiráciou. Na vrchole mu všetci zatlieskali a Paľko priznal, že mu aj slzy vyhŕkli, hoci plakať nebolo jeho zámerom. Tiekli si len tak, akoby mimochodom.
Študentka Izabela Trepáčová, účastníčka výstupu, poznamenala: „Paľko je veľmi inšpiratívny človiečik a veľký humorista. Je to hrdina, vzor pre nás všetkých.“ Humoristom ho nazvala najmä preto, že počas celého výstupu šiel nielen s úsmevom na perách a počúvajúc pokyny svojich navádzačov, ale aj s poriadnou nošou vtipov, ktoré chŕlil jeden za druhým, hoci všetci ostatní v stúpaní ledva dýchali.
Na vrchole Kriváňa však svoju zásobáreň vtipov Paľko roztvoril naplno a z jeho úst zaznievali najmä tie o policajtoch, hasičoch a vojakoch... Dievčatá poznamenali, že možno to ani nebol dobrý nápad. Čo keď policajt, hasič a vojak nechajú Paľka na samom špici Kriváňa? Jasné že nenechali, hoci „... zostup bol náročnejší ako výstup a miestami sme si zakrývali oči, aby sme radšej nič nevideli,“ povedala Janka.
Výstup na Kriváň v slovách nevidiaceho Pavla Kériho
Aká bola cesta podľa Pavla na vrchol? „Hore kopcom fajná, dolu horšie,“ odpovedal. „Na Kriváni som bol ako vidiaci pred sedemnástimi rokmi, teraz to bolo zložitejšie. Cesta mi však ubiehala veľmi rýchlo. Občas sme zastali, zahryzli do „dobošky“...“ Janka so smiechom zareagovala: „Občas? Pali šiel prvý, ale prestávku nikdy nezahlásil, takže všetci zozadu kričali, aby som ju urobila ja.“
My vidiaci sa v prírode kocháme pohľadmi, čím sa kochal Paľko? „Pre mňa bolo zaujímavé počúvať, ako rozprávali: tuto je Východná, tamto Hybe, hen Podtúreň... Hovorili, akoby to bolo na dosah ruky. Vraj bolo, ja si pamätám presne tieto výhľady z prvého výstupu na Kriváň, keď som ešte videl. Býva mi občas ľúto, že nevidím... Pocit na vrchole bol však fantastický, ľudia tlieskali...
Stratou zraku život určite nekončí. Na začiatku nevidenia boli v mojej hlave i negatívne myšlienky. Uvedomoval som si, že nemôžem viac šoférovať auto, nemôžem ísť za frajerkou, nemôžem ísť na hríby, nemôžem sa sám bicyklovať... všetko toto som musel opustiť. Momentálne mi už takéto smútenie ani nenapadne. Teraz môžem všetko. Môžem plávať, behať, bicyklovať, no musel som svoju realitu po nehode vstrebať, prijať, pochopiť. A samozrejme, potrebujem teraz navádzača, spolujazdca na dvojitý bicykel, potrebujem šoféra, pri behu sprievodcu, ale vo fitness centre sa dá na stacionári bicyklovať, dá sa behať na bežiacom páse, možnosti existujú. Som im otvorený, lebo otvorenosťou môžem len získavať, inak by som strácal.
Žijem tento život, nesnívam o tom, že sa mi zrak vráti, možno, niekedy... Čakať, že niekto niekedy niečo vymyslí, aby som mohol vidieť? Ja nemôžem čakať, kým niečo niekedy vymyslia, ja chcem žiť teraz! Život je teraz! Život bez zraku je ťažší, nehovorím, že nie, ale veľa vecí zvládam sám.“ A dodal nežným hlasom: „Keby som videl, možno vás nikdy nespoznám, nikdy sa nestretneme. Teším sa, že vás poznám. Ste ľudia, ktorí mi robíte život krajším. Ako nevidiaci som získal veľa naozaj dobrých priateľov, na ktorých je spoľahnutie.“ Pripomenul, že aj mnohých stratil.
Sen o Kriváni nechávali plynúť, až sa stal realitou
Hoci Pavol o Kriváni občas sníval, netlačil. Nechal sen plynúť rovnako ako aj Jana Mrlianová. Obaja vedeli, že čas príde, keď bude mať svoj čas. Odrazu sa sen začal zrealnievať. „Vnútorne som sa veľmi tešil. Nemal som žiaden strach. Dôveroval som. Viacerí mi už aj predtým hovorili, že ma vezmú na Kriváň, no to nie je tak, že si ma vezmú ako keksík do vrecka. Potreboval som dobré vedenie a Janke, jej manželovi som dôveroval. Ostatných som spoznal neskôr, ale dôveroval som aj im – veď na uzučkom chodníku pod vrcholom Kriváňa to bolo o úplnej dôvere. Iba som počúval – tam nechoď, tam nie je nič, viac doľava... a začul som skaly padať.“
Po Kriváni je na rade maratónsky sen v Aténach
Dva dni po Kriváni vraj ešte bola u Paľka svalovica, trochu kolená i chodidlá boleli, prsty na nohách tlačili. Hoci je Pavol kondične na tom veľmi dobre, pri zostupe však zapájal iné svalové skupiny ako pri behu, a tak sa niektoré časti tela ozvali. „Zostup bol fakt náročný, nohy boleli, bol som unavený. Únava bola nielen fyzická, ale aj psychická. Navádzači, ktorí majú skúseností s lezením v horách len sami za seba, odrazu museli presne popisovať situácie, odrazu sme museli byť na seba naladení, sústredení. To nikdy s nevidiacim nerobili, no zvládli to veľmi dobre. Veľké ďakujem im, dobrovoľníkom i nadácii.“
V skupinke vodiacich bol hasič Michal Vrbičan, ktorého dobrovoľníci spoznali len v deň výstupu, Janka dva dni dopredu. Michal sa prihlásil na výstup na poslednú chvíľu vtedy, keď iný človek zo skupiny vypadol. Vraj si povedal, že hory má rád, pôjde pomôcť, veď má kondičku, ale noc pred výstupom nespal. Odrazu si uvedomil zodpovednosť. Po návrate konštatoval, že výstup s nevidiacim bol pre neho obrovskou skúsenosťou, že to bolo niečo, čo vnieslo silný impulz do jeho života. Nielen do jeho. Študentka Izabela prišla s návrhom stretávania sa mladých na besedách v škole s nevidiacim Pavlom. Dievčatá - dobrovoľníčky Dorotka, Tánička, Lenka a Maťka, ktoré boli v skupine výstupu na Kriváň s ňou, súhlasili.
A Pavol? Už pozerá do ďalšieho svojho sna a trénuje – v novembri pobeží v Aténach maratón. Šťastlivo, Paľko.
