V spomienkach mi totiž ostal láskavý obraz, keď maminka pripravovala na desiatu obom jabĺčko. Rozkrojila ho na štyri kusy. Dva dala ockovi, dva zjedla ona. Odkedy som toto delenie spozorovala, nikdy sa nestalo, žeby jeden z nich zjedol celé jablko sám.
Po ockovej smrti
Maminka, žena už hodne nad osemdesiatkou, rozkrojila jabĺčko na štyri kúsky. Dva si položila na tanierik, dva odložila bokom. Tie z tanierika pomaly jedla, tie ďalšie dva vyvolávali spomienky: celé roky na dôchodku takto desiatovali s ockom. Jedno jabĺčko na štyri časti. Dva jej, dva jemu. Kým sa však dopracovali k tomuto deleniu, život ich poriadne „poobíjal", možno lepšie povedané - učil ich cez bolesť. Chudoba, ťažký život v podhorskej dedinke, urážky, hnev, nedostatok sebadôvery na oboch stranách.
Všetko ustáli, aj keď s ranami na duši. „Kde by som šla od muža s troma deťmi," bol maminkin dôvod. Keď im vlasy celkom obeleli, našli si cestu k sebe. Sedávali za jedným stolom pri jednom jabĺčku. Keď ocko zomrel, maminka aj po jeho smrti s láskou delila jabĺčko na štyri. Dva sebe, dva jemu.
